← Späť na vyhľadávanie
Najvyšší správny súd·Rozsudok·27. 9. 2023

8Sžfk/40/2021

ECLI:SK:NSSSR:2023:6019200553.1

Zamieta
Súd
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
Súd 1. inštancie
Krajský súd v Banskej Bystrici
Sp. zn. 1. inštancie
23S/197/2019
IČS
6019200553
Zdroj
PDF ↗

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): MTM- Zlieváreň s. r. o., IČO: 36635529, so sídlom nám. Lieskovská cesta 4743, 96001 Zvolen, zast.: Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, sekcia daňová a colná, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. MF/014433/2019-77 zo dňa 03. júla 2019, č- MF/014430/2019-77 zo dňa 03. júla 2019, č- MF/014426/2019-77 zo dňa 03.júla 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/197/2019-72 zo dňa 21. októbra 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho a súdneho konania

1. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutiami č. 101082950/2019, č. 101082662/2019 a č. 101082261/2019 zo dňa 09. mája 2019 (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“) podľa § 76 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) návrhy účastníka konania (ďalej aj „žalobca“) zo dňa 03.januára 2017 o povolenie obnovy daňového konania ukončeného právoplatnými rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR č. 102458089/ 2016 zo dňa 29. januára 2016, č. 21427447/2015 zo dňa 09. decembra 2015 a č. 1759883/ 2015 zo dňa 10. decembra 2015 zamietlo (pozn. súdu: Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutiami č. 102458089/2016 zo dňa 29. januára 2016, č. 21427447/2015 zo dňa 09. decembra 2015 a č. 1759883/2015 zo dňa 10. decembra 2015 podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) č. 21125399/2015 zo

dňa 29. októbra 2015, č. 20853949/2015 zo dňa 21. septembra 2015 a č. 20854516/2015 zo dňa 21. septembra 2015, ktorými správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia apríl 2014 v sume 94.134,14 eur, február 2014 v sume 97.415,95 eur a január 2014 v sume 146.501,73 eur).

Prvostupňový orgán verejnej správy svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa § 75 ods. 1 daňového poriadku dôvody na obnovu konania v zmysle citovaného paragrafu neexistujú, nakoľko pripojenie trestného spisu do daňového konania nemožno považovať za dôvod na obnovu konania. V daňovom konaní bolo bez pochýb preukázané, že daňový subjekt porušil § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákona o DPH“) pri ním deklarovanom intrakomunitárnom dodaní tovaru do iného členského štátu spoločnostiam UMM DATA Kft., Pocak Trans Kft., BAUTNER Kft. a Su- Lak Reality trade Kft. Zároveň ani dodatočné priznanie spoločnosti UMM DATA Kft., v ktorom táto spoločnosť priznala nadobudnutie tovaru od spoločnosti MTM Zlieváreň s.r.o. v maďarskom jazyku spolu s prekladom do slovenského jazyka.

Voči predmetným rozhodnutiam podal žalobca odvolania, o ktorých rozhodlo Ministerstvo financií SR (ďalej aj „žalovaný“) rozhodnutiami č. MF/014433/2019-77 zo dňa 03. júla 2019, č. MF/014430/2019-77 zo dňa 03. júla 2019 a č. MF/014426/2019-77 zo dňa 03. júla 2019 tak, že rozhodnutia potvrdilo. 2. Žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach stotožnil s rozhodnutiami orgánu verejnej správy prvého stupňa a s jeho závermi uvedenými v odôvodnení. Uviedol, že podľa § 75 ods. 1 písm. a) a b) daňového poriadku daňové konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo alebo zrušilo mimo odvolacieho konania podľa § 77 ods. 3, sa obnoví na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci, len ak vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania alebo ak rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom. Žalovaný konštatoval, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom,

ktorý predstavuje výnimku zo zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí v daňovom konaní. Uplatní sa len vtedy, ak v ukončenom konaní nebol náležitým spôsobom zistený skutkový stav veci. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového orgánu verejnej správy, že trestné konanie spočíva na úplne odlišných princípoch a zásadách, keď účelom trestného konania je zistiť a odhaliť páchateľa uložiť mu trest. Naproti tomu účelom daňového konania je správne zistenie a vyrubenie dane. Daňové konanie a trestné konanie sú na sebe nezávislými a samostatnými konaniami.

