8Sžfk/19/2021

1. Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 102327268/2018 zo dňa 23. novembra 2018 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 450,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015, rozhodnutím č. 102327309/ 2018 zo dňa 23. novembra 2018 v sume 420,- Eur za zdaňovacie obdobie február 2015 a rozhodnutím č. 102327331/2018 zo dňa 23. novembra 2018 v sume 450,- Eur za zdaňovacie obdobie marec 2015.

2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako druhostupňový správny orgán (ďalej len „žalovaný“) svojimi rozhodnutiami č. 100762570/2019 zo dňa 01. apríla 2019, potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 102327268/2018 zo dňa 23. novembra 2018, č. 100762505/2019 zo dňa 01. apríla 2019 potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 102327309/2018 zo dňa 23. novembra 2018 a č. 100762279/2019 zo dňa 01. apríla 2019 potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 102327331/2018 zo dňa 23. novembra 2018. 3. Žalovaný svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že po preskúmaní spisového materiálu si osvojil záver správcu dane, ktorý dostatočne a správne posúdil skutkový stav veci a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, t. j. prvostupňového rozhodnutia považuje za jasné, zrozumiteľné a dostatočné. Správca dane vykonal dokazovanie, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Správca dane preukázané

V danom prípade oba odberateľsko- dodávateľské vzťahy nevedú k ozrejmeniu celej transakcie, vyjadrenia zúčastnených osôb sú len tvrdením o uskutočnenej obchodnej transakcii bez predloženia dôkazov preukazujúcich tieto tvrdenia. Žalovaný rovnako ako správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že poradenstvo pri podnikateľských, organizačných a ekonomických činnostiach, počítačové služby a služby súvisiace s počítačovým spracovaním, neboli poskytnuté dodávateľom spoločnosťou FENICIA LLC., organizačná zložka, tak ako to deklaroval žalobca pri uplatnení odpočtu DPH.

Podľa názoru žalobcu tento si splnil všetky povinnosti, ktoré mu vyplývajú z právnych predpisov, predložil všetky listinné dôkazy, ktoré vyžaduje zákon a potvrdzujú reálnosť zdaniteľných obchodov. Žalovaný podobne ako aj správca dane založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré sa netýkajú služieb za ktoré bol uplatnený odpočet DPH. Žalovaný v konaní nesprávne aplikoval zásadu objektívnej materiálnej pravdy a tiež zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď predložené dôkazy získané správcom dane neposúdil a nevyhodnotil, ale posúdil a vyhodnotil iné dôkazy, čím dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Ide najmä o výpoveď svedka P. I., ktorý presne opísal celý obchodný prípad, uviedol kto ho kontaktoval (konateľ žalobcu), ako sa uskutočnilo obchodné rokovanie ktoré predchádzalo samotnému dodaniu tovaru, čo bolo predmetom služby.

bremeno. Nie je možné od žalobcu spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali obstarávacie procesy u iných subjektov pred dodaním služby. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Sžf/1/2011 a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 30/2018. Obe rozhodnutia sa zaoberajú dôkaznou povinnosťou daňového subjektu vo vzťahu k predloženým dôkazom pre uplatnenie odpočtu DPH v súvislosti s dôkazmi, ktoré je daňový subjekt povinný predložiť správcovi dane. Žalobca ďalej namietal tiež, že žalovaný sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s návrhmi na doplnenie dokazovania uvedenými v odvolaní ako i s vyjadrením P. I. z 28. decembra 2018, ku ktorému sa odmietol vyjadriť z dôvodu, že p. I. nie je oprávnenou osobou konať za daňový subjekt. Preskúmané rozhodnutia ako aj prvostupňové rozhodnutia sú nezákonné, pretože žalovaný sa odvoláva na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR, NS SR, pričom jeho povinnosťou bolo uviesť konkrétne o aké právne závery sa opiera v súvislosti s týmito rozsudkami.

