8Sžfk/60/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:1018200997.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 6S/109/2018
- IČS
- 1018200997
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu (spravodajca) JUDr. Petry Príbelskej PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu: MEDICOPHARM s. r. o., IČO: 46138331, Sliezska 9, Bratislava, zastúpený smith§smith legal s.r.o., advokátska kancelária, Panenská 24, Bratislava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100769189/2018 zo dňa 19.04.2018, č. 101150365/2018 zo dňa 12.06.2018, č. 100736168/ 2018 zo dňa 13.04.2018, č. 100855604/2018 zo dňa 02.05.2018 a č. 102084188/2018 zo dňa 22.10.2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/109/2018-124 zo dňa 28.05.2020, takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/109/2018-124 zo dňa 28.05.2020 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 6S/109/2018-124 zo dňa 28.05.2020 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutia žalovaného č. 100769189/ 2018 zo dňa 19.04.2018, č. 101150365/2018 zo dňa 12.06.2018, č. 100736168/2018 zo dňa 13.04.2018, č. 100855604/2018 zo dňa 02.05.2018 a č. 102084188/2018 zo dňa 22.10.2018 (spolu aj len „napadnuté rozhodnutia“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2. Rozhodnutím č. 100769189/2018 zo dňa 19.04.2018 žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“) č. 100436568/2018 zo dňa 22.02.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej aj ako „daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2016 v sume nadmerného odpočtu 83103,17 €, čím žalobcovi znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2016 zo sumy 119673,33 € na sumu 36570,16 €.
3. Rozhodnutím č. 101150365/2018 zo dňa 12.06.2018 žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Bratislava č. 100662755/2018/9104403/SoM zo dňa 05.04.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016 v sume 83314,76 Eur, čím žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2016 v sume 4435,17 € a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 78879,59
€. 4. Rozhodnutím č. 100736168/2018 zo dňa 13.04.2018 žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Bratislava č. 100189853/2018/9104403/SoM zo dňa 22.01.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2016 v sume nadmerného odpočtu 81536,69 €, čím žalobcovi znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2016 zo sumy 147180,07 € na sumu 65643,38 €.
5. Rozhodnutím č. 100855604/2018 zo dňa 02.05.2018 žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Bratislava č. 100187683/2018/9104403/SoM zo dňa 22.01.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016 v sume nadmerného odpočtu 32532,87 €, čím žalobcovi znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 2016 zo sumy 72384,69 € na sumu 39851,82 €.
6. Rozhodnutím č. 102084188/2018 zo dňa 22.10.2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Bratislava č. 101234028/2018 zo dňa 27.06.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 zákona daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015 v sume nadmerného odpočtu 34473,84 €, čím žalobcovi znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2015 zo sumy 111727,80 € na sumu 77253,96 €.
7. Na krajskom súde sa pôvodne o každom jednom z vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného viedlo samostatné súdne konanie, v prípade rozhodnutia žalovaného č. 100769189/2018 zo dňa 19.04.2018 pod sp.zn. 6S/109/2018, v prípade rozhodnutia žalovaného č. 101150365/2018 zo dňa 12.06.2018 pod sp.zn. 1S/118/2018, v prípade rozhodnutia žalovaného č. 100736168/2018 zo dňa 13.04.2018 pod sp.zn. 1S/88/2018, v prípade rozhodnutia žalovaného č. 100855604/ 2018 zo dňa 02.05.2018 pod sp.zn. 1S/87/2018, a v prípade rozhodnutia žalovaného č. 102084188/2018 zo dňa 22.10.2018 pod sp.zn. 5S/231/2018. Na základe návrhu žalobcu a po ustálení, že uvedené veci sa týkajú tých istých účastníkov konania a spolu skutkovo úzko súvisia, krajský súd uznesením č.k. 6S/109/2018-116 zo dňa 06.02.2020 podľa § 65 ods. 1 SSP spojil veci vedené pod sp.zn. 6S/109/2018, 1S/87/2018, 1S/88/2018, 1S/118/2018 a 5S/231/ 2018 na spoločné konanie vedené pod spoločnou sp.zn. 6S/109/2018.
8. Krajský súd založil svoje rozhodnutie na zisteniach, podľa ktorých správca dane vykonal u žalobcu daňové kontroly na zistenie oprávnenosti nárokov na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobia august 2015 (rozhodnutie žalovaného č. 102084188/ 2018 zo dňa 22.10.2018), január 2016 (rozhodnutie žalovaného č. 100855604/2018 zo dňa 02.05.2018), august 2016 (rozhodnutie žalovaného č. 100736168/2018 zo dňa 13.04.2018), september 2016 (rozhodnutie žalovaného č. 100769189/2018 zo dňa 19.04.2018) a december 2016 (rozhodnutie žalovaného č. 101150365/2018 zo dňa 12.06.2018), o výsledku ktorých vypracoval protokoly z daňovej kontroly, ktoré v jednotlivých zdaňovacích obdobiach zaslal spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole žalobcovi. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly v každom jednotlivom zdaňovacom období vyjadril, pričom so závermi vyjadrenými v protokoloch z daňovej kontroly nesúhlasil.
9. Na základe vykonaného šetrenia správca dane dospel k záverom o neopodstatnenosti uplatnenia práva na odpočítania dane za nasledovné faktúry. 10. V zdaňovacom období august 2015 (rozhodnutie žalovaného č. 102084188/2018 zo dňa 22.10.2018) za neoprávnené vyhodnotil správca dane uplatnenie práva na