8Sžfk/16/2020

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 26S/ 4/2018-198 z 30. mája 2019 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102450721/2017 z 23. novembra 2017 a rozhodnutia Daňového úradu Nitra č. 101469579/2017 z 03. júla 2017. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP tak, že náhradu trov účastníkom konania

3. Daňový úrad Nitra neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z tovarov a služieb na základe vystavených faktúr od spoločnosti Tandem-Trade, spol. s r.o. v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty z dôvodu, že nebolo možné preveriť dodanie tovaru a služieb od dodávateľa Tandem-Trade, spol. s r.o. a teda preveriť vznik

pridanej hodnoty. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalovaný o odvolaní rozhodol rozhodnutím číslo 102450721/2017 z 23. novembra 2017, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. 5. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca v obsiahlej žalobe opakoval svoju argumentáciu, že v rozhodnutí žalovaného ako aj správcu dane absentuje zodpovedanie toho, čo bolo pre žalovaného a správcu dane podkladom pre rozhodnutie a prečo žalobcom navrhované dôkazy, skutočnosti a námietky žalovaný a správca dane nezohľadnili pri rozhodovaní, že žalobca splnil podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, že žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol a pochybnosti správcu dane nezakladajú právo na vyrubenie rozdielu dane, že listinný dôkaz a ani svedecká výpoveď nebola pre správcu dane a žalovaného dostatočným preukázaním skutkového stavu, že svedkovi U. M., ktorý bol konateľom spoločnosti Tandem-Trade spol. s r.o. v októbri 2014 nebolo vyhovené

6. Krajský súd v Nitre dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 7. Úvodom správny súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie napĺňa všetky obligatórne náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Taktiež správny súd uviedol, že skutkový stav bol zistený spoľahlivo a v dostatočnom rozsahu, nedospel k záveru o potrebe vykonávať dokazovanie v zmysle § 120 SSP. Rovnako správny súd neidentifikoval skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by ktorýkoľvek z vykonaných dôkazov (vrátane výpovede svedka U. M.) bol vykonaný nezákonným spôsobom. K námietke nezákonnosti začatia daňovej kontroly správny súd uviedol, že jej právnym základom bol § 44 a nasl.

8. Poukázal, že správcovi dane počas daňovej kontroly vznikli pochybnosti o dodaní tovaru od spoločnosti Tandem-Trade s r.o. v dôsledku toho, že spoločnosť Tandem-Trade s r.o. bola nekontaktná, nepreberala si zásielky. Keďže spoločnosť Tandem-Trade s r.o. nespolupracovala so správcom dane, nebolo preukázané, že by ako dodávateľ tovaru tovar žalobcovi skutočne

9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca - sťažovateľ z dôvodov uvedených v ust. § 440 ods. 1 písm. f/, g/, h/ SSP obsiahlu kasačnú sťažnosť v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 10. Úvodom sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 8Šžfk/57/2017, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil na základe kasačnej sťažnosti spoločnosti HYDINA SLOVENSKO, s.r.o., IČO: 45300950, spoločnosti spadajúcej do skupiny spoločností „Hydina“, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/20/2016 a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že správny súd sa s argumentami žalobcu dostatočne nezaoberal. Rovnako odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa sťažovateľa nezodpovedalo požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 139 ods. 2 SSP. Správny súd sa podľa sťažovateľa

