8Svk/23/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200296.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- TN-11S/90/2022
- IČS
- 3022200296
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: G.. B. R., nar. X. G. XXXX, bytom L. XX/XX, XXX XX Q., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Dukelská štvrť 974/10, 018 41 Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, 813 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-04830/21-2022 zo dňa 1. júla 2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. TN-11S/90/2022-96 zo dňa 12. júna 2024, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca žiadosťou zo dňa 17. mája 2022 požiadal Ústav na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo „povinná osoba“) o sprístupnenie zmenových výkazov G.. B. I. za roky 2014 až 2022 týkajúcich sa dermatologickej ambulancie (1), doklady preukazujúce úhrady odmien pre lekárku na základe dohôd za obdobie od 2014 do 2022 (2), schválené ordinačné hodiny pre dermatovenerologickú ambulanciu za obdobie od 2014 do 2. januára 2018 (3), schválené ordinačné hodiny Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ÚVTOS Trenčín, pre pracovisko povinnej osoby (4), povolenie na prevádzkovanie dermatovenerologickej ambulancie v povinnej osobe od 2014 do 2022 (5), kto je poskytovateľom dermatovenerologickej zdravotnej starostlivosti u povinnej osoby od 2014 do 2022 (6) a zoznam materiálno-technického vybavenia tejto ambulancie a doklady o ich obstaraní (7). 2. Povinná osoba rozhodnutím č. UVTOS-01197/13-DU-2022-5 zo dňa 27. mája 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) nesprístupnila vyžiadané informácie v časti bodu 1 a 2 žiadosti z dôvodu, že sa týkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby a jej osobných údajov (§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o slobode informácií“) a v časti bod 3, 4, 5 a 7 z dôvodu, že tieto nemá k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona o slobode informácií). 3. Žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-04830/21-2022 zo dňa 1. júla 2022 (ďalej len „žalované rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 4. Pokiaľ žalobca požadoval sprístupnenie dokladov o odmenách a zmenových výkazov G.. I., žalovaný poukázal na to, že podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) sú osobnými údajmi aj údaje definujúce sociálnu a ekonomickú identitu fyzickej osoby. Teda aj údaje o odpracovaných hodinách a vyplatených odmenách. Úprava ochrany osobných údajov ako dôvod pre nesprístupnenie informácií je obsiahnutá v § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. V prípade G.. I. pritom podľa žalovaného nejde o osobu uvedenú v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, nejde ani o nadriadeného zamestnanca v služobnom pomere. Preto nebolo možné sprístupniť vyžiadané osobné údaje. 5. K zvyšnej časti žalovaný uviedol, že informácie v bode 5 žiadosti povinná osoba nesprístupnila, keďže nemala zriadenú dermatovenerologickú ambulanciu. Bodu 6 však povinná osoba vyhovela tým, že poskytla žiadateľovi zoznam osôb, ktoré poskytovali zdravotnú starostlivosť väzneným osobám s dermatovenerologickou diagnózou. V bode 6 tak nedošlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia a informácie boli sprístupnené.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného v časti vybavenia jeho žiadosti v bodoch 1 a 2 a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 7. Podľa názoru žalobcu žalovaný len mechanicky aplikoval § 9 ods.1, 2 a 3 zákona o slobode informácií a nevysporiadal sa s podstatou argumentácie žalobcu. Žalobca v podstatnom namieta, že dohody o pracovnej činnosti uzatvorené medzi G.. I. a povinnou osobou sú neplatné a ide o simulované právne úkony. Táto forma uzatvorenia dohody podľa názoru žalobcu slúžila na vylúčenie možnosti sprístupnenia vyžiadaných informácií, ktoré sa týkajú verejných financií. Dotknutá lekárka poskytovala zdravotnú starostlivosť ako obchodná spoločnosť IGADerma, s.r.o. a nie ako fyzická osoba. Keďže sú dohody o pracovnej činnosti neplatné, G.. I. si nemôže nárokovať ochranu podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Žalovaný nepostupoval správne, ak uviedol, že sa takouto argumentáciou žalobcu nemusí zaoberať. Žalobca v tomto smere navrhol rad dôkazov, ktoré mali preukázať, že G.. I. poskytovala zdravotnú starostlivosť ako obchodná spoločnosť, nie ako fyzická osoba. 8. Okrem toho žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného vybavil generálny riaditeľ D.. G.. A. G.. Ten od roku 2016 do 1. marca 2021 pôsobil ako riaditeľ povinnej osoby a uzatváral dohody, resp. zodpovedal za vyplácanie odmien G.. I.. Ide preto o zaujatého zamestnanca. 9. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. TN-11S/90/
