8Sžfk/52/2019
ECLI:SK:NSSSR:2022:1016201879.2
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 1S/226/2016
- IČS
- 1016201879
- Citované
- 3× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu: AUTOCENTRUM AAA AUTO a. s., so sídlom Panónska cesta 39, 851 04 Bratislava, IČO: 47918101, zastúpeného advokátom Mgr. Mariánom Balážom, so sídlom Tešedíkova 59, 841 06 Bratislava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného z 3. augusta 2016 č. 1401604/2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. mája 2019 č. k. 1S/226/2016-217, takto
rozhodol:
Kasačná sťažnosť sa zamieta. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
I. Konanie na krajskom súde
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa § 191 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1401604/2016 zo dňa 03.08.2016 spolu s rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „správca dane“) č. 576603/2016 zo dňa 27.04.2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 2. Žalovaný svojím rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil ako vecne správne rozhodnutie správcu dane č. 576603/2016 zo dňa 27.04.2016, ktorým tento podľa § 68 ods.
5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie september 2009 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 2.850,61 eura.
3. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku zameral na námietky žalobcu, v zmysle ktorých malo dôjsť k zneužitiu inštitútu prerušenia daňovej kontroly, ktoré bolo neúčelné z dôvodu, že správca dane požadoval v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií (MVI) taký druh informácií, ktoré nemohli žiadnym spôsobom prispieť k preukázaniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z pridanej hodnoty v kontrolovanom zdaňovacom období. 4.
Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že správca dane začal u žalobcu dňa 15.07.2013 daňovú kontrolu (§ 46 ods. 1 Daňového poriadku) a ukončil ju dňa 19.11.2015, kedy žalobca prevzal Protokol č. 1670570/2015 zo dňa 13.11.2015 z daňovej kontroly (§ 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku). Daňová kontrola bola u žalobcu prerušená na základe rozhodnutia č. 9900430/5/5631310/2013/Tah zo dňa 18.12.2013, a to od 23.12.2013 do 16.06.2015 z dôvodu zaslania dožiadania vzťahujúceho sa na medzinárodnú výmenu informácií členskému štátu EÚ (správca dane dňa 13.12.2013 zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č.9900430/5/5535199/2013/Tah do Českej republiky, ktorou požiadal o preverenie obchodov s ojazdenými motorovými vozidlami žalobcu so spoločnosťou KAPITAL SYSTEM s.r.o., Praha, za preverované obdobie 09-12/2009, na ktorú bola zaslaná odpoveď dňa 16.06.2015, o čom správca dane následne upovedomil daňový subjekt oznámením č. 945052/2015 zo dňa 17.06.2015) a že následne správca dane oznámením zo dňa 16.06.2016
oznámil žalobcovi pokračovanie vo výkone daňovej kontroly od 16.06.2016. Z uvedeného bolo nesporné, že daňová kontrola bola u žalobcu prerušená od 23.12.2013 do 16.06.2015 (t.j. 540 dní) a prebiehala v čase od 15.07.2013 do 19.11.2015.
5. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že sa v ňom nachádza žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií (č. 500/322/1866/2011/FriiM) o potvrdenie uplatňovaného režimu DPH pri použitom tovare a že vo formulári „SCAC 2004“ v časti „Transakcie na území Spoločenstva (Intrakomunitárne obchody)“, je uvedené, že nadobudnutia priznané daňovým subjektom sa nezhodujú s údajmi zo systému VIES a že žiadal uviesť hodnotu dodaného tovaru, ktorú uviedla zahraničná zdaniteľná osoba (t.j. spoločnosť BCA Autoauktionen GmbH) vo svojich záznamoch a že zahraničný správca dane vo svojej odpovedi uviedol hodnotu intrakomunitárnych dodávok tovaru uskutočnených spoločnosťou BCA Autoauktionen GmbH pre platiteľa AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s. v celkovej sume 152.850,- eura a uplatňovaný režim DPH. Krajský súd konštatoval, že žiadne iné skutočnosti týkajúce sa uplatneného režimu DPH v odpovedi zahraničného správcu dane uvedené neboli.