12. Tretím sťažnostným bodom je otázka neodôvodneného prenesenia dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu, a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. marca 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžf 1/2011, kedy tento zaujal stanovisko, že „daňový subjekt vyčerpal dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s opisom druhu a ceny dodávaných tovarov a služieb od dodávateľov. Podľa sťažovateľa, ak správne orgány chceli spochybniť jeho nárok, boli povinné vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dokumentov a skutočností tvrdených sťažovateľom a zároveň uviesť, aké ďalšie iné dôkazy považujú za relevantné pre posúdenie preukázania nároku na odpočet DPH, čo však správne orgány nevykonali. 13. Štvrtým sťažnostným bodom je nevysporiadanie sa s judikatúrou EÚ, pričom sťažovateľ uviedol veľké množstvo rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, s ktorými sa správny súd nemal vysporiadať, vrátane napr. rozsudku C-255/02 vo veci Halifax, rozsudku C-162/07 vo veci

na základe preukázaného skutočného skutkového stavu, avšak jednotlivé rozhodnutia sú postavené na domnienkach, nepreukázaných tvrdeniach a nepodložených argumentoch. 15. Šiestym sťažnostným bodom je prekročenie zákonom dovolenej správnej úvahy hodnotením dôkazov žalovaným a správcom dane. Sťažovateľ mal dostatočne preukázať svoj nárok na odpočet avšak finančné orgány autoritatívne a nad rámec svojej právomoci rozhodovali bez prihliadnutia na sťažovateľom uvádzané skutočnosti.

konania. 17. Ďalším kasačným bodom je, že orgány finančnej správy ako i správny súd mali zastupovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, čo je podľa sťažovateľa neprípustné. 18. Posledným kasačným bodom sú tvrdené vady vydaných rozhodnutí, ktorým má byť ich nedostatočné odôvodnenie. V napadnutom rozsudku podľa sťažovateľa absentuje vlastné vysporiadanie sa s podstatnými žalobnými námietkami a argumentáciou žaloby ako aj vlastné právne odôvodnenie záverov, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok trpí deficitom nepreskúmateľnosti. 19. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

Predmetná vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

22. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol napadnutý rozsudok správneho súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. 23. Kasačný súd po preskúmaní dôvodov kasačnej sťažnosti vo vzťahu k právnym záverom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku zhodne so správnym súdom konštatuje, že u sťažovateľa nebolo preukázané splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 ZoDPH z faktúr od deklarovaného dodávateľa spoločnosti Tandem-Trade s r.o.

V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok krajského súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP). 25. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi - osobe registrovanej pre DPH) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté.

4. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a) ZoDPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane. 27. Správcovi dane počas daňovej kontroly oprávnene vznikli pochybnosti o dodaní tovaru od spoločnosti Tandem-Trade s r.o. keďže spoločnosť Tandem-Trade s r.o. bola nekontaktná a nespolupracovala so správcom dane. Následne nebolo možné preveriť, že by ako dodávateľ tovaru tento sťažovateľovi skutočne dodala. V dôsledku týchto pochybností, prešlo dôkazné bremeno preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie nároku na odpočet DPH (ktorým je aj preukázanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu) opätovne na sťažovateľa. Povinnosťou správcu dane po spochybnení fakturovaných obchodov bolo len oboznámiť s tým žalobcu, čo správca dane urobil. Keďže žalobca následne pochybnosti správcu dane nevyvrátil, kasačný súd taktiež dospel k záveru, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok, za naplnenia ktorých je oprávnený uplatniť si nárok na odpočet DPH.

podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľ), bol sťažovateľ následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil. Sťažovateľ si túto svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a sťažovateľom produkované a správcom dane vykonané dôkazy nevyvrátili oprávnené pochybnosti správcu dane. Podstatným teda je, že sťažovateľ si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť pokiaľ ide o preukázanie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane za predpokladu, že tieto sú správcom dane relevantne spochybnené.

29. K rozloženiu dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje sťažovateľa alebo správcu dane sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/31/ 2016 zo dňa 17.10.2017: „Preto v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov na vstupe sa ako jeden z kľúčových problémov od počiatku javí otázka rozloženia dôkazného bremena, teda posúdenie, ktoré skutočnosti významné pre správne posúdenie práva uplatneného žalobcom ako daňovým subjektom preukazuje daňový subjekt a kedy naopak dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane.

