8Svk/19/2025

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

1. Mesto Nováky ako stavebný úrad vykonávajúci prenesený výkon štátnej správy (ďalej ako „stavebný úrad“ alebo „prvostupňový správny orgán“) podľa § 117 ods. 1 zákona č. 50/ 1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej len „Stavebný zákon“) rozhodnutím č. 1353/2022/10/SOÚ zo dňa 13. júla 2022 (ďalej len „stavebné povolenie“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“) na základe žiadosti stavebníka: PTH, a.s., so sídlom Priemyselná 82, 971 01 Prievidza, IČO: 36325961 (pozn. v tomto konaní v postavení ďalšieho účastníka konania) povolilo stavbu „Prípojka OZE zdroja na CZT Laskár“ v rozsahu: SO 301 Prípojka OZE zdroja na CZT Nováky, PS 102 Prípojka OZE zdroja na CZT Nováky (ďalej ako „stavba“). 2. Okresný úrad Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č. OU-TN- OVBP2-2022/029981-002 zo dňa 23. septembra 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu tak, že odvolanie zamietol a stavebné povolenie potvrdil. 3. Žalovaný uviedol, že stavebný úrad vo výrokovej časti rozhodnutia stanovil podmienky na uskutočnenie stavby podľa platných právnych predpisov. Žalobca si v priebehu stavebného konania neuplatnil žiadne námietky ani pripomienky, s ktorými by sa prvostupňový orgán mal zaoberať a rozhodnúť o nich. Námietky uvedené v odvolaní neboli zohľadnené, keďže podľa koncentračnej zásady mali byť uplatnené najneskôr počas ústneho pojednávania alebo v stanovenej lehote. Žalobca bol o tejto lehote a o možnosti podať námietky riadne poučený. K námietke nesplnenia povinnosti zverejnenia podľa § 38 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“) žalovaný uviedol, že administratívny spis obsahoval dôkazy o riadnom zverejnení písomností podľa § 58a ods. 3 a § 69 ods. 3 Stavebného zákona ako aj § 38 ods. 2 zákona EIA, pričom prvostupňové rozhodnutie bolo zverejnené na webovej stránke mesta Nováky a verejnosť mala možnosť podať odvolanie. K námietke, že došlo k obmedzeniu práva verejnosti, odvolací orgán uviedol, že žalobca nemá legitimáciu namietať túto okolnosť za inú osobu.

4. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie. 5. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté v súlade s Aarhuským dohovorom, boli ním porušené práva verejnosti na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy SR, právo na informácie o životnom prostredí podľa čl. 45 Ústavy SR.

Odvolací dôvod uvedený v odvolaní žalobcu vychádzal priamo z námietky nezákonnosti postupu orgánu verejnej moci, inak povedené z porušenia procesného postupu vyplývajúceho zo zákona, pričom takéto odvolacie dôvody sa nesubsumujú pod koncentračnú zásadu. Poukázal na to, že z obsahu odvolacieho dôvodu smerujúceho proti projektovej dokumentácii, ktorá podľa žalobcu nemala zohľadniť podmienky z rozhodnutia v zisťovacom konaní, vyplýva, že ide o námietku proti nesprávnosti vyhodnotenia splnenia podmienok zo zisťovacieho konania.

Správny orgán postupoval taktiež procesne nesprávne, keď rozhodnutie zverejnil iba v zmysle ustanovení Stavebného zákona, nie v zmysle § 38 ods. 2 zákona EIA. Žalobca tiež namietal absenciu záväzného stanoviska podľa § 16a zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vodný zákon“).

Správny súd v zhode so žalovaným dospel k záveru, že pokiaľ je možné určité námietky a pripomienky k posudzovanej stavbe uplatniť len koncentrovane, t. j. pri nariadenom ústnom pojednávaní alebo v lehote určenej stavebným úradom pri upustení od ústneho pojednávania, a neskôr nie je možné na ne prihliadnuť, nie je možné ich účinne uplatniť ani v odvolacom konaní, a to za predpokladu, že účastník konania bol o tejto skutočnosti poučený, čo v predmetnej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/45/2018 z 22. septembra

