8Svk/18/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1) SVI Slovakia, s.r.o., so sídlom Vyšné Fabriky 739, 033 01 Liptovský Hrádok, IČO: 36402141, právne zastúpený: JANČI & Partners, s.r.o., so sídlom Belopotockého 720/2, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 47258748, 2) Mesto Liptovský Hrádok, so sídlom Hviezdoslavova 170, 033 01 Liptovský Hrádok, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2020/ 036301-006 zo dňa 6. októbra 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/175/2020-352 zo dňa 6. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalším účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

3. Odvolací orgán mal za to, že prvostupňové rozhodnutie a jeho odôvodnenie je v súlade s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“) a vychádza z dostatočne zisteného skutkového

Z ustanovenia § 29 ods. 3 zákona EIA vyplýva povinnosť správneho orgánu pri rozhodovaní vychádzať primerane z kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA a prihliadať aj na doručené stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA, ale v žiadnom prípade nemožno jeho výklad posunúť do roviny absolútnej prednosti dotknutou verejnosťou navrhovaných podmienok. Stanovenie jednotlivých podmienok na elimináciu, príp. zmiernenie vplyvov na životné prostredie je v dispozícii správneho orgánu, pričom na doručené stanoviská a podmienky v nich určené prihliada najmä vo vzťahu k ich relevantnosti pre konkrétny prípad, vykonateľnosti a účelnosti. Prvostupňový správny orgán sa z vecného hľadiska dostatočne zaoberal navrhovanými podmienkami dotknutej verejnosti, pričom pri ich posudzovaní vychádzal aj zo stanovísk dotknutých orgánov. Niektoré podmienky, ktoré vyplynuli z doručených stanovísk, boli zahrnuté vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ďalšie, týkajúce sa povinností navrhovateľa, vyplývajú z ustanovení všeobecne záväzných predpisov.

správny orgán, vzhľadom na úroveň spracovania oznámenia o zmene navrhovanej činnosti s prihliadnutím na doručené stanoviská dotknutých subjektov nepovažoval vykonanie konzultácií za nevyhnutné a s týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný. Žalovaný zároveň zastáva názor, že v uvedenom konaní bolo verejnosti umožnené vykonať písomné konzultácie prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska podľa § 29 ods. 9 zákona

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie.

podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku, iv. že konštatovanie prvostupňového orgánu, že námietka je nedôvodná, nemožno považovať za riadne odôvodnenie a v odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí absentuje akákoľvek vlastná úvaha správneho orgánu, v. že prvostupňový orgán nezaslal žalobcovi kópiu spisu v zmysle § 23 ods. 1 Správneho poriadku, čo je v rozpore s čl. 4 Aarhuského dohovoru. Elektronické doručenie kópie spisu je podľa žalobcu najefektívnejší a najhospodárnejší spôsob, ako je možné umožniť výkon jeho práv týkajúcich sa ochrany životného prostredia.

8. Námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože odôvodnenie dáva podľa správneho súdu presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na relevantné otázky posudzované v konaní. Vzhľadom na všeobecnú formuláciu žalobnej námietky správny súd rovnako len vo všeobecnej rovine považoval za potrebné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím obsahuje všetky zákonné náležitosti. Prvostupňový orgán aplikujúc § 29 zákona EIA v rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil dôvody, pre ktoré sa zmena navrhovanej činnosti nebude posudzovať podľa zákona EIA, uložil s ohľadom na zmenu opatrenia a dostatočne preskúmateľným spôsobom sa vysporiadal so všetkými vznesenými pripomienkami.