30. K problematike presúvania dôkazného bremena sa vyjadril aj Ústavný súd SR napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa

31. Sťažovateľ tak má, pokiaľ ide o jeho dôkazné bremeno, dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť sťažovateľa spočívala v samotnom uplatnení práva na odpočítanie dane (prostredníctvom daňového priznania) a následne povinnosť sťažovateľa dokázať svoje tvrdenie vyjadruje jeho dôkazné bremeno. Úlohou správcu dane je tvrdené skutočnosti verifikovať a prípadne relevantne spochybniť.

Pokiaľ sťažovateľ neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorý by následne v daňovom konaní nebol správcom dane spochybnený, neuniesol svoje dôkazné bremeno. 32. Kasačný súd sa nestotožnil s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku (prvý a posledný sťažnostný bod). Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie napr. v náleze č. k. III. ÚS 119/03-30, kde vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky taktiež vyplýva, že „Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli

33. Zároveň podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 825/2016 zo dňa 28.02.2017, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).“.

Kasačný súd taktiež uvádza, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval iba tomuto rozhodujúcemu žalobnému bodu, ale dôsledne i ostatným žalobným bodom a to i napriek obsiahlosti a vo veľkej miere i všeobecnosti (nekonkrétnosti) žaloby.

36. Pokiaľ sa sťažovateľ odvolával na judikatúru Súdneho dvora EÚ (jeho štvrtý sťažnostný bod) týkajúcu sa podvodného konania (aj keď primárnym dôvodom pre nepriznanie odpočítania dane bolo nesplnenie hmotnoprávnej podmienky dodania tovaru v zmysle ZoDPH) majúc za to, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje daňové orgány, žiadnym spôsobom nespochybnil závery vyplývajúce z rozhodnutí daňových orgánov, nakoľko tieto boli podporené jednotlivými dôkazmi a náležite vyhodnotené. V uvedenom prípade bolo podstatou spochybnenia nároku sťažovateľa na odpočítanie dane nesplnenie hmotnoprávnych podmienok (kde má dôkazné bremeno sťažovateľ) a nie podvodné konanie alebo zneužitie práva, čo je predmetom judikatúry Súdneho dvora EÚ na ktorú poukazuje sťažovateľ.

38. K ostatným dôvodom piateho sťažnostného bodu a k šiestemu sťažnostnému bodu kasačný súd sťažovateľa odkazuje na body 25 - 31 tohto rozhodnutia. 39. Pokiaľ ide o siedmy sťažnostný bod, ktorým sťažovateľ poukazuje (bez špecifikácie na súdený prípad) na porušenie zásad uvedených v Správnom poriadku, kasačný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na § 163 Daňového poriadku a preto ho taktiež považuje za nedôvodný.

Rovnako musí kasačný súd sťažovateľovi pripomenúť, že v súdenom prípade išlo o nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane a nie podvodné tvrdenie. 41. K sťažovateľovým ďalším námietkam kasačný súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

42. Kasačný súd preto pri rozhodovaní o podanej kasačnej sťažnosti ustálil, že kľúčovými dôvodmi pre jeho rozhodnutie vo veci samej boli tie právne a skutkové okolnosti, ktoré sú hodnotené zo strany kasačného súdu v texte tohto odôvodnenia. Hoci sťažovateľ v obsiahlej kasačnej sťažnosti uvádzal aj iné sťažnostné body, tieto nie sú schopné negovať správnosť napadnutého rozsudku a relevanciu záverov kasačného súdu, ktoré tvoria materiálny základ pre výrokovú časť tohto rozhodnutia, a ktoré sú prezentované vyššie v tomto odôvodnení. Z dôvodu marginálnej povahy zvyšných kasačných bodov pre výrok rozhodnutia kasačného súdu, kasačný súd o nich súhrne uvádza, že tieto samostatne ani kumulovane neboli pre vec podstatné, a preto ich kasačný súd detailnejšie v texte tohto odôvodnenia nehodnotí.

zamietol. 44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal, žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

V Bratislave dňa 25. augusta 2022