V nadväznosti na nepreukázanie, že predmetná stavba je povoľovanou činnosťou v zmysle vodného zákona, vyhodnotil správny súd ako irelevantnú námietku žalobcu o absencii postupu podľa § 16a vodného zákona. Osobitný procesný postup upravený v § 16a vodného zákona je zákonodarcom koncipovaný výlučne vo vzťahu k „navrhovanej činnosti“ v zmysle § 16 ods. 10 vodného zákona, pričom takáto činnosť nebola posudzovaná v prerokúvanej veci. Poukázal na to, že vypracovanie osobitného stanoviska podľa § 16a vodného zákona pripadá do úvahy iba vtedy, ak po posúdení projektu vyvstane pochybnosť, že projekt ohrozuje alebo je v rozpore s environmentálnymi cieľmi. Toto posúdenie vykonáva v rámci svojej úvahy výlučne príslušný orgán, nepotrebnosť osobitného stanoviska vyplýva aj zo záväzného stanoviska Okresného úradu Prievidza, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-PD-OSZP-2022/ 012040-002 zo dňa 25. januára 2022 predloženého do stavebného konania, kde sa takáto osobitná požiadavka na jeho vypracovanie nenachádza a dotknutý orgán so stavbou súhlasil, keďže je v súlade s vodným zákonom.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

Európskej únie. 12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok sa opiera len o niektoré konkrétne dôvody a je nedostatočne odôvodnený. Trval na tom, že jeho pripomienky ako aj odvolacie námietky boli relevantné a zároveň konkrétne.

14. Mal za to, že správny súd v prípade záveru o nedostatočne konkrétnych a príliš všeobecných námietkach, mal postupovať podľa § 59 SSP a vyzvať sťažovateľa na doplnenie neúplného podania. 15. K záverom správneho súdu o neaplikovaní § 16a vodného zákona na tu posudzovanú vec sťažovateľ uviedol, že správny orgán mal zistiť, v ktorej kvalitatívnej triede sa predmetná voda nachádza a príslušný štátny orgán mal vydať výnimku zo zákazu povolenia projektu.

17. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, ktorý argumentoval, že sťažovateľom navrhovaný postup podľa § 59 SSP nemá žiadny právny základ. Tiež poukázal na to, že z napadnutého rozsudku v nijakom bode nevyplýva, že by správny súd so sťažovateľom nekonal ako so zainteresovanou verejnosťou. Vyjadril nesúhlas s požiadavkou sťažovateľa o vydanie záväzného stanoviska podľa § 16a ods. 1 vodného zákona, keď podľa jeho názoru sa tento postup uplatňuje v prípadoch, kedy sa povoľuje odvodnenie alebo odčerpávanie podzemných vôd bez toho, aby bolo potrebné získať povolenie na odber podzemnej vody. Navrhované prejudiciálne otázky považoval za nerelevantné pre tu posudzovanú vec. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

povinnosť za žalobcu vyhľadávať konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia či opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom. 19. K porušeniu § 16a vodného zákona uviedol, že povinnosť vydať záväzné stanovisko podľa § 16a vodného zákona sa nevzťahuje na každú stavbu, ale iba na takú, ktorej realizáciou môže dôjsť k nesplneniu environmentálnych cieľov. Zároveň platí, že posúdenie potreby vydania záväzného podľa § 16a vodného zákona je ponechané na správnu úvahu príslušného orgánu chrániaceho osobitné záujmy podľa vodného zákona. Pokiaľ teda orgán príslušný na vydanie vyjadrenia podľa § 28 vodného zákona nepovažoval za potrebné pre jeho vydanie záväzné stanovisko podľa § 16a vodného zákona, v prípade povolenej stavby sa nejednalo o takú stavbu, ktorej realizáciou by mohlo dôjsť ku nesplneniu environmentálnych cieľov podľa § 16 ods. 6 písm. b) vodného zákona, a teda pre túto stavbu nebolo potrebné vydať záväzné stanovisko podľa § 16a vodného zákona. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

Poukázal na rozhodnutie SD EÚ C-461/13 Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland vs. Bundesrepublik Deutschland (Weser Case), podľa ktorého žalovaný používa nesprávny (svojvoľný) výklad normy §16a vodného zákona. Správna interpretácia znie, že na každú stavbu je orgán štátnej vodnej správy povinný urobiť vyhodnotenie vplyvov a zistiť, či v dôsledku jej realizácie nedochádza ku zhoršeniu aspoň o jednu kvalitatívnu triedu; vtedy sa vydáva záväzné stanovisko podľa §16a ods.1 vodného zákona.

IV. Posúdenie kasačného súdu

22. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti formuloval viacero námietok, ktorých znenie následne ovplyvnilo aj rozsah a hĺbku právneho posúdenia realizovaného kasačným súdom. Sťažovateľ v podstatnom namietal (i) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, (ii) že správny súd konal predpojato, (iii) že správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti a správny súd necitoval ustanovenia týkajúce zainteresovanej verejnosti, (iv) že správny súd nekonal podľa § 59 ods. 1 SSP a (v) že správne orgány porušili ustanovenie § 16a vodného zákona. 23.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP.

