8Sžfk/16/2021

1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vydal dňa 23. augusta 2018 rozhodnutie č. 101653021/2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) určil daňovému subjektu (žalobcovi) rozdiel v sume 17946,- EUR na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2015, nadmerný odpočet v sume 14447,68 EUR nepriznal a vyrubil daň v sume 3498,32 EUR. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo strany žalobcu, ani zo strany dodávateľa - European port s.r.o. nebolo jednoznačne preukázané, že práce v zmysle faktúr č. 204122015 a č. 104122015 boli vykonané deklarovaným dodávateľom. Žalobcovi podľa správcu dane nevzniklo právo na odpočítanie dane, nakoľko preverované faktúry posúdil ako nepreukázané bez možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v účinnom znení (ďalej len „Zákon o DPH“) a tiež v dôsledku porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Zákona o DPH. 2. Na základe podaného odvolania žalobcom žalovaný rozhodnutím č. 100129366/2019, zo dňa 11. januára 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku. Námietky žalobcu prezentované v odvolaní vyhodnotil ako neopodstatnené a upozornil, že podmienky pre vznik práva na odpočítanie dane sú upravené v § 49 až § 51 Zákona o DPH a musia byť splnené kumulatívne. Z prvostupňového rozhodnutia je podľa žalovaného zrejmé, že správca dane spochybnil skutočného dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach, a teda, že žalobca splnenie všetkých podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane nepreukázal.

3. Žalobca podal voči napadnutému rozhodnutiu všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“). V podanej žalobe uviedol, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec a prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zistenie skutkového stavu správcom dane bolo nedostačujúce a je v rozpore s administratívnym spisom. Konanie je podľa žalobcu poznamenané takými vadami, ktoré majú za následok dopad na hmotnoprávne posúdenie veci. Navrhol, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil žalovanému vec na ďalšie konanie. 4. Rozsudkom č. k. 14S/24/2019-109 zo dňa 11. júna 2020 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. V odôvodnení okrem iného poukázal na to, že: · nakoľko podmienky pre vznik práva na odpočítanie dane sú hmotnoprávneho charakteru, pre ich splnenie nestačí len existencia faktúry, ale je potrebné overiť, či údaje v nej deklarované zodpovedajú realite. Správny súd pritom odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžf/40/2015, zo dňa 28. septembra 2017 a tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžf/63/2011, zo dňa 28. júna 2012, v zmysle ktorých musí byť existencia predmetných podmienok preukázaná bez akýchkoľvek pochybností; · splnenie predmetných podmienok musí byť schopný preukázať subjekt, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane, pričom poukázal najmä na ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku a § 19 ods. 1, ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH; · žalobca nepredložil správcovi dane v priebehu daňovej kontroly ani v rámci vyrubovacieho konania žiadne písomné doklady, ako napríklad montážny denník, zoznam osôb pracujúcich na daných projektoch, denný rozpis prác alebo iné dôkazy v podobe vierohodnej svedeckej výpovede, ktorými by odstránil pochybnosti správcu dane ohľadom dodávateľa deklarovaných služieb, a ktorými by preukázal, že to bola práve spoločnosť European port s.r.o, ktorá služby skutočne dodala; · išlo o priamy vzťah žalobcu a deklarovaného dodávateľa, čo znamená, že žalobca mal možnosť zabezpečiť si množstvo dôkazov, najmä keď sa služby týkali plynových zariadení · deklarovaný dodávateľ nemal zamestnancov, nemal materiálne vybavenie a jeho konateľ (pán Vaculík) síce tvrdil, že práce boli vykonané subdodávateľsky, ale týchto subdodávateľov nevedel presne uviesť. Tiež nevedel uviesť, kde boli práce vykonané, subdodávatelia podľa neho mali stroje (aj keď práce mali byť vykonané ručne), nevedel uviesť nijaké podrobnosti o prácach, ani meno osoby, s ktorou konal;

zemných prác pre túto spoločnosť vykonala iná obchodná spoločnosť, čo bolo zdokladované dodávateľskými faktúrami od VENEL s.r.o. a Gabriely Ježekovej, dennými záznamami stavby, záznamami o prevádzke vozidla; · žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že práce spoločnosti MONTPETROL SLOVAKIA, s.r.o. nadväzovali na práce spoločnosti European port s.r.o. a sám si spôsobil dôkaznú núdzu, keď práce týchto dvoch spoločností nešpecifikoval, ale označil ich len ako „zemné práce“; · spoločnosť European port s.r.o. nepredložila správcovi dane žiadne doklady, ktorými by preukázala realizáciu deklarovaných služieb dodávateľským spôsobom; · za aktuálnej dôkaznej situácie je namieste uzavrieť, že zemné práce na projektoch T15024-D a T15025-D boli žalobcovi poskytnuté spoločnosťou MONTPETROL SLOVAKIA s.r.o. Námietky žalobcu vyhodnotil správny súd nasledovne: · žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že služby boli vykonané deklarovaným subjektom, preto námietku o nezákonnom prenesení dôkazného bremena nezohľadnil; · k žalobcom citovanej judikatúre uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prešla vývojom a v posledných rokoch sa ustálila v tom, že na preukázanie