2022-96 zo dňa 12. júna 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok správneho súdu“) správnu žalobu zamietol. 10. Správny súd sa stotožnil s právnym posúdením žalovaného a jeho rozhodnutie považoval za dostatočne odôvodnené. Žalobca podľa názoru správneho súdu ani v správnej žalobe neuviedol, aký vplyv mala mať jeho argumentácia ohľadom neplatnosti dohôd o pracovnej činnosti lekárky a simulovanosť právnych úkonov na zákonnosť rozhodnutia žalovaného vo veci slobodného prístupu k informáciám. Vzhľadom na povahu správneho konania vo veciach slobodného prístupu k informáciám nemožno žalovanému a ani povinnej osobe, podľa názoru správneho súdu, vytýkať, že sa bližšie nezaoberali otázkou platnosti uzatvorených dohôd, keďže takáto povinnosť im zo zákona nevyplýva. Otázka prípadnej platnosti uzatvorených zmlúv je výlučne v pôsobnosti civilných súdov. Napokon ide o irelevantnú otázku, keďže § 9 zákona o slobode informácií poskytuje ochranu osobných údajov fyzickej osoby bez ohľadu na ich status a to, či ide o osoby, ktoré porušili alebo neporušili ustanovenia iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Skutkový stav bol preto v predmetnej veci zistený dostatočne. Správny súd nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, keďže ich vykonanie smerovalo k posúdeniu platnosti uzatvorených dohôd o pracovnej činnosti, čo však nespadá do predmetu tohto administratívneho a nadväzujúceho správneho súdneho konania. 11. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že dohody o pracovnej činnosti sú neplatné z dôvodu ich neuverejnenia v Centrálnom registri zmlúv, správny súd konštatuje, že išlo o dohody, ktoré sú podľa § 5a ods. 5 písm. b) zákona o slobode informácií vyňaté z okruhu povinne zverejňovaných zmlúv, a preto ani zverejňované neboli. 12. Správny súd sa tiež stotožnil s argumentáciou žalovaného, že G.. I. nie je osobou, ktorá by spadala pod § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. Preto bolo dôvodné vyžiadané informácie nesprístupniť s odkazom na § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. 13. K námietke týkajúcej sa rozhodovania zaujatého zamestnanca orgánu verejnej správy správny súd poukázal na argumentáciu, ktorú už uviedol v rozhodnutí sp. zn. TN-11S/88/2022 zo dňa 16. mája 2024 (bod 37), že vylúčenie zamestnanca orgánu verejnej správy prichádza do úvahy počas administratívneho konania. Po rozhodnutí veci sa možno domáhať obnovy konania. Vylúčenie zamestnanca ako aj obnova konania sú samostatné procesné inštitúty, ktoré nemožno nahrádzať súdnym prieskumom. Navyše je potrebné dodať, že odvolacím orgánom v tomto prípade nebol generálny riaditeľ, ale generálne riaditeľstvo.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
14. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nedostatočne odôvodnený podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 15. Namietal, že správny súd prejudiciálne neposúdil platnosť dohôd a neaplikoval § 132 ods. 1 SSP v spojení s § 40 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií. Názor súdu, že ani správny orgán ani správny súd nemôžu posúdiť platnosť dohôd, považoval s odkazom na tieto ustanovenia a odbornú literatúru za zjavný exces z pravidiel právnej logiky. V dôsledku tohto pochybenia podľa sťažovateľa nebolo vykonané dokazovanie o skutočnosti, ktorá bola súčasťou skutkovej podstaty prípadu.
16. Sťažovateľ namietal proti vyjadreniu správneho súdu o „prezumpcii platnosti“ dohôd o pracovnej činnosti, čo podľa neho nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, pričom na absolútnu neplatnosť musí súd prihliadnuť ex offo. Došlo podľa neho k porušeniu zásady materiálnej pravdy. Trval na tom, že nikto nemôže ťažiť z vlastnej nepoctivosti a výluka nemôže byť uplatnená, ak má základ v simulovaných zmluvách.