24. Predpojatosť súdu vnímal sťažovateľ v spojení s konaním Richarda Sulíka a rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022. Kasačný súd sa dôsledne oboznámil s uvedenou argumentáciou sťažovateľa, v ktorej predostrel všeobecné tvrdenia o?antikampani proti sťažovateľovi, v ktorej dôsledku dochádza k?nesprávnej aplikácii právnych predpisov upravujúcich ochranu životného prostredia orgánmi?štátnej správy alebo

V prvom rade v súvislosti s touto námietkou kasačný súd uvádza, že nie je v jeho právomoci preskúmavať zákonnosť iných rozhodnutí kasačného súdu. Rovnako dáva do pozornosti, že v tu posudzovanej veci správny súd správnu žalobu sťažovateľa riadne posúdil a zamietol ju ako nedôvodnú (meritórne prejednal), teda správnu žalobu sťažovateľa neodmietol pre zneužitie

25. Sťažovateľ namietal aj to, že jeho správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti. Kasačný súd sa s uvedeným nestotožnil. Sťažovateľ svoje tvrdenia o nesprávnom vyhodnotení jeho žalobnej legitimácie nepodoprel žiadnymi konkrétnymi argumentmi. Z rozsudku správneho súdu síce vyslovene nevyplýva, že súd konal so sťažovateľom ako so zainteresovanou verejnosťou, ale ani jeho postavenie ako zainteresovanej verejnosti vyslovenie nepopiera. Správny súd posúdil správnu žalobu sťažovateľa ako prípustnú, riadne a odôvodnene sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, preto nevyslovené/neuvedené postavenie sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti nemalo vplyv na jeho právo na spravodlivý proces, či už v podobe prístupu k súdu či riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Hoci sa od rozhodnutia správneho súdu všeobecne očakáva, že spravidla bude obsahovať/odkazovať na ustanovenia právnych predpisov, ktoré na vec aplikoval, ak toto v rozhodnutí absentuje, je to dôvodom na zrušenie rozhodnutia len v prípade, ak je takáto absencia spôsobilá zasiahnuť do práva na spravodlivý proces účastníka konania. Ide o?také vady odôvodnenia, ktoré znemožňujú účastníkovi konania poznať podstatné/kľúčové dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie správneho súdu prijaté a?odpovede na zásadné argumenty ním v?konaní vznesené (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/117/2020 zo dňa 25. mája 2022 a?iné). Pôjde teda o?nesprávnosti takej intenzity, v?dôsledku ktorých sa rozsudok správneho súdu stáva nezrozumiteľný a?nepreskúmateľný. Rovnako platí, že ak absentuje odkaz na relevantnú právnu úpravu, to neznamená, že vec nebola podľa tejto právnej normy rozhodnutá alebo právna norma nebola na prípad aplikovaná.

27. Ak sťažovateľ tiež uvádzal, že ho mal správny súd v súlade s § 59 ods. 1 SSP vyzvať na doplnenie žaloby z dôvody jej nekonkrétnosti a všeobecnosti, uvedený inštitút na takéto situácie nie je určený. V správnej žalobe sťažovateľa boli totiž jasne a zrozumiteľne obsiahnuté námietky a tieto podľa názoru kasačného súdu nevykazovali vady podania v časti absencie jeho podstatných náležitostí podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP či vady nezrozumiteľnosti a neúplnosti podania podľa § 57 SSP. Účelom výzvy podľa § 59 ods. 1 a nasl.

chce docieliť. Správny súd nebol v predmetnej veci povinný a ani oprávnený využiť režim odstraňovania vád podania podľa § 59 ods. 1 a nasl. SSP. Kasačný súd preto nezistil porušenie procesných ustanovení v predmetnej veci. Pre úplnosť v tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že správny súd je v správnom súdnictve viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby tak, ako ich sťažovateľ v správnej žalobe vymedzil (§ 134 ods. 1 SSP). Nie je úlohou správneho súdu dopĺňať argumentáciu žalobcu či vyhľadávať dôvody nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov nad rámec argumentácie obsiahnutej v správnej žalobe. Výzva na odstránenie vád podania podľa § 59 ods. 1 v spojení s § 182 ods. 1 SSP neslúži na to, aby správny súd opravoval, resp. usmerňoval žalobcu v tom smere, aby opravil svoj predmet konania (rozsah a žalobné dôvody), teda opravoval ich vecnú (ne)správnosť. Takýto postup, ktorého sa podanou kasačnou sťažnosťou de facto domáha sťažovateľ, by bol porušením predmetných ustanovení, ich významu ako aj princípu rovnosti účastníkov správneho súdneho konania (§ 5 ods. 9 SSP).