vykonáva podnikateľskú činnosť; · k námietke, že správne orgány rozhodli v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie poukázal správny súd na rozhodnutie C-80/11 Mahagében, resp. C-142/11 Dávid, ktoré obe vychádzajú z podmienky splnenia všetkých vecných ako aj formálnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Žalobca však nepreukázal všetky vecné podmienky - nepreukázal, že služby dodal deklarovaný dodávateľ a preto nebolo potrebné posudzovať vedomosť žalobcu o podvodnom konaní, či zneužitie práva podľa § 3 ods. 6 daňového

konania, vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal pritom aj na skutočnosť, že žalobca sám nežiadal rozhodnutie vo veci, ale po procesnom úkone správcu dane vždy zaslal ďalšie vyjadrenie; · námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko podľa neho odôvodnenie rozhodnutia obsahuje všetky atribúty zákonnosti a žalovaný sa v ňom vysporiadal so všetkými nosnými námietkami žalobcu.

5. Žalobca podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne, že zruší rozsudok správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie

právneho úkonu. Vzhľadom na to, že žalobca nebol na tento výsluch predvolaný a nemohol klásť svedkovi otázky, postup správcu dane považuje za nezákonný. Správny súd ďalej prijal záver, že nešlo o výsluch a výpoveď svedka aj preto, lebo sa pán C. nevyjadroval k plneniam, ktoré mali byť žalobcovi dodané deklarovaným dodávateľom.

II. ÚS 159/07 zo dňa 11. decembra 2007 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 499/2011, zo dňa 22. novembra 2011; · žalobca ďalej argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžf/81/2008, zo dňa 9. októbra 2008, v ktorom bol vyslovený právny záver, že je procesným pochybením, pokiaľ správca dane neumožní pri výsluchu klásť svedkovi otázky a že nevidí v prejednávanom prípade nijaký dôvod, aby sa správny súd odchýlil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3Sžf/81/2008, 5Sžf/5/2009, 3Sžf/35/2009); · ďalšia námietka žalobcu sa týkala konštatovania správneho súdu, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce dodanie deklarovaných prác poukazujúc najmä na skutočnosť, že práce sa týkali plynových zariadení.

situáciu; · vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalobca uviedol, že žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že obchodná spoločnosť European port s.r.o. nepodáva daňové priznania, pretože žalobca nemá možnosť kontrolovať účtovné či daňové doklady svojich dodávateľov.

3Sžf/1/2011, podľa ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a sp. zn. 4Sžf/74/2015, podľa ktorého na preukázanie opaku skutočností, ktoré nastali u platiteľov dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno správca dane; · na záver žalobca namietal, že správny súd prijal záver o neunesení dôkazného bremena, pričom konštatoval, že v zmysle poslednej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nestačí predloženie faktúry, zmluvy a preberacie protokoly, pokiaľ im nesvedčia ďalšie preukázané skutočnosti. Súčasne však správny súd podľa žalobcu opomenul zobrať do úvahy výpovede pána Vaculíka, C. ako aj N., ktoré preukazovali ďalšie skutočnosti. Žalobca tak predložil všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a preto sa nestotožňuje ani so záverom o neunesení dôkazného bremena. 6. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny a zákonný a preto navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom žalobcu, že vyjadrenie pána C. je výpoveďou získanou jeho výsluchom a že došlo k porušeniu práva podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku. Správca dane využil inštitút miestneho zisťovania podľa § 37 až § 39 daňového poriadku, nie výsluch svedka. To, že žalobca nebol prítomný pri miestnom zisťovaní nemožno považovať za porušenie žalobcových procesných práv, najmä, keď žalobca mohol následne nahliadnuť do zápisnice o miestnom zisťovaní. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že pochybnosti o dodávateľovi nevyplynuli len z vyjadrenia pána C., ale z celého komplexu ďalších dôkazov a skutočností. Čo sa týka samotných prác, žalovaný uviedol, že si je vedomý, že ide len o práce pomocné. Napriek tomu sú to práce vykonávané pri plynovom zariadení, a preto ich nie je možné vykonávať bez kompetentného dozoru a stavebného denníka. K námietke týkajúcej sa prenosu dôkazného bremena žalovaný uviedol, že žalobcovi neboli pripísané následky za nesplnenie povinností dodávateľa. Žalobca bol podľa správneho súdu povinný preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu s deklarovaným dodávateľom, pričom dôvody, ktoré správcu dane viedli k nepriznaniu odpočítania dane, boli výlučne na strane žalobcu. Na záver poukázal žalovaný tiež na skutočnosť, že reálnosť plnení je spochybnená aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca fakturoval dodávky svojim odberateľom skôr ako reálne prijal deklarované plnenia od dodávateľa European port s.r.o.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Podľa § 19 ods. 2 zákona dani z pridanej hodnoty daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