17. Poukazoval v tejto súvislosti na kontrolnú funkciu zákona o slobode informácií a postup súdu považoval za formalistický a svojvoľný. V obdobných konštrukciách videl vzorec správania sa, keď sa nezákonnosti zakrývajú simulovanými zmluvami s následným nesprístupnením informácií. Tvrdenia súdu o tom, že simulácia je domnienkou či presvedčením sťažovateľa, považoval za arbitrárne.
18. Pokračoval, že keby sa správny súd náležite zaoberal spisom, zistil by, že prvostupňový orgán uviedol, že v povinnej osobe nebola v r. 2014-2022 zriadená dermatovenerologická ambulancia a preto nedisponuje jej ordinačnými hodinami. Dovolával sa toho, že súd porušil jeho právo na spravodlivý proces. 19.
V odmietnutí vykonať dokazovanie videl aj porušenie rovnosti účastníkov konania, keďže podľa neho neplatí v správnom súdnom konaní prezumpcia správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Správny súd sa podľa neho dopustil excesu, keď svojvoľne ignoroval tvrdenia o neplatnosti dohôd. 20. Ďalej namietal, že hoci mu súd odpovedal, že nie je oprávnený rozhodovať o (ne)platnosti dohôd o pracovnej činnosti, on sa v žalobe toho ani nedomáhal, ale žiadal prejudiciálne posúdenie platnosti dohôd. V postupe súdu videl „prekrucovanie“, keď ten odôvodňoval niečo, čo sťažovateľ ani netvrdil. Neplatnosť dohôd považoval sťažovateľ za determinujúcu vo vzťahu k tomu, či požadované informácie podliehajú dôvodom ich nesprístupnenia podľa § 9 ods. 1, ods. 2 zákona o slobode informácií. Tvrdil pritom, že súd môže zopakovať či doplniť dokazovanie správneho orgánu, tie pritom nevykonali žiadne dokazovanie vo vzťahu k platnosti dohôd.
Navyše, správny súd mal podľa neho zrušiť preskúmavané rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. 21. Sťažovateľ tiež videl odmietnutie spravodlivosti v konštatovaní správneho súdu, že v žalobe nebolo zdôvodnené, aký vplyv má mať otázka, kto je skutočným prevádzkovateľom kožnej ambulancie, na zákonnosť rozhodnutia o infožiadosti, keď to v žalobe výslovne uviedol.
22. Napokon sťažovateľ namietal proti tomu, že správny súd meritórne neskúmal jeho námietku zaujatosti riaditeľa žalovaného, ktorú formuloval v správnej žalobe. Tvrdil, že obnova konania podľa § 62 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku je nepoužiteľná pri predpojatosti riaditeľa odvolacieho orgánu, ak bola zistená až po právoplatnosti rozhodnutia. Navyše mal za to, že ak existujú dva prostriedky nápravy (myslel obnovu konania a využitú správnu žalobu), a správny súd odkáže, že mal sťažovateľ využiť obnovu konania, ide o odopretie spravodlivosti. Vydanie rozhodnutia zaujatým zamestnancom spôsobuje podľa sťažovateľa zmätočnosť a nezákonnosť rozhodnutia, ktorá je preskúmateľná aj v rámci správneho súdnictva. S ohľadom na to, že by aj o obnove konania v konečnom dôsledku rozhodoval tento vylúčený riaditeľ, mal za to, že mal správny súd preskúmať aj touto optikou zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Za absurdný považoval názor správneho súdu, že odvolacím orgánom bolo generálne riaditeľstvo a nie generálny riaditeľ. Sťažovateľ namietal,
že predpojatosť sa týka vždy len zamestnancov orgánu, pričom správny orgán reprezentuje jeho konkrétny zamestnanec. Vyjadril názor, že pri žalobách väzňov sa ani správne súdy nezdržiavajú svojvôle a prejavuje sa akási kolegiálna solidarita.
