8Sžfk/58/2021

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7S/99/2019 zo dňa 24.02.2021 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102242104/2019 zo dňa 25.09.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101489947/2019 zo dňa 19.06.2019, na základe ktorého bol žalobcovi, podľa ustanovenia § 68 ods. 5 Daňového poriadku, vyrubený rozdiel v sume 132.756,66 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011.

3. V nadväznosti na vyššie uvedené v bode 39. rozsudku sp. zn. 1Sžfk/92/2017 zo dňa 22.01.2019 kasačný súd ďalej uviedol: „V prejednávanom prípade daňové orgány však neodôvodnili nepriznanie práva na odpočítania dane žalobcovi tým, že posudzované plnenia v dodávateľskom reťazci boli súčasťou protiprávneho (zneužívajúceho či podvodného) konania vo vzťahu k DPH, čomu zistené skutočnosti evidentne nasvedčujú, ale tým, že predmetné dodávky sú súčasťou reťazca s miestom dodania v Českej republike a podliehali preto zdaneniu v Českej republike.“ (.

Bez toho sa celá konštrukcia argumentácie daňových orgánov teda opiera len o neobvyklosť, resp. tvrdenú ekonomickú nezmyselnosť celého reťazca s dvojitou výmenou CMR a z toho údajne vyplývajúcu nevyhnutnosť zdaňovať všetky obchody v Českej republike.“ Vzhľadom na vyššie uvedené, s poukazom na § 469 a § 191 ods. 6 SSP správny súd preskúmal napádané rozhodnutie a konštatoval, že žalovaný správny orgán sa zaoberal všetkými vytýkanými vadami, na ktoré upozornil kasačný súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/92/2017 zo dňa 22.01.2019 a to vyčerpávajúcim spôsobom.

Po začatí daňových kontrol u iných daňových subjektov v reťazci bol obchodný podiel spoločnosti Castellario, s.r.o. prevedený na srbského občana, u spoločnosti Torrazza s.r.o. na maďarského občana a spoločnosti prestali byt' kontaktné. Účtovníctvo týchto spoločností nebolo nikdy predložené a nebola zistená ani žiadna osoba - účtovníčka, tj. nebolo preukázané, že tieto spoločnosti účtovníctvo viedli.“ S takýmto hodnotením dôkazov sa správny súd stotožnil - takéto hodnotenie dôkazov vyplýva zo zisteného skutkového stavu, pričom poukazoval na fakt, že práve pri týchto obchodných spoločnostiach došlo k daňovému úniku (pozri str. 27 napádaného rozhodnutia (.

Uvedené zistenie je aj plne v súlade s požiadavkou kasačného súdu. (pozri bod 18. rozsudku). 5. Žalovaný správny orgán považoval v napádanom rozhodnutí celý obchodný reťazec za podvodné konanie (str. 29. napádaného rozhodnutia): „Analýzou preverovaných transakcií správca dane zistil, že uvedené obchodovanie nesie vo vzťahu k DPH znaky špecifického typu daňového podvodu definovaného v judikatúre Súdneho dvora EÚ a pomenovaného ako „Nezvestný, resp. zmiznutý obchodník" (z angl. „missing trader").

(. . .)“ Správny súd nemal pochybnosť o správnosti hodnotenia obchodného reťazca žalovaným, zároveň dodáva, že tzv. „zmiznutý obchodník“ je typickým právnym pojmom v daňovom práve, s ktorým judikatúra Súdneho dvora EÚ spája exaktné právne

Správca dane nevyžadoval od daňového subjektu preukazovať skutočnosti s veľkým časovým odstupom, pretože daňová kontrola za zdaňovacie obdobie november 2011 bola začatá dňa 03.05.2012, takže od dňa podania daňového priznania 21.12.2011 neuplynul ani polrok.“

Najvyšší súd SR zdôrazňuje povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromnoprávnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu (najmä cez verejne prístupné obchodné, živnostenské, daňové registre a pod.). Žalobca síce nebol povinný preverovať si svojich obchodných partnerov, ale takýmto postojom sa vystavil riziku, že nebol schopný preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov.

z časovej následnosti preukázanej faktúrami, zo spôsobu „skladovania“ tovaru v priestoroch, ku ktorým nemal právny vzťah žalobca ani nikto zo spoločností zapojených v reťazci, z postavenia jednotlivých spoločností ako subjektov využívaných na účely vyhotovovania faktúr s daňou bez vykonávania reálnej hospodárskej činnosti, vyplýva, že správca dane preukázal, že žalobca mohol vedieť, že sa zúčastňuje daňového podvodu.

