8Sžfk/44/2020

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2013. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 9712405/5/167314/2015/Val zo dňa 22. januára 2015 (ďalej aj „protokol“). 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 100678547/

3. Na základe preverovania správca dane skonštatoval, že žalobca si neoprávnene uplatnil nárok na odpočítanie dane z faktúry č. 2013110011 zo dňa 30. novembra 2013 za vykonanie prác na stavbe 12 rodinných domov St. George v Spišskej Sobote od dodávateľa spoločnosti STAV - POPRAD s.r.o., so sídlom Hraničná 13, Poprad.

Zdôraznil, že spoločnosť STAV - POPRAD s.r.o. nemala vlastných zamestnancov ani materiálno - technické vybavenie, stavebné práce pre žalobcu zabezpečovala subdodávateľsky od spoločnosti IKP SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Vlčie Hrdlo 32, Bratislava, ktorá tiež nemala

5. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ak nie je jednoznačne preukázané, že zdaniteľné plnenie uvedené na faktúre uskutočnil dodávateľ v nej uvedený, ide iba o formálnu existenciu faktúry. Daňové subjekty musia mať na zreteli, že pri uplatnení práva na odpočítanie dane sú povinní preukázať splnenie podmienok vyplývajúcich z § 49 a § 51 zákona č. 222/ 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) a

Správca dane vychádzal daňovému subjektu maximálne v ústrety, požiadal ho o predloženie konkrétnych dôkazov, ktoré však žalobca nepredložil. Nepredložil menný zoznam zamestnancov, ktorí mali vykonávať stavebné práce, nepreukázal nákup dodaného materiálu s montážou, uvedeného v krycom liste rozpočtu a rozpočtoch, ktoré sú prílohami faktúr, nevedel uviesť, kto podpísal za zhotoviteľa súpis vykonaných prác a krycí list rozpočtu, nepreukázal financovanie výstavby

7. Žalovaný považoval za neobvyklé, keď žalobca, ktorý realizuje takýto rozsiahly projekt výstavby, nemá vedomosti, napr. o tom, ako je zabezpečená výstavba, odkiaľ sú pracovníci vykonávajúci stavebné práce, či sú zamestnancami dodávateľskej spoločnosti alebo pracujú na živnosť, kto si ich objednal. Povinnosťou, resp. samozrejmosťou objednávateľa stavebných prác by mala byť aj kontrola priebehu výstavby, už aj z dôvodu termínov na dokončenie stavebných prác, resp. posúdenia kvality vykonávaných prác. Konateľ spoločnosti STAV - POPRAD s.r.o. a ani jeden z daňových subjektov, ktoré sa mali zúčastňovať na výstavbe rodinných domov, nevedeli preukázať, kto zabezpečoval týchto zamestnancov.

8. Podľa žalovaného každý daňový subjekt vykonávajúci podnikateľskú činnosť, je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby mal dostatočné podklady na preukázanie vzniku nárokov v zmysle daňových

Ak sa žalobca dostatočne nezaujímal o to, či boli stavebné práce reálne vykonané dodávateľmi uvedenými vo faktúrach a neprijal potrebné opatrenia na ich dodržanie, resp. sa neubezpečil, že všetky dodávky stavebných prác prebiehali tak, ako bolo dohodnuté v zmluvách alebo na objednávkach, jeho argumentácia, resp. odvolávanie sa na rozsudky Súdneho dvora EÚ o rozložení dôkazného bremena a na to, že správca dane je povinný skúmať, resp. dokázať, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že je súčasťou podvodu, nie je podľa žalovaného na mieste.

9. Orgány finančnej správy predmetnú vec neposudzovali ako zneužitie práva alebo daňový podvod, ale neuznali odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok aplikujúc vnútroštátnu právnu úpravu. Žalovaný v súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu poukazujúcou na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 324/11 Gábor Tóth, poukázal na vyjadrenie Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 2Sžf/19/2011 zo dňa 25. januára 2012 a uzavrel, že pokiaľ sú tvrdenia žalobcu len všeobecné, nemôže sa na ne prihliadať.

10. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (vrátane prvostupňového rozhodnutia), vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania. 11. Krajský súd rozsudkom č. k. 5S/145/2018-58 zo dňa 18. februára 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 168 SSP tak, že (v konaní úspešnému) žalovanému právo na ich náhradu nepriznal. 12. Krajský súd sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci správcom dane i žalovaným, ako aj s podrobným zdôvodnením ich rozhodnutí, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že stavba stojí a že deklarovaný dodávateľ objednané práce nevykonal, čo potvrdil i sám konateľ dodávateľa p. Poliak. Spoločnosť STAV - POPRAD s.r.o. fakturované práce ani vykonať nemohla, pretože v rozhodnom čase nezamestnávala žiadnych pracovníkov a nedisponovala ani materiálno-technickým vybavením. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že takéto vybavenie nemala ani subdodávateľská spoločnosť IKP SLOVAKIA s.r.o., ktorá bola nekontaktná a posledné daňové priznanie k DPH podala za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2013. Aj v tomto prípade zistenie správcu dane potvrdilo šetrenie sociálnej poisťovne, ktorá správcovi dane oznámila, že spoločnosť IKP SLOVAKIA s.r.o. v roku 2013 žiadnych zamestnancov nemala. 13. Žalobca, ani jeho dodávateľ a ani subdodávateľ nepredložili listiny, ktorými by reálne uskutočnenie objednaných deklarovaných prác preukázali. Správny súd uviedol, že žalobca o týchto skutočnostiach musel mať vedomosť. Dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočet DPH v zmysle § 49 až 51 zákona o DPH. 14. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci C-80/11 z 21. júna 2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 zo 6. decembra 2012 - Bonik,

rozsudok

vo veci C-18/13 z 13. februára 2014 - Maks Pen), z ktorej vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo dodané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom za splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet DPH bolo súčasťou podvodu. 15. Správny súd na záver poukázal aj na skutočnosť pre vec podstatnú, a to zistené personálne prepojenie žalobcu a dodávateľa STAV - POPRAD s.r.o. Účtovníctvo u oboch bolo vedené dodávateľsky jednou spoločnosťou, za ktorú faktúry vystavovala jedna a tá istá osoba (p. Fedorova) a to na základe pokynov konateľov. Jedná sa o personálne prepojenie cez osobu konateľa STAV - POPRAD s.r.o. Pavla Šoltésa od 24. júla 2004 do 30. novembra 2012, ktorý bol zároveň od 23. novembra konateľom žalobcu.

18. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že stavba St. George - 12 RD bola riadne zhotovená a stála ako v čase fakturácie, v čase výkonu daňovej kontroly, tak aj v súčasnosti. Rovnako poukázal na skutočnosť, že faktúra č. 2013110011 zo dňa 30. novembra 2013 bola uhradená dňa 27. februára 2014 prevodným príkazom na účet spoločnosti STAV - POPRAD s.r.o.

20. Na záver kasačnej sťažnosti uviedol, že žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva žiadne právne prostriedky na sledovanie stavebných prác svojich dodávateľov a skutočnosť, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane.

zloženie senátu v tomto súdnom konaní a v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 5S/233/ 2015 je z dvoch tretín totožné a v obidvoch prípadoch súd rozhodoval odlišne. Uvedené v sťažovateľovi vyvoláva dôvodnú obavu, že napadnuté rozhodnutie správneho súdu je arbitrárne a porušuje princíp spravodlivosti a ostatné princípy, na ktorých je založený Správny súdny poriadok a Civilný sporový poriadok.

Na personálne prepojenie poukázal krajský súd ako na ďalší podporný dôkaz, potvrdzujúci, že dodanie stavebných prác mala zabezpečovať spoločnosť, v ktorej bola konateľom tá istá osoba, ktorá zastupuje aj žalobcu. 24. Záverom vyjadrenia žalovaný dodal, že krajský súd v rozsudku sp. zn. 5S/233/2015 zaviazal žalovaného, aby sa vysporiadal so závermi uvedenými v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ a v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR, ktoré boli uvedené v žalobe, s tým, že rozhodnutie žalovaného vo veci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január 2013 je po vykonaní ďalšieho konania predmetom konania na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/119/2018, o ktorej ešte nebolo rozhodnuté.

IV. Právny názor kasačného súdu

K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. SSP za rozhodujúce, že odo dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.

30. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane o určení rozdielu dane sťažovateľovi v sume 7.084,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2013. V medziach kasačnej sťažnosti kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

33. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“

35. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznanú alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“

37. Podľa § 24 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku: „Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.“ 38. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnému súdu pripadlo posúdiť zákonnosť postupu krajského súdu, ktorý ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu žalovaného o nepriznaní nároku na odpočet DPH. Krajský súd, stotožňujúc sa so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci orgánmi finančnej správy, predmetnú vec taktiež neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod (hoci v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne poukazuje na príslušnú judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa posudzovania daných otázok) a za aplikácie vnútroštátnej právnej úpravy dospel k záveru o neuznaní odpočítania dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych

39. Primárne považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia podmienok na odpočítanie dane. Právny základ je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica 2006/112“).

zdaniteľnou osobou: - musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238 až 240 smernice 2006/112 (formálna podmienka) a - tovar alebo služba musí byť dodaná zdaniteľnou osobou a súčasne tovar alebo služba, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie dane, musí byť dodaná alebo poskytnutá inou zdaniteľnou osobou a zdaniteľná osoba musí tieto tovary alebo služby následne použiť na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (materiálne podmienky).

Na zamedzenie kumulácie dane v rámci podnikateľského reťazca je umožnené odpočítanie dane, vďaka ktorému sa platiteľ dane môže zbaviť dane uplatnenej na predchádzajúcom stupni reťazca. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“) právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené (C-189/ 18 Glencore Agriculture Hungary). Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (C-409/99 Metropol a Stadler a C-324/11 Tóth). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých

41. Podmienky stanovené smernicou 2006/112 preberá aj slovenská vnútroštátna právna úprava. Platiteľ dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: - dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), - daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník; pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby (§ 19 ods. 1 zákona o DPH); pri službe daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (§ 19 ods. 2 zákona o DPH), - daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH), - zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar alebo služba dodaná (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH).

43. K otázke rozloženia dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt alebo správcu dane sa už v minulosti vyjadril Najvyšší súd SR napríklad v rozsudku sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17.10.2017: „Preto v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov na vstupe sa ako jeden z kľúčových problémov od počiatku javí otázka rozloženia dôkazného bremena, teda posúdenie, ktoré skutočnosti významné pre správne posúdenie práva uplatneného žalobcom ako daňovým subjektom preukazuje daňový subjekt a kedy naopak dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane. Túto otázku si musí správca dane vyriešiť už pri prvých skutkových zisteniach, ktoré naznačujú, akú právnu daňovú normu pre posúdenie oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH z preverovaných zdaniteľných obchodov správca dane chce ďalej uplatniť.“

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“

Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. 46. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022).

Pri preukazovaní materiálnych podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového podvodu na správcovi dane. 47. Posudzujúc splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v predmetnom prípade kasačný súd konštatuje, že dodanie služby - plnenie (stavebné práce) sporné nebolo, stavby fakticky existujú, pričom nešlo o fiktívne plnenia (materiálna existencia plnenia). Orgánmi finančnej správy bolo spochybnené reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia deklarovaným subjektom označeným na vystavených faktúrach, a teda kto fakturované stavebné práce reálne vykonal, keďže deklarovaný dodávateľ (spoločnosť STAV - POPRAD s.r.o.) a jeho subdodávateľ (IKP SLOVAKIA s.r.o.) nemali personálne ani materiálno-technické vybavenie na realizáciu stavebných prác na stavbe komplexu rodinných domov.

48. Po preštudovaní spisového materiálu a posúdení kasačných námietok kasačný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom v otázke rozloženia dôkazného bremena a nepreukázania dodania služieb (stavebných prác) deklarovaným dodávateľom STAV - POPRAD s.r.o. je dôvodná.

50. Posudzujúc samostatnú transakciu medzi sťažovateľom a priamym dodávateľom (rozsudok SD EÚ vo veci C-267/15 Gemeente Woerden, bod 33), kasačný súd konštatuje, že pri nespochybnení materiálneho plnenia finančnými orgánmi možno vyššie predložené doklady a vykonané dôkazy považovať za dostatočné na preukázanie dodávky prác sťažovateľovi priamym dodávateľom. Primárnym dôvodom, pre ktorý správca dane neuznal odpočet dane, bola absencia personálnych a materiálnych kapacít na strane dodávateľa a subdodávateľa a nestotožnenie osôb, ktoré práce fakticky vykonali, ďalšími dôvodmi boli o. i. personálna prepojenosť zúčastnených subjektov. Ako však kasačný súd uvádza nižšie, tieto skutkové okolnosti môžu byť relevantnými dôvodmi pre odopretie práva na odpočet DPH len za podmienky, že správca dane preukáže, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo že vedel či vedieť mal a mohol, že sa daňového podvodu zúčastňuje.