Z údajov na faktúrach založených v administratívnom spise mal teda krajský súd za preukázané, že dodávateľ jasne deklaroval, v akom režime zdanenia tovar dodáva. Túto skutočnosť následne potvrdil aj rakúsky správca dane v odpovediach na žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií (žiadosť č. 500/322/10896/10/Dur - odpoveď zo dňa 13.07.2010; žiadosť č. 500/322/1866/2011/FriiM - odpoveď zo dňa 08.03.2011).
6. Na základe uvedených zistení potom konštatoval, že vyššie načrtnutý postup správcu dane bol neefektívny a nadbytočný s tým, že jeho dôsledkom bolo neúmerné predlžovanie daňovej kontroly, ktorá neodôvodnene zaťažovala žalobcu.
7. Krajský súd mal za to, že pre právne posúdenie veci bolo podstatné, či bola dodržaná maximálna zákonná dĺžka trvania daňovej kontroly. Ďalej uviedol, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je podľa § 46 ods. 10 veta prvá Daňového poriadku najviac jeden rok odo dňa jej začatia, ktorá je zákonnou lehotou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom určujúcim jej zákonnosť. Daňová kontrola sa podľa § 44 ods. 1 veta druhá Daňového poriadku vykonáva vždy len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu, čo znamená aj to, že rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý si správca dane zvolí, musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Konštatoval, že
lehota jedného roka na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou a pre správcu dane predstavuje záväzný rámec, ktorý zároveň determinuje zákonnosť vykonanej daňovej kontroly. Zákaz prekročiť zákonom stanovený limit platí bezvýnimočne len za podmienky, že daňový subjekt poskytuje správcovi dane nevyhnutnú súčinnosť.
8. Krajský súd s odkazom na uvedené sa nestotožnil s názorom žalovaného, že pri prerušení daňovej kontroly postupoval správca dane v súlade s Daňovým poriadkom a dodržal všetky lehoty, ktoré Daňový poriadok upravuje. Mal za to, že interný riadiaci akt č. 1/ 2013/1100204/P z 15.01.2013 - Príkaz generálneho riaditeľa sekcie daňovej a colnej, nemôže meniť lehoty stanovené v § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 Z.z. a čl. 7 Smernice č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011. Takýmto postupom správcu dane dochádza k obchádzaniu zákona a v prípade akceptovania takéhoto postupu by daňová kontrola mohla trvať neobmedzený čas.
Správca dane pri výkone daňovej kontroly má dodržiavať zásadu proporcionality a účelnosti ako aj primeranú rýchlosť konania, ktorá je jednou z podmienok spravodlivého procesu a je priamo upravená aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Princíp konania v primeranej lehote je garantovaný ústavou alebo vo vzťahu k verejnej správe je upravený v osobitných zákonoch. 9. S prihliadnutím na zásadu zákonnosti a primeranosti (proporcionality) krajský súd vyslovil, že v danom prípade nebola správcom dane dodržaná maximálna možná dĺžka trvania daňovej kontroly. Zároveň zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca so správcom dane nespolupracoval, resp. že by mu neposkytol primeranú súčinnosť. Primeranosť je vždy limitovaná povahou, účelom a zmyslom tých ustanovení, ktoré sa majú primerane použiť (prerušenie konania), ako aj tých inštitútov, ktorých sa má primeraná aplikácia iných inštitútov týkať (daňová kontrola a lehota na jej ukončenie). Správca dane bol povinný v danom prípade postupovať účelne a efektívne, t.j. požadovať taký druh informácií, ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou, nezisťovať informácie opakovane, resp. zisťovať totožné informácie opakovaným dožiadaním, či žiadať informácie po častiach.
Podľa názoru krajského súdu neexistoval žiaden zákonný dôvod na takmer rok a pol trvajúce prerušenie daňovej kontroly a takéto prerušenie nie je možné pokladať za súladné so zákonom. 10. Tým, že došlo k nezákonnému prerušeniu daňovej kontroly, nepredlžuje sa lehota na ukončenie daňovej kontroly o čas, po ktorý bola daňová kontrola z tohto dôvodu prerušená.
Z tohto dôvodu aj protokol z takejto nezákonnej daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý. Rovnaký záver vyplýva napríklad aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/35/2010, pričom s uvedenou otázkou sa zaoberal aj v rozhodnutí sp. zn. 5Sžf/68/2012 zo dňa 17.12.2013.
11. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že lehoty ustanovené v § 46 ods. 10 Daňového poriadku sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly a nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp. aby mu boli prolongované.
Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaná len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po
neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromno-právnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality. 12. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov.
Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nie tak, aby sa výnos z daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práv účastníkov daňového konania. Cieľ daňovej kontroly nie je však možné podľa krajského súdu dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. 13.
V súvislosti s posúdením primeranosti dĺžky prerušenia daňovej kontroly krajský súd poukázal na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementoval Smernicu Rady EÚ č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní, ktoré boli prijaté s cieľom zefektívnenia a zrýchlenia spolupráce pri výmene informácií medzi členskými štátmi EÚ v daňových veciach. V čl. 7 Smernice a § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 Z. z. sú stanovené konkrétne lehoty na poskytnutie informácií na základe žiadosti cudzieho štátu.
14. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia správcu dane dospel k záveru, že správca dane nepostupoval v súlade s uvádzanými zásadami daňového konania, teda výkon daňovej kontroly v danom prípade nezodpovedal zásade zákonnosti, ani požiadavke primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu a v správnom konaní daňových orgánov došlo k porušeniu ustanovení v konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, v dôsledku čoho zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane postupom podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia
15. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, v ktorej navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamieta.
16. Sťažovateľ zotrval na svojom stanovisku, že lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku bola postupom správcu dane v súvislosti s dĺžkou prerušenia daňovej kontroly (zaslanie žiadosti o MVI a následných urgencií na urýchlené vybavenie žiadosti o MVI) zachovaná. Správca dane zaslal žiadosť o MVI do iného členského štátu EÚ za účelom preverenia skutočností týkajúcich sa dodávok ojazdených motorových vozidiel opodstatnene a v súlade so zákonom, keďže žalobca uviedol nepostačujúce vyjadrenie týkajúce sa nákupu, predaja a prepravy tohto tovaru - ojazdených motorových vozidiel.
Práve z dôvodu zaslanej žiadosti o MVI správca dane rozhodnutím č. 9900430/5/5631310/2013/Tah zo dňa 18.12.2013, daňovú kontrolu prerušil od 23.12.2013 do 15.06.2015, kedy obdržal odpoveď na žiadosť o MVI. Nevyhnutnosť zaslania žiadosti o MVI a dôležitosť odpovede na zaslanú žiadosť o MVI žalovaný, ako aj správca dane odôvodňovali preverením skutočností tak, aby daň bola určená správne, preto počas prerušenia daňovej kontroly správca dane zaslal až 5 urgencií na urýchlené vybavenie žiadosti o MVI.
17. Sťažovateľ mal za to, že krajský súd primeranosť dĺžky prerušenia daňovej kontroly poukázaním na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementoval Smernicu Rady EÚ č. 2011/16 EÚ zo dňa 15.02.2011, a Nariadenie Európskych spoločenstiev č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie Rady EÚ č. 904/ 2010“), posúdil nesprávne. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej jednoznačne vyplýva, že možnosť prerušenia daňovej kontroly je v justičnej praxi súdov v rámci správneho súdnictva plne akceptovaná.
18. Na rozdiel od názoru krajského súdu mal sťažovateľ za to, že pri žiadosti o MVI správca dane postupoval v súlade s článkami Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, pretože bez požadovaných informácií nemohol v daňovej kontrole pokračovať z hľadiska dôvodu prerušenia uvedeného v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly, ako aj z hľadiska čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu v snahe správneho určenia dane a naplnenia základnej podstaty daňovej kontroly uvedenej v § 44 ods. 1 Daňového poriadku.
19. Sťažovateľ poukázal na bod 78 odôvodnenia rozsudku (sťažovateľ zrejme omylom, pozn. kasačného súdu) uviedol nesprávny bod rozsudku, pričom správne mal byť uvedený bod 90 napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd poukázal na zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementoval Smernicu Rady EÚ č. 2011/16 zo dňa 15.02.2011, ktorá sa však na oblasť DPH podľa článku 2 bod 2 smernice nevzťahuje. Administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu členských štátov proti podvodom v oblasti DPH upravuje Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010.