a) kasačná sťažnosť 9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Samotný spor v pohľade na hodnotenie dôkazov resp. správnosť argumentácie však rozhodnutie krajského súdu nevyriešilo. Ak aj krajský súd poukazoval na rozsudok NS SR spis. zn. 4Sžf/1/2016, v ktorom najvyšší súd upozorňuje, že „štatutárny orgán spoločnosti (analogicky aj živnostník) musí mať nielen dostatočné informácie o obsahu a rozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými partnermi, ale aj zvažovať možné riziká z tohto obchodovania, pričom poukazuje na limity obozretnosti podnikateľa. Najvyšší súd SR zdôrazňuje povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromnoprávnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu (najmä cez verejne prístupné obchodné, živnostenské, daňové registre a pod.)”, nie je z napadnutého rozsudku ani z rozhodnutia žalovaného, resp. správcu dane zrejmé, akú konkrétnu zákonnú povinnosť vlastne žalobca zanedbal a akú reálnu možnosť na preverenie svojich obchodných partnerov žalobca teda vlastne mal.

Tvrdenie o tom, že žalobca bolo súčasťou podvodného reťazca spoločností obchodujúcich s betonárskou oceľou jednak nie je skutkovo odôvodnené (akékoľvek vyjadrenie daňových orgánov je len v rovine teórie, napokon neexistuje o takomto závere konštatovanie orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k žalobcovi, podľa vedomostí žalobcu ani k jeho obchodným partnerom).

Z vykonaného dokazovania a z odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov (správca dane a žalovaný) ani z rozsudku krajského súdu nevyplýva ani prvá naznačená okolnosť (dodávky boli poznačené daňovým podvodom) ani druhá okolnosť (žalobca o daňovom podvode mohol vedieť). I hypotetický záver, čo sťažovateľ mohol alebo nemohol vedieť nezakladá skutkový záver, ktorý môže daňový orgán alebo súd prijať ako nepochybne zistenú skutkovú okolnosť. Sťažovateľ štandardne požaduje také odôvodnenie rozhodnutia daňových orgánov alebo krajského súdu, ktoré by identifikovalo tie dôkazy, na ktorých sú založené úvahy a závery správcu dane alebo aspoň, aby tieto závery a úvahy primerane vysvetlil žalovaný, resp. krajský

Z vykonaného dokazovania totiž nevyplýva ani vedomosť žalobcu o určitých skutkových okolnostiach, ktoré by mali predstavovať určitú indíciu, ktorá by mala vzbudiť jeho pozornosť a už vôbec nie ľahostajný prístup žalobcu k realizácii obchodných transakcií.

To by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty. 14. Rovnako ako v minulých (odvolacím orgánom zrušených) rozhodnutiach správcu dane, vzťahuje správca dane argumentáciu, ktorá sa netýka kontrolovaného daňového subjektu, ale zrejme (vzhľadom na nepreskúmatelnosť záverov správcu dane) predchádzajúcich dodávateľov, na ťarchu kontrolovaného daňového subjektu. Žiadny podnikateľský subjekt nezodpovedá a ani nemôže zodpovedať za konanie obchodného partnera a rovnako nie je oprávnený zasahovať do vnútorných pomerov iných obchodných spoločností.

15. Podľa sťažovateľa v tomto smere sa krajský súd absolútne nevysporiadal s námietkami žalobcu obsiahnutými v podanej žalobe právne a argumentačne relevantným spôsobom, nakoľko len vymenoval zákonné ustanovenia, uviedol teoretické východiská zneužitia práva v daňovom konaní, bez ich aplikácie na konkrétne skutkové okolnosti konkrétnej daňovej kontroly.

Sťažovateľ podanou žalobou žiadal o vyriešenie otázky relevantnosti rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu, pričom však ani rozhodnutie krajského súdu nedáva odpovede na základe otázky sporu medzi žalovaným a sťažovateľom uspokojivým a jednoznačným spôsobom a nemožno z neho argumentačne vyvodiť dôvody rozhodnutia sporu o výklad právnych noriem medzi ním a žalovaným. Krajský súd nerešpektoval právo sťažovateľa na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je odrazom práva na spravodlivý proces, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru ako právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. V zmysle uvedeného práva nie je požiadavka primeraného odôvodnenia samoúčelnou, resp. akademickou požiadavkou, ale realizáciou práva na súdnu ochranu, nakoľko len za znalosti dôvodov rozhodnutia možno realizovať právo na predloženie argumentácie sťažovateľa v konaní pred súdom.

prípadu. Podľa dikcie zákona má totiž starostlivo prihliadať na to, čo vyšlo v konaní v konkrétnej veci najavo, ako aj na to, čo uviedli daňové subjekty. Kontrolovateľnosť záverov správcu dane o skutkovom stave vyviera z toho, že správca dane musí svoje závery dôsledne odôvodniť vrátane toho, prečo na niektoré dôkazy pri rozhodovaní neprihliadal, resp. ich ani nevykonal a pokladal ich z hľadiska výpovednej hodnoty za druhoradé.

