8Sžfk/54/2020

1. Daňový úrad Trnava, pobočka Galanta (ďalej „správca dane“ či „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 101752679/2018 z 07.09.2018 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „Daňový poriadok“) vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane v sume 4.775.68,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015. 2. Na odvolanie sťažovateľa žalovaný rozhodnutím č. 100492172/2019 z 21.02.2019 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“ či „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom sa stotožnil so všetkými skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu. 3. Žalovaný i správca dane neuznali sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa - spoločnosti MARMANDE s.r.o. so sídlom Z. Kodálya 795/42, 924 01 Galanta, IČO: 47414235 (faktúra č. 15094 s predmetom dodania „upratovacie práce“ dňa 18.05.2015 v sume 7071.60,- €, z toho DPH 1178.60,- € a faktúra č. 15097 s predmetom dodania „stavebné práce“ dňa 22.05.2015 v sume 21582.48,- €, z toho DPH 3597.08,- €). Po vykonanom dokazovaní dospeli k záveru, že nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody deklarované na dodávateľských faktúrach boli uskutočnené deklarovaným dodávateľom, resp. nebolo preukázané, že obchody boli uskutočnené tak, ako deklaroval dokladmi sťažovateľ. Žalovaný i správca dane tiež poukázali na to, že skutočnosť, že sťažovateľ spornými faktúrami vymedzené práce fakturoval ďalej svojim odberateľom, nedokazuje, že tieto práce vykonala spoločnosť MARMANDE s.r.o., keď neboli preukázané žiadne relevantné dôkazy o týchto skutočnostiach.

4. Krajský súd v Trnave (ďalej „krajský súd“ či „správny súd“) rozsudkom č. k. 14S/44/ 2019-43 z 06.02.2020, ECLI:SK:KSTT:2020:2019200125.3 (ďalej „napadnutý rozsudok“) postupom podľa ustanovenia § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej „S.s.p.“) zamietol správnu žalobu sťažovateľa proti preskúmavanému rozhodnutiu, v ktorej sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nedostatočné zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci, rozpor zisteného skutkového stavu s obsahom administratívneho spisu a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ podľa súdu oprávnenosť svojho nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo sporných faktúr opakovane preukazoval tým, že zdaniteľné obchody jednoznačne použil na uskutočnenie svojich plnení a že disponuje faktúrou vystavenou platiteľom dane, ktorá spĺňa zákonom stanovené náležitosti. Ani raz na preukázanie opodstatnenosti svojho nároku nepoukázal na predložený súpis subdodávateľských prác. Uvedené tvrdenia sťažovateľa o predložení súpisov zostalo toto podľa názoru správneho súdu iba v rovine tvrdenia bez jeho preukázania relevantnými skutočnosťami. Z uvedeného dôvodu podľa správneho súdu nebolo namieste vytknúť správcovi dane, že sa súpismi nezaoberal.

Ani ich dodatočné doloženie k správnej žalobe preto nemohlo vyvrátiť pochybnosti správcu dane a žalovaného s následkom potreby zrušenia napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, tak ako k tomu došlo na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/17/2016 zo 17.01.2017.

rozhodnutia. Uviedol, že správny súd preto nie je súdom skutkovým a dokazovanie vykonáva len výnimočne, pričom táto výnimočnosť v danom prípade nenastala. Poukázal na pasivitu sťažovateľa v priebehu daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania, keď sa sťažovateľ nezúčastňoval výsluchov svedkov, hoci bol o nich preukázateľne upovedomený.