IV. II. Posúdenie kasačných námietok

Tieto vysvetlenia však majú súvisieť a zodpovedať rozsahu inštitútu miestneho zisťovania ako takého. Rovnaký právny názor zastáva Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v 54. bode rozsudku, sp. zn. 2Sžfk/27/2020, zo dňa 3. augusta 2022, kde uvádza, že „potrebné vysvetlenie“ je nutné vykladať najmä v medziach uvedených v spomenutých ustanoveniach § 38 daňového poriadku (postup správcu dane pri vykonávaní miestneho zisťovania sa má sústrediť najmä na zisťovanie informácií ako je organizačný chod daňového subjektu alebo inej osoby, u ktorej sa vykonáva miestne zisťovanie, vykonať obhliadku, vyhotoviť kópie dokladov, zapožičať hmotné veci, vykonať fotodokumentáciu, atď.). Taktiež, v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžf/102/2014, zo dňa 29. septembra 2015 je miestne zisťovanie vyhľadávacia činnosť správcu dane, v ktorej správca dane vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní a o ktorej zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu, pričom vychádza z účtovných záznamov a

správcom dane. 12. V prejednávanom prípade sa pán C. v mene MONTPETROL SLOVAKIA s.r.o. vyjadroval k možnosti, či na projektoch a prácach, ktorých sa týkajú sporné faktúry, pracoval aj niekto ďalší, prípadne, či vie o inej, spolupracujúcej obchodnej spoločnosti, na ktorej práce by nadväzovali práce vykonané MONTPETROL SLOVAKIA s.r.o.

subjektov práva. Obsah vyjadrenia pána C. je preto potrebné vyhodnotiť ako výsluch svedka, nakoľko presahuje zákonom predpokladaný obsah „vysvetlenia“ v rámci miestneho zisťovania. Námietku nesprávneho právneho posúdenia predmetného vyjadrenia preto kasačný súd vyhodnotil ako dôvodnú.

Navyše, kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány postupovali zákonne a dospeli k správnym právnym záverom.

Takýto odklon však nemôže spôsobiť nezákonnosť rozsudku krajského súdu, keď posúdenie predmetného vyjadrenia nie je otázkou kľúčovou pre samotné rozhodnutie. Ako je uvedené v bode 13. tohto rozsudku, rozhodnutia správcu dane a žalovaného sú založené na viacerých dôkazoch, ktoré po ich vyhodnotení v súhrne poskytujú dostatočne jasný záver o nepreukázaní naplnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočet DPH.

Vzhľadom na skutočnosť, že nesprávne právne posúdenie a v jeho dôsledku odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu sa netýkali posúdenia pre prípad rozhodujúcej právnej otázky, kasačný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 15. Čo sa týka námietky nepredloženia stavebného denníka, vzhľadom na neexistenciu povinnosti tento viesť, kasačný súd konštatuje, že táto námietka je nedôvodná. Žalovaný ani správny súd neprijali závery deklarované vo svojich rozhodnutiach výlučne na základe nepredloženia stavebného denníku. Práve naopak, ako vyplýva zo spisového materiálu, najmä administratívneho spisu, správca dane opakovane dával daňovému subjektu šancu preukázať oprávnenosť odpočtu DPH (výzva na predloženie dôkazov zo dňa 19. augusta 2016, ústne pojednávanie zo dňa 23. novembra 2016 a zo dňa 6. decembra 2016, prerokovanie žalobcových pripomienok k protokolu z daňovej kontroly dňa 24. mája 2017, prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených vo vyrubovacom konaní dňa 1. februára 2018).

Súčasne, v zmysle zásady objektívnej pravdy, ovládajúcej daňové konanie, platí, že správca dane nie je ani povinný viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. (Viď. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžfk/4/2019, zo dňa 3. decembra 2019) Pokiaľ teda správca dane navrhoval daňovému subjektu, aké listinné dôkazy preukazujúce fakturované služby a identifikáciu deklarovaného dodávateľa by mohol predložiť, aby svoje tvrdenia preukázal, konal nad rámec svojich povinností, nie však nezákonne. Keďže neexistencia stavebného denníka nebola jediným dôvodom pre nepriznanie odpočtu DPH, túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. 16. Žalobca namietal tiež právne posúdenie neunesenia dôkazného bremena vzhľadom na jeho nemožnosť overovať účtovné a daňové doklady deklarovaného dodávateľa.

definovať aj na základe § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení, v zmysle ktorého sa konaním s odbornou starostlivosťou rozumie konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Z uvedeného možno podľa kasačného súdu vyvodiť povinnosť starostlivého daňového subjektu preveriť si obchodných partnerov, s ktorými chce vstupovať do zmluvných vzťahov.