Zo žiadneho ustanovenia daňového poriadku nevyplýva, že správca dane je viazaný skutkovými zisteniami uskutočnenými v trestnom konaní alebo je povinný na tieto zistenia prihliadať. Zároveň sa stotožnil aj s odôvodnením, ktorým bolo dodatočné priznanie podané spoločnosťou UMM DATA Kft a teda, že toto nie je takým dôkazom, ktorý by preukazoval dodanie tovaru do iného členského štátu a mohol by mať podstatný vplyv na doterajšie zistenia.

3. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca na správny súd žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, v ktorých navrhol rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Predmetné veci napadli na správnom súde pod sp. zn. 23S/197/2019, 23S/198/2019 a 23S/199/

2019. Vzhľadom na skutočnosť, že správny súd posúdil predmetné veci ako vhodné na vedenie spoločného konania o predmetných správnych žalobách a vzhľadom na okolnosti veci, ktoré sa týkali tých istých účastníkov konania a spolu skutkovo a procesne právne súviseli, rozhodol o spojení veci na spoločné konanie. 4. Žaloby týkajúce sa všetkých troch rozhodnutí boli odôvodnené tým, že vo vzťahu k uplatnenému novému dôkazu, a to skutočností zistených v trestnom konaní, ktoré sú obsahom trestného spisu sú rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj žalovaného v rozpore s § 191 ods. 1 písm. d) SSP ako nezrozumiteľné a podľa § 191 ods. 1 písm. c) vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcom uplatnený nový dôkaz je taká skutočnosť o skutkovom, objektívnom stave veci a skutočností, ktoré sú v konkrétnom prípade relevantné tak pre trestné ako aj pre daňové konanie. Tieto skutočnosti sú relevantné pre obe konania a to trestné aj daňové, pretože preukazujú objektívnu skutočnosť, bez ohľadu na to, v akom konaní môže byť táto skutočnosť neskôr využitá, resp. či môže byť takáto skutočnosť

využitá vo viacerých konaniach podľa rôznych procesných predpisov. Výklad podmienok obnovy konania tak ako ho podal žalovaný a prvostupňový orgán je podľa žalobcu absurdným postupom, kedy by daňový orgán nemohol prihliadať na spisový materiál iných štátnych orgánov, napr. súdov, a to ani v trestnom alebo v civilnom konaní. Zároveň poukázal na to, že aj pri daňových kontrolách daňové orgány nielen vychádzali z dôkazov vykonaných v iných daňových konania, ale aj z dôkazov získaných v trestných konaniach. Zároveň žalobca uviedol, že práve dôkaz dodatočného daňového priznania je dôkazom, ktorý preukazuje dodanie tovaru do zahraničia a podľa ich názoru len v obnovenom daňovom konaní by bolo možné preukázať, či je toto daňové priznanie pravdivé a či bude mať rozhodujúci vplyv na doterajšie zistenia. V neposlednom rade poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 75 ods. 1 písm. a) daňového poriadku je povinnosťou daňových orgánov v konaní o povolení obnovy skúmať, či novo objavené skutočnosti a dôkazy môžu mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, to znamená, že v konaní o povolení obnovy prvostupňový orgán verejnej správy skúmal okolnosti, ktoré

predmetom obnovy konania byť nemajú a svoje rozhodnutie o zamietnutí obnovy neodôvodnil v súlade s relevantnými ustanoveniami zákona, čím bolo porušené ust. § 65 ods. 5 daňového poriadku. 5. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj postupov žalovaného, vrátane postupov prvostupňového orgánu verejnej správy v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia plne korešpondujú s právnou úpravou týkajúcou sa obnovy daňového konania.

6. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi týkajúcimi sa tvrdenia prvostupňového orgánu verejnej správy, ako aj žalovaného o samostatnosti trestného konania a jeho súvislosti s daňovým konaním. Skutočnosti, ktoré boli zistené orgánmi činnými v trestnom konaní nie sú priamo záväzné pre orgány v daňovom konaní. Správny súd mal za to, že je to z toho dôvodu, že daňové konanie sa vykonáva za iným účelom ako samotné trestné konanie, nakoľko daňové konania a daňová kontrola sa vykonávajú s cieľom správneho určenia dane a preverenia všetkých skutočností uvádzaných daňovým subjektom pri správe daní, pričom sa postupuje podľa daňového poriadku a daňových hmotno-právnych predpisov.

Zo žalobnej námietky nevyplývalo, aké nové skutočnosti boli zistené v rámci trestného konania. Predmetná žalobná námietka je špecifikovaná len veľmi všeobecne a správnemu súdu nebolo zrejmé, čo okrem povinnosti správneho orgánu využiť skutočnosti zistené v trestnom konaní malo byť pripojením trestného spisu do daňového konania preukázané.

K ďalšej žalobnej námietke správny súd zaujal stanovisko, že samotné dodatočné daňové priznanie, ktoré bolo zo strany zahraničného subjektu dodatočne podané nepreukazuje dodanie tovaru do druhého štátu bez toho, aby nebolo podložené ďalšími relevantnými dôkazmi. Poukázal aj na skutočnosť, že samotné neuznanie nároku na odpočet DPH nebolo len na základe nedodania tovaru jednej zahraničnej spoločnosti, ale aj ďalších zahraničných spoločností, ktoré nepreukázali, že skutočne došlo k obchodnému konaniu zo strany žalobcu tak, ako uvádzal vo svojom daňovom

priznaní. Preto mal správny súd za to, že nedošlo k uneseniu dôkazného bremena ako celku a samotná existencia s jedného nového faktu na tom nič nemení. 7. Správny súd sa ďalej nestotožnil so skutočnosťou, že by došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu § 75 ods. 1 daňového poriadku, pretože tak ako prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach správne vysporiadal so skutočnosťou, že len samotné dodatočné daňové priznanie nepreukazuje dodanie tovaru a služby tak ako bolo deklarované a teda jednoznačne neboli splnené podmienky § 75 ods. 1 písm. a), keď tieto skutočnosti vyhodnotil ako nemajúce podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. Len samotná skutočnosť, že ich daňový subjekt, resp. žalobca v daňových konania nemohol predložiť, ešte sama o sebe nepreukazuje opodstatnenosť takého tvrdenia z hľadiska výsledku daňového konania, resp. vyrubovacieho konania.

8. Skutočnosti odôvodňujúce obnovu konania podľa § 75 daňového poriadku musia byť podstatné vo vzťahu k výroku rozhodnutia vo veci. V týchto prejednávaných veciach bolo konštatované, že žalobca predložil faktúry, dodacie listy či CMR medzinárodné nákladné listy, avšak reálne uskutočnenie predmetných obchodov popierali, resp. vyvracali odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, podľa ktorých k dodaniu tovaru medzi žalobcom a odberateľmi - maďarskými spoločnosťami nedošlo, ba dokonca tieto odpovede spochybňujú aj reálnu činnosť samotných spoločností, nakoľko tieto boli nekontaktné.

Spochybnená bola aj samotná preprava tovaru, keďže Národná diaľničná spoločnosť nepotvrdila vykonanie prepravy na trase Zvolen - štátna hranica SR/H. Aj tieto skutočnosti, ktoré už boli súdom preskúmavané potvrdzujú, že samotný novo objavený dôkaz, a to dodatočné podanie daňového priznania zo strany odberateľa bez ďalších skutočností preukazujúcich pohyb tovaru, resp. samotnú prepravu tovaru nie je takým faktom, ktorý by mal podstatný vplyv na výrok

rozhodnutia. 9. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle v zmysle § 167 ods. 1 zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a contrario tak, že žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, keďže v konaní úspešný nebol.

II. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP, ktorou ho žiadal zmeniť, rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami prvostupňového orgánu verejnej správy zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

11. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ opätovne poukázal na dôvody obnovy konania, pričom uviedol, že tak ako v súdnych konaniach, aj v daňovom konaní je plne použiteľný dôkaz získaný v inom konaní, napr. v trestnom konaní. Je nesprávny záver správneho súdu, ktorý prevzal z rozhodnutí daňových orgánov, že trestné konanie má „samostatný“ charakter, pre ktorý by dôkazy z trestného konania nemali byť „priamo použiteľné“ v daňovom konaní, pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžfk/14/2020 zo dňa 30. septembra 2019 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/1617/2012 zo dňa 09. januára 2013.

12. Prvostupňový orgán, žalovaný aj správny súd síce tvrdili rozdielnosti daňových a trestných predpisov, pre ktoré sú vraj dôkazy z trestného konania nepoužiteľné, ale neuviedli právne ustanovenia, na ktorých svoje závery založili, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť týchto

ich záverov. Takéto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu považuje sťažovateľ za nepreskúmateľné a neodôvodnené, na základe čoho je podľa neho daný dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP.

13. V trestnom konaní vystupoval konateľ sťažovateľa ako svedok, čo bolo dôvodom, prečo sa uvedený dôkaz mohol získať len cez správcu dane. Sťažovateľ mal vedomosť o existencii dôkazov v trestnom spise, avšak z dôvodov mimo jeho moci nikdy nemohol uviesť presné číslo listu trestného spisu, kde sa dôkaz nachádza. Túto neurčitosť navrhol daňovému orgánu rozptýliť dožiadaním, či v rámci trestného konania bolo zistené, že tovar jeho spoločnosti bol dodaný odberateľom v Maďarsku. Daňové orgány aj súd sa obmedzili na formálne popretie použiteľnosti dôkazov z trestného konania a tiež formálne konštatovanie, že pripojenie spisu je „špecifikované veľmi všeobecne“, čím porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

14. Vo vzťahu k dodatočnému daňovému priznaniu maďarskej spoločnosti, ktorá mala byť jeho odberateľom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžfk/14/2020 zo dňa 30. septembra 2019, podľa ktorého to, či by daňový orgán v obnovenom konaní rozhodol rovnako na základe ďalších skutočností a ako by posúdil preukázanosť dodania tovaru do Maďarska na základe dodatočného priznania v súvislosti s ďalšími dôkazmi, nie je legálnym predmetom prieskumu v konaní o obnovení konania.

15. Právny názor správneho súdu a daňových orgánov, že závery z trestného konania sú v daňovom konaní nepoužiteľné a že dodatočné daňové priznanie odberateľa nie je dôkazom umožňujúcim zmenu pôvodného rozhodnutia, považuje sťažovateľ za nesprávne právne závery podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

V tejto fáze mala podľa jeho názoru úvaha súdu a daňových orgánov smerovať len k „možnosti“ dôkazov priniesť zmenu rozhodnutia, nie však k „nevyhnutnosti“ priniesť zmenu rozhodnutia, v čom tkvie predčasnosť hodnotenia dôkazov zo strany orgánov.

16. Na záver kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. 8 Sžfk/ 14/2020 a 8 Sžfk/3/2020, v ktorých vyjadrené právne závery v spojitosti s jeho dôvodmi, oprávňujú povolenie obnovy konania, čím si uplatnil dôvod na podanie kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP.

III. Posúdenie kasačného súdu

17. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a §

453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. 19. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v úvode tohto rozsudku opísaných rozhodnutí daňových orgánov vo veci povolenia obnovy daňového konania.

20. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 75 ods. 1 daňového poriadku daňové konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo alebo zrušilo mimo odvolacieho konania podľa § 77 ods. 3, sa obnoví na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci, len ak a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol

inak. 23. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku zo zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí v daňovom konaní. Uplatní sa len vtedy, ak v ukončenom konaní nebol náležitým spôsobom zistený skutkový stav veci. V konaní o návrhu na obnovu konania sa preto nemožno vyjadrovať k právnemu posúdeniu vykonaných dôkazov, a teda ani k voľnému hodnoteniu dôkazov v právoplatne ukončenom konaní.

Právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo ukončené konanie, musí v právnom štáte poskytovať právnu istotu. Z tohto dôvodu leží dôkazné bremeno preukázania dôvodov na povolenie obnovy konania, a teda ich podstatného vplyvu na výrok pôvodného rozhodnutia na daňovom subjekte.

Konanie o povolení alebo nariadení obnovy konania nemôže nahrádzať odvolacie konanie. 24. Pri obnove konania podľa § 75 a § 76 daňového poriadku sa rozoznávajú dve štádiá konania: 1. konanie o povolení alebo nariadení obnovy konania, v ktorom sa rozhoduje o prípustnosti obnovy konania; príslušný orgán nepreskúmava meritórne výrok rozhodnutia, ale zisťuje, či sú splnené podmienky obnovy konania; 2. nové konanie po povolení alebo nariadení obnovy, v ktorom sa znova prejedná a rozhodne vec, o ktorej sa v pôvodnom konaní už rozhodlo.

25. V predmetnej veci ide o prvé štádium obnovy konania, teda o rozhodovanie, či existujú alebo neexistujú dôvody na obnovu konania podľa § 75 ods. 1 daňového poriadku. 26. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že v podaných návrhoch na obnovu konania zo dňa 03. januára 2017 právny titul obnovy konania tvorili nasledovné dôkazy: 1.

Návrh, aby správny súd podľa § 127 a § 128 SSP pripojil trestný spis vedený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície pod ČVS: PPZ- 1018/NKA-FP-ST-2014.

2. Dodatočné daňové priznanie spoločnosti UMM DATA Kft., v ktorom UMM DATA Kft. priznala nadobudnutie tovaru od spoločnosti sťažovateľa v maďarskom jazyku spolu s prekladom do slovenského jazyka. 27. Vo vzťahu k prvému dôkazu odôvodňujúcemu podanie návrhu na povolenie obnovy konania kasačný súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom správneho súdu. Správca dane je v daňovom konaní oprávnený a zároveň aj povinný vykonať vlastné dokazovanie podľa § 24 daňového poriadku. Kasačný súd zároveň uvádza, že vzťah daňového konania a trestného konania môže byť úzko prepojený, najmä ak sú daňovou kontrolou odhalené také protizákonné konania, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestných činov uvedených v Trestnom zákone a nález je minimálne v rozsahu uvedenom v Trestnom zákone, takéto skutky je daňový úrad povinný ohlásiť ako podozrenia zo spáchania trestných činov orgánom činným v trestnom

konaní. Daňové konanie a trestné konanie však majú svoje špecifiká, pričom tieto jednotlivé konania sú samostatné, navzájom sa dopĺňajú, avšak sú na sebe nezávislé. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 302/ 2019 z 2. júla 2019.

28. Uvedený dôkaz tak, ako je formulovaný v návrhu na povolenie obnovy konania, aj podľa kasačného súdu, nespĺňa podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 75 ods. 1 SSP. Samotné pripojenie trestného spisu, prípadne zisťovanie daňového orgánu formou dožiadania skutočnosti relevantnej pre konkrétne daňové konanie, bez ďalšieho nie je možné posúdiť ako novú skutočnosť, alebo nový dôkaz, ktorý môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. Kasačný súd opätovne uvádza, že v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania leží dôkazné bremeno preukázania dôvodov na povolenie obnovy konania, a teda ich podstatného vplyvu na výrok pôvodného rozhodnutia, na daňovom subjekte. Daňový subjekt bremeno zisťovania nových a podstatných skutočností nemôže prenášať na daňové orgány.

