8Svk/27/2025

1. Žalobkyňa podala na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) správnu žalobu, v ktorej sa domáhala súdneho prieskumu postupu žalovaného pri vybavovaní jej podnetu z 26. februára 2024 v konaní podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej ako zákon o prokuratúre). Žalobkyňa v správnej žalobe namietala nezákonnosť postupu žalovaného, ktorá mala spočívať v nevybavení jej podnetu v zákonnej lehote, ani v predĺženej lehote, ktorá mala byť navyše predlžovaná bez uvedenia lehoty, o ktorú sa pôvodná zákonná lehota predlžuje. Tento postup žalovaného žalobkyňa kvalifikovala ako nečinnosť žalovaného podľa ustanovenia § 242 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Žalobkyňa žiadala, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť vybaviť jej podnet z 26. februára 2024 v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci a zároveň, aby správny súd priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,- eur.

Tiež rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania [§ 170 písm. a) SSP], nakoľko bolo konanie vo veci zastavené bez procesného zavinenia účastníkov konania a nebol dôvod pre aplikáciu § 171 ods. 1 SSP. Vzhľadom na zastavenie konania pre nedostatok právomoci správneho súdu podľa § 18 ods. 1 SSP správny súd nerozhodoval o priznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa žalobkyňa domáhala.

Správny súd konštatoval, že vychádzajúc z § 2 v spojení s § 4 ods. 1 písm. e) zákona o prokuratúre je zrejmé, že prokuratúra, vrátane Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, pri výkone svojej pôsobnosti dozoru nad zachovávaním zákonnosti, stojí samostatne, mimo systém orgánov verejnej správy, a to za účelom dozoru nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy. Ďalej uviedol, že vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy na základe podnetu prokuratúrou (§ 31 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre) nie je možné považovať za administratívne konanie, keďže výsledkom vybavenia podnetu nie je vydanie individuálneho alebo normatívneho správneho aktu, ako základného definičného znaku administratívneho konania podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP, ale možnosť vykonania opatrení na odstránenie zistených porušení zákona bez ohľadu na subjektívne práva podávateľa

Odkázal pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/12/2018 z 21. augusta 2019. 5. Navyše správny súd uviedol, že vylúčenie súdneho prieskumu zákonnosti postupu prokuratúry pri vybavovaní podnetu neznamená, že postup prokuratúry nepodlieha žiadnej kontrole, nakoľko prieskum zákonnosti vybavenia podnetu je priamo v § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre zverený nadriadenému prokurátorovi alebo ním určenému prokurátorovi na

6. Správny súd účastníkov konania poučil, že proti uzneseniu nie je prípustná kasačná sťažnosť s odkazom na § 439 ods. 2 písm. d) SSP.

7. Žalobkyňa (ďalej ako „sťažovateľka“) podala kasačnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu podľa § 440 ods. písm. f) a g) SSP a žiadala, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil, vrátil vec správnemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov kasačného konania.

9. Sťažovateľka sa u žalovaného domáhala toho, aby prokuratúra deklarovala existenciu jej práva na ochranu zdravia a právom chráneného záujmu na realizácii pozitívneho záväzku štátu postihnúť pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré jej poškodilo zdravie a ktoré bolo zistené príslušným orgánom s tým, že štát je povinný vykonať opatrenia k tomu, aby bola poskytovaná zdravotná starostlivosť správne. Ak žalovaný deklaruje existenciu práva a právneho záujmu fyzickej osoby a zistí ich porušenie, je povinný konať (poskytnúť ochranu) za účelom zabezpečenia prijatia príslušných opatrení. Ak prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb (subjektívne práva), vždy musí zisťovať, či existujú (deklarovať ich) a až potom, ak boli zistené (deklarované), či tieto práva boli alebo neboli porušené alebo ohrozené. Bez deklarovania existencie subjektívneho práva nie je možné zistiť, či bolo alebo nebolo právo porušené. Prijatie záveru, že prokuratúra podľa ústavy síce chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu, ale tieto práva

11. Sťažovateľka ďalej uviedla, že o ňou podanom podnete už bolo žalovaným rozhodnuté (došlo k uspokojeniu vybavením podnetu žalobkyne z 26. februára 2024), napriek tomu však správny súd postúpil správnu žalobu na vybavenie žalovanému, ktorý však už nemal o čom

Podľa sťažovateľky mal byť na vec aplikovaný § 248 SSP, § 99 písm. h) SSP a § 171 ods. 1, t. j. konanie malo byť zastavené a žalobkyni mali byť priznané trovy konania, keďže žalovaný procesne zastavenie konania zavinil. 12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa s názorom správneho súdu stotožňuje a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú podľa § 459 písm. c) SSP. Podľa žalovaného nie je možné považovať proces vybavenia podnetu podľa § 31 zákona o prokuratúre za administratívne konanie a spôsob vybavenia podnetu za individuálny právny akt. Prokuratúra nie je ani orgánom verejnej správy podľa § 4 SSP; neboli tak splnené ani podmienky na zastavenie konania podľa § 248 SSP. 13. Žalovaný uzavrel, že postup prokurátora podľa zákona o prokuratúre nie je spôsobilým predmetom prieskumu správneho súdu podľa § 4 SSP - správnemu súdu neprináleží skúmať spôsob vybavenia podnetu ani lehotu, v ktorej bol vybavený. U sťažovateľky navyše podľa žalovaného absentovalo subjektívne právo, ktoré by mohlo byť postupom prokurátora

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

15. Najvyšší správny súd najskôr skúmal, či sú splnené procesné podmienky na vecné prejednanie kasačnej sťažnosti. 16. Podľa § 439 ods. 1 SSP je kasačná sťažnosť prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu správneho súdu podľa § 10 SSP, ak SSP neustanovuje inak. V § 439 ods. 2 SSP sú následne vymedzené prípady, v ktorých kasačná sťažnosť prípustná nie je, pričom pod písm. d) je uvedené uznesenie o právomoci, príslušnosti, poriadkovej pokute podľa § 78, o odmene znalca, tlmočníka a prekladateľa. Podľa § 459 písm. c) SSP kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť, ak nie je prípustná podľa § 439. 17. Kasačný súd mal preukázané, že napadnuté uznesenie je uznesením o právomoci a obsahovalo aj správne poučenie v zmysle § 439 ods. 2 SSP; kasačná sťažnosť tak nebola prípustná. 18. Kasačný súd konštatuje, že SSP upravuje možnosť brániť sa proti postúpeniu veci. Ak orgán, ktorému bola vec postúpená, s postúpením veci správnym súdom nesúhlasí, môže vec predložiť na rozhodnutie o právomoci kompetenčnému senátu, ktorý rozhoduje spory o právomoc medzi súdmi a orgánmi verejnej správy (§ 11 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), ak je toho názoru, že vec patrí do právomoci správneho súdu (resp. civilného súdu). 19. Kasačný súd tiež osobitne upozorňuje, že nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že postúpenie veci správnym súdom žalovanému nemalo zmysel a pôsobí zmätočne, nakoľko už žalovaný nemal o čom rozhodovať. Zodpovedá skutočnosti, že podnet sťažovateľky z 26. februára 2024 bol medzičasom vybavený, a to odložením (upovedomenie o vybavení podnetu z 22. novembra 2024); správny súd však posúdil správnu žalobu sťažovateľky ako opakovaný podnet podľa § 36 zákona o prokuratúre, ktorý je príslušný vybaviť nadriadený prokurátor alebo ním určený prokurátor, a preto vec žalovanému postúpil. Žalovaný sa tak postúpenou vecou bude zaoberať v tomto kontexte a v súlade s § 36 zákona o prokuratúre.