17. Z uvedenej judikatúry vyplýva záver, že „plnenia, o aké ide vo veci samej, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť, ak spĺňajú objektív ne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo na pripadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca, a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazci dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty”.

V prípade, ak k náprave pochybenia správcom dane nedôjde ani v rámci odvolacieho konania, je úlohou súdov v správnom súdnictve pristúpiť k náprave pochybenia správnych orgánov tak, aby spor účastníkov konania ohľadne riešenia otázky právneho charakteru vyriešil presvedčivým právnym výkladom hmotnoprávneho ustanovenia. b) vyjadrenie žalovaného 18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že s námietkami uvedenými v odvolaní sa dostatočne vysporiadal v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia a k žalobným dôvodom sa vyjadril v stanovisku k žalobe zo dňa 27.03.2020.

najavo. Získané dôkazy správca dane vyhodnotil, posúdil ich vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu záveru, že deklarované zdaniteľné obchody sa neuskutočnili tak, ako bolo deklarované predloženými faktúrami. Zistené skutočnosti správcu dane preukázali, že sťažovateľ bol súčasťou podvodného reťazca spoločností, ktoré deklarovali obchodovanie s betonárskou oceľou, pričom dokladovo vytvárali situáciu, že ide o reálne obchodovanie, avšak išlo o podvodné konanie. Znalosť obchodných partnerov je predpokladom riadneho obchodného styku a preto výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je tak zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí.

V záujme daňového subjektu teda musí byť, aby mal informácie o svojich dodávateľoch, o spôsobe ich obchodovania, o spôsobe prepravy. . . a tiež uchovávanie všetkých prostriedkov a dôkazov, ktorými preukáže skutočnosti, ktoré sú predmetom jeho účtovníctva, aby potom v prípade daňovej kontroly nemal problém so splnením si dôkaznej povinnosti. Doklady daňového subjektu musia byť jednoznačné, bez vzbudenia pochybností u správcu

podvodom. Povinnosťou správcu dane nie je daňovému subjektu uvádzať konkrétne preventívne a kontrolné opatrenia, ktoré mal daňový subjekt vykonať, aby zabránil svojej účasti na podvode. Žalovaný v danej veci nezistil pochybenie správcu dane v postupe, ani iné porušenie platných zákonov. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane v danej veci vychádzal z rozsudkov Európskeho súdneho dvora (ESD), podľa ktorých zamietol daňovému subjektu uplatnené právo na odpočítanie dane, pretože v konaní bolo preukázané, že daňový subjekt vedel alebo mal a mohol vedieť, že sa predmetnými obchodmi podieľa na podvode v oblasti dane z pridanej hodnoty, ku ktorému došlo v rámci reťazca dodaní. Žalovaný z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že dôvody sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti nie je možné akceptovať a sú neopodstatnené.

21. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom technickým prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 23. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/99/2019 zo dňa 24.02.2021, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného. 24. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie november 2011, ktorej výsledky zachytil v protokole z tejto daňovej kontroly č. 20237605/2015 z 18.05.2015. Zároveň správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z desiatich faktúr vystavených daňovým subjektom Castellario, s.r.o., Bratislava, IČO 45873615 (ďalej len „dodávateľ Castellario“) a ôsmich faktúr vystavených daňovým subjektom K&C BAU s.r.o., Košice, IČO 46030719 (ďalej len „dodávateľ K&C BAU"), všetkých za dodanie betonárskej ocele, spolu v celkovej hmotnosti 1361,098 ton. Žalovaný potvrdil rozhodnutie a závery správcu dane, že zdaniteľné obchody oboch dodávateľov a žalobcu boli súčasťou dodávky v rámci obchodného reťazca s miestom dodania v Českej republike, tam podliehali zdaneniu a preto nie sú predmetom dane v tuzemsku, ale v inom členskom štáte - Českej republike.

25. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 30. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

činnosti. 32. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

35. V tejto súvislosti považuje kasačný súd za nevyhnutné poukázať na to, že právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou: - musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240 smernice 2006/112 (formálna podmienka) a - materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky: a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa), b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

37. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu.

38. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky vo veci pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.).

39. Kasačný súd nemohol akceptovať sťažovateľovu námietku v tom smere, že závery správcu dane o jeho účasti v podvodnom reťazci spoločností obchodujúcich s betonárskou oceľou nie sú skutkovo odôvodnené (sú iba v rovine teórie). S uvedeným súvisí aj námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Kasačný súd musí konštatovať, že z vykonaného dokazovania, ako aj z listín založených v administratívnom spise jednoznačne vyplynulo, že sťažovateľ deklaroval v zdaňovacom období november 2011 nadobudnutie tovaru a to 1361,10 ton betonárskej ocele s tým, že označený tovar sa pohyboval v dvoch reťazcoch:

40. Ako ďalej vyplýva z dokazovania - dodávateľa sťažovateľa, t.j. spoločnosti Castellario s.r.o. a Torrazza s.r.o. ako nadobúdatelia tovaru v tuzemsku a prví tuzemskí dodávatelia tovaru reálne s nikým neobchodovali, nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť; boli to nekontaktné spoločnosti (nebolo nikdy predložené ani ich účtovníctvo a v ich prípade došlo k daňovému úniku. Tovar bolo v reťazci uvedených spoločností dodávaný od výrobcu so sídlom v Slovenskej republike k odberateľovi v Českej republike, potom zase z Českej republiky späť na Slovensko, aby bol zase vyvezený ku konečnému odberateľovi v Českej republike. V danom prípade pritom prišlo k dvojnásobnej výmene prepravných a dodacích dokladov so zmennými údajmi o dodávateľoch. Relevantnou skutočnosťou pritom je, že tovar nebol vôbec počas dodávky vykladaný, kedy prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť Fekete STAVCENTRUM, s.r.o., ktorá figurovala aj ako spoločnosť v reťazci a ktorá ho dodávala do Českej republiky a to spoločnosti ART FLASH, s.r.o.

a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), 2. následne preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť - stačí nevedomá nedbalosť, nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu), 3. posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia ktoré po ňom je možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu). Podľa rozsudku SD EÚ C-439/04 Axel Kittlel (56)

42. Správca dane, ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach analyzovali deklarované obchodné transakcie s identifikáciu spoločností, ktoré figurovali v reťazci ako „missing trader“ a v danom prípade išlo o oboch dodávateľov sťažovateľa. Tovar ďalej fakturačne prechádzal

Podľa kasačného súdu vo svetle objektívnych skutočností bol preukázaný záver, že dodávka bola uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, kedy prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Prezentovaný záver pritom vyplýva zo zistených relevantných skutočností, ktoré aj žalovaný a správca dane obsiahlo uvádzali vo svojich rozhodnutiach. Správca dane dôsledne opísal priebeh reťazového obchodu, pri ktorom išlo o predaj toho istého tovaru, prepravovaného na tom istom vozidle bez jeho reálneho nákladu/vyloženia počas prepravy. Podstatné je pritom, že sťažovateľ nevedel reálne preukázať nadobudnutie označeného tovaru od deklarovaných dodávateľov. Správca dane sa dôkladne vo svojom rozhodnutí venoval tzv. vedomostnej zložke daňového subjektu pri jeho účasti na daňovom podvode a pri aplikácii princípu „mal vedieť“ vykonal test, či zdaniteľná osoba vôbec vykonala primeranú kontrolu a pristupovala k transakcii s náležitou starostlivosťou, aby sa uistila, že transakcia nie je súčasťou podvodnej schémy. Správca dane sa dôsledne

Treba v danej súvislosti uviesť, že sťažovateľ objektívne nevykonal žiadne opatrenia na ochranu svojho tovaru a to napriek platbám vo vysokých sumách. Sťažovateľ objektívne nevykonal teda žiadne opatrenia na ochranu svojho tovaru a v neposlednom rade žiadne opatrenia súvisiace s preukazovaním materiálneho obsahu faktúr.

Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vydané v obdobnej veci pod sp. zn. 1Sžfk/43/2019 zo dňa 22.09.2020, ktoré ohľadom § 440 ods. 1 písm. f/ SSP konštatuje, že „prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku).

sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd považoval za nedôvodnú aj námietku sťažovateľa, ktorá poukazovala na arbitrárnosť a nedostatok odôvodnenia správneho

45. K otázke rozloženia dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt alebo správcu dane ešte kasačný súd dodáva, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR zo 14.

V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.