8Sžfk/25/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudkýň Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobkyne (sťažovateľka): G., U.. XX. U. XXXX, R.. IČO: 40673804, právne zast.: Mgr. Katarína Milanská, advokátka so sídlom Francisciho 1044/6, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101938408/2019 zo dňa 13. augusta 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/234/2019-65 zo dňa 3. decembra 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobkyni priznáva nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a súdneho konania

rozhodnutie č. 101481765/2019 zo dňa 17. júna 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni úrok z omeškania v sume 670 EUR, za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013.

V odôvodnení poukázal na § 166a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „ZKR“), pričom z uvedeného vyplýva, že predmetom oddlženia pre správcu dane podľa IV. časti predmetného zákona sú pohľadávky vzniknuté do rozhodujúceho dňa, ktorým je posledný deň mesiaca, predchádzajúci mesiacu, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi, a teda 31. august 2017. Na účely ZKR sa úrok z omeškania a pokuta považujú za daň (istinu) a vyhlásením konkurzu ani určením splátkového kalendára sa daňové konanie neprerušuje, a teda úrok z omeškania mohol správca dane vyrubiť bez ohľadu na to, že istina bola dotknutá oddlžením. 3. Žalobkyňa sa správnou žalobou, podanou na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“), domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Mala za to, že správca dane rozhodoval o uložení sankcie v čase, kedy bol jej konkurz riadne ukončený (po 25. máji 2018), a teda neprihliadal na účinky oddlženia v zmysle

V prípade, ak tieto nároky vznikli a neboli daňovým subjektom uhradené, stávajú sa podľa daňového poriadku daňovým nedoplatkom. Ustanovenia § 158 a § 159 daňového poriadku obsahujú osobitnú úpravu pre konkurz a reštrukturalizáciu, a teda vo vzťahu k ZKR sú „lex specialis“ a majú prednosť pred touto právnou úpravou. Žalovaný uzavrel, že správca dane bol oprávnený vyrubiť úrok z omeškania po rozhodujúcom dni a oddlženie nepredstavuje prekážku na jeho vyrubenie. Úrok z omeškania (na účely ZKR istina), na ktorý vznikol nárok po rozhodujúcom dni, vyplývajúci z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, nie je oddlžením formou konkurzu dotknutý a je voči žalobkyni vymáhateľný. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť. 5. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného zotrvala na argumentácii uvedenej v správnej žalobe, pričom zdôraznila, že žalovanému zaniklo právo vyrubiť úrok z omeškania za nesplnenie povinnosti v roku 2014, ktoré stratilo svoj právny základ § 166d ZKR, a žalovaný vyhlásením konkurzu stratil právny nárok na určenie zaniknutého dlhu voči žalobkyni.

Neuviedol však žiadnu skutkovú a právnu úvahu vo vzťahu k § 166b ods. 1 písm. d) ZKR napriek tomu, že úrok z omeškania, ktorý je v zmysle piatej časti daňového poriadku sankciou za nesplnenie povinnosti zaplatiť daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2013 splatnú 30. júna 2014 (§ 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku) bol žalobkyni vyrubený za nesplnenie povinnosti, ktorá bola porušená pred rozhodujúcim dňom, čo bolo z hľadiska preukázaného skutkového stavu veci v tomto konaní nesporné.

Orgány verejnej správy môžu ukladať povinnosti len podľa zákona (§ 63 ods. 1 daňového poriadku), pričom po vyhlásení konkurzu je povinnosťou orgánov správy daní postupovať podľa ZKR (§ 158 ods. 5 daňového poriadku), a teda zistený skutkový stav veci právne posúdiť z hľadiska všetkých zákonom predpokladaných účinkov a dôsledkov konkurzu (§ 166 a nasl. ZKR), ktorý bol vyhlásený na majetok žalobkyne a jej oddlženie konkurzom, teda aj z hľadiska § 166b ods. 1 písm. d) ZKR zvlášť, keď vecnú správnosť rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania posudzoval žalovaný z hľadiska jeho

K charakteru uloženej peňažnej povinnosti (verejnoprávna sankcia) akz toho vyplývajúcim zákonným dôsledkom (§ 166b ods. 1 písm. d) ZKR) sa žalovaný nijako nevyjadril napriek tomu, že možnosť vydania rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania stotožnil s vymáhateľnosťou úroku z omeškania, k čomu ale neposkytol žiadnu argumentáciu.

odpovede na žalobkyňou nastolené skutkové a právne otázky a síce, či je zákonné rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane, ktorým jej bol vyrubený úrok z omeškania za nesplnenie povinnosti, ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom a vo vzťahu ku ktorej bola vyhláseným konkurzom na jej majetok oddlžená.

vyrubený.

12. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalovaný (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 13. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi správneho súdu uvedenými v bodoch 32 až 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uviedol, že žalobkyňa svoje odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu odôvodnila len tým, že na jej majetok bol vyhlásený konkurz, bez ďalšej argumentácie voči rozhodnutiu správcu dane. Sťažovateľ možnosť vyrubenia úroku z omeškania správcom dane posudzoval podľa § 166a ods. 1 ZKR a podľa § 158 ods. 1 a 2 daňového poriadku, z ktorých vyplýva, že predmetom oddlženia pre správcu dane podľa IV. časti ZKR sú pohľadávky vzniknuté do rozhodujúceho dňa, pričom rozhodujúcim dňom je posledný deň mesiaca, ktorý predchádza mesiacu, v ktorom bol vyhlásený konkurz, alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi. V danom prípade bol rozhodujúcim dňom 31. august 2017 a keďže vyhlásením konkurzu podľa IV. časti ZKR sa daňové konanie neprerušuje, úrok z omeškania mohol správca dane vyrubiť bez ohľadu na to, či istina na dani bola dotknutá oddlžením. 14. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že námietku o nevymáhateľnosti žalobkyňa vzniesla až v žalobe, a preto sa k nej sťažovateľ vyjadril až v konaní pred správnym súdom. K uvedenému zopakoval svoje tvrdenia, v zmysle ktorých je daňový poriadok vo vzťahu k ZKR lex specialis a úrok z omeškania (podľa § 2 daňového poriadku) je daňou (istinou) a jej neuhradením sa stáva daňovým nedoplatkom, ktorý sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku (istinu) a nie príslušenstvo pohľadávky. Správca dane bol oprávnený vyrubiť úrok z omeškania po rozhodujúcom dni, oddlženie nepredstavuje prekážku na jeho vyrubenie, a teda nedoplatok je voči dlžníkovi vymáhateľný. Sťažovateľ uzavrel, že žalobou napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené s netrpí vadou nepreskúmateľnosti. 15. Žalobkyňa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrvala na svojej argumentácií, ktorú uviedla v konaní pred správnym súdom, stotožnila sa s právnym názorom správneho súdu a zároveň mala za to, že obsah kasačnej sťažnosti kopíruje ostatné podania sťažovateľa vo veci. Z uvedených dôvodov navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

16. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou

18. Spornou právnou otázkou, ktorú kasačný súd posudzoval bolo, či daňový nedoplatok na úroku z omeškania je nevymáhateľnou pohľadávkou podľa IV. časti ZKR, ak bol vyrubený po oddlžení a vyhlásení konkurzu za porušenie povinností, ktoré nastalo pred rozhodným dňom (§ 166a ods. 1 písm. a) ZKR).

20. Ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR dáva jasnú odpoveď na otázku týkajúcu sa (ne)vymáhateľnosti úroku z omeškania v spojení s porušením daňovej povinnosti spred oddlženia fyzickej osoby a vyhlásenia konkurzu. Podľa tohto sa za nevymáhateľné voči dlžníkovi po oddlžení považujú „zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom.“

22. Kasačný súd pri aplikácii predmetného ustanovenia nepovažuje za podstatné, kedy samotná pohľadávka (úrok z omeškania) vzniká. Nevymáhateľnosť pohľadávky podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR sa podľa názoru kasačného súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/17/2020 zo dňa 25. mája 2021, bod 28) „týka všetkých sankcií (teda aj v budúcnosti uložených), pretože rozhodujúce je len to, kedy došlo k porušeniu právnej povinnosti zakladajúcemu právo(moc) uplatniť či uložiť pokutu alebo inú sankciu. Ak k porušeniu, teda deliktu v širokom zmysle slova, došlo pred rozhodujúcim dňom, takáto pokuta alebo sankcia je nevymáhateľná. Tým sa zabezpečuje jeden z cieľov oddlženia, teda robí sa za minulosťou dlžníka „hrubá čiara“ a umožňuje sa mu začať odznova bez toho, aby bolo možné od neho vymáhať „staré dlhy“ pochádzajúce z obdobia spred oddlženia.

23. S uvedenou otázkou súvisí aj problém posúdenia povahy rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27. januára 2021, ktoré zjednotilo rozhodovaciu činnosť súdov v súvislosti s otázkou, či rozhodnutie správcu dane o vyrubení úrokov z omeškania má konštitutívnu alebo deklaratórnu povahu.

24. Hoci veľký senát posudzoval problematiku úrokov z omeškania v súvislosti s reštrukturalizáciou, jeho úvahy sú do značnej miery aplikovateľné aj pre oddlženie podľa IV. časti zákona o konkurze (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/34/2021 zo dňa 26. júna 2021, bod 14 - 16; sp. zn. 8Sžfk/52/2021 zo dňa 6. júla 2021, sp. zn. 8Sžfk/46/2021 zo dňa 30. júna 2021, sp. zn. 5Sžfk/3/2021 zo dňa 30. júna 2021 a iné).

IV. Záver

26. Kasačný súd konštatuje, že hoci žalobkyňa v podanej žalobe namietala nezohľadnenie účinkov oddlženia v zmysle ZKR na možnosť vyrubenia úrokov z omeškania, správny súd sa vo svojom rozhodnutí pri zrušení a vrátení veci žalovanému touto právnou otázkou nezaoberal s tým, že tak má urobiť žalovaný v ďalšom konaní. Podľa kasačného súdu správnemu súdu nič nebránilo, aby na účely ďalšieho konania žalovanému poskytol dostatočný výklad právnej úpravy, ktorá sa v posudzovanom prípade aplikuje, a usmernil ho v tom, ako má ďalej postupovať. 27. Hoci odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu nie je vyčerpávajúce, jeho výrok je podľa kasačného súdu správny. S argumentáciou žalovaného sa totiž kasačný súd nestotožňuje a preto je potrebné, aby žalovaný vec nanovo posúdil pri použití takého výkladu predmetných ustanovení ZKR, aký uvádza kasačný súd s poukazom na svoju najnovšiu rozhodovaciu prax. Kasačný súd preto po doplnení odôvodnenia rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 28. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 2 SSP tak, že plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči procesne neúspešnému sťažovateľovi. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.