9. Správny súd tiež uviedol, že argumentácia žalobcu z hľadiska hmotného práva sa prejavila tiež len všeobecnými námietkami, ktoré neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, či rozhodnutiu prvostupňového orgánu a k dôvodom týchto rozhodnutí. Uviedol, že všeobecná námietka nezákonnosti, obsahujúca tvrdenie žalobcu, podľa ktorého rozhodnutie je v rozpore so zákonom alebo podľa ktorého orgán verejnej správy porušil, resp. nedodržal procesné ustanovenia, avšak bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny priestor takémuto prieskumu nedáva, a preto musí byť aj z tohto dôvodu vyhodnotená ako nedôvodná. Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry ESĽP (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci.

vykonaní. 11. Námietku žalobcu o nedoručení kópie spisov podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú, keďže takáto požiadavka nebola v konaní pred správnymi orgánmi vznesená.

12. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal prerušiť konanie a adresovať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru

Správne orgány pri svojej činnosti musia v zmysle § 66 zákona EIA použiť prevzaté právne záväzné akty Európskej únie a ich aplikáciu uprednostniť pred aplikáciou Správneho poriadku. 14. Sťažovateľ tvrdí, že jeho pripomienky ako aj odvolacie námietky boli relevantné (t. j. týkajúce sa veci) a zároveň konkrétne (t. j. formulované dostatočne jasným spôsobom). S námietkami takéhoto charakteru je povinný sa orgán verejnej správy ako aj súd vecne vysporiadať.

15. Podľa sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek počas procesu EIA. Nenariadenie konzultácie je podľa sťažovateľa prejavom svojvôle úradníka brániacim účinnému uplatňovaniu práv verejnosti v procese EIA. Ak sťažovateľ o konzultáciu požiada, má podľa sťažovateľa správny orgán povinnosť ju vykonať, aby bol dosiahnutý účel a cieľ zákona EIA. Správne orgány podľa sťažovateľa a rovnako aj správny súd, museli postupovať podľa čl. 6,7 a 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej ako „Smernica EIA“). Konzultácia sa podľa sťažovateľa vykonáva organizačne ako ústne pojednávanie podľa § 21 Správneho poriadku, avšak jej náležitosti, účel a obsah vymedzuje osobitná norma, a to § 63 zákona EIA, a preto je zvolanie konzultácií plne v dispozícii verejnosti. Správny orgán má úradnú povinnosť ju zvolať, ak si verejnosť konzultáciu uplatní. Účastníci konania môžu konzultáciu vykonať aj bez prítomnosti

16. Sťažovateľ tiež objasnil dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, pričom poukazuje na to, že antikampaň vlády Slovenskej republiky prostredníctvom ministra hospodárstva smerovala k popretiu práv sťažovateľa a bola útokom na právnu ochranu životného prostredia. Vyjadril presvedčenie, že v dôsledku politickej antikampane štátne orgány nesprávne a v rozpore s eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé?ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia.

Odkaz na ustanovenie § 23 Správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto prípade nesprávny. Podľa sťažovateľa mal správny orgán zverejňovať informácie aj s prihliadnutím na čl. 6 ods. 2 Smernice EIA, keďže mal na to k dispozícii vhodné prostriedky - internetový portál www.enviroportal.sk. Namietal, že keďže neboli zverejnené informácie, verejnosť sa nemohla domáhať svojich práv.

Podľa sťažovateľa správny orgán síce skonštatoval, že výsledky zisťovacieho konania nepoukázali na predpokladané prekročenie medzných hodnôt, ale v odôvodnení absentovala východzia hodnota jednotlivých medzných hodnôt a kvantifikované vyjadrenie, či navrhovaná činnosť bude vplývať na jednotlivé časti životného prostredia. 19.

20. Sťažovateľ navrhol, aby sa kasačný súd obrátil?na?Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami, či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám je v súlade so Smernicou EIA, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku nutnosti zverejňovania informácií pre verejnosť, sú v súlade so Smernicou EIA, či nedostatočne eurokonformný výklad jednotlivých inštitútov je v súlade s právom Európskej únie a či domáhanie sa priamej účinnosti Smernice EIA v konaniach o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ak výklad práva orgánov verejnej moci nie je eurokonformný, je v súlade s právom Európskej únie. 21. Ďalší účastník 1) vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa považuje za zneužitie práva, keď táto obsahuje body, ktoré sa nedotýkajú priamo povoľovanej činnosti. Poukázal na to, že sťažovateľ namieta aj porušenie jeho práv na účasť