51. Podstatou spochybnenia zo strany orgánov finančnej správy teda bola skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ STAV - POPRAD s.r.o. a jeho subdodávateľ - spoločnosť IKP SLOVAKIA s.r.o. nemali personálne ani materiálno-technické vybavenie na realizáciu deklarovaných stavebných prác. Podľa aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že ním deklarovaný dodávateľ STAV - POPRAD s.r.o. zabezpečil dodanie prostredníctvom subdodávateľského subjektu, respektíve nestotožní osoby skutočne realizujúce práce. K uvedenému kasačný súd poukazuje na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 03.09.2020: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za

52. Z citovaného uznesenia SD EÚ vo veci C-610/19 Vikingo vyplýva, že v prípade spochybneného subdodávateľa v kontexte prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane v prípade, kedy by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca.

POPRAD s.r.o. 53. Taktiež Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15.02.2022 vyslovil záver, že: „finančná správa nemusí mať predstavu o úplne exaktnom priebehu jednotlivých transakcií ani nemusí v zásade nadobudnúť presvedčenie, že zvolený obchodný model daňového subjektu je optimálny alebo odôvodnený, pričom existenciu rôznych pochybností nemôže automaticky prenášať, ak nepreukáže účasť na daňovom podvode alebo vedomosť o ňom, na daňový subjekt.

Najvyššieho správneho súdu SR). 54. Nad rámec uvedeného kasačný súd dodáva, že ustálená rozhodovacia činnosť kasačného súdu ako aj Súdneho dvora Európskej únie identifikovala rad okolností, ktoré samy o sebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH (osobitne ak nie je sporná existencia dodaného tovaru). Ide napríklad o (i) nekontaktnosť dodávateľa či subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25. mája 2021), (ii) nedostatok potrebných

55. Aj keď požiadavka primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu je v súlade s právom Európskej únie a daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54).

Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa a tým na neho fakticky preniesť kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57).

body 53, 54, 56 a 58). 56. V tejto súvislosti kasačný súd na záver zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 53). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43). 57. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že krajský súd nesprávne právne vec posúdil, pokiaľ žalobu zamietol na základe toho, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania naplnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane. Kasačný súd však považuje za potrebné dodať, že závery prezentované v tomto rozsudku automaticky neznamenajú, že sťažovateľovi má byť priznané právo na odpočet dane z predmetného dodania služieb. Úlohou finančných orgánov však bude preukázať, že sťažovateľ buď priamo participoval na daňovom podvode alebo mal a mohol vedieť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci obchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou. 58. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa ohľadom rozhodovacej činnosti krajského súdu v obdobnej veci sp. zn. 5S/233/2015 zo dňa 13. septembra 2016, kedy sťažovateľ poukázal na povinnosť súdu v zmysle § 140 SSP v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku už len poukázať na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakovať jeho dôvody, kasačný súd uvádza, že uvedené ustanovenie zákona je možnosťou správneho súdu a nie jeho povinnosťou. 59. Kasačný súd v uvedenej veci vychádzal z odôvodnenia rozhodnutia kasačného súdu v obdobnej veci sp. zn. 2Sžfk/49/2020. 60. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Keďže správny súd žalobu zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP v spojení s § 191 ods. 1 písm. c) SSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný bude vo svojom ďalšom konaní a rozhodovaní viazaný právnym názorom kasačného súdu v zmysle § 469 SSP. Žalovaný bude najmä povinný zvážiť, či je možné prijať záver o nesplnení nároku na odpočítanie dane z dôvodu účasti alebo vedomosti sťažovateľa na daňovom podvode, resp. dokazovanie i doplniť, a následne vydať nové rozhodnutie, ktoré bude náležite a presvedčivo odôvodnené. 61. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1, 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred krajským súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 62. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.