Podľa článku 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po prijatí žiadosti. Podľa článku 12 Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010, pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať.
Podľa žalovaného z uvedeného vyplýva, že lehoty sú určené pre orgán, ktorý je žiadaný na vybavovanie medzinárodného dožiadania, ale nie sú lehotami, ktoré stanovujú dobu - lehotu na prerušenie daňovej kontroly, vykonávanej žiadajúcim orgánom. Prerušenie daňovej kontroly v tuzemsku sa riadi Daňovým poriadkom. Podľa ustanovenia § 46 ods. 10 Daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia.
Nakoľko počas prerušenia daňovej kontroly v súlade s § 61 ods. 5 Daňového poriadku lehoty neplynú, mal žalovaný za to, že dĺžka výkonu predmetnej daňovej kontroly bola plne v súlade s § 46 ods. 10 Daňového poriadku. 20. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že s uvedenými právnymi názormi sťažovateľa nesúhlasí a rozsudok napadnutý kasačnou sťažnosťou považuje za zákonný.
21. Nesúhlasil ani s tvrdeniami žalovaného, podľa ktorého informácie, ktoré na podklade žiadosti o MVI potreboval, boli nevyhnutné pre ďalšie pokračovanie v daňovej kontrole, keďže mu žalobca mal uviesť nepostačujúce vyjadrenie. S uvedeným tvrdením sa nestotožnil ani krajský súd, ktorý dospel k opačnému záveru prezentovanému v bode 76 napadnutého
rozsudku. 22. S ohľadom na sťažovateľom odkazovanú judikatúru kasačného súdu týkajúcu sa nedôvodnosti námietok daňových subjektov ohľadom neprimeranej dĺžky trvania daňovej kontroly spôsobenej žiadaním o MVI poukázal na skutočnosť, že povinnosť uvádzaná v čl. 10 Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 je nutné posudzovať z hľadiska preambuly, ktorá predstavuje významné interpretačné pravidlo. Odsek 25 preambuly citovaného Nariadenia pritom uvádza, že „Lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať, pričom zásada je taká, že na to, aby bola spolupráca efektívna, by sa informácie, ktoré má už žiadaný členský štát k dispozícii, mali poskytnúť bez ďalšieho odkladu“.
23. V ďalšom sa stotožnil so záverom krajského súdu, že doba trvania daňovej kontroly presiahla zákonom ustanovenú maximálnu dĺžku, v dôsledku čoho protokol o výsledku daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, a preto z neho vychádzajúce rozhodnutie správcu dne a žalovaného sú nezákonné.
24. Záverom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol.
III. Konanie na kasačnom súde
25. Prejednávaná vec bola dňa 17.09.2019 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 8Sžfk - sp. zn. 8Sžfk/52/2019. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP prv preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce dôvody jej odmietnutia. Po konštatovaní, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP), pričom jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná a je potrebné ju v zmysle § 461 SSP zamietnuť.
IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu
27. Predmetom kasačnej sťažnosti je rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktorými bol žalobcovi určený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty v sume 2.850,61 eura za zdaňovacie obdobie september 2009, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
28. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.
29. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa Všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
30. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu
dane. 31. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
32. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne
podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 33.
Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
34. Podľa § 46 ods. 1 veta prvá zákona Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. 35. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/.
36. Podľa § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8. 37. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.
38. Podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
39. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. 40. Podľa § 68 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela.
41. Podľa článku 7 ods. 1 Smernice Rady č. 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (ďalej len ,,smernica č. 2011/16/EÚ“) dožiadaný orgán poskytne informácie uvedené v článku 5 čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti.
Ak však dožiadaný orgán už tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa. 42. Podľa článku 7 ods. 2 smernice č. 2011/16/EÚ v niektorých osobitných prípadoch môžu byť medzi dožiadaným a dožadujúcim orgánom dohodnuté iné konečné lehoty, ako sú ustanovené v odseku 1.
43. Podľa článku 7 ods. 3 smernice č. 2011/16/EÚ dožiadaný orgán bezodkladne a v každom prípade najneskôr do siedmich pracovných dní od prijatia potvrdí dožadujúcemu orgánu prijatie žiadosti, podľa možnosti elektronicky.