vystavenej rovnakým dodávateľom vo výške 450,- Eur za dodanie prác v zmysle zmluvy zo dňa 22. decembra 2014 a v zmysle faktúry č. 15/04/01, dátum dodania 31. marec 2015. 6. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že kontrolovaný daňový subjekt v priebehu daňového konania nepredložil okrem faktúr žiadne iné písomnosti, ani účtovné doklady. Svedok na ústnom pojednávaní (konateľ dodávateľa) uviedol, že mu bola vykonaná domová prehliadka Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Trenčín a odobraté všetky doklady, účtovníctvo a celá evidencia. Správca dane následne zistil, že medzi zaistenými dokladmi sa účtovné doklady spoločnosti FENICIA LLC nenachádzali. Správca dane listom č. 101388516/ 2017 zo dňa 20. júna 2017 oboznámil daňový subjekt so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly a v zmysle § 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. daňový poriadok (ďalej len „daňový poriadok“) mu oznámil, že na základe zistených skutočností vznikli pochybnosti o pravdivosti dokladov, údajov v nich uvedených a zároveň vyzval kontrolovaný subjekt, aby sa k týmto pochybnostiam vyjadril.

7. Správny súd, rovnako ako žalovaný, sa k dôkazom predloženým vo vyrubovacom konaní vyjadril tak, že tieto nie sú dôveryhodné, nakoľko ich p. I. mohol predložiť už v priebehu daňovej kontroly, keď bol na to vyzvaný, pričom ale ani z týchto dokladov nie je zrejmé, že práve spoločnosť FENICIA LLC dodala žalobcovi služby, ktoré si žalobca uplatnil faktúrami pri nároku na odpočet DPH. Záver, ktorý správca dane zo zistení skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje doposiaľ neodstránené pochybnosti o skutočnosti deklarovaných zdaniteľných plnení spoločnosťou FENICIA LLC., organizačná zložka, ktorá skutočnosť má za následok, že nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, keďže tejto spoločnosti

Nestačí ako obrana žalobcu, že nenesie zodpovednosť za to, že jeho dodávateľ nemá k dispozícii doklady, ktoré sa týkajú zdaniteľného plnenia. Treba zdôrazniť, že v prípade žalobcu išlo o priamy vzťah so svojim deklarovaným dodávateľom, teda žalobca mal možnosti ako si zabezpečiť potrebné doklady a rovnako mal možnosti, keďže so svojim dodávateľom komunikoval, zistiť si o tejto skutočnosti všetky potrebné podklady. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súd SR č. 4Sžf/17/2016, podľa ktorého: „najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie ( viď. § 2 ods. 1 obchodného zákonníka), ale aj subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej

9. S poukazom na vyššie uvedené preto správny súd bol toho názoru, že len predložením účtovných dokladov, bez ich náležitého verifikovania a preukázania, že k dodaniu služieb reálne došlo práve dodávateľom deklarovaným na predložených faktúrach - spoločnosťou FENICIA LLC., organizačná zložka, ktorá skutočnosť má za následok nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti u tejto spoločnosti ( § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH), žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty ( § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH).

10. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy súvisiace s konaním nevznikli (§ 168 SSP).

II. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že dôkazy predložené daňovým subjektom v rámci vyrubovacieho konania v podobe poznámkového zošita p. I., písomných mesačných úloh a ich vyhodnotení, čierno biele fotografie autobusov, priložené doklady v podobe fotokópií poznámkového zošita a mesačné vyhodnotenia sa netýkajú kontroly medzi sťažovateľom a spoločnosťou FENICIA LLS za obdobie január 2015 až marec 2015, ale kontroly medzi týmito subjektami za obdobie od 01. januára 2014 do 31. decembra 2014, kedy bol predmet zmluvy iný. Z tohto je zrejmé, že krajský súd, rovnako daňové orgány, použili a hodnotili dôkazy z kontroly za obdobie 01. januára 2014 až 31. decembra 2014. Správny súd sa podľa jeho názoru vôbec nezaoberal námietkami zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí a prijal nesprávne závery žalovaného. 13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu zotrval na záveroch obsiahnutých vo svojom rozhodnutí a kasačnú sťažnosť nepovažoval za dôvodnú. Dodal, že námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti sú rovnaké, ako námietky uvedené v správnej žalobe. Napadnutý

rozsudok

považoval žalovaný za vecne správny a navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

18. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).

20. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

22. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/ až c/ Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

24. Podľa § 24 ods. 3 Daňového, poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

26. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 27. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

29. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 101711728/2017 zo dňa 07. augusta 2017, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteným uvedeným skutočnostiam v protokole doručený daňovému subjektu dňa 18. augusta 2017. Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku podal daňový subjekt dňa 31. augusta 2017 vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly.

31. Sťažovateľ si v zdaňovacom období január až marec 2015 uplatnil odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH z faktúry vystavenej dodávateľom FENICIA LLC., organizačná zložka, vo výške 450,- Eur, predmetom dodania práce v zmysle zmluvy zo dňa 22. decembra 2014, faktúra č. 15/02/01, dátum dodania 31. január 2015, z faktúry vystavenej rovnakým dodávateľom vo výške 420,- Eur, v zmysle faktúry č. 15/03/01, dátum dodania 28. február 2015, predmetom dodania práce v zmysle zmluvy zo dňa 22. decembra 2014 a za zdaňovacie obdobie marec 2015 si uplatnil odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH z faktúry vystavenej rovnakým dodávateľom vo výške 450,- Eur za dodanie prác v zmysle zmluvy zo dňa 22. decembra 2014 a v zmysle faktúry č. 15/04/01, dátum dodania 31. marec 2015.

ústnej dohody. Podľa zmluvy v bode II. predmet zmluvy mal trvať od 02. januára 2015 do 31. decembra 2015. Následne dňa 06. marca 2015 bola podpísaná dohoda, kde zmluvné strany zmluvu k 31. marcu 2015 zrušili.

K nepredloženým účtovným dokladom uviedol, že dňa 26. októbra 2016 mu bola Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Trenčín vykonaná domová prehliadka a odobraté všetky doklady, aj potvrdené preberacie protokoly o odovzdaní účtovníctva a celej evidencie.

I., písomných mesačných úloh a ich vyhodnotení, čierno biele fotografie autobusov, vyúčtovanie financií, crossway a špecifikácie ISUZU+ doprovodné listy a FENIKSBUS+ doprovodné listy. 35. Judikatúra Najvyššieho správneho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla istým vývojom, no v posledných rokoch sa jasne ustálila v intenciách, že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. 36. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne

38. Správca dane existenciu dodania služieb deklarovaným dodávateľom relevantne spochybnil a zároveň zo skutkových okolností a ani z dôkazov dodaných sťažovateľom nevyplýva, že by tieto služby dodala iná osoba ako je tá, ktorá je uvedená na faktúrach, ktoré majú tvoriť základ pre odpočítanie DPH v súdenej veci, t. j. nebolo preukázané, že by služby boli dodané inou zdaniteľnou osobou. Svoje dôkazné bremeno sťažovateľ neuniesol, keďže relevantnými dôkazmi nevyvrátil pochybnosti správcu dane. Sťažovateľ totiž to, že mu deklarované služby dodala spoločnosť FENICIA LLC preukazoval len faktúrami. Svedok, p. I., ktorý zastupoval spoločnosť deklarovaného dodávateľa, síce na ústnom pojednávaní uviedol, že spolupracoval so žalobcom, avšak konkrétne si nepamätal na nič, nevedel predložiť žiadne doklady, ktoré by túto spoluprácu deklarovali.

40. Vo vzťahu k uvedeným dôkazom kasačný súd v kontexte kasačnej námietky uvedenej v kasačnej sťažnosti uvádza, že ide o listy a fotografie, fotokópie vizitiek, fotokópie katalógových popisov jednotlivých tried autobusov s ich technickými parametrami, cenové ponuky, vyúčtovania a fotografie autobusov s dátumami od 10. apríla 2015 do 14. decembra

41. Neobstojí teda námietka sťažovateľa, že správny súd, ako aj daňové orgány použili a vyhodnotili nesprávne dôkazy, nakoľko sám sťažovateľ vo vyjadreniach k zisteniam uvedeným v protokole uviedol, že prílohou jeho vyjadrenia sú doklady roku 2015. Navyše, z týchto dôkazov nie je možné vyhodnotiť, akého obdobia sa týkajú.

43. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného

45. Kasačný súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená.

47. Tieto závery vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd ustálil, že v rámci rozhodovania o podanej správnej žalobe sa krajský súd neodchýlil od rozhodovacej praxe kasačného súdu a jeho rozsudok je dostatočne odôvodnený.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.