8Svk/37/2025

1. Ďalší účastník konania ako navrhovateľ predložil dňa 24.05.2019 na Okresný úrad Pezinok, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) podľa §

2. Prvostupňový správny orgán po posúdení navrhovanej činnosti z hľadiska jej povahy a rozsahu, miesta vykonávania, významu jej očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľov, berúc do úvahy súčasný stav životného prostredia v dotknutom území, rozhodnutím č. OU-PK-OSZP-2019/006351 zo dňa 04.10.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vydaným v zisťovacom konaní rozhodol o posúdení zámeru navrhovanej činnosti podľa § 29 zákona o posudzovaní tak, že navrhovaná činnosť „Robotická farma Šenkvice“, umiestnená na území Bratislavského kraja v okrese Pezinok, na tam uvedených pozemkoch v k. ú. D. D., sa nebude posudzovať podľa zákona o posudzovaní.

obce Šenkvice. Navrhovaná činnosť sa nenachádza v environmentálne citlivej oblasti, spĺňa požiadavky a podmienky stanovené právnymi predpismi vo veci ochrany ovzdušia a nebude ohrozovať zdravie obyvateľstva, nebude mať negatívny vplyv na povrchové a podzemné vody.

potvrdil. Skonštatoval, že zo strany prvostupňového správneho orgánu nedošlo k pochybeniu. Zaoberal sa všetkými pripomienkami, námietkami a návrhmi dotknutých orgánov, dotknutej obce, verejnosti. Zisťovacie konanie podľa zákona o posudzovaní predchádza akémukoľvek povoľovaciemu konaniu zámeru navrhovanej činnosti a preto jeho úlohou nie je detailne riešiť technický návrh.

Zverejňovanie informácií o životnom prostredí (zámeru navrhovanej činnosti) v prípade predmetného konania považoval za súladné so zákonom. Mal za to, že v zisťovacom konaní bolo verejnosti umožnené vykonať písomne konzultácie prostredníctvom zaslania písomného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona o posudzovaní, a tiež že oboznamovanie sa s podkladmi odvolacieho konania nie je potrebné vykonať, ak výsledok už skôr vykonaných zisťovaní pred vydaním svojho rozhodnutia opakovane predkladal účastníkom konania na vyjadrenie, pričom prvostupňový správny orgán túto povinnosť vykonal listom z 14.11.2019. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán primerane použil kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 zákona o posudzovaní, kde prihliadal najmä na povahu a rozsah navrhovanej činnosti, ktorej predmetom je celková modernizácia existujúcej poľnohospodárskej farmy. Zopakoval, že realizáciou navrhovanej činnosti sa nepredpokladá závažný negatívny vplyv na jednotlivé zložky životného prostredia a zdravie obyvateľstva.

5. Žalobca napadol prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného správnou žalobou, domáhajúc sa ich zrušenia, ako aj vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

nesprávne aplikoval § 29 ods. 3 a ods. 13 zákona o posudzovaní a jeho návrh podmienok v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol, pričom boli porušené práva verejnosti na informácie o životnom prostredí podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona o posudzovaní tým, že neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom a právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia bolo podmienené nahliadnutím do spisu podľa § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Došlo aj k porušeniu jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku v kombinácii Dohovorom o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia - Aarhuský dohovor z 25.06.1998 (ďalej len „Aarhuský dohovor“) tým, že prvostupňový správny orgán v rozpore s § 63 zákona o posudzovaní neumožnil žalobcovi zúčastniť sa

elektronickej podoby, k čomu správny orgán uviedol len zmätočnú argumentáciu. Zdôraznil, že elektronické doručenie kópie spisu je najefektívnejší a najhospodárnejší spôsob ako je možné umožniť žalobcovi výkon jeho práv týkajúcich sa ochrany životného prostredia a nerozumie nástojčivému odmietaniu správneho orgánu doručovať elektronické kópie spisov, ani prečo trvá na tom, že kópie spisov je možné vyhotovovať len pri nahliadaní do spisu. Postup prvostupňového správneho orgánu v tejto veci je zároveň v priamom rozpore s čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého majú úradníci a správne orgány podporovať a usmerňovať verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám a uľahčovať jej účasť na rozhodovacom procese.

8. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-2S/61/2020-95 zo dňa 29.05.2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznal. K námietke nevyporiadania sa správnych orgánov s pripomienkami žalobcu správny súd poukázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, v ktorom prvostupňový správny orgán reflektoval pripomienky dotknutej verejnosti, ktoré jednak celé premietol do odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia aj so svojím vyjadrením k jednotlivým pripomienkam, pričom vo výroku určil ako jednu z podmienok pre eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie zaoberať sa pripomienkami dotknutej verejnosti uvedenými v bode 8. tohto rozhodnutia a pripomienky vyhodnotené ako opodstatnené zohľadniť pri povoľovaní činnosti podľa osobitných predpisov. Ďalej správny súd poukázal na rozhodnutie žalovaného, konštatujúce, že prvostupňový správny orgán v rámci zisťovacieho konania posúdil zámer navrhovanej činnosti z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania

Predpokladané vplyvy navrhovanej činnosti zdokumentované v zámere sa pohybujú v spoločensky prijateľnej miere a je možné im predchádzať opatreniami na zmiernenie nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, opatreniami a dodržaním podmienok, ktoré vyplynuli z jednotlivých stanovísk dotknutých orgánov a organizácií, a boli povoľovaciemu orgánu doručené v procese zisťovacieho konania, za podmienky dodržania všeobecne záväzných právnych predpisov.

Prvostupňový správny orgán sa podľa správneho súdu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia v bode 8. na stranách 5 až 19 náležite zaoberal každou jednotlivou požiadavkou vznesenou žalobcom a žalovaný sa následne dostatočne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu. Ako nekonkrétnu a všeobecnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu o absencii či nedostatočnom zdôvodnení vlastnej úvahy správneho orgánu. Správny súd dal do pozornosti, že nie je jeho úlohou, aby za žalobcu vyhľadával konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia nad rámec žaloby, resp. aby dopĺňal žalobcovu argumentáciu o konkrétnosti v ním naznačenom všeobecnom žalobnom bode. Žalobné body majú byť riadne identifikované a preukázané v žalobe konkrétnymi tvrdeniami a argumentáciou žalobcu, podporené zákonnými ustanoveniami, ako aj príslušnými dôkazmi.

2024: „10. Vo vzťahu ku kasačnej námietke ohľadom vznesených pripomienok v rámci zisťovacieho konania treba uviesť, že podľa § 2 písm. d) zákona č. 24/2006 Z. z. je účelom tohto zákona okrem iného určiť opatrenia, ktoré zabránia poškodeniu životného prostredia, zmiernia jeho znečisťovanie a zabránia jeho poškodzovaniu.

z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu správne uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených zákonom. Navyše, podľa cit. § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. logickým predpokladom, aby mohli byť uložené opatrenia na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov, je to, že navrhovaná činnosť vôbec takéto vplyvy má alebo môže mať. Okolnosť, či príslušný orgán správne ustálil, že navrhovaná činnosť nemôže mať také vplyvy, a či následným určením či neurčením opatrení vybočil zo zákonných hľadísk a medzí správnej úvahy, je otázka, ktorá je prístupná nielen skúmaniu správneho súdu, ale logicky aj námietkam žalobcu.

Podľa kasačného súdu však žalobca v prerokúvanej veci jednoznačne mohol [a v zmysle § 181 ods. 1 písm. e) SSP aj mal] predniesť konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením prekročil hranice správneho uváženia. Žalobca žiadne takéto konkrétne dôvody neuviedol, ale obmedzil sa len na všeobecne formulované námietky týkajúce sa prihliadania na jednotlivé zložky životného prostredia, prípadne určité opatrenia počas výstavby. Potom však správny súd nepochybil, ak na základe takto všeobecne formulovaných námietok dospel k záveru, že nemôže žalovanému vytknúť žiadne pochybenie pri aplikácii citovaných ustanovení (a nimi priznaného správneho uváženia; porov. zhodne rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7Svk/19/2021 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 416/2023).“

orgánov. V tejto súvislosti správny súd poukázal na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní, ktoré ukladá príslušnému orgánu povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene) a podľa § 29 zákona o posudzovaní zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Pokiaľ žalobca konkrétne poukazoval na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona o posudzovaní, správny súd dal do pozornosti argumentáciu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Svk/21/2023 zo dňa 30. mája 2024, bod 36: „Ak sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente.

veci. Rovnako, ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (čl. 6 ods. 2 písm. f) Smernice EIA).“

republiky. Vzhľadom na skutočnosť, že príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, bol správny súd toho názoru, že inštitút tzv. konzultácií je spojený až so samotným posudzovaním vplyvov na životné prostredie, nie so zisťovacím konaním podľa § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní. Uvedené je tiež v súlade so smernicou

prostredie. Ak teda prvostupňový správny orgán, resp. žalovaný nevykonali v zisťovacom konaní konzultácie, nemožno to považovať za nezákonný postup (obdobne rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/21/2023 zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 1Svk/5/2023 zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 7Svk/33/2023 zo dňa 27. novembra 2024).

V tomto prípade ide o také úkony, pri ktorých sa účastník konania dostáva k skutočnostiam obsiahnutým v spise bez toho, aby do spisu priamo nahliadol. Môže ísť napríklad o informáciu o tom, či bolo do spisu niečo doručené, alebo inú čiastkovú informáciu, nie však zaslanie kópie celého spisu, resp. podkladov pre rozhodnutie. Pokiaľ mal žalobca záujem o získanie kópií všetkých podkladov na rozhodnutie, bol oprávnený nahliadnuť do spisu, toto právo však nevyužil.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia k nej

15. Sťažovateľ namietol nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku spôsobujúce jeho nepreskúmateľnosť. Nesúhlasil s konštatáciou správneho súdu o tom, že by sa správne orgány riadne vysporiadali so všetkými pripomienkami sťažovateľa a tiež jeho námietkami.

17. Sťažovateľ zotrval na názore o potrebe vykonania konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/ 2006 Z. z. S poukazom na ustanovenie § 3 písm. c) v spojení s § 63 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. bolo v rozhodnom čase zisťovacie konanie súčasťou posudzovania vplyvov na životné prostredie (jedna z jeho fáz) podľa čl. 4 až čl. 6 Smernice EIA a súčasne sa teda mal uplatniť osobitný procesný inštitút konzultácie podľa § 63 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. Rozhodnutie súdu v tomto smere je preto nesprávnym právnym posúdením veci.

konaní? 19. Ku kasačnej sťažnosti sa písomne vyjadril žalovaný. Argumentácia sťažovateľa, hoci je rozsiahla a obsahuje mnoho odkazov na domácu aj európsku judikatúru, je podľa žalovaného bez konkrétneho súvisu s prejednávanou vecou a bez špecifikácie kontextu, do ktorého má sťažovateľ úmysel zarámcovať jednotlivé ustanovenia právnych predpisov a citovanú judikatúru.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

Sťažovateľ okrem vecných argumentov kasačnému súdu ponúkol výňatky z rozličných súdnych rozhodnutí bez postrehnuteľnej spojitosti s predmetom súdneho prieskumu a paušálne deklaratórne tvrdenia pre svoju všeobecnosť nespôsobilé spochybniť správnu úvahu žalovaného, s ktorou sa stotožnil správny súd.

ako aj uznesení sp. zn. 8Svk/48/2025 zo dňa 29.01.2026. Vyššie popísané nedostatky - t. j. zjavná nekonkrétnosť a všeobecnosť relevantnej časti argumentácie sťažovateľa a absencia jej vecnej spojitosti s predmetom konania - sú výrazné napr. aj v tej časti kasačnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ vytýka správnemu súdu chybnú aplikačnú metodológiu, teda že nesprávne vyložil skutočný obsah ustanovení zákona č. 24/2006 Z. z. Sťažovateľ však neponúkol kasačnému súdu výklad, ktorý sám považuje za správny. Uviedol síce, že správny súd mal použiť výklad systematický a teleologický, avšak vôbec nekonkretizoval, ktorého žalobného bodu sa tento nedostatok má týkať, ako a vo vzťahu ku ktorej norme súvisiacej s ochranou životného prostredia sa mal negatívne prejaviť. Kasačný súd preto zameral svoj kasačný prieskum len na tie sťažnostné body, ktoré svojou konkrétnosťou a vecným obsahom korelovali s predmetom správneho súdneho konania a umožnili realizovať efektívny kasačný prieskum.

24. K všeobecne koncipovanej námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku spôsobujúcej jeho nezrozumiteľnosť kasačný súd uvádza, že po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku v kontexte žalobných bodov a miery ich konkretizácie nenašiel v ňom vytýkané nedostatky.

25. K námietke o potrebe vykonania konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. kasačný súd k úvahám správneho súdu dopĺňa, že ide o námietku, ktorej právne posúdenie bolo už predmetom viacerých konaní pred kasačným súdom, napr. v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk/42/2022 z 29. júna 2023: „K žalobcom namietanému nevykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva, že by sa konzultácie za každých okolností museli realizovať výslovne ústnou formou. Navyše z § 64 menovaného zákona vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku, teda ani § 21 o nariadení ústneho pojednávania. Toto ustanovenie ponecháva na?posúdení správneho orgánu, aby ústne pojednávanie nariadil, ak to povaha veci vyžaduje. V nenariadení ústnej formy konzultácií najvyšší správny súd potom nevidel porušenie zákona č. 24/2006 Z. z. ani Správneho poriadku.

Vzhľadom na?uvedené, ako aj skutočnosť, že prvostupňový správny orgán listom z 20. januára 2020 žalobcu upovedomil o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ako dotknutá verejnosť túto možnosť využil a zaslal vyjadrenie k?príslušnej navrhovanej zmene činnosti, rovnako sa správne orgány riadne vysporiadali so?všetkými žalobcom uplatnenými námietkami, respektíve požiadavkami, nemožno sa stotožniť so záverom žalobcu, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na?rozhodovaniach o vymedzených činnostiach. V tomto smere najvyšší správny súd odkazuje na závery iných senátov najvyššieho správneho súdu, ktoré vo vzťahu k námietke nevykonania konzultácií prijali rovnaký názor (napríklad rozsudok sp. zn. 4Svk/17/2021, prípadne sp. zn. 5Svk/40/2022).“

V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 Smernice EIA. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup.

32. Kasačný súd však poukazuje na to, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič nemení na tom, že v posudzovanom prípade, v ktorom išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami nepočíta a preto nemožno ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.“

28. Vo vzťahu k?povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku kasačný súd, vedomý si obsahu článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie, poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 6. októbra 1982 vo veci 283/81, CILFIT, v?ktorom Súdny dvor EÚ formuloval tri výnimky, kedy vnútroštátne súdy túto povinnosť nemajú, a?to pokiaľ: (i) položená otázka nie je relevantná (významná) pre riešenie daného sporu, (ii) odpoveď na otázku možno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ (tzv. acte éclairé), alebo (iii) o?správnom uplatnení práva EÚ neexistujú žiadne rozumné pochybnosti (tzv. acte clair). Treba tiež mať na pamäti, že

Právna analýza ustanovenia čl. 6 ods. 5 Smernice EIA nie je podľa kasačného súdu potrebná, pričom tento článok priamo splnomocňuje členské štáty k stanoveniu si vlastnej právnej úpravy, ktorá je kasačnému súdu v tejto veci jasná (acte claire) a nespôsobuje neistotu pri jej aplikácii (čl. 6 ods. 5 veta prvá Smernice EIA: „Podrobné pravidlá pre?informovanie verejnosti, napríklad vyvesením oznamov v určitom okruhu alebo zverejnením v miestnej tlači, a pre konzultácie s dotknutou verejnosťou, napríklad písomnými podaniami alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty.“ Kasačný súd konštatuje, že pri prerokúvaní tejto veci neidentifikoval pochybnosť o aplikácii práva Európskej únie a za týchto okolností dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ v?právnom režime článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a?preto návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

30. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd zistil, že?kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Správny súd sa argumentačne korektne vysporiadal so žalobnými námietkami, neponechajúc otvorenú žiadnu relevantnú spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Z?uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 31. O náhrade trov účastníkov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo?zákona nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). Ďalšiemu účastníkovi kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v?spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko mu v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s?plnením ktorej by mu trovy kasačného konania vznikli. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. marca 2026