Podľa názoru správneho súdu bol skutkový stav na účely rozhodnutia vo veci samej zistený dostatočne, a preto správny súd dokazovanie v navrhnutom rozsahu nedoplnil. 8. Správny súd k dôkazným návrhom sťažovateľa uzavrel, že správca dane ani žalovaný nespochybnili, že k dodaniu služieb skutočne došlo a že ich sťažovateľ použil na svoje zdaniteľné plnenia. Spochybnené bolo, že deklarované upratovacie, čistiace a stavebné práce dodal sťažovateľovi dodávateľ MARMANDE s.r.o., ktorého konateľ naviac odmietol vypovedať a nepredložil ani potrebné doklady k obchodnému vzťahu so sťažovateľom.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská

Podľa názoru sťažovateľa mu krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

- správca dane sťažovateľa vyzýval k doplneniu dokazovania, no žiadny z jeho návrhov správca dane neakceptoval, pričom je v intenciách § 24 ods. 2 Daňového poriadku zaviazaný asistovať pri vykonávaní dokazovania a nie ho obmedzovať, - sťažovateľ ako daňový subjekt nebol pasívny pri výkone svojich zákonných možností, len si ako osoba neznalá práva neuvedomoval mechanizmus dokazovania ovládajúci daňové konanie, a teda neúčasť na výsluchu svedkov preto nebola známkou nezáujmu, ale výlučne len poňatím daného úkonu formálno-právne a nevedomosti o vlastných právach spojených s daným úkonom.

12. V bode III. kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že: - jednoznačne preukázal oprávnenosť svojho nároku a uplatnil všetky dôkazné možnosti v rámci svojho dôkazného bremena, pričom mal za to, že správca dane preukázateľne nespochybnil predložené dôkazy žalobcu. Správca dane sa len obmedzil na všeobecné postuláty (neoznačenie spoločnosti v mieste jej sídla, zmena majetkovej štruktúry, zlá kontaktnosť), pričom všetky z uvedených okolností nastúpili až po ukončení obchodných vzťahov so sťažovateľom. Podľa sťažovateľa správca dane nespochybnil dodanie prác v takom rozsahu a takým spôsobom, ktorý by znamenal presun dodatočnej dôkaznej povinnosti na

daňových podvodov. Sťažovateľ tvrdil, že postupoval pri formovaní a trvaní obchodného vzťahu s daným dodávateľom v intenciách primeranej starostlivosti. 14. V bode V. kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na mechanizmus fungovania DPH a uviedol, že: - zo strany správcu dane je ignorovaný princíp neutrality, keď nepriznáva právo na odpočet na vstupe, pričom daňový subjekt bol zaťažený jeho odvedením na výstupe, - európske právo vníma právo na odpočet DPH ako pravidlo, a preto právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené a režim odpočtov má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností.

4Sžfk/67/2017 zo dňa 04.12.2018 a rozhodnutie ÚS SR sp. zn. ÚS 377/2018. 16. V bode VII. kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že: - forma prístupu krajského súdu v smere, že odpočet DPH je výsadou a právom daňového subjektu, nemá priamu oporu v európskom práve, ktorý uvedenú oblasť precizuje odlišným spôsobom, a to tak, že sa jedná o štandard a základnú zásadu, v dikcii ktorej zdaniteľné osoby majú nárok na odpočet DPH, - samotná okolnosť neuskutočnenia služieb subjektom uvedeným na faktúre nie je v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ dôvodom pre nepriznanie odpočtu DPH, - eurokonformný výklad Smernice o spoločnom systéme DPH nevyžaduje na existenciu práva na odpočet žiadne preukazovanie vo vzťahu k osobe uvedenej na faktúre, - Súdny dvor EÚ vyslovil závery, ktoré sú konzistentné a ktoré uvádzajú, že právo na nepriznanie odpočtu DPH je možné, len keď táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, - právne závery žalovaného, že judikáty Súdneho dvora EÚ (v spojených veciach Mahagében Kft. a Péter Dávid, vo veci Gábor Tóth a vo veci Maks Pen EOOD) sa vzťahujú len na prípady podvodných alebo zneužívajúcich odpočtov DPH, sa nezakladajú na pravde a Súdny dvor uvádza, že zásadne možno právo na odpočet daňovému subjektu nepriznať len ak bol preukázaný zo strany správcu dane jeho podiel na podvodnom reťazci, - náležitosti sporných faktúr uvedené v § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH boli naplnené, (faktúra uvádza druh dodanej služby, t. j. stavebné práce, ako aj o ich rozsah, a to jednotné vyjadrenie za celý komplex stavebných prác). Sťažovateľ uviedol, že § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH neobsahuje konkrétnu formu, akou má byť táto náležitosť faktúry naplnená, a ak je aj táto náležitosť uvedená vo faktúre nesprávne, ide len o gramatický nedostatok. 17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Rozhodnutia správnych orgánov a rozsudok Krajského súdu v Trnave sú podľa názoru žalovaného v plnom súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorá sa týka dôkazného bremena sťažovateľa - platiteľa dane z pridanej hodnoty pri preukazovaní uplatneného nároku na odpočítanie dane, rešpektujúcou judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

18. Dňa 1. augusta 2021 začal činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/ S.s.p.). Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne

20. Konajúci senát kasačného súdu v zmysle § 464 ods. 1 S.s.p. ďalej poukazuje na rozsudky iných senátov kasačného súdu vo veciach tých istých účastníkov sp. zn. 8Sžfk/82/2020 z 29.09.2022, sp. zn. 4Sžfk/76/2020 z 26.08.2022, sp. zn. 6Sžfk/79/2020 z 25.08.2022 a 1Sfk/50/ 2021 z 28.06.2022, ktoré sa týkali tej istej daňovej kontroly u sťažovateľa, avšak zdaňovacích období február 2015, marec 2015, apríl 2015, jún 2015, pričom sú založené na skutkovo totožných, príp. obdobných okolnostiach posudzovaných obchodných prípadov. Kasačný súd označenými rozsudkami zamietol kasačné sťažnosti sťažovateľa voči rozsudkom správneho súdu, pričom sťažnostné body týchto kasačných sťažností sú rovnaké ako v prejednávanom prípade, ktorý sa týkal vyrubenia rozdielu dane za zdaňovacie obdobie máj 2015.

skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (rozsudok NSSR sp. zn. 5Sžfk/62/2011 zo dňa 30.04.201, rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/18/2011 zo dňa 07.09.2011, rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/30/ 2014 zo dňa 17.02.2015).

Dôvodom na nepriznanie práva na odpočet dane neboli napokon pochybnosti správcu dane ohľadne existencie plnenia (stavebných prác). Správca dane požadoval, aby sťažovateľ preukázal, kto stavebné práce vykonal, pričom kasačný súd má za to, že ani obhliadka vykonaných stavebných prác ani výsluch navrhovaných svedkov by nepriniesol relevantné zistenia ohľadom skutočného dodávateľa prác. Takto vykonaným dokazovaním by sa len preukázalo vykonanie prác, t. j. existencia plnenia, čo napokon v posudzovanom prípade ani nie je sporné.

vyšlo najavo. Výpovede navrhovaných svedkov (zamestnanci sťažovateľa a konatelia obchodných spoločností - objednávateľov stavebných prác) a navrhovaná obhliadka v predmetnej veci nepredstavujú dôkazy preukazujúce tvrdenia sťažovateľa a neprispeli by k náležitému objasneniu veci. Kasačný súd opätovne poukazuje na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a konštatuje, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nemusí vykonať ďalšie dôkazy, pokiaľ ich nepovažuje za relevantné. Kasačný súd dodáva, že sťažovateľ sa nezúčastnil vykonaných výsluchov svedkov ani ústneho prerokovania pripomienok a dôkazov k protokolu o vykonaní daňovej kontroly a počas výkonu daňovej kontroly nevykonával aktívne svoje

57. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

58. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou sú aj administratívne spisy žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že vo veci konajúce a rozhodujúce daňové orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia. Daňové orgány pritom dostatočne objasnili dôvody nevykonania žalobcom navrhnutých dôkazov.

60. Kasačný súd sa stotožňuje s argumentáciou sťažovateľa, že neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo daňového subjektu na odpočítanie DPH. Toto právo však nemožno chápať ako absolútne právo platiteľa na odpočet DPH. Právo na odpočet DPH sa viaže na splnenie jednak procesnoprávnych podmienok zakotvených v daňovom poriadku ako aj na splnenie hmotnoprávnych podmienok stanovených v zákone o DPH.

Základnou povinnosťou daňového subjektu bolo preukázať, že na uplatnenie práva na odpočet DPH má právny nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, bolo na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane (rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžfk/63/2020 zo dňa 26.05.2021, rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžfk/67/2019 zo dňa 08.07.2020, rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/57/2017 zo dňa 02.10.2018).

DPH upravuje jednotne obsah faktúry pri dodaní tovaru a služby v tuzemsku, t. j. explicitne stanovuje náležitosti, ktoré musí faktúra obsahovať. 62. Kasačný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa, že predložené súpisy vykonaných prác, ktoré precizujú špecifikáciu vykonaných prác, možno v zmysle § 71 ods. 2 zákona o DPH považovať za faktúru. Predmetné ustanovenie sa týka tzv. dobropisov alebo ťarchopisov, ktorých účelom je oprava základu dane. Nie je možné tvrdiť, že by súpisy vykonaných prác, ktoré boli vyhotovené samotným sťažovateľom, mali charakter faktúry v zmysle § 71 ods. 2 zákona o DPH. Kasačný súd sa tu stotožnil s argumentáciou daňových orgánov a krajského súdu, že súpisom vykonaných prác, ktoré boli predložené krajskému súdu spolu so správnou žalobou, chýba preukazná hodnota, keď ide o dokumenty, ktoré si vyhotovil sám sťažovateľ, tieto dokumenty nie sú podpísané dodávateľmi, pričom je potrebné dodať, že z obsahu administratívneho spisu nebolo preukázané, že by tieto boli predložené správcovi dane v čase daňovej kontroly. Napriek tomu, že sťažovateľ uvádza, že predložené súpisy

Deklarovaní dodávatelia nepotvrdili vykonanie deklarovaných prác. Z takéhoto dokazovania následne vyplynuli oprávnené pochybnosti správcu dane. 64. Je pravdou, že nie každá pochybnosť daňových orgánov disponuje požadovanou intenzitou na to, aby dôkazné bremeno opätovne prešlo na stranu daňového subjektu.

Kasačný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, a síce, že z dokazovania, ktoré viedol správca dane, vyplynuli oprávnené pochybnosti, že služby poskytli dodávatelia uvedení na faktúrach. Vo vzťahu k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena kasačný súd poukazuje na § 24 ods. 1 daňového poriadku a zdôrazňuje, že daňový subjekt v rámci daňovej kontroly je zaťažený dôkazným bremenom ohľadom spochybnenej vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedeným záznamov a evidencií. Vzhľadom na spochybnenie deklarovaných dodávateľov služieb, v spojení s miestnym zisťovaním u dodávateľov a spochybnenie predložených sporných faktúr, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení formálne vyhotovených (a napokon aj neúplných) daňových dokladov, ako nedostatočné. Sťažovateľ nepreukázal spornými faktúrami, že mu boli služby dodané deklarovanými dodávateľmi a preverenie reálnosti dodania služieb sa nepreukázalo ani dokazovaním. Kasačný súd sa zhoduje so závermi prijatými daňovými orgánmi ako aj

prípade, ak je objektívne preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet dane, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo subdodávateľa. Kasačný súd opakuje, že v predmetnom konaní neboli preukázané zákonné podmienky na uplatnenie odpočtu DPH, preto, ako správne uviedli daňové orgány a krajský súd, citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ nie je na túto vec aplikovateľný, z dôvodu iného skutkového stavu.

67. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že judikatúra k otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila na tom, že nepostačuje predložiť faktúru, prípadne i zmluvu, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (napr. rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, sp. zn. 1Sžfk/1/2017 zo dňa 24.04.2018, sp. zn. 6Sžfk/43/2017 zo dňa 18.04.2018, sp. zn. 5Sžfk/44/2019 zo dňa 27.10.2021 ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 705/2017).

69. Vzhľadom na uvedené má kasačný súd za to, že správca dane od sťažovateľa oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane. Kasačný súd dodatočne podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v ďalších predchádzajúcich rozhodnutiach NSSR, a to napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn.

70. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Námietky sťažovateľa, uvedené v kasačnej sťažnosti, vyhodnotil ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“

23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.