23. V doplnení kasačnej sťažnosti, podanom v lehote na podanie kasačnej sťažnosti, sťažovateľ namietal ďalšie procesné vady postupu správneho súdu. Dal do pozornosti, že podaním zo dňa 29. apríla 2024 predložil súdu nový dôkaz - protokol o výsledku kontroly v IGA Derma s.r.o. - a navrhol ho vykonať. Žalovaný na tento návrh reagoval vyjadrením zo dňa 13. mája 2024, ktoré obsahovalo nové skutočnosti. Správny súd toto podanie posúdil podľa názoru sťažovateľa ako dupliku. Hoci o dupliku nešlo. Už v tomto smere vidí sťažovateľ porušenie princípu rovnosti, keďže žalovaný nevyužil pôvodný procesný priestor na podanie dupliky a na ďalšie jeho podania sa preto podľa § 106 ods. 2 SSP už nemalo prihliadať. Ak na toto podanie prihliadol, išlo o porušenie princípu rovnosti zbraní. 24. Vo vyjadrení žalovaného sú navyše obsiahnuté nové skutočnosti, ku ktorým sa sťažovateľ chcel vyjadriť podaním zo dňa 17. júna 2024, pričom správny súd vydal rozsudok dňa 12. júna 2024. Správny súd preto na vyjadrenie sťažovateľa nečakal a vyjadrenie žalovaného mu zaslal len na vedomie. Správny súd teda dodatočne prihliadol na podanie žalovaného a jeho argumenty začlenil do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Sťažovateľovi však prislúchajúci procesný priestor neposkytol. 25. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa a jej doplneniu nevyjadril.
IV. Posúdenie kasačného súdu
26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
27. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 28.
Kasačný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že sa obdobnou vecou sťažovateľa a žalovaného zaoberal vo veci sp. zn. 5Svk/34/2024, kde sa rozhodovalo o obdobných právnych otázkach (rozdiel spočíva v podstatnom len v identite povinnej osoby podriadenej žalovanému), na základe obdobného rozsudku správneho súdu a obdobnej kasačnej sťažnosti sťažovateľa.
V rozsudku sp. zn. 5Svk/34/2024 zo dňa 20. februára 2025 kasačný súd uviedol: „28. Pri niektorých čiastkových problémoch sťažovateľ správne identifikoval nedostatky v právnom posúdení správneho súdu, a správne upresnil niektoré správnym súdom nedostatočne pochopené žalobné body. No tieto pochybenia správneho súdu nedosiahli kritickú intenzitu, a v konečnom dôsledku nemali podstatný vplyv na správne posúdenie rozhodujúcich otázok.
29. Dá sa súhlasiť so sťažovateľom, že správny súd podľa § 132 ods. 1 SSP ako aj správny orgán podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku si vo všeobecnosti môžu urobiť záver o predbežnej otázke, aj keď ju nemôžu samostatne rozhodnúť. V tomto smere neboli správne opačné konštatácie správneho súdu v napadnutom rozsudku, ktorý v podstate bez zdôraznenia kontextu veci tvrdil, že jemu ani žalovanému neprináleží rozhodovať o (ne)platnosti požadovaných dohôd. Prísne vzaté, tieto časti odôvodnenia boli v tomto zmysle nesprávnym právnym posúdením jednej konkrétnej otázky, ktorú sťažovateľ v konaní otvoril.
Avšak kasačný súd upozorňuje, že predbežnou otázkou v zmysle oboch uvedených ustanovení je z povahy veci len taká otázka, od ktorej závisí rozhodnutie vo veci. Preto kasačný súd skúmal, či bolo ustálenie sťažovateľom požadovanej odpovede naozaj potrebné na posúdenie odvolania, a obdobne potom správnej žaloby.
30. Sťažovateľova argumentácia v podstate vyšla z presvedčenia, že keby boli požadované dohody absolútne neplatné, doklady (informácie) o vyplatených odmenách a zmenové výkazy by stratili charakter osobných údajov (k ich právnej kvalite napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Svk/48/2022 z 20. septembra 2023, bod 42), resp. zmluvná strana by stratila nárok na ich ochranu pred sprístupnením.
31. Podľa kasačného súdu osobné údaje týkajúce sa presných časov výskytu lekárky na pracovisku, resp. súm jej vyplatených by neprestali byť osobnými údajmi len v dôsledku záveru o neplatnosti dohody o pracovnej činnosti. Obdobný záver platí vo vzťahu k ochrane súkromia fyzickej osoby všeobecne. Kasačný súd konštatuje, že napriek všetkým sťažovateľovým pochybnostiam je zrejmé, že dohoda nebola uzavretá medzi právnickou osobou, ktorej je lekárka konateľkou/spoločníčkou, ale zjavne s ňou ako fyzickou osobou. Taktiež platby odmien mali byť poskytnuté lekárke ako fyzickej osobe. Osobný údaj je potom zásadne nesprítupniteľnou informáciou bez súhlasu dotknutej osoby, alebo príkazu osobitného zákona (k tomu mutatis mutandis Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 250/2008 z 25. novembra 2009). 32.
Preto chýbajúca (či nesprávna) odpoveď na sťažovateľovo tvrdenie o neplatnosti zmluvy nie je v okolnostiach veci ani nesprávnym právnym posúdením merita veci, a nie je ani neposkytnutím odpovede na kľúčovú otázku, ktorá je pre vec rozhodujúca.
Presahovalo by účel konania podľa zákona o slobode informácií, keby mala povinná osoba vykonávať osobitnú analýzu platnosti zmluvného vzťahu. Pretože pracovná odmena vyplatená podľa dohody o pracovnej činnosti sa aj v zmysle ustálenej judikatúry považuje za osobný údaj, kasačný súd nevidel rovnako ako správny súd relevanciu tejto otázky pre posúdenie veci.
Tým kasačný súd nespochybňuje, že sťažovateľ mohol byť o takejto dôležitosti uvedenej otázky pre konanie vnútorne presvedčený. 33. Správny súd pochybil v tom, že nedal sťažovateľovi aspoň rámcovú odpoveď v tom smere, že ani zistenie absolútnej neplatnosti dohôd by nemalo viesť k opačným záverom vo vzťahu k sprístupniteľnosti informácií, ktoré požadoval. Tým vystavil sťažovateľa neistote, či bola jeho žaloba správne pochopená a vyhodnotená. Avšak tento nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť vo vzťahu k pre vec rozhodujúcim záverom. Preto by ani nebolo zmysluplné a nenapĺňalo účel kasačného konania, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok len nato, aby správny súd takto doplnil odôvodnenie.
34. V zmysle požiadaviek kladených na spravodlivý súdny proces je možné konštatovať, že sťažovateľ dostal odpoveď na podstatnú otázku, ktorou bol záver o udržateľnosti zaradenia informácií o vyplatenej pracovnej odmene a dochádzke lekárky (zmenových výkazoch) medzi osobné údaje, čo bráni sprístupneniu týchto informácií. Neúčelné by tak napokon bolo aj vykonávanie dokazovania, či sú dohody platné. Správny súd a ani orgány verejnej správy nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že je v tomto zmysle zachované realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
35. Ďalej kasačný súd považuje za dôležité uviesť, že ani prípadné porušenia zákona zo strany prvostupňového orgánu pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti (tvrdenia sťažovateľa o neexistencii ambulancie a jej ordinačných hodín) nemenia bez ďalšieho nič na tom, že mohol v skutočnosti uzavrieť dohodu o pracovnej činnosti aj s lekárkou a ako zamestnankyni jej v takom prípade patrila dohodnutá odmena. Možné porušenia zákona v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti (kasačný súd netvrdí, že k nim aj naozaj došlo) môžu byť riešené v samostatnom, na to určenom konaní. Sťažovateľ nesprávne očakával, že správny orgán alebo správny súd budú relatívne zložitý právny problém riešiť (vrátane rozsiahleho dokazovania) v konaní o sprístupnenie informácií či pri nadväzujúcom správnom súdnom prieskume, keď ani prípadné zistenie o porušení zákona by nič nemenili na tom, že vyplatená odmena na základe dohody o pracovnej činnosti je osobným údajom, ktorý sa v zmysle § 9 ods. 1 zákona (s výnimkami) nesprístupňuje (ako argumentoval aj žalovaný a správny súd). V tomto prípade je
kľúčové, v akom režime bola dohoda uzavretá a v akom režime boli odmeny vyplácané, a nie to, či pri jej uzatváraní bol porušený zákon, ako naznačuje sťažovateľ. 36. V tomto zmysle chápe aj kasačný súd odôvodnenie správneho súdu, ktorý uviedol, že prvostupňový orgán správne vychádzal z prezumpcie platnosti dohôd. Totiž, ak určitá listina nejaví nijaké známky neplatnosti či nejakej podozrivej nepravidelnosti, je prirodzené, že sa slovám v nej uvedeným priraďuje obvyklý význam, a z toho sa dovodzuje vôľa konajúcich strán a obsah právneho úkonu.
37. Sťažovateľ sa následne mýlil, keď naznačoval, že žalovaný musel v správnom súdnom konaní na základe dôkazov akosi obhájiť svoje rozhodnutie, inak malo podľa neho dôjsť k porušeniu zásady rovnosti. Nie je tomu tak, naopak je to žalobca, kto musí označiť a prípadne aj preukázať, v čom spočíva nezákonnosť rozhodnutia.