IV. Posúdenie kasačného súdu

26. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tiež naznačoval, že správny súd sa náležite a v súlade so zákonom nevysporiadal so všetkými podstatnými a pre vec relevantnými námietkami, túto námietku tiež kasačný súd preskúmal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP. Správny súd sa riadne vysporiadal s kľúčovými námietkami sťažovateľa, že rozhodnutia správnych orgánov boli všeobecné a nevzali do úvahy ním navrhované opatrenia (body 23 - 27 napadnutého rozsudku), že neboli vykonané konzultácie podľa § 63 zákona EIA (bod 28 napadnutého rozsudku) či, že sťažovateľovi neboli poskytnuté podklady rozhodnutia (bod 29 napadnutého rozsudku). Kasačný súd preto námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku vyhodnotil ako nedôvodnú.

Správny súd je totiž podľa § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (ak ustanovenie § 134 ods. 2 SSP neustanovuje inak, do čoho nespadá tu posudzovaný prípad) a rovnako, kasačná sťažnosť je neprípustná, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom (§ 439 ods. 3 písm. b) SSP).

Keďže uvedené tvrdenia boli všeobecné a?sťažovateľ vôbec nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v?prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a?v?čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP) v tu posudzovanom prípade, kasačný súd námietku údajnej?negatívnej kampane proti sťažovateľovi rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.

30. Sťažovateľ okrajovo namietal aj to, že prvostupňové rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní neobsahuje také podmienky stanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, ktoré sťažovateľ navrhoval. V kasačnej sťažnosti však sťažovateľ žiadne takéto svoje námietky a návrhy nekonkretizuje a neuvádza, aké podmienky podľa neho malo rozhodnutie obsahovať.

Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu nevybočuje zo zákonných medzí (napr. rozhodnutie sp. zn. 7Svk/19/2021, sp. zn. 2Svk/5/2022). Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju námietku bližšie nekonkretizoval, kasačný súd mohol len konštatovať, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje podmienky podľa § 29 ods. 13 zákona EIA (napr. používať mechanizmy v dobrom technickom stave, zabezpečiť využitie všetkých recyklovateľných druhov odpadov, vypracovaný projekt pre stavebné povolenia zaslať na vyjadrenie podľa zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách), a teda správny orgán v tu posudzovanej veci splnil svoju zákonnú povinnosť v rozhodnutí zo zisťovacieho konania uviesť aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné

konanie, ktoré je upravené v čl. 4 Smernice EIA. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Preto námietku sťažovateľa v tomto smere kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci.

33. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný. Ak sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne

Rovnako, ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (čl. 6 ods. 2 písm. f) Smernice EIA), čo bolo v tu posudzovanom konaní splnené.

?novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C137/08, Zb. s. ?I10847, bod?29). V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Zo strany sťažovateľa sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva, ktorý ale nebol dôvodom, na ktorom by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci a nebolo napokon ani predmetom kasačnej sťažnosti. Druhá navrhovaná otázka sa týkala vykonania konzultácií v zisťovacom konaní, v tomto smere považuje kasačný súd úpravu Smernice EIA ako aj zákona EIA ako acte claire, teda za dostatočne jasnú úpravu, ktorá nevyžaduje podanie prejudiciálnej otázky. V súvislosti s treťou otázkou, ktorá sa týka zverejňovania dokumentov, tak k otázke kasačný súd zaujíma rovnaké stanovisko ako k druhej otázke, keďže podľa jeho názoru Smernica EIA ako aj zákon EIA obsahujú dostatočne jasnú úpravu o povinne zverejňovaných dokumentoch, a preto ani v tejto súvislosti nebolo podanie prejudiciálnej otázky nutné (bod 33 tohto rozsudku).

zodpovedané. Napokon, kasačný súd vo svojom rozhodnutí odkazuje na únijné právo a vychádza z neho. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní