8Sžfk/11/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): František Lančarič, naposledy s miestom podnikania Dolný Chríb 456/5, 919 65 Dolná Krupá, IČO: 43187781 (žalobca ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetom podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení ku dňu 05.07.2016), právne zast. JUDr. Helena Čerešňová, advokátka so sídlom Horné predmestie 216/16, 900 21 Svätý Jur, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101170098/2019 zo dňa 17.05.2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/94/2019 zo dňa 09.09.2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

3. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 101170098/2019 zo dňa 17.05.2019 správnu žalobcu na Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) dňa 12.06.2019. 4. Krajský súd dňa 09.09.2020 vyhlásil rozsudok sp. zn. 20S/94/2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.

. . . . .žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení“, - tým, že správca dane nevypočul svedkov T. T., U. P. a D. D. neboli odstránené pochybnosti v danej veci. Správca dane niekoľkokrát predvolal tieto osoby a taktiež požiadal o ich predvedenie, ktoré však, s výnimkou T. T., nebolo úspešné. Bol vypočutý konateľ spoločnosti

dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii s tým, že v rámci dokazovania sa v daňovom konaní uplatňuje prejednávacia, nie vyhľadávacia zásada,

bravčového mäsa, s dodaním ktorého sa viazala len jedna preprava, čo zakladá odôvodnený záver, že pohyb tovaru sa uskutočňuje priamo od prvého dodávateľa z Európskej únie k žalobcovi ako poslednému odberateľovi, kde preprava preukázateľne skončila, - orgány verejnej správy jasne poukázali na okolnosti predchádzajúce dodaniu a vyplateniu predmetného tovaru, pričom z týchto sa dá jednoznačne vyvodiť vedomosť žalobcu o spôsobe dodania tovaru, ktorý celkom zjavne v osobe dodávateľa nezodpovedal obsahu sporných faktúr, ktoré mali preverované dodanie tovaru potvrdzovať, - v súlade so závermi relevantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) a s ohľadom na objektívne skutočnosti prihliadnuc na okolnosti prípadu, konajúce orgány verejnej správy správne vyhodnotili potrebnú mieru odbornej starostlivosti žalobcu, ktorú mohol a aj mal vynaložiť na to, aby sa vyhol objektívne sa javiacej účasti na umelo vytvorenom obchodnom reťazci, vytvorenom na účel získania neoprávnených plnení zo

Tá spočívala v tom, že pokiaľ žalobca dovážal mäso priamo od dodávateľa z Českej republiky, ktorého intrakomunitárne dodanie tovaru do členského štátu Európskej únie bolo oslobodené od dane, bol povinný platiť daň správcovi dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH, a to ako platiteľ dane nadobúdajúci tovar v tuzemsku z iného členského štátu od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte (v danom prípade v Českej republike), pričom by si v tom istom zdaňovacom období za splnenia podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH uplatnil odpočítanie dane, čím by sa tieto dve položky vynulovali a zo štátneho rozpočtu by neinkasovali nič. Pokiaľ sa žalobca na

odpočítania tejto zaplatenej dane, - žalobca ekonomický účel zrealizovaných obchodov nepreukázal cenovým zvýhodnením svojich dodávateľov, práve naopak, sám mohol získať cenové zvýhodnenie, a to priamym odberom od dodávateľa z Českej republiky, - žalobca sám, svojím pričinením prispel k tomu, že obchody, ktorými deklaroval právo na odpočítanie dane, boli správcom dane a následne žalovaným spochybnené. Žalobca v deklarovaných obchodných vzťahoch nepostupoval s dávkou náležitej obozretnosti, keď ako tvrdil, začal s dodávateľmi obchodovať na základe toho, že bol oslovený osobami, ktoré neboli konateľmi spoločností, ktoré mali tovar dodávať. Konkrétne ho mali osloviť T. T., L. B. (spoločnosť Jtrade, s.r.o.), pri ktorom sa neskôr zistilo, že nebol osobou, za ktorú sa vydával a

Vo vzťahu k obozretnosti žalobcu je relevantné aj to, že uvedené spoločnosti s mäsom reálne nepracovali, - námietka žalobcu, ktorý tvrdil, že orgány verejnej správy nespochybnili pravosť predložených dokladov (napr. znaleckým dokazovaním), a preto je jeho nárok na odpočítanie dane oprávnený, nie je dôvodná. Podľa zákona o DPH odpočítane DPH nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou.

V danom prípade sú dodávky tovaru postihnuté veľkým množstvom pochybností, ktoré majú podklad v administratívnom spise a ktoré žalobca nevyvrátil. Reálnosť dodania tovaru osobou uvedenou na faktúre nepreukazuje ani jej úhrada, či už v hotovosti alebo na účet, pričom preukázanie výberu konkrétnej hotovosti z účtu, je na preukázanie reálnosti dodania tovaru

dodávateľov, - za daným okolností prípadu nie je možné prisvedčiť požiadavke žalobcu na uznanie ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH v zdaňovacom období máj 2009 za kúpu bravčových polovičiek a iného tovaru z bravčového mäsa od deklarovaných dodávateľov MEAT SK, s.r.o., Jtrade, s.r.o. a Ostwerke, s.r.o.

postavený, - správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým dokladom absentuje reálny základ. V prípade žalobcu došlo nielen k neuznaniu práva na odpočet dane, ale aj k vyrubeniu dane podľa § 69 ods. 1 a ods. 6 zákona o DPH. Keďže však žalobca vyrubenie dane v tomto rozsahu nenamietal, krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby oprávnenosť vyrubenia dane v tomto rozsahu

V priebehu daňovej kontroly bolo vykonaných niekoľko ústnych pojednávaní, v rámci ktorých vypovedali viacerí svedkovia, pričom tieto svedecké výpovede už preskúmaval aj kasačný súd, ktorý dospel k rovnakému záveru, že tieto výpovede sú nejednotné a nepreukazujú, že k obchodom, ktoré sú predmetom jednotlivých zdaňovacích období, skutočne došlo. Okrem toho niektorí konatelia spoločností, ktoré v roku 2009 figurovali ako dodávatelia kontrolovaného daňového subjektu, popreli vykonávanie akejkoľvek ekonomickej činnosti v roku 2009 a tiež popreli, že poznajú

III. Konanie na kasačnom súde

ďalšie konanie. 7. Sťažovateľ v rámci kasačných dôvodov uviedol tieto sťažnostné body: - sťažovateľ v žalobe poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré poskytujú výklad ustanovení smernice Rady č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica o DPH“) a krajský súd sa týmito rozhodnutiami absolútne nezaoberal, dokonca ich ani len nespomenul. Na druhej strane aplikoval judikatúru, na ktorú poukázal žalovaný, avšak boli to len výňatky z judikatúry, bez zohľadnenia celého jej obsahu a kontextu, v dôsledku čoho bola judikatúra, resp. jej závery aplikované a vyložené nesprávne, - sťažovateľ nespochybňuje, že nesie dôkazné bremeno, avšak poukazuje na to, že jeho dôkazné bremeno nie je absolútne. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 určuje limity dôkazného bremena sťažovateľa, keď výslovne uvádza, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne,

vyplýva, že pokiaľ chce vnútroštátny orgán odoprieť právo na odpočet DPH musí jednoznačne preukázať hlavný cieľ (vôľu, úmysel) žalobcu získať daňovú výhodu. Súd nepreukázal, že vôľou a úmyslom žalobcu a jeho hlavným cieľom bolo získať daňovú výhodu.

bude nezákonné. Napadnuté rozhodnutie neustále trpí vadou spočívajúcou v porušení zákona, pretože po vydaní rozsudku sp. zn. 14S/230/2014 T. T., D. D. a U. P. neboli vypočutí, Sťažovateľ namietal, že snaha žalovaného odstrániť porušenie § 24 ods. 2 daňového poriadku nie je právom aprobovaná skutočnosť, ktorou sa môže žalobcovi uprieť právo na riadne objasnenie veci, - konštatovanie súdu, že sťažovateľ sa nezúčastňoval na niektorých výsluchov svedkov, je irelevantné, pretože zúčastňovať sa výsluchov je právom sťažovateľa a nie jeho povinnosťou, - žalovaný a krajský súd ignorovali viaceré svedecké výpovede zamestnancov sťažovateľa s odôvodnením, že tieto výpovede vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu k sťažovateľovi a nedisponujú vierohodnými dôkazmi o ich tvrdeniach, - žalovaný oprel svoje rozhodnutie o svedeckú výpoveď T. Q. napriek tomu, že tento svedok sa nevedel k žiadnej skutočnosti relevantne vyjadriť a jeho výpoveď bola vágna, - nebolo cieľom dokazovania len preukázať tvrdenia sťažovateľa, ale cieľom bolo naplniť literu

Nad rámec zákonného rozsahu preukázal sťažovateľ svoje tvrdenia čestnými prehláseniami a svedeckými výpoveďami svojich zamestnancov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 a uviedol, že na neho bolo v neprimeranej miere prenesené dôkazné bremeno, - sťažovateľ konkretizoval a vymedzil záväzkové vzťahy medzi ním a jeho dodávateľmi a medzi týmito dodávateľmi a ich subdodávateľmi a vo svetle vykonaných dôkazov poukázal aj na ich reálnosť. Svedeckými výpoveďami, účtovnými dokladmi a tým, že žalobca vyplácal fakturovanú kúpnu cenu svojim dodávateľom uvedeným na faktúrach a nie spoločnosti Tešínske Jatky, s.r.o., bol preukázaný dodávateľsko-odberateľský vzťah medzi sťažovateľom a jeho dodávateľmi uvedenými na faktúrach. Z platnej legislatívy pritom nevyplýva, že ekonomický účel obchodu a dodanie tovaru je naplnené len v tom prípade, ak predávajúci má tovar uskladnený v priestoroch svojej firmy. Podmienkou dodania tovaru je, aby dodávateľ umožnil odberateľovi nakladať s tovarom ako vlastník.

nemuselo zaujímať. Zjavne tu nejde o úmysel sťažovateľa získať daňovú výhodu, ale o nekalú činnosť neznámych tretích subjektov, ktorí neodviedli splatnú DPH, - je irelevantné, či dodávatelia sťažovateľa vlastnili bitúnok a vyrábali salámy. Relevantné je, či

koná. Toto rovnako platí aj pre L. B., ktorý bol splnomocneným zástupcom spoločnosti Jtrade, s.r.o., - krajský súd sa nezaoberal žiadnym spôsobom tým, kto a za akú spoločnosť uhrádzal spoločnosti Tešínske Jatky, s.r.o. tovar dodaný spoločnosti Jtrade, s.r.o., pričom spoločnosť Jtrade, s.r.o. dostala za tovar riadne zaplatené. Je zrejmé, že tu existovali dva zmluvné vzťahy, a to dodávateľsko-odberateľský vzťah vzniknutý titulom kúpnej zmluvy medzi Tešínske Jatky, s.r.o. a spoločnosťou Jtrade, s.r.o., na základe ktorého Jtrade, s.r.o. kupovala a platila kúpnu cenu a samotný dodávateľsko-odberateľský vzťah vzniknutý titulom kúpnej zmluvy medzi spoločnosťou Jtrade, s.r.o. a sťažovateľom, na základe ktorého sťažovateľ kupoval tovar a platil kúpnu cenu. Sťažovateľ za konanie Jtrade, s.r.o. nezodpovedá a nemôže byť ani dotknutý akýmkoľvek pofidérnym správaním tejto spoločnosti, - orgány verejnej správy ani krajský súd sa nezaoberali námietkou, že pravosť faktúr a dodacích listov spochybnená nebola. Táto skutočnosť má význam pre posúdenie dôveryhodnosti

Zamestnanec Ostwerke, s.r.o. A. B. výpoveďou z 30.09.2016 jasne a zrozumiteľne vypovedal, že Ostwerke, s.r.o. dodávala sťažovateľovi mäso a sťažovateľ jej za to platil kúpnu cenu (vrátane DPH).

9. Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd sa nezaoberal judikatúrou, na ktorú poukázal sťažovateľ, a to najmä rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, ktorý sa venuje rozsahu dôkazného bremena daňového subjektu.

súdu. Krajský súd posúdil skutkový stav správne a vychádzal zo skutkovej pravdy daného prípadu. Taktiež sa žalovaný stotožnil s právnym posúdením veci uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“), na ktorý prešiel odo dňa 01.08.2021 výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd SR (§ 101e ods. 2 zákona č.?757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v?spojení s § 11 písm. h) SSP), preskúmal kasačnú sťažnosť, ktorá bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.06.2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), za splnenia podmienok povinného zastúpenia (§ 449 SSP) a?zároveň obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 445 SSP), pričom ňou bolo napadnuté rozhodnutie, proti ktorému je jej podanie prípustné (§ 439 ods. 1, ods. 2, ods. 3 SSP). Kasačný súd vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 12.

Predmetom napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorých zákonnosť bola preskúmaná krajským súdom, bolo vyrubenie rozdielu DPH, ktorý vznikol neoprávneným uplatnením odpočítania DPH pri sťažovateľom deklarovaných dodávkach služieb od dodávateľa - obchodných spoločností Jtrade, s.r.o., Ostwerke, s.r.o. Kasačný súd dodáva, že sťažovateľovi bol rozhodnutiami orgánov verejnej správy dodatočne určený rozdiel dane z dôvodu nepriznania nadobudnutia tovaru z iného členského štátu od platiteľov Jtrade, s.r.o., Ostwerke, s.r.o. a Masocentrum CZ, s.r.o. so sídlom v Českej republike. V tejto časti však sťažovateľ rozhodnutia orgánov verejnej správy nenapádal a nenamietal, preto v tejto časti neboli ani predmetom súdneho prieskumu.

14. Ako kľúčovú otázku vo veci kasačný súd vyhodnotil posúdenie, či záver orgánov verejnej správy o nesplnení podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH na základe sporných faktúr od deklarovaných dodávateľov sťažovateľa, a to spoločností Jtrade, s.r.o. a Ostwerke, s.r.o., ktorými sťažovateľ deklaroval dodanie bravčového mäsa v zdaňovacom období máj 2009, možno dôvodne označiť za zákonný, pričom predmetom skúmania kasačného súdu bol rozsudok krajského súdu z hľadiska posúdenia, či vec bola správne právne posúdená z dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti.

17. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

19. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach; ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

21. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

25. Po vyhodnotení kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odvrátil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. 26. Úvodom kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

Kasačný súd v nadväznosti na uvedené zistil, že v kasačnom konaní boli rovnaké sťažovateľom namietané právne otázky v obdobných veciach už právoplatne posúdené Najvyšším súdom SR, resp. následne Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6Sžfk/35/2019 (rozsudok zo dňa 21.04.2020), sp. zn. 4Sžfk/25/ 2021 (rozsudok zo dňa 02.02.2022), sp. zn. 1Sžfk/59/2019 (rozsudok zo dňa 25.08.2020), sp. zn. 5Sžfk/50/2019 (rozsudok zo dňa 02.06.2020), sp. zn. 4Sžfk/40/2019 (rozsudok zo dňa 04.11.2020), sp. zn. 1Sžfk/39/2019 (rozsudok zo dňa 25.08.2020), sp. zn. 8Sžfk/33/ 2020 (rozsudok zo dňa 18.06.2020), sp. zn. 3Sžfk/41/2019 (rozsudok zo dňa 25.03.2021), sp. zn. 3Sžfk/75/2019 (rozsudok zo dňa 25.03.2021) a sp. zn. 5Sfk/36/2021 (rozsudok zo dňa 30.06.2022), pričom vo všetkých konaniach bola kasačná sťažnosť sťažovateľa zamietnutá ako nedôvodná.

zo dňa 05.05.2011, pričom za deň začatia daňovej kontroly bol určený 06.06.2011. Správca dane listom č. 647/320/36603/2011/DEC zo dňa 14.11.2011 požiadal o predĺženie polročnej lehoty na kontrolu, pričom podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb.“) bola lehota na vykonanie daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2009 predĺžená do 05.06.2012.

Správca dane dňa 23.10.2013 vypracoval dodatok k protokolu. Protokol vrátane dodatku bol prerokovaný so splnomocnenou zástupkyňou žalobcu dňa 25.10.2013 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9214401/5/4809502/2013/Vla), ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená (§ 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb.).

2009. Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/402045/2014/5003 zo dňa 05.09.2014 napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil.“ 29. Proti rozhodnutiu žalovaného podal daňový subjekt žalobu, ktorú Krajský súd v Trnave vyhodnotil ako dôvodnú, a preto rozsudkom sp. zn. 14S/230/2014 zo dňa 24.11.2016 zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/402045/2014/5003 zo dňa 05.09.2014 a rovnako tiež rozhodnutie správcu dane č. 9214401/5/4809502/2013/Vla zo dňa 07.11.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že bolo nepreskúmateľné a tiež preto, že bolo potrebné objasniť nezrovnalosti vo výpovediach svedkov.

31. Správca dane preveroval v zdaňovacom období máj 2009 daňovým subjektom deklarované dodávky tovaru od dodávateľov Jtrade, s.r.o. a Ostwerke, s.r.o. Po vykonanom a doplnenom dokazovaní skonštatoval, že obchodné transakcie deklarované vo faktúrach predložených daňovým subjektom ku kontrole za január - december 2009 sa neuskutočnili, a preto dodávateľom spoločnostiam Jtrade, s.r.o. a Ostwerke, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru v súlade s § 19 zákona o DPH a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných dodávateľov podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH doplniac, že cieľom takýchto formálnych obchodných transakcií založených len na fakturácii tovaru, bez reálneho plnenia bolo neoprávnené uplatnenie odpočítania DPH, čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov s bravčovým mäsom a v konečnom dôsledku zneužitie výhody DPH. Správca dane poukázal tiež na to, že daňový subjekt vo vzťahu k zisteniam správcu dane neuviedol žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil pochybnosti o tom, že sa zdaniteľné obchody

32. Správca dane súčasne nepriznal sťažovateľovi právo na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH v prípade českého dodávateľa Lannes IMC s.r.o. za dodávky tovaru a správca dane dospel k záveru, že sťažovateľ je povinný z tohto titulu odviesť daň vo výške 10.590,02

Stotožnil sa tiež s názorom správcu dane, že cieľom takýchto formálnych obchodných transakcií, založených len na fakturácii tovaru bez reálneho plnenia, bolo neoprávnené uplatnenie odpočítania DPH, čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci obchodníkov s bravčovým mäsom a v konečnom dôsledku zneužitie výhody DPH. Za dôvodné vyhodnotil aj uloženie ďalšej daňovej povinnosti kontrolovanému daňovému subjektu podľa § 69 ods. 1 a 6 zákona o DPH.

rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

dispozícii. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/ 2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva právny záver: „.

. .“. V prejednávanej veci mal najvyšší súd za preukázané, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní, vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie dane, v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť deklarovaných obchodov. V priebehu daňovej kontroly bolo vykonaných niekoľko ústnych pojednávaní, v rámci ktorých vypovedali viacerí svedkovia, predovšetkým A. B., T. Q., T. W., T. T.. Kasačný súd preskúmal jednotlivé svedecké výpovede a dospel k rovnakému záveru ako krajský súd či daňové orgány, a teda, že jednotlivé svedecké výpovede sú nejednotné a predovšetkým nepreukazujú, že k obchodom, ktoré sú predmetom faktúr za zdaňovacie obdobie marec 2009 (v predmetnom konaní ide o zdaňovacie obdobie máj 2009), skutočne došlo. Predmetné svedecké výpovede sú dostatočne podrobne zhrnuté ako v rozhodnutiach daňových orgánov, tak aj v rozsudku

Mnohé spoločnosti, ktoré si v reťazci navzájom predávali mäso sú nekontaktné, konateľov nebolo možné predviesť ani prostredníctvom orgánov Policajného zboru. Spoločnosti v reťazci nezamestnávali zamestnancov, nevlastnili majetok, dopravné prostriedky, skladové či výrobné priestory čím nepreukázali, že mali vytvorené reálne predpoklady na vykonávanie ekonomickej činnosti s mäsom. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V zmysle zásady súčinnosti správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Kasačný súd konštatuje, že bolo nesporne povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce

Za stavu, že žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach a doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov, nepreukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Podľa názoru súdu žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení. Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s

Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnenom nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných zákonných ustanovení. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. že v obdobných veciach je možné sa od predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho

35. Kasačný súd pridržiavajúc sa vyššie uvedených záverov vyplývajúcich z jeho skoršej rozhodovacej činnosti majúc za to, že ide o obdobnú vec tých istých účastníkov konania, ktorá už bola predmetom konania o kasačnej sťažnosti dospel (po zistení, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku krajského súdu) k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietnuť.

37. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.