38. Námietky proti nevykonaniu dokazovania správnym súdom, rovnako ako tie proti nezrušeniu rozhodnutia kvôli nedostatočne zistenému skutkovému stavu, sú tiež nedôvodné, opäť kvôli tomu, že navrhované dôkazy mali smerovať k uznaniu sťažovateľom tvrdenej absolútnej neplatnosti dohôd; o tom, že v skutočnosti nešlo o podstatnú otázku v konaní, sa kasačný súd vyjadril vyššie. Aj tie tvrdenia, ktoré sa týkali otázky, kto prevádzkoval v ilavskom ústave kožnú ambulanciu, a kto bol poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, z už uvedených dôvodov presahujú rámec konania o sprístupnení informácií o vyplatených odmenách a o zmenových výkazoch. (z rovnakých dôvodov sú irelevantné aj námietky sťažovateľa k nesprávnemu hodnoteniu, resp. neprihliadaniu na predložený protokol o výsledkoch kontroly, keďže opätovne ide o dôkaz týkajúci sa sťažovateľovej argumentácie o neplatnosti dohody o pracovnej činnosti - pozn. kasačného súdu k veci sp. zn. 8Svk/23/2024)
39. Napokon sťažovateľ nesúhlasil s posúdením jeho žalobného bodu tvrdiaceho zaujatosť generálneho riaditeľa žalovaného, ktorý podpísal za žalovaného preskúmavané rozhodnutie. Tvrdil, že mal právo domáhať sa nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia aj správnou žalobou, nielen návrhom na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku, ako uviedol správny súd. Trval na tom, že preskúmavané rozhodnutie je zmätočné z dôvodu, že ho podpísal predpojatý (vo veci zaujatý) generálny riaditeľ žalovaného.
40. Správny súd síce odpovedal správne v tom smere, že sťažovateľ sa naozaj mohol domáhať aj obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. d) správneho poriadku, ale zároveň bolo jeho povinnosťou podľa obsahu žalobného bodu vyhodnotiť, či sa v konaní pred orgánom verejnej správy nevyskytla vada v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP, teda či nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
41. V okolnostiach veci tak kasačný súd súhlasí so sťažovateľom, že na takto uplatnený žalobný bod mal správny súd vecne reagovať, hoci nemohlo ísť o žalobcom tvrdenú tzv. zmätočnosť, ale o uvedenú tzv. inú vadu. Lenže pri posudzovaní dôvodnosti sťažnostného bodu kasačný súd prihliadol aj na to, či by sám v konkrétnostiach veci prisvedčil názoru sťažovateľa o vylúčení konajúceho generálneho riaditeľa.
42. Z tvrdení sťažovateľa, ktoré neboli v konaní popreté ani žalovaným, a tiež z administratívneho vyplynulo, že v niektoré z dohôd o pracovnej činnosti podpisoval za prvostupňový orgán G.. G. ako riaditeľ ilavského ústavu, ktorý neskôr podpísal ako generálny riaditeľ žalovaného aj preskúmavané rozhodnutie. Kasačný súd dospel k rovnakému záveru ako žalovaný vo vyjadrení k žalobe, teda že predmetom odvolacieho konania nebolo vyplácanie odmien, ale otázka nesprístupnenia konkrétnych informácií. Kasačný súd, na rozdiel od sťažovateľa, nevidí natoľko úzku spojitosť faktu, že dohody podpísal G.. G., s tým, že sťažovateľ sa domáha sprístupnenia informácií týkajúcich sa fakticky plnenia týchto dohôd, aby to zakladalo vylúčenie spomínanej osoby v zmysle § 9 Správneho poriadku.
Ani sťažovateľove podozrenia o protizákonnom konaní ústavu a lekárky nepresvedčili kasačný súd o opaku. Pre posúdenie tejto otázky má význam aj fakt, že žalovanému nebola v tomto konaní pri rozhodovaní zverená široká správna úvaha, ale relatívne striktné formálno-právne posúdenie otázky sprístupniteľnosti informácií, a jeho záver v tejto otázke kasačný súd považoval za zákonný a správny. Opäť preto nevidel kasačný súd zmysel v tom, aby zrušil rozsudok správneho súdu len na zmenu jeho odôvodnenia. V dôsledku uvedeného vyhodnotil kasačný súd aj túto námietku ako nedôvodnú.“
29. Kasačný súd sa aj v tejto veci s vyššie uvedenými závermi a právnymi názormi uvedenými v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/34/2024 zo dňa 20. februára 2025 stotožňuje a na tieto podľa § 464 ods. 1 SSP odkazuje.