17. Daňovému subjektu síce nemôže byť na ťarchu to, že iný daňový subjekt si neplní svoje daňové povinnosti, avšak je jeho povinnosťou aby bol pri svojom podnikaní dostatočne predvídavý a obozretný, a aby vedel reálnosť obsahu faktúr preukázať aj ďalšími dôkazmi. Obdobne sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, v rozsudku 4Sžfk/4/2019, zo dňa 3. decembra 2019: v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od začiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane. Je teda plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady na

Predmetnú námietku preto kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 18. Nad rámec uvedeného kasačný súd k problematike dôkazného bremena uvádza, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje

pojednávaní dňa 23. novembra 2016, kde ho oboznámil najmä s obsahom výpovede pána Vaculíka. Z tej vyplynulo, že deklarovaný dodávateľ nemal žiadnych zamestnancov a výkopové práce boli vykonávané subdodávateľmi, ktorých uviesť nevedel, ale vedel, že disponovali strojmi. Žalobca pritom vo vyjadrení zo dňa 31. augusta 2016 sám uviedol, že išlo o ručné práce, nie strojové. A z výpovede pána C. zo dňa 24. marca 2017 vyplýva, že sporné práce boli fyzicky vykonané deklarovaným dodávateľom, nie subdodávateľsky.) Ďalej nevedel uviesť to, s akou osobou za žalobcu konal, nevedel uviesť ani adresu výkopových prác. (Z výpovede pána C. zo dňa 24. marca 2017 pritom jednoznačne vyplynulo, že pán Vaculík mal vedieť o mieste výkopových prác, keďže práve jemu bolo stavenisko odovzdávané a práve od neho aj preberané.) Správca dane tak spochybnil vierohodnosť dokladov pre odpočet DPH predložených žalobcom a preniesol na žalobcu dôkazné bremeno.

Naopak, pochybnosti správcu dane boli ďalej podložené napríklad · nesúladom medzi dňami, kedy mal žalobca odovzdať vykonané práce svojmu odberateľovi a dňami, kedy mal tieto vykonané práce prevziať od deklarovaného dodávateľa (viď. bod 96. rozsudku správneho súdu), · skutočnosťou, že žalobca fakturoval dodávky svojim odberateľom skôr ako prijal deklarované plnenia od dodávateľa European port s.r.o. · skutočnosťou, že spoločnosť MONTPETROL SLOVAKIA, s.r.o., ktorá vykonávala práce na totožných projektoch disponovala na rozdiel od deklarovaného dodávateľa listinným dôkazmi ako je montážny denník, zoznam osôb pracujúcich na daných projektoch, denný rozpis prác atď. (viď. bod 100. rozsudku správneho súdu), · ďalej tiež skutočnosťou, že žalobca k iným odberateľským faktúram dokázal predložiť aj mnohé ďalšie listinné dôkazy (ako napr. cenová ponuka, súhrnný list stavby a ďalšie). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžfk/4/2019 zo dňa 3. decembra 2019: ak daňový subjekt, na ktorom „leží“ dôkazné bremeno, svoje tvrdenia

20. Námietku, že správny súd nezobral do úvahy výpovede Vaculíka, C. ako aj N. a napriek tomu prijal záver o neunesení dôkazného bremena, kasačný súd vyhodnotil taktiež ako nedôvodnú. K právnemu posúdeniu unesenia dôkazného bremena daňovým subjektom viď. najmä body 16., 17. a 18. tohto rozsudku. K vyhodnocovaniu dôkazov, v tomto prípade výpovedí svedkov, kasačný súd uvádza, že v zmysle § 3 ods. 2 daňového poriadku platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. Táto sa rovnako uplatňuje aj v konaní pred správnym súdom, a to podľa § 129 ods. 1 SSP. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992. Zb.).

Predmetnú námietku preto kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 21. Odpočet DPH nie je nárokom, ktorý by daňovému subjektu prináležal ex lege, ale práve naopak. Daňový subjekt je povinný preukázať existenciu podmienok, ktoré pre odpočet DPH zákon stanovuje v ustanoveniach § 19 ods. 1 a ods. 2, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, vychádzajúc zo smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. V tomto prípade bolo správcom dane v dostatočnej miere spochybnené, že deklarovaný dodávateľ skutočne vykonal práce na projektoch T15024-D a T15025-D a dôkazné bremeno prenesené na daňový subjekt, ktorý ho neuniesol.

IV. III. Záverečné zhodnotenie

22. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 23. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 druhej vety SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 24. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. januára 2023