44. Podľa článku 7 ods. 4 smernice č. 2011/16/EÚ do jedného mesiaca od prijatia žiadosti dožiadaný orgán oznámi dožadujúcemu orgánu všetky nedostatky v žiadosti a potrebu poskytnúť akékoľvek dodatočné súvisiace informácie. V takomto prípade lehoty stanovené v odseku 1 začínajú plynúť dňom, ktorý nasleduje po dni, keď dožiadaný orgán dostal potrebné dodatočné informácie. 45.
Podľa článku 7 ods. 5 smernice č. 2011/16/EÚ, ak dožiadaný orgán nemôže odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, bezodkladne a v každom prípade do troch mesiacov od prijatia žiadosti oznámi dožadujúcemu orgánu dôvody, pre ktoré nedodržal termín, a dátum, do ktorého bude pravdepodobne môcť odpovedať.
46. Podľa článku 7 ods. 5 smernice č. 2011/16/EÚ, ak dožiadaný orgán nemá požadované informácie a nemôže odpovedať na žiadosť o informácie alebo odmietne odpovedať z dôvodov ustanovených v článku 17, dožadujúcemu orgánu oznámi dôvody bezodkladne a v každom prípade do jedného mesiaca od prijatia žiadosti.
47. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa Všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle zásady zákonnosti daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov.
Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromno-právnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality, prejavom ktorej je ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly.
48. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 5Sžf/68/2012 zo dňa 17. decembra 2013, že „daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly.
Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu“.
49. Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov a tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam.
50. Predmetom preskúmania správnym súdom bola zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 576603/2016 zo dňa 27.04.2016 o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie obdobie september 2009, v ktorom si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z dodania tovaru - ojazdených osobných motorových vozidiel v tuzemsku, ktoré nadobudol z iného členského štátu od dodávateľa BCA Autoauktionen GmbH, Rakúsko.
51. Z obsahu administratívnych spisov vyplýva, že daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia apríl 2009, máj 2009, jún 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, november 2009 a december 2009 sa začala dňa 15.07.2013 a bola prerušená v období od 23.12.2013 do 15.06.2015 z dôvodu zaslania žiadosti o MVI do iného členského štátu EÚ - Česká republika, za účelom preverenia skutočností týkajúcich sa dodávok ojazdených motorových vozidiel od zahraničného dodávateľa KAPITAL SYSTEM s.r.o., Praha, Česká republika, uskutočnených v zdaňovacích obdobiach september 2009, november 2009 a december 2009.
Protokol z daňovej kontroly č. 1670507/2015 za kontrolované obdobia apríl 2009, máj 2009, jún 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, november 2009 a december 2009 obsahoval údaj o tom, že správca dane zaslal žiadosť o MVI do iného členského štátu, ako aj záver o tom, že z odpovede na žiadosť o MVI nevyplynuli skutočnosti, ktoré by mali vplyv na výšku daňových povinností uvedených v daňových priznaniach k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia.
52. V danej veci je nesporne preukázané, že skutočnosti zisťované správcom dane žiadosťou o MVI zo dňa 18.12.2013 do iného členského štátu EÚ - Česká republika, na základe ktorej bola daňová kontrola prerušená od 23.12.2013 do 16.06.2015, sa netýkali obchodných transakcií žalobkyne v kontrolovanom zdaňovacom období september 2009. Obchodné transakcie žalobkyne v kontrolovanom zdaňovacom období september 2009 sa týkali dodávateľa BCA Autoauktionen GmbH Rakúsko. Správca dane požiadal rakúskeho správcu dane o MVI týkajúcich sa obchodov so spoločnosťou BCA Autoauktionen, ale v roku 2010 a 2011 (žiadosť č. 500/322/10896/10/Dur - odpoveď zo dňa 13.07.1010, žiadosť č. 500/322/1866/2011/FruM - odpoveď zo dňa 08.03.2011). Ani v jednej zápisnici z miestnych zisťovaní neboli správcom dane uvedené žiadne opatrenia a závery prijaté pri miestnom zisťovaní a nedošlo k žiadnemu upozorneniu ohľadne DPH režimu uplatneného žalobcom k obchodom so spoločnosťou BCA Autoauktionen GmbH. I keď správca dane vykonával spoločnú daňovú kontrolu za zdaňovacie
obdobia apríl 2009, máj 2009, jún 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, november 2009 a december 2009 bol povinný právomoc mu zverenú zákonom uplatňovať len v rozsahu, v akom mu bola zverená, t.j. postupovať v súlade so zákonom a na základe zákona. Prerušením daňovej kontroly síce nedochádza k predlžovaniu legálne vymedzeného času na výkon daňovej kontroly, ale absolútny čas trvania daňovej kontroly nepochybne narastá.