30. Podľa § 106 ods. 1 SSP ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne vo veci bez nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov k žalobe. Žalobca sa k nim môže vyjadriť v lehote určenej správnym súdom.
31. Podľa § 106 ods. 2 SSP k vyjadreniu žalobcu sa môžu účastníci konania vyjadriť v lehote určenej správnym súdom. Na ďalšie vyjadrenia správny súd nemusí prihliadať, o čom účastníkov konania poučí. 32. Podľa názoru kasačného súdu neboli dôvodné ani ďalšie procesné výhrady sťažovateľa.
33. Zo súdneho spisu kasačný súd zistil, že k správnej žalobe sťažovateľa sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 26. októbra 2022, k čomu sa vyjadril replikou sťažovateľ dňa 9. decembra 2022 (vo výzve k replike bol sťažovateľ poučený o tom, že na jeho ďalšie podania správny súd nemusí prihliadať). Správny súd vyzval žalovaného prípisom č. k. 11S/90/2022-47 zo dňa 14. decembra 2022 na podanie dupliky s poučením, že na jeho ďalšie podania nemusí prihliadať. Žalovaný tento priestor nevyužil. Následne doručil sťažovateľ správnemu súdu návrh na vykonanie dokazovania zo dňa 9. mája 2023, ktorý správny súd doručil žalovanému na vyjadrenie prípisom zo dňa 14. augusta 2023. Žalovaný sa k návrhu sťažovateľa nevyjadril.
V ďalšom procesnom postupe správny súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či trvá na nariadení pojednávania (prípis zo dňa 22. apríla 2024). Na túto výzvu sťažovateľ reagoval podaním zo dňa 29. apríla 2024, ktorým predložil nový dôkaz, ktorý mal preukazovať neplatnosť dohôd o pracovnej činnosti (protokol o výsledku kontroly) a ktorý žiadal vykonať. Zároveň oznámil správnemu súdu, že netrvá na nariadení pojednávania.
34. Z dôvodu, že sťažovateľ predložil nový dôkaz, správny súd doručil toto podanie žalovanému a umožnil mu sa k nemu vyjadriť. Poskytnutý priestor žalovaný využil a vyjadril sa podaním zo dňa 13. mája 2024, v ktorom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/48/2022 zo dňa 20. septembra 2023 a dodal k návrhu na doplnenie dokazovania, že predmetná listina nie je spôsobilá ovplyvniť rozhodnutie o charaktere osobných údajov a nemožnosti ich sprístupnenia podľa § 9 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií.
Toto vyjadrenie bolo sťažovateľovi správnym súdom doručené na vedomie dňa 10. júna 2024. Napadnutý rozsudok bol následne verejne vyhlásený dňa 12. júna 2024 a dňa 19. júna 2024 bolo správnemu súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 13. mája 2024.
35. Z vyššie uvedeného zhrnutia priebehu správneho súdneho konania je zrejmé, že sťažovateľ po ukončení obligatórnej výmeny vyjadrení (žaloba, vyjadrenie k žalobe, replika) adresoval správnemu súdu návrh na doplnenie dokazovania zo dňa 9. mája 2023 a následne predložil nový dôkaz vo vyjadrení zo dňa 29. apríla 2024. Správny súd na tieto podania prihliadol a umožnil žalovanému sa k týmto novým návrhom sťažovateľa vyjadriť, pričom aj na vyjadrenie žalovaného rovnako prihliadol. V tomto postupe správneho súdu nemožno vidieť porušenie princípu rovnosti zbraní, práve naopak, ide o jeho dôsledné dodržiavanie. Tento postup reflektuje záujem na tom, aby žalovaný mohol zaujať svoje stanovisko k dôkaznej iniciatívne sťažovateľa v prebiehajúcom správnom súdnom konaní.
36. Kasačný súd zdôrazňuje, že § 106 ods. 2 SSP dáva správnemu súdu procesný priestor - možnosť neprihliadať na podania, ktoré boli doručené po replike, resp. duplike účastníkov konania s ohľadom na konkrétnu procesnú situáciu. Po zohľadnení popísanej procesnej situácie ani kasačný súd v predmetnej veci nepovažuje za nesprávne, ak správny súd (napriek tomu, že išlo o podania uskutočnené po replike a duplike) prihliadol tak na návrhy sťažovateľa na doplnenie dokazovania (a s týmito sa aj vysporiadal) ako aj na vyjadrenie žalovaného, ktorý k týmto návrhom skonštatoval, že tieto (predložený protokol o výsledku kontroly) nie sú spôsobilé ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia o nesprístupnení informácií.
