8Svk/48/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:1020200638.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-6S/104/2020
- IČS
- 1020200638
- Citované
- 2× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, 812 35 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka 1/: IKEA Industry Slovakia s. r. o., Továrenská 2614/19, Malacky, IČO: 31354572, právne zastúpený: Advokátska kancelária Mikulášová & Partners s.r.o., so sídlom Ventúrska 18, 811 01 Bratislava, IČO: 47256222, ďalšieho účastníka 2/: Mesto Malacky, Bernolákova 5188/1A, Malacky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 4670/2020-1.1, číslo 962/2020 z 17.02.2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-6S/104/2020-382 zo 4. júla 2025, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie kasačného konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/104/2020-382 zo 4. júla 2025 a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) vydalo záverečné stanovisko č. 4998/ 2019-1.7/fr, 37557/2019 z 11. októbra 2019 (ďalej len „záverečné stanovisko“), ktorým ako ústredný orgán štátnej správy starostlivosti o životné prostredie podľa § 1 ods. 1 písm. a) a § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako správny orgán podľa § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a ako príslušný orgán podľa § 3 písm. k) v spojení s § 54 ods. 2 písm. k) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EIA“) rozhodlo podľa § 37 zákona o EIA a podľa § 46 a § 47 správneho poriadku, že
súhlasí s realizáciou navrhovanej činnosti „Navýšenie výrobných kapacít“ navrhovateľa (t. j. ďalšieho účastníka v 1. rade v tomto konaní) za predpokladu dodržania podmienok určených v predmetnom záverečnom stanovisku. Účelom navrhovanej činnosti bolo navýšenie výrobných kapacít ďalšieho účastníka v 1. rade z pôvodne schválených 375000 m3 drevotrieskových dosiek za rok na 450000 m3 drevotrieskových dosiek za rok.
2. Proti záverečnému stanovisku podal žalobca rozklad. Minister životného prostredia Slovenskej republiky, ako orgán oprávnený rozhodnúť o rozklade, rozhodnutím o rozklade č. sp. 4670/2020-1.1, číslo: 962/2020 zo 17. februára 2020 (ďalej ako „rozhodnutie o rozklade“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), zamietol rozklad a záverečné stanovisko potvrdil.
Uviedol, že prvostupňový orgán komplexne posúdil významnosť negatívnych vplyvov navrhovanej činnosti na jednotlivé zložky životného prostredia v zmysle § 2 zákona o EIA, pričom zohľadnil charakter, účel, predmet a rozsah predmetnej navrhovanej činnosti.
Napadnuté záverečné stanovisko obsahuje podrobný opis technologického procesu navrhovanej činnosti (viď str. 2 až 7 napadnutého záverečného stanoviska) a analyzuje jej predpokladaný vplyv na životné prostredie (viď str. 16 až 19 napadnutého záverečného stanoviska).
K námietke ohľadom nesprístupnenia informácií požadovaným spôsobom uviedol, že informácie o životnom prostredí, vrátane predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti, boli uvedené v zámere, ktorý bolo v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 písm. b) zákona o EIA zverejnené a verejnosti dostupné na webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, a zároveň bolo dostupné prostredníctvom zverejnenia dotknutou obcou, v súlade s § 29 ods. 8 zákona o EIA. V závere rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že žalobca v rámci prvostupňového konania zaslal stanovisko k zámeru a už samotným zaslaním tohto stanoviska bola dostatočne preukázaná skutočnosť s oboznámením sa so zverejnenou dokumentáciou, pričom v tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že dokumentácia bola zverejnená v úplnom znení na webovom sídle ministerstva a k ostatným podkladom rozhodnutia mal účastník konania prístup v zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku, a v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku mal možnosť sa k podkladom rozhodnutia vyjadriť, o čom bol upovedomený listom č. 4998/ 2019-1.7/fr, 44629/2019 z 28. augusta 2019.
II. Konanie pred správnym súdom
3. Proti rozhodnutiu o rozklade podal žalobca správnu žalobu, požadujúc jeho zrušenie ako aj záverečného stanoviska a vrátenie veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 4. Žalobca napadnutému rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť, rozpor skutkového stavu, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, s administratívnymi spismi alebo absenciu opory v nich a tiež to, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 5. Žalobca ďalej dôvodil, že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval § 29 ods. 3 a ods. 13 zákona o EIA a návrh podmienok rozhodnutia žalobcu v rozhodnutí zo zisťovacieho konania neuviedol, pričom boli porušené práva verejnosti na informácie o životnom prostredí podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona o EIA tým, že neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom a právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia podmienil nahliadnutím do spisu podľa § 23 ods. 1 správneho poriadku, čo považuje žalobca za nezákonný postup.
Došlo aj k porušeniu jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku v kombinácii so zákonom č. 43/2006 Z. z. (Aarhuský dohovor) tým, že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 zákona o EIA neumožnil žalobcovi zúčastniť sa konzultácie. Žalobca požiadal prvostupňový orgán v zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku v prvostupňovom konaní o kópiu spisu listom, ktoré mu však príslušný orgán nevyhotovil a nedoručil. Požiadavka žalobcu o zaslanie administratívneho spisu v elektronickej podobe bola osobitným vyžiadaním účastníka konania a správny orgán mal na základe v žalobe uvedenej argumentácie povinnosť jej vyhovieť (naplnenie materiálneho práva podľa čl. 4 Aarhuského dohovoru a čl. 45 Ústavy SR v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR o eurokonformnom a ústavnekonformnom výklade zákona). Zároveň sa v napadnutom rozhodnutí o rozklade žalovaný s uvedenou žiadosťou nevysporiadal riadne a namiesto toho použil zmätočnú argumentáciu, ktorou spôsobil nezákonnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia o rozklade.
6. Správny súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) uznesením č. k. BA-6S/104/2020-382 zo 4. júla 2025 (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“) správnu žalobu odmietol, žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.
7. Správny súd po analýze obsahu správnej žaloby skonštatoval, že bola výsledkom uplatnenia práva šikanóznym spôsobom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, keď inicioval súdne konanie len aby bolo, bez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí. Správny súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/3/2024 z 21. februára 2025, ktorá sa týkala rovnakého žalobcu, ako aj rozhodnutie sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23. februára 2022, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 2/2022 pod č. 14/2022 ZNSS. Následne uviedol, že z obsahu žaloby zistil, že táto obsahuje citácie právnych predpisov, všeobecné právne poučky, poukazy na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bez uvedenia konkrétneho súvisu s prejednávanou vecou a bez špecifikácie kontextu, do ktorého má žalobca úmysel zarámcovať uvedenú judikatúru. Záverečné stanovisko ako aj rozhodnutie žalovaného obsahujú v odôvodnení detailný opis priebehu konania, obsahu doručených stanovísk, ako aj vysporiadanie sa s
výhradami žalobcu vznesenými v konaní. Záverečné stanovisko obsahuje konkrétne požiadavky vo vzťahu k navrhovanej činnosti, ktoré vyplynuli z konania. V tejto súvislosti správny súd poukázal na logický rozpor medzi žalobou a obsahom administratívneho spisu.
Ak žalobca poukazuje v žalobe na to, že informácie o navrhovanej činnosti neboli sprístupnené verejnosti a žalobcovi predpísaným spôsobom, no na strane druhej práve na základe sprístupnenia informácií verejnosti prvostupňovým orgánom žalobca ako dotknutá verejnosť v administratívnom konaní reagoval a uplatňoval svoje výhrady, a to bez ohľadu na to, či tieto výhrady boli všeobecné alebo konkrétne, zaťažil svoju argumentáciu protirečivosťou.
8. Správny súd podotkol, že absencia súvislosti žaloby ako aj námietok žalobcu so záverečným stanoviskom a rozhodnutím žalovaného vyplýva najmä z toho, že podstata námietok žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktorým povolilo realizovať stavebnú činnosť, o čo však v prejednávanej veci nejde. Žalobca akoby viedol argumentáciu a vznášal pripomienky k predmetu konania a činnosti bez zohľadnenia toho, čo v skutočnosti je predmetom konania a navrhovanej činnosti.
Zo záverečného stanoviska vyplýva úplne jasne a jednoznačne, že navrhovaná činnosť sa bude realizovať v existujúcom objekte výrobnej haly. Preto námietky žalobcu týkajúce sa stanovenia podmienok pre stavebnú činnosť sú podľa správneho súdu absurdné a s vecou nesúvisiace. Podstatné je tiež, že zo správnej žaloby nie je zrejmé ani to, v čom konkrétne má navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného prostredia. Pokiaľ ide o právo na prístup žalobcu k informáciám, tento prístup bol žalobcom realizovaný, čoho dôkazom je aj podanie jeho pripomienok do administratívneho konania, s ktorými sa v záverečnom stanovisku prvostupňový orgán podrobne vysporiadal.
9. Správny súd uzavrel, že nepopiera právo zainteresovanej verejnosti na relevantné informácie o životnom prostredí a s tým súvisiace práva žalobcu ako účastníka administratívneho konania, resp. právo na podanie správnej žaloby vo veciach ochrany životného prostredia, avšak je nevyhnutné konštatovať, že tieto nemožno chápať v tom zmysle, že verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické podania obsahujúce všeobecné pripomienky, bez toho, aby tieto súviseli s konkrétnou navrhovanou činnosťou. Zároveň ubezpečil žalobcu, že správny súd posudzuje správne žaloby individuálne, preto nie je možné na všetky žaloby žalobcu (na správnom súde približne 180) pristupovať rovnakým (prezentovaným) spôsobom.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov konania
10. Proti napadnutému uzneseniu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. a), g) a j) SSP, požadujúc zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci správnemu súdu, ako aj priznanie nároku na náhradu trov konania.
11. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že žaloba na ochranu životného prostredia je verejnou žalobou (actio popularis), čo znamená, že on je verejným žalobcom žalujúcim samotný verejný záujem na zákonnosti vo veciach životného prostredia.
Predmetom súdnej ochrany je samotná zákonnosť vo veciach životného prostredia. V zmysle rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 19SVs/7/2024 je potrebné dôsledne terminologicky správne identifikovať žalobcu - v danom prípade ním je zainteresovaná verejnosť ako taká - ide o osobitný procesný subjekt sui generis. Žalobca je osobitným druhom žalobcu podľa § 42 SSP, ktorý v sebe subsumuje nielen žalobnú legitimáciu podľa vnútroštátneho práva ale aj žalobnú legitimáciu podľa čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského
dohovoru. V skutočnosti ide o inštitút, ktorý v súlade s čl. 3 ods. 5 Aarhuského dohovoru rozširuje žalobnú legitimáciu podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru na celú zainteresovanú verejnosť podľa vnútroštátneho práva - preto sa na žaloby zainteresovanej verejnosti nutne aplikujú normy Aarhuského dohovoru. V uvedenom prípade platí nevyvrátiteľná domnienka, že žalobca má meritórny záujem na rozhodnutí vo veci samej ako aj na ochrane životného prostredia samotnom, pričom súd poskytuje ochranu obom, a to tak, aby zabezpečil široký prístup verejnosti k spravodlivosti v oblasti životného prostredia.
12. Sťažovateľ argumentoval, že ustanovenie § 28 SSP sa neuplatňuje na žalobu zainteresovanej verejnosti ani na žalobu prokurátora a teda sa netýka žalobcu prokurátora a ani žalobcu zainteresovanej verejnosti. Záver posudzovania správnej žaloby správnym súdom je v zjavnom rozpore s nevyvrátiteľnou domnienkou záujmu žalobcu ako subjektu zainteresovanej verejnosti vyplývajúcou z čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, že ekologický spolok má vždy meritórny záujem na súdnom spore ako aj s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru umožňujúceho viesť „spor pre spor“, ktorého podstata je aj vecne alebo procesne nesprávne rozhodnutie orgánu verejnej moci a nielen skutkové opomenutia navrhovateľa zámeru. Úvahy správneho súdu boli vedené úmyslom sankcionovať neúspechom žaloby subjekt, ktorý svoju činnosť založil podľa svojich stanov na uplatňovaní zákona o EIA a Aarhuského dohovoru.
Napadnuté rozhodnutie je tak v rozpore s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru a aj v rozpore s čl.11 Smernice o EIA ako právnych predpisov vyššej právnej sily; správny súd porušil normu § 5 ods. 4 SSP prikazujúcu právne predpisy vyššej právnej sily zohľadňovať pri rozhodovaní práve na základe ich právnej sily. Napadnuté rozhodnutie tak nezákonným spôsobom viktimizuje a obťažuje subjekt zainteresovanej verejnosti za jeho činnosť v rozpore s čl. 3 ods. 8 Aarhuského
dohovoru. 13. K poukazu správneho súdu na rozhodovaciu činnosť sťažovateľ dal do pozornosti, že správny súd nesprávne právne posúdil vec tým, že vychádzal z uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23.02.2022, ktorý, hoci formálne platný, je fakticky obsolentný a nepoužiteľný pre svoju nezákonnosť, a to napriek tomu, že bol konvalidovaný Ústavným súdom SR. V tejto veci upozornil napr. na judikát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/24/2022 (zverejnený v Zbierke rozhodnutí NSS SR pod č. 82/2024), ktorý bol nasledovaný rozhodnutiami kasačného súdu vo veciach sp. zn. 5Svk/4/2023, 2Svk/6/2023, 6Svk/10/2023 ako aj rozhodnutiami Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-6S/120/2019, KE-7S/70/2020, KE-7S/105/2020, atď.
14. Záverom kasačnej sťažnosti požiadal sťažovateľ kasačný súd o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie podľa § 132 SSP, a to vzhľadom na nutnosť položenia otázok súvisiacich so súladom aplikácie práva v oblasti vplyvov posudzovania na životné prostredie s právom Európskej únie: „1) Rozšíril zákonodarca novelou č. 314/2014 Z. z. proces posudzovania vplyvov na životné prostredie aj na zisťovacie konanie v snahe maximalizovať procesnú účasť verejnosti na otázkach životného v zmysle čl.3 ods.5 Aarhuského dohovoru? 2) Je zmena súdneho prieskumu spočívajúca vo faktickom odklone skúmania zákonnosti žalovaného rozhodnutia podľa žalobného návrhu na skúmanie činnosti zainteresovanej verejnosti využívajúcej oprávnenie podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru možné kvalifikovať ako „obťažovanie zainteresovanej verejnosti“ ako ho zakazuje čl. 3 ods. 8 Aarhuského dohovoru. 3) Je pojem „zainteresovaná verejnosť“ ako ho používa v danom rozhodnutí správny súd v súlade s pojmom „zainteresovaná verejnosť“ tak ako ho chápe čl. 3 ods. 5 a čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a ako ho chápe čl. 11 Smernice o EIA?
4) Je žaloba v zmysle čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru tzv. verejnou žalobou (actio popularis), kedy sa žaluje samotná zákonnosť a súlad s právnymi predpismi Európskej únie (rôzne environmentálne smernice)? 5) Vyplýva z článku 191 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (prevencia predchádzania škodám) vo vzťahu k právu životného prostredia právna povinnosť odložiť účinnosť žalovaného rozhodnutia ak je predmetom sporu zákonnosť oprávnenia zásahu do životného prostredia vyplývajúca zo žalovaného rozhodnutia?
15. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadrili obaja ďalší účastníci konania, ktorí s napadnutým uznesením správneho súdu súhlasili a považujú ho za vecne ako aj formálne správne. 16. K vyjadreniam ďalších účastníkov konania doručil vyjadrenie sťažovateľ, ktorým však už obsah kasačného diskurzu podstatným spôsobom nerozšíril.
IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť žalobcu bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
18. Spornou otázkou v?predmetnej veci je posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odmietnutia správnej žaloby správnym súdom v?zmysle § 28 SSP v?spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP z?dôvodu, že sťažovateľ podaním žaloby zneužil svoje právo na prístup k?súdu, čo viedlo správny súd k?záveru o?jej šikanóznom charaktere.
19. Kasačný súd v prvom rade zdôrazňuje, že zákaz zneužitia práva je pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, vyplývajúce z povahy Slovenskej republiky ako právneho štátu, v ktorom je možné a?prípustné, ba niekedy i?žiadúce odoprieť ochranu konaniu, ktoré právny poriadok a práva z neho plynúce vedome a zámerne využíva v rozpore s ich zmyslom a účelom (viď uznesenie kasačného súdu sp. zn. 5Svk/18/2022 z 27. apríla 2023, uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 As 70/2008 z 27. mája 2010, č. 2099/2010 Sb.
NSS). 20. Odmietnutie, resp. obmedzenie práva na prístup k súdu, vyplývajúceho z?čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), by však malo predstavovať výnimočnú až?hraničnú možnosť odopretia ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej alebo právnickej osoby zo strany súdu, keď uvedený postup - a to kasačný súd akcentuje - bude vždy závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci.
Pokiaľ správny súd takéto konanie žalobcu identifikuje, je jeho nevyhnutnou povinnosťou vlastné rozhodnutie riadne a?presvedčivo odôvodniť spôsobom, ktorý nevzbudzuje dôvodné pochybnosti o ústavnosti ním prijatých záveroch v?zmysle § 139 ods. 2 SSP.
21. Ako prvé z východísk kasačný súd (s odkazom na uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23.02.2022, bod 40) uvádza, že na odmietnutie správnej žaloby bez ďalšieho nepostačuje to, že sťažovateľ vedie na?dotknutom súde niekoľko desiatok súdnych sporov.
22. Kasačný súd má rovnako za to, že absencia záujmu na ochrane životného prostredia nemôže bez ďalšieho spočívať ani v tom, že sťažovateľ uplatňuje opakovane totožné námietky vo viacerých súdnych sporoch, resp. že ním podávané žaloby vykazujú vysoký stupeň štylistickej a argumentačnej podobnosti bez ohľadu na rôznorodosť žalobami hájených záujmov (tzv. šablónovitý charakter podaní). Kasačný súd ďalej zdôrazňuje, že ak má konajúci súd pochybnosti o šikanóznom konaní účastníka konania, napr. ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné dosahujú len mieru „obyčajnej“ nedôvodnosti, platí pravidlo „v pochybnostiach v prospech“, kedy by správny súd mal pristúpiť k meritórnemu prejednaniu správnej žaloby, čím by sa vyhol riziku porušenia princípu zákazu odmietnutia spravodlivosti a zároveň by učinil zadosť materiálnemu naplneniu čl. 46 Ústavy SR (viď uznesenie kasačného súdu sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23. februára 2022, uverejnené pod č. 14/2022 ZNSS).
Správny súd musí mať vždy na pamäti, že inštitút odmietnutia žaloby pre jej šikanóznosť má povahu inštitútu ultima ratio. 23. Kasačný súd zotrváva na názore, že ochrana realizácie žalobného práva zainteresovanej verejnosti, ktorou je aj sťažovateľ, sa v zmysle § 178 ods. 3 SSP poskytuje iba takému konaniu, ktorého účelom je skutočná ochrana životného prostredia a že ak žalobca preukázateľne, zohľadniac okolnosti prípadu, svojím konaním sleduje iný záujem, ako je ochrana životného prostredia, je možné dospieť k záveru, že uplatňuje výkon svojho práva zneužívajúcim spôsobom (viď uznesenie sp. zn. 5Svk/4/2023 z 27. októbra 2023).
24. Kasačný súd v?tu prejednávanej veci má však za to, že nie všetky námietky uvádzané sťažovateľom v?správnej žalobe sa javia ako námietky šikanózneho charakteru, čím sa kasačný súd nestotožňuje so záverom správneho súdu, že sťažovateľ uplatňoval výkon svojho žalobného práva zjavne zneužívajúcim spôsobom a?napĺňal by tým znaky konania, ktoré kasačný súd uviedol vyššie. Podľa kasačného súdu odôvodnenie správneho súdu pre kategorický záver o zneužití práva sťažovateľom nemožno považovať za postačujúce.
Záver, že subjekt domáhajúci sa súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy zneužíva svoje zákonné práva zainteresovanej verejnosti, sa musí dôkladne odôvodniť, a to akým spôsobom tak sťažovateľ činí, aké práva poškodzuje, aký neželaný cieľ sťažovateľ sleduje a teda prečo je potrebné odmietnuť jeho správnu žalobu a takýmto výnimočným spôsobom ho sankcionovať (viď rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 1Sžk/8/2020, bod 44).
25. Správny súd postupoval správne, ak najskôr podrobil správnu žalobu obsahovej analýze. Výsledkom však bolo prehliadnutie, resp. zjednodušené uchopenie niektorých meritórnych žalobných námietok. Kasačný súd po preskúmaní správnej žaloby a obsahu administratívneho spisu považuje prinajmenšom nižšie uvedené žalobné námietky za spôsobilé meritórneho prejednania správnym súdom, to znamená, že ich vníma ako uplatnené v argumentačnej súvislosti s preskúmavaným konaním pred orgánmi verejnej správy, pričom tieto vykazujú aj vecnú prepojenosť na predmetné konanie: (i.) nedostatočné vysporiadanie sa orgánov verejnej správy s pripomienkami sťažovateľa k navrhovanej činnosti (body 23, 24, 27 správnej žaloby), (ii.) žiadosť sťažovateľa o sprístupnenie elektronickej kópie spisu (body 31 a 32 správnej žaloby). Žalobnú námietku pod (i.) bolo potrebné posudzovať vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným pripomienkam k navrhovanej činnosti, s ktorých obsahom sa správne orgány nemali dostatočne vysporiadať. Kasačný súd si všimol, že sťažovateľ formuloval svoje pripomienky k navrhovanej činnosti v administratívnom konaní do niekoľkých desiatok bodov
(žalovaný ich cituje na str. 24 až 31. záverečného stanoviska). Ak sa preto v správnej žalobe sťažovateľ domáha, aby správny súd preskúmal korektnosť vyporiadania sa správnych orgánov s jeho pripomienkami, resp. či ich a v akom rozsahu žalovaný zapracoval do záverečného stanoviska, nie je možné takémuto žalobnému bodu priznať atribút šikanóznosti pre zjavnú absenciu súvisu s administratívnym konaním, keďže tento súvis tu, bez ohľadu na kvalitatívnu stránku argumentácie v rámci žalobného bodu, daný je. Záver o absencii šikanóznosti platí aj pre žalobné body, ktorými sa sťažovateľ domáha prieskumu procesného postupu vo vzťahu k jeho požiadavke na sprístupnenie elektronickej kópie spisu.
26. Sumarizujúc doposiaľ uvedené kasačný súd uzatvára, že sa nestotožňuje so záverom správneho súdu, že sťažovateľom zvolená formulácia námietok je v rámci celej správnej žaloby tak všeobecná, resp. že by boli všetky žalobné námietky koncipované tak široko, aby ich bolo možné vyhodnotiť a označiť ako také, ktoré nemajú vecnú súvislosť k?prejednávanej veci. Pozornosti kasačného súdu pritom neušlo, že správny súd sa v bodoch 30 a 35 napadnutého uznesenia čiastočne snažil vecne vyporiadať s?niektorými námietkami sťažovateľa, čo však pri dominantnom dôvode podporujúcom výrok uznesenia - šikanózny charakter žaloby - by
malo byť nemožné. Aj uvedené preto podporuje záver kasačného súdu, že správnu žalobu sťažovateľa nebolo možné vyhodnotiť ako šikanóznu. 27. Kasačný súd prezentáciou vyššie uvedených myšlienok nemá ambíciu činiť definitívny záver o tom, či žalobné námietky sťažovateľa sú alebo nie sú vecne dôvodné, ani to, či aj ďalšie žalobné body okrem tých, na ktoré kasačný súd poukázal v bode 25 tohto uznesenia, obsahujú dostatočne relevantnú argumentáciu umožňujúcu vecné prejednanie.
Bude na správnom súde, aby vyhodnotil žalobnú argumentáciu sťažovateľa a podľa výsledku vlastného posúdenia o správnej žalobe vecne rozhodol. Ako však vyplýva z doposiaľ uvedeného, výsledok súdneho prieskumu už v tejto konkrétnej veci nemôže vyústiť do odmietnutia správnej žaloby pre jej šikanózny charakter. V nadväznosti na sťažovateľom zvolenú argumentačnú metodológiu však považuje kasačný súd - nielen sťažovateľovi, ale aj správnemu súdu - za vhodné pripomenúť Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovený názor, že „miera konkrétnosti vyjadrenia a zdôvodnenia žalobného bodu v správnom súdnictve determinuje požadovanú mieru konkrétnosti a detailnosti odpovede správneho súdu na taký žalobný bod“ (III. ÚS 469/ 2014 zo dňa 12.05.2015). Podobne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril názor, že konkrétnosť žalobných námietok musí nájsť svoje adekvátne premietnutie do konkrétnosti argumentácie správneho súdu v odôvodnení jeho rozsudku (rozsudok sp. zn. 10Sžfk/36/2019 zo dňa 26.01.2021, bod 36).
28. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho podanie (správna žaloba) bolo nezákonne odmietnuté v zmysle § 440 ods. 1 písm. j) SSP, kasačný súd uvádza, že tento kasačný dôvod mieri na odmietnutie z rôznych dôvodov formálne a obsahovo nekorektného podania postupom podľa § 59 ods. 3 SSP, pričom ak bolo podanie (správna žaloba) odmietnuté, napr. pre zjavne šikanózny charakter alebo ak sa podaním sledovalo zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie, takéto odmietnutie sa skúma primárne ako otázka správneho právneho posúdenia, čo platí aj pre tu posudzovanú vec (viď rozhodnutie kasačného súdu sp.?zn.?2Asan/ 25/2019 z 30. septembra 2021, bod 37, alebo rozhodnutie sp. zn. 5Svk/12/2023 z 22. júna 2023, bod 28). 29.
V?súvislosti s návrhom sťažovateľa na podanie prejudiciálnych otázok kasačný súd uvádza, že podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie (ďalej len „ZFEÚ“) platí, že ak sa otázka výkladu zmlúv podľa ods. 1 položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ. Proti rozhodnutiu kasačného súdu nie je prípustný opravný prostriedok okrem ústavnej sťažnosti, a preto sa naň vzťahuje táto povinnosť (rozsudok Súdneho dvora EÚ Križan a i. z 15. januára 2013, C-416/10, bod
72). Judikatúra Súdneho dvora EÚ však z nej pripúšťa tri výnimky, keď: a) nastolená otázka nie je relevantná, b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé), alebo c) správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti (acte clair). Otázky navrhované sťažovateľom nie sú relevantné pre posúdenie spornej otázky v kasačnom konaní, ktorou bolo, či správnu žalobu podanú sťažovateľom je možné en bloc posúdiť ako šikanózny výkon práva na prístup k súdu zo strany sťažovateľa. Na túto otázku, ako vyplýva z vyššie prezentovanej argumentácie, už kasačný súd dal odpoveď. Tým, že v prejednávanej veci posúdenie nastolených otázok Súdnym dvorom EÚ nebolo relevantné, kasačný súd dospel k?záveru, že je splnená výnimka z povinnosti v?zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora EÚ Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi zo 6. októbra 2021, C-561/19, bod?33 a 35).
Preto návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP a § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov kasačný súd zamietol.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie výroku v časti trov
30. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná a napadnuté uznesenie správneho súdu vychádza z?nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Právnym názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí je správny súd viazaný. 31. Správny súd, ktorému bola vec vrátená, rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. januára 2026