Za týchto okolností je potom nevyhnutné ustáliť, či na prerušenie daňovej kontroly za daný mesiac existoval relevantný dôvod. 53. Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi Slovenskej a Českej republiky, spolupracujúcimi na základe Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010, ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie svojím obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010).
54. Podľa bodu 25 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 lehoty ustanovené v tomto Nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať, pričom zásada je taká, že na to, aby bola spolupráca efektívna, by sa informácie, ktoré má už žiadaný členský štát k dispozícii, mali poskytnúť bez ďalšieho odkladu. Podľa čl. 10 ods. 2 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 - lehota na poskytovanie informácií, žiadaný orgán poskytne informácie uvedené v čl. 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. Podľa ustanovenia čl. 12 oddiel 2 Nariadenia, pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. 55.
Kasačný súd, tak ako už skôr aj krajský súd, sa preto zaoberal otázkou, či postup správcu dane v prejednávanej veci zodpovedal zásadám zákonnosti a primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu. Túto otázku posudzoval z pohľadu účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, ako aj primeranosti samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly.
V tomto smere poukazuje kasačný súd na zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementuje smernicu Rady č. 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a o zrušení smernice č. 77/799/EHS.
Tieto právne predpisy boli prijaté s cieľom zefektívniť a zrýchliť spoluprácu pri výmene informácií medzi členskými štátmi Európskej únie v daňových záležitostiach. Z tohto dôvodu sú v smernici stanovené konkrétne lehoty na poskytnutie informácie na základe žiadosti cudzieho štátu. Podľa čl. 7 smernice a § 6 ods. 5 uvedeného zákona je príslušný orgán daného štátu povinný poskytnúť požadovanú informáciu čo najrýchlejšie, najneskoršie však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak však dožiadaný orgán tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa. Pri procese medzinárodnej výmeny informácií by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu cudzieho štátu a pokračovať dňom doručenia odpovede.
Aj v takýchto prípadoch je potrebné postupovať účelne a efektívne, t.j. požadovať taký druh informácií, ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou, nezisťovať informácie opakovane, resp. zisťovať totožné informácie opakovaným dožiadaním, či žiadať informácie po častiach (tzv. kúskovanie žiadosti). 56.
V prejednávanej veci kasačný súd ustálil, že daňová kontrola bola začatá dňa 15.07.2013.
Dňa 19.11.2015 bola daňová kontrola ukončená (žalobcovi bol doručený protokol). 57. Kasačný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7Afs/22/2003 z 9. decembra 2004, v ktorom tento vyslovil, že „Zo základných zásad daňového konania, najmä z ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 v spojení s § 16 ods. 1 vetou druhou zákona č. 337/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v znení zákona č. 255/ 1994 Zb. vyplýva, že správca dane musí pri daňovej kontrole postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil v primeranej lehote; výkon daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie na neskoršiu dobu a jednotlivé kroky daňovej kontroly musia po sebe nasledovať v primeraných časových intervaloch.“ V nadväznosti na uvedené, kasačný súd zdôrazňuje, že lehoty ustanovené v § 46 ods. 10 Daňového poriadku sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly.