29. Kasačný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že pri daňových kontrolách daňové orgány pravidelne vychádzajú z dôkazov vykonaných v iných daňových konaniach, prípadne aj z dôkazov získaných v trestných konaniach, avšak obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku z nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá spočíva práve v preukázaní nových a zároveň pre vec podstatných dôkazov. Na posúdenie toho, či sú nové dôkazy pre rozhodnutie vo veci podstatné, je nevyhnutné ich v konaní o povolení obnovy konania konkretizovať v čo najväčšej možnej miere, pričom dôkazné bremeno znáša daňový subjekt. Uvedenú podmienku sťažovateľ ako daňový subjekt podľa názoru kasačného súdu nesplnil.

30. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený druhý dôkaz a teda dodatočné daňové priznanie podané spoločnosťou UMM DATA Kft., kasačný súd uvádza, že nepriznanie nároku na oslobodenie od dane správcom dane v pôvodnom konaní nebolo postavené iba na skutočnosti, že odberatelia daňového subjektu nepotvrdili obchody s daňovým subjektom.

Podkladom pre nepriznanie nároku na oslobodenie od dane boli závery správcu dane o tom, že sa nepodarilo preukázať skutočné dodanie tovaru do iného členského štátu. Tieto závery vyplývali z nesplnenia podmienok podľa § 43 zákona o DPH, podľa ktorých má byť tovar dodaný osobe identifikovanej pre daň a prepravený do iného členského štátu, pričom ide o kumulatívne splnenie podmienok. Ako vyplýva z administratívneho spisu, obchody sťažovateľa s uvedeným odberateľom boli spochybnené aj skrz samotnú prepravu tovaru, keďže Národná diaľničná spoločnosť nepotvrdila vykonanie prepravy tovaru. Spochybnenie odberateľa tovaru v deklarovanom vzťahu bolo jednou z mnohých skutočností, pričom nie samotnou, ktoré vytvárali závery pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na oslobodenie od dane. Uvedený dôkaz aj podľa kasačného súdu bez ďalšieho nespĺňa podmienky pre povolenie obnovy konania, nakoľko jeho kvalita nie je natoľko silná, aby mohol byť konštatovaný podstatný vplyv na výrok pôvodného rozhodnutia.

31. Ak by kasačný súd prijal záver sťažovateľa o tom, že v tomto štádiu obnovovania neexistuje zákonná možnosť posúdiť dôkaznú silu predloženého dôkazu v súvislosti s inými dôkazmi vykonanými v pôvodnom konaní, išiel by proti samotnému zmyslu ustanovenia § 75 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého sa obnova konania povolí ak vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia.

Už zo samotného textu vyplýva, že v konaní o povolení obnovy konania je nevyhnutné posudzovať silu navrhovaných dôkazov v kontexte ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia. 32. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje, že správny súd svojim rozhodnutím nenaplnil kasačný dôvod sťažovateľa podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, nakoľko rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci a procesným postupom mu neznemožnil, aby uskutočnil svoje procesné práva v takej miere, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 33.

Vo vzťahu ku kasačnej námietke sťažovateľa podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, v rámci ktorej poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 8 Sžfk/3/2020 a 8 Sžfk/14/2020, kasačný súd uvádza, že ide o rozhodnutia, v ktorých sa nejednalo o povolenie obnovy konania, ale ide o rozhodnutia, ktorými boli potvrdené rozhodnutia správneho súdu, ktorý zrušil rozhodnutia daňového orgánu z dôvodu ich nepreskúmateľnosti. Kasačný súd teda konštatuje nenaplnenie aj kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP.

IV. Záver

34. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. 35. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP). 36. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. septembra 2023

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Rozsudok 8Sžfk/40/2021 – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky | AI Pravnik