Je preto úlohou príslušných správnych orgánov posúdiť, či navrhovaná stavba/činnosť spadajú pod uvedenú definíciu a takéto záväzné stanovisko od stavebníka požadovať. Ak sa predpokladá, že projekt nespôsobí zhoršenie ani neohrozí dosiahnutie dobrého stavu/potenciálu vôd, potom sa nevyžaduje žiadne testovanie podľa § 16a vodného zákona a čl. 4 ods. 7 Rámcovej smernice o vode a projekt môže byť schválený (Common implementation strategy for the Water Framework Directive and the Floods Directive, Guidance Document No. 36 Exemptions to the Environmental Objectives according to Article 4(7), Document endorsed by EU Water Directors at their meeting in Tallinn on 4-5 December 2017, str. 16). V citovanom dokumente sa príkladmo uvádzajú aj navrhované činnosti, ktoré stanovené podmienky spĺňajú. Medzi ne patria napr. vodné elektrárne, systémy protipovodňovej ochrany či budúce plavebné projekty alebo odbery (str.

29. Navyše, ako správne uviedol správny súd, sťažovateľ v žalobe a ani v kasačnej sťažnosti bližšie neuvádza, prečo podľa jeho názoru pre tu posudzovanú stavbu mal stavebník predložiť záväzné stanovisko a výnimku podľa vodného zákona. Sťažovateľ len všeobecne poukazuje na zákonné ustanovenia ako aj na ustanovenia Rámcovej smernice o vode, ale tieto žiadnym spôsobom neaplikuje na tu posudzovanú stavbu. Správny súd ako aj súd kasačný sú vo väčšine prípadov viazané rozsahom a dôvodmi uvedenými v správnej žalobe (§ 134 SSP) ako aj v kasačnej sťažnosti (§ 453 SSP), a je tomu tak aj v preskúmavanej veci. Obsah prieskumu súdmi je v posudzovanej veci tak striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe a sťažovateľom v kasačnej sťažnosti. Kasačný súd nie je oprávnený dôvody kasačnej sťažnosti rozširovať alebo za sťažovateľa dopĺňať. V prejednávanom prípade

Námietky sťažovateľa preto mohol kasačný súd vyhodnotiť iba do takej miery, ako ich namietal sám sťažovateľ. 30. Kasačný súd mal za preukázané, že za účelom zabezpečenia ochrany vôd bolo v posudzovanom konaní záväzné stanovisko Okresného úradu Prievidza, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-PD-OSZP-2022/012040-002 zo dňa 25. januára 202, pričom sa v ňom osobitná požiadavka na vypracovanie záväzného stanoviska nenachádza a dotknutý orgán so stavbou súhlasil. Z uvedeného vyplýva, že ani orgán príslušný na úseku ochrany vôd požiadavku postupu podľa § 16a vodného zákona nekomunikoval.

Námietkam sťažovateľa vzneseným v tejto súvislosti preto kasačný súd nemohol prisvedčiť. 31. Neobstojí ani poukaz sťažovateľa na rozsudok SD EÚ C-461/13 vychádzajúci zo sporu týkajúceho sa výstavby na rieke Vezera (Nemecko) spočívajúcej v prehĺbení rieky Vezera, ktorej cieľom bolo umožniť plavbu väčších kontajnerových lodí v?prístavoch a?s?tým súvisiaca otázka významných fyzických zmien a otázka nepriaznivých hydrologických a?morfologických dôsledkov uvedeného projektu vo vzťahu k?ekosystému menovanej rieky. Na rozdiel od veci rozhodovanej Súdnym dvorom Európskej únie v označenom prípade, v tejto veci nejde o stavbu, ktorá by mala nepochybný vplyv na vody a odôvodňovala by postup podľa čl. 4 ods. 7 Rámcovej smernice o vode.

33. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a s tým spojené podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie o výklade práva Európskej únie, kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 6.10.2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná, alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti. V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky (neidentifikoval pre túto veci rozhodujúcu nejasnú otázku týkajúcu sa aplikácie európskeho práva, ktorej riešenie by nebolo zrejmé či už z textu európskeho práva alebo z nadväzujúcej rozhodovacej činnosti

V. Záver

34. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a kasačný súd nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil kasačný súd mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalšiemu účastníkovi konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže mu nebola súdom v kasačnom konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. marca 2026