Keďže sú stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp. aby mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide o lehoty, počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 45 ods. 2 Daňového
poriadku. Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromno-právnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaná len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromno-právnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality. Ak teda dôjde k nezákonnému prerušeniu daňovej kontroly o čas, po ktorý bola daňová kontrola prerušená z dôvodu získania informácií, ktoré sú bezpredmetné a nesúvisiace s predmetom daňovej kontroly, v čoho dôsledku nemôžu žiadnym spôsobom prispieť k preukázaniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo správca dane požaduje v rámci medzinárodnej výmeny informácií také informácie, ktoré už boli predtým predmetom zisťovania a preverovania (v rámci tej istej daňovej kontroly alebo počas daňových kontrol za iné zdaňovacie obdobia medzi kontrolovaným daňovým subjektom a totožným obchodným partnerom; prípadne aj na základe viacerých žiadostí, ktoré bolo možné kumulovať do jednej
žiadosti), lehota na výkon daňovej kontroly o takto využitý čas nemôže byť za žiadnych okolností predĺžená (t.j. nemožno túto dobu považovať za dobu, počas ktorej bola daňová kontrola prerušená v súlade so zákonom, v čoho dôsledku sa o túto dobu lehota na výkon daňovej kontroly nepredlžuje), a to aj keď navonok správca dane formálne zákonnú lehotu
dodržal. 58. Sťažovateľ je názoru, že lehoty sú určené pre orgán, ktorý je žiadaný na vybavovanie medzinárodného dožiadania, ale nie sú lehotami, ktoré stanovujú dobu - lehotu na prerušenie daňovej kontroly, vykonávanej žiadajúcim orgánom. S názorom sťažovateľa, že pri žiadosti o MVI postupoval v súlade s článkami Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 sa kasačný súd nestotožnil. Nemôže byť na ťarchu žalobcu, ak správca dane nevykoná medzinárodné výmeny informácií v lehote určenej Nariadením Rady EÚ č. 904/2010.
Takýmto postupom správcu dane dochádza k obchádzaniu zákona a v prípade akceptovania takéhoto postupu by daňová kontrola mohla trvať neobmedzený čas. 59. Kasačný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že napriek absencii stanovenia konkrétnych lehôt, ako aj bližšej špecifikácie podmienok uplatniteľných vo vzťahu k preukázaniu možnosti prerušiť daňovú kontrolu, túto nemožno chápať neobmedzene. Ako významné ustanovenie v súvislosti s oprávnením správcu dane prerušiť daňovú kontrolu je potrebné chápať ustanovenie § 44 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy iba v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti na splnenie jej
účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane, musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Predmetné ustanovenie Daňového poriadku je potrebné vykladať v spojení so zásadou daňového konania vyjadrenou v § 3 ods. 2 Daňového
poriadku. 60. Kasačný súd zároveň dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade.
Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií.
61. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že správca dane pri žiadosti o MVI postupoval v súlade s článkami Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, pretože bez požadovaných informácií nemohol v daňovej kontrole pokračovať z hľadiska dôvodu prerušenia uvedeného v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly, ako aj z hľadiska čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu v snahe správneho určenia dane a naplnenia základnej podstaty daňovej kontroly uvedenej v § 44 ods. 1 Daňového poriadku, kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade z odpovede na žiadosť o MVI nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, ktoré by ovplyvnili výšku daňových povinností žalobcu uvedených v daňových priznaniach.
62. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že správca dane nepostupoval v preskúmavanej veci v súlade s uvádzanými zásadami daňového konania, teda výkon daňovej kontroly v danom prípade nezodpovedal zásade zákonnosti, ani požiadavke primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu.
Dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť, prekročila zákonom stanovenú maximálnu dĺžku jej trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nesmie
byť použitý. Preto vydaniu rozhodnutí daňových orgánov týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia september 2009 predchádzal nezákonný postup. 63. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý mu predchádzal.
Pokiaľ súd v rámci súdneho prieskumu zistí, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nezákonného postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je to dôvod na jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie.
64. Po vyhodnotení závažnosti kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, kasačný súd v zmysle § 461 SSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby vyhovel kasačnej sťažnosti, pretože konanie pred finančnými orgánmi nebolo súladné so zákonom a krajský súd postupoval preto vecne správne, keď zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj prvoinštančného orgánu verejnej správy a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
65. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti nárok na náhradu trov tohto konania priznal postupom podľa § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP. V zmysle § 175 ods. 2 SSP v spojení s dôvodovou správou k § 467 SSP (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského
súdu.
66. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP), t. j. pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 28. júna 2022