8Svk/19/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky, Nám. Slobody 6, P. O. Box 100, 810 05 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov: 1) ASOCIÁCIA BRATISLAVSKÝCH VODÁCKYCH KLUBOV, o.z. so sídlom Staré Grunty 3148/61, 841 04 Bratislava, IČO: 37926047, 2) Mestská časť Bratislava - Jarovce, Palmová 1, 851 10 Bratislava, 3) OZ Triblavina, so sídlom Záhradnícka 792/3, Ivanka pri Dunaji, 900 28, IČO: 50331981, 4) DOPRAVOPROJEKT, a.s., so sídlom Kominárska 141/2,4, 832 03 Bratislava, IČO: 31322000, v zastúpení SODOMA VULGAN, spol. s r. o., Advokátska kancelária, Kominárska 2,4, 832 03 Bratislava, IČO: 47254 084, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra žalovaného č. 28145/2018/SL/85527-M, č. 94/2018 zo dňa 19. novembra 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/ 18/2019-123 zo dňa 19. marca 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalším účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

1. Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky ako špeciálny stavebný úrad pre diaľnice a rýchlostné cesty rozhodnutím č. 05323/2018/SCDPK/64939 zo dňa 28. augusta 2018 podľa § 68 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Stavebný zákon“) povolilo zmenu stavby pred dokončením na stavbu „Diaľnica D4 Bratislava, Jarovce - Ivanka sever“ vo výroku špecifikovaných stavebných objektov (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) pre stavebníka DOPRAVOPROJEKT, a.s. (ďalej ako „ďalší účastník 4)“). 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali účastníci administratívneho konania (okrem iných aj žalobca) rozklady, ktoré boli rozhodnutím ministra žalovaného č. 28145/2018/SL/ 85527-M, 94/2018 zo dňa 19. novembra 2018 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“) zamietnuté a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie. 3. Rozkladový orgán k námietke žalobcu týkajúcej sa nesúladu stavby so Záverečným stanoviskom Ministerstva životného prostredia SR (ďalej aj ako „ministerstvo životného prostredia“) č. 318/2010-3,4/ml zo dňa 28. septembra 2011 (ďalej ako „Záverečné stanovisko“) vydaným po posudzovaní vplyvov na životné prostredie uviedol, že špeciálny stavebný úrad zaslal podľa § 140c Stavebného zákona na ministerstvo životného prostredia prílohy spolu s oznámením o začatí konania o zmene stavby pred dokončením. Ministerstvo životného prostredia SR na základe oznámenia zaslalo Záväzné stanovisko č. 694/2018-1,7/dj zo dňa 26. júna 2018 (ďalej ako „Záväzné stanovisko“), v ktorom konštatuje, že zmena stavby pred dokončením je v súlade so zákonom č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon EIA“) a rozhodnutiami vydanými ministerstvom životného prostredia podľa tohto zákona a ich relevantnými podmienkami. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu o zabezpečenie záväzného stanoviska ministerstva životného prostredia k splneniu záväzných podmienok Záverečného stanoviska postupom podľa § 140b ods. 6 Stavebného zákona žalovaný uviedol, že keďže si mestská časť Bratislava Jarovce túto námietku uplatnila v konaní o zmene stavby pred dokončením a keďže smerovala voči záväznému stanovisku dotknutého orgánu ministerstva životného prostredia, špeciálny stavebný úrad požiadal dotknutý orgán listom zo dňa 28. júna 2018 podľa § 140b ods. 5 Stavebného zákona v znení účinnom do 31. marca 2023 o stanovisko k vzneseným námietkam. Ministerstvo životného prostredia SR zaslalo svoje potvrdzujúce stanovisko listom č. 694/ 2018- 1,7/dj zo dňa 12. júla 2018, v ktorom okrem iného uviedlo, že vydané Záväzné stanovisko zo dňa 26. júna 2018 spĺňa všetky zákonom EIA stanovené požiadavky na záväzné stanovisko a zároveň výhrady vznesené proti Záväznému stanovisku považuje za neopodstatnené. Keďže príslušný orgán svoje stanovisko nezmenil, požiadal špeciálny stavebný úrad nadriadený orgán o potvrdenie alebo zmenu stanoviska. Dňa 16. augusta 2018 bolo špeciálnemu stavebnému úradu doručené stanovisko ministra životného prostredia č. 41840/2018 zo dňa 10. augusta 2018, v ktorom potvrdil Záväzné stanovisko. Vo vzťahu k namietnutému nedodržaniu procesných práv účastníkov konania, ktoré neboli konkretizované, mal žalovaný za to, že špeciálny stavebný úrad v konaní rozhodol správne.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie. 5. Žalobca v žalobe namietal, že už vo svojich námietkach a pripomienkach poukazoval na nesúlad navrhovanej zmeny stavby s požiadavkou dôsledne dodržať záväzné podmienky Záverečného stanoviska. Prvostupňový orgán totiž zamietol požiadavku žalobcu na predloženie projektov vykonania záchranného transferu organizmov, projektu protihlukových opatrení, projektu ochrany vôd počas výstavby a počas prevádzky diaľnice, projektu objektov v km 10,34 a 14,2, návrh opatrení na začlenenie telesa diaľnice do krajiny najmä vhodnými vegetačnými úpravami násypov, vetiev križovatiek a odpočívadiel, návrh revitalizačných a vegetačných úprav v mieste narušenia a zásahu biokoridorov, dokumentu „Štúdia zmierňovacích opatrení“ - čo všetko boli záväzné podmienky Záverečného stanoviska. 6. Žalobca z ustanovení § 18 ods. 1, § 37 ods. 1, 4 a § 39 ods. 2 zákona EIA, na ktoré v

Správny súd v Bratislave (ako právny nástupca Krajského súdu v Bratislave) rozsudkom č. k. BA-1S/18/2019-123 zo dňa 19. marca 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. K námietke žalobcu, že poukazoval na nesúlad navrhovanej zmeny stavby s podmienkami Záverečného stanoviska, správny súd uviedol, že z priebehu správneho konania je zrejmé, že žalobca v rámci konania o zmene stavby pred dokončením žiadne námietky ani pripomienky k navrhovanej zmene stavby nepodal, tieto podali iné tri subjekty a žalobca nevyužil ani svoje právo účastníka konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Poukázal na to, že v rámci stavebného konania žalobca žiadal dôsledne dodržať Záverečné stanovisko a ministerstvom schválený dokument „Návrh kompenzačných opatrení“, čomu bolo v stavebnom konaní o povolení stavby vyhovené. V súvislosti s jeho žiadosťou o predloženie dokumentácie projektov - napr. vykonania záchranného transferu organizmov, protihlukových opatrení, ochrany spodných vôd (bližšie uvedené na strane 71 bod 11.3.1 až 11.3.7 rozhodnutia o povolení stavby č. 05229/2017/C240-SCDPK/41077 zo dňa 5. júna 2017) túto stavebný úrad zamietol z toho dôvodu, že projektová dokumentácia bola k nahliadnutiu pre všetkých účastníkov konania a navyše bola zverejnená na stránke ministerstva životného prostredia. Správny súd poukázal

10. Keďže žalobca opakovane tieto námietky vzniesol v rozklade aj proti prvostupňovému rozhodnutiu preskúmavanému v tomto konaní, správny súd konštatoval, že preskúmavanie rozhodnutia vydaného v prvostupňovom konaní je, čo do dôvodov, v odvolacom konaní limitované koncentračnou zásadou, prísne uplatňovanou v územnom ako i v stavebnom konaní, preto žalovaný nemôže v odvolacom konaní posudzovať nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré boli vznesené až po uplynutí lehoty stanovenej správnym orgánom na predkladanie námietok (§ 61 ods. 1 Stavebného zákona). Napriek tomu žalovaný poukázal na skutočnosť, že v konaní o zmene stavby pred dokončením postupoval v súlade s § 140c Stavebného zákona a vyžiadal si Záväzné stanovisko, ktoré zohľadnilo obsahovo zhodné námietky uplatnené iným účastníkom konania. 11.

Tiež dodal, že kontrolu dodržiavania environmentálnych opatrení záverečného stanoviska z procesu posudzovania vykonáva environmentálny dozor podľa §71 a nasl. zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Ministerstvo životného prostredia

Správny súd uzavrel, že tvrdenie žalobcu o nesúlade žalobou napadnutých rozhodnutí so Záverečným stanoviskom nie je dôvodné. Poukázal tiež na to, že z administratívneho spisu vyplýva návrh stavebníka realizovať objekt kompenzačných opatrení 076, ako aj ostatné relevantné kompenzačné opatrenia v rozsahu a za podmienok podľa rozhodnutia Ministerstva životného prostredia SR č. 1094/2017-6,3 zo dňa 28. apríla 2017.

14. Rozhodnutie žalovaného považoval správny súd za konzistentné a zjavne z neho vyplýva, ako sa s rozkladovou námietkou žalobcu vysporiadal. Pokiaľ žalobca tvrdil, že z obsahu rozhodnutia nie je zrejmé, z akých dôvodov a na základe akých skutočností pokladal žalovaný požiadavku na dodržaní Záverečného stanoviska za dodržanú, uviedol, že žalobcova námietka bola len všeobecná bez konkrétnych dôvodov. Žalovaný preto ani nemohol adresnejšie v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na túto námietku žalobcu, pričom súd odôvodnenie v tejto časti považuje za dostatočné. Pre úplnosť správny súd dodal, že podmienky Záverečného stanoviska sa ako záväzné podmienky pretavili do stavebného povolenia.

považovať.

15. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal prerušiť konanie a adresovať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

17. Namietal, že súd medzi relevantné právne predpisy neuviedol ustanovenia zákona č. 17/ 1992 Zb. o životnom prostredí, ale len rámcovo zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, a preto neuplatňoval pri súdnom prieskume legálne definície a základné zásady ochrany životného prostredia. Rovnako uviedol, že správny súd tým, že medzi relevantnými predpismi necitoval ustanovenie § 42 SSP, dal najavo, že sťažovateľa nepovažuje za subjekt zainteresovanej verejnosti. Poukázal na to, že správny súd kategorizoval aktívnu žalobnú legitimáciu sťažovateľa nesprávne, keď vychádzal z § 178 ods. 1 SSP.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného vo výroku nebolo zosúladené s viacerými právnymi predpismi a bolo vydané na základe nespoľahlivo zisteného stavu veci. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa opiera len o niektoré konkrétne dôvody, pričom ich vecné vyhodnotenie je nesprávne v zmysle právnych predpisov. 19.

20. Na záver sťažovateľ namietal vysporiadanie sa správneho súdu s jeho námietkou nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozhodnutia žalovaného v bode 62 napadnutého rozsudku, keď tvrdí, že správny súd sám vyhľadal argumentáciu, ktorá mala byť predmetom napadnutého rozhodnutia, čím prekročil svoju právomoc, keď neposudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia v čase jeho vydania, ale sám rozhodnutie odôvodnil.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 6Svk/14/2021 uviedol, že žalovaný nevie vyhodnotiť súvislosť medzi napadnutým rozsudkom a citovaným rozhodnutím. Podľa žalovaného nebola v posudzovanej veci pochybnosť, či má sťažovateľ aktívnu legitimáciu. Podľa žalovaného správny súd nemal tiež dôvod citovať zákon o životnom prostredí a sťažovateľ tiež neuvádza, ktoré konkrétne ustanovenia medzinárodných dohôd a práva Európskej únie mal súd uplatniť. Podľa žalovaného sťažovateľovi nebolo v žiadnom prípade upreté právo konať v stavebnom konaní. V bode 8 žaloby nie je uvedené, že sťažovateľ žiada aj preskúmanie záväzného stanoviska a súdy nie sú povinné zisťovať „skutočnú vôľu“ sťažovateľa a zisťovať, či sťažovateľ žiada aj preskúmanie zákonnosti ešte iných rozhodnutí. K návrhu na prejudiciálne otázky žalovaný uviedol, že odpovede sú jednoznačné z čl. 7 ods. 3 ústavy a čl. 288 ZFEÚ a nie sú predmetom sporu. Kasačnú sťažnosť žiadal ako nedôvodnú

IV. Posúdenie kasačného súdu

24. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti formuloval viacero námietok, ktorých znenie následne ovplyvnilo aj rozsah a hĺbku právneho posúdenia realizovaného kasačným súdom. Sťažovateľ v podstatnom namietal (i) zákonnosť rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022, (ii) že správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti, (iii) že správny súd necitoval ustanovenia týkajúce sa ochrany životného prostredia, (iv) že správny súd nesprávne vyhodnotil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a sám doplnil jeho odôvodnenie, (v) že v správnej žalobe namietal aj zákonnosť Záväzného stanoviska a mal byť vyzvaný na odstránenie vád podania.

Rovnako dáva do pozornosti, že v tu posudzovanej veci správny súd správnu žalobu sťažovateľa riadne posúdil a zamietol ju ako nedôvodnú (meritórne prejednal), teda napadnutý rozsudok neodmietol pre zneužitie práva zo strany sťažovateľa. Nebolo preto úlohou kasačného súdu v tejto veci vôbec skúmať prípadné dôvody pre vyvodenie záverov o zneužívaní práva zo strany sťažovateľa a konfrontovať ich s inými rozhodnutiami kasačného súdu (teda aj s rozhodnutím sp. zn. 6Svk/14/2021). Preto kasačný súd uvedenú námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

Z rozsudku správneho súdu naopak vyslovene vyplýva, že súd konal so sťažovateľom ako so zainteresovanou verejnosťou a žalobu vyhodnotil ako podanú v zmysle § 178 ods. 3 v spojení s § 42 SSP (bod 51 napadnutého rozsudku, pozn. kasačného súdu - správny súd zjavne ako chybu v písaní odkazuje na § 178 ods. 2 SSP, pričom ale z celého bodu 51 napadnutého rozsudku je zrejmé, že žalobu vyhodnotil ako žalobu zainteresovanej verejnosti podľa § 178 ods. 3 SSP a nie ako žalobu prokurátora).

právnu úpravu, to neznamená, že vec nebola podľa tejto právnej normy rozhodnutá alebo právna norma nebola na prípad aplikovaná. Samotná skutočnosť, že správny súd necituje nejakú právnu normu, teda ešte neznamená, že vec nesprávne právne posúdil alebo že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti následne bližšie nešpecifikuje, ktoré konkrétne právne závery správneho súdu vychádzajú z nesprávnej aplikácie ktorých konkrétnych ustanovení zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, dôvodnosť argumentácie sťažovateľa v tomto smere kasačný súd nemohol posúdiť.

Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v súlade s § 440 ods. 2 SSP?neuvedie, v čom spočíva nesprávnosť posúdenia v tu posudzovanom prípade, kasačný súd takto formulovanú námietku musí vyhodnotiť ako nedôvodnú. Nie je totiž úlohou kasačného súdu preskúmavať zákonnosť celého rozhodnutia správneho súdu a konfrontovať ho s právnym poriadkom všeobecne, ale je viazaný dôvodmi uvedenými v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 SSP). Nad rámec argumentácie sťažovateľa ale kasačný súd uvádza, že závery správneho súdu v bode 58 napadnutého rozsudku nevyhodnotil ako právne nesprávne.

správnej žaloby však kasačný súd, v zhode so správnym súdom, konštatuje, že takýto návrh žaloba neobsahuje. Sťažovateľ v správnej žalobe namietal len nesúlad rozhodnutia žalovaného so Záverečným stanoviskom, ale zákonnosť samotného Záväzného stanoviska nenamietal/ nežiadal preskúmať. Kasačný súd preto uzavrel, že správny súd konal správne, ak preskúmaval zákonnosť iba rozhodnutia žalovaného a nie aj podkladového Záväzného stanoviska.

SSP. Kasačný súd preto nezistil porušenie procesných ustanovení v predmetnej veci. Pre úplnosť v tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že správny súd je v správnom súdnictve viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby tak, ako ich sťažovateľ v správnej žalobe vymedzil (§ 134 ods. 1 SSP). Nie je úlohou správneho súdu dopĺňať argumentáciu žalobcu či vyhľadávať dôvody nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov nad rámec argumentácie obsiahnutej v správnej žalobe. Výzva na odstránenie vád podania podľa § 59 ods. 1 v spojení s § 182 ods. 1 SSP neslúži na to, aby správny súd opravoval, resp. usmerňoval žalobcu v tom smere, aby opravil svoj predmet konania (rozsah a žalobné dôvody), teda opravoval ich vecnú (ne)správnosť. Takýto postup, ktorého sa podanou kasačnou sťažnosťou de facto domáha sťažovateľ, by bol porušením predmetných ustanovení, ich významu ako aj princípu rovnosti účastníkov správneho súdneho konania (§ 5 ods. 9 SSP).

Ak sa následne správny súd rozhodol bližšie venovať a skúmať dodržanie podmienok Záverečného stanoviska v nasledujúcich povoľovacích konaniach, konal nad rámec námietok sťažovateľa a v jeho prospech, preto tento postup neukrátil sťažovateľa na jeho práve na spravodlivý proces a nebol ani dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho súdu.

33. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 34. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže im nebola súdom v kasačnom konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 14. augusta 2025