37. Kasačný súd však musí korigovať závery správneho súdu v tom smere, že podanie žalovaného zo dňa 13. mája 2024 nepochybne nemožno považovať za dupliku žalovaného. Aj z obsahu predmetného vyjadrenia totiž vyplýva, že ide o vyjadrenie k sťažovateľom predloženému dôkazu (protokolu o výsledku kontroly) a jeho významu pre správne súdne konanie v tejto veci.
38. Správny súd však postupoval správne, keď podanie žalovaného zo dňa 13. mája 2024 doručil na vedomie sťažovateľovi a týmto ho s ním aj oboznámil. Podľa názoru kasačného súdu, vychádzajúc z okolností práve posudzovanej veci, správny súd nebol povinný vyzvať sťažovateľa na následné vyjadrenie sa k podaniu žalovaného zo dňa 13. mája 2024 a naozaj postačovalo, ak takéto podanie zaslal sťažovateľovi len na vedomie.
Z totožného dôvodu preto nemožno ani vidieť porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces v tom, že správny súd verejne vyhlásil rozsudok skôr, ako mu bolo doručené ďalšie vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 19. júna 2024, k podaniu žalovaného zo dňa 13. mája 2024.
Správny súd totiž nebol povinný čakať na rozhodnutie sťažovateľa, či sa k podaniu, ktoré mu bolo doručené len na vedomie (bez nevyhnutnosti vyjadrenia), vyjadrí alebo nie. Ani princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní nemožno vnímať absolútne v tom zmysle, že argumentačná výmena medzi sťažovateľom (žalobcom) a žalovaným je neobmedzená. Je úlohou súdu, aby v súdnom konaní stanovoval racionálne procesné rámce argumentačnej výmeny účastníkov konania, a to jednak s ohľadom na princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, ale tiež s ohľadom na procesnú ekonómiu, hospodárnosť a požiadavku čo možno najrýchlejšieho ukončenia súdneho konania. Správny súd v predmetnej veci nepochybne práve takto postupoval.
39. Záverom k tejto námietke kasačný súd dodáva, že nemôže uznať ani dôraz, ktorý kladie sťažovateľ na vyjadrenie žalovaného zo dňa 13. mája 2024. Obsahom vyjadrenia žalovaného zo dňa 13. mája 2024 bol totiž odkaz na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/48/2022 zo dňa 20. septembra 2023 a zdôraznenie, že protokol o vykonanej kontrole nie je v správnom súdnom konaní relevantným dôkazom, keďže nič nemení na tom, že žiadateľ požaduje sprístupnenie osobných údajov.
Obsahom ostatného vyjadrenia žalovaného sú teda skutočnosti, ktoré museli byť správnemu súdu známe (v zmysle princípu iura novit curia platí, že správny súd pozná právo v zmysle aktuálnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít) a argumenty, ktoré sa nemenne tiahnu celým predmetným súdnym konaním (spor medzi sťažovateľom a žalovaným je od počiatku v tom, že sťažovateľ požaduje skúmať (ne)platnosť uzatvorených dohôd o pracovnej činnosti a žalovaný argumentuje, že to je irelevantné a pri rozhodovaní o sprístupnení informácií je potrebné skúmať len charakter týchto informácií s odkazom na § 9 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií).
Inými slovami, podanie žalovaného zo dňa 13. mája 2024 nemalo pre predmetné súdne konanie zásadný vplyv. Nešlo teda o také zásadné vyjadrenie, ktoré by si nevyhnutne vyžadovalo argumentačnú reakciu sťažovateľa. Navyše, sťažovateľ mal a využil priestor svoju argumentáciu uplatniť aj v kasačnej sťažnosti, s ktorou sa kasačný súd (aj odkazom na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť) vysporiadal.
40. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že v procesnom postupe správneho súdu, ktorý popísal sťažovateľ, nezistil nezákonnosť, ktorá by mala vplyv na celkový výsledok súdneho sporu a bolo by ju možné vnímať ako porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý
proces.
V. Záver
41. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci, v udržateľnej miere odôvodnený a v procesnom postupe správneho súdu nezistil kasačný súd také vady, ktoré by mali dopad na právo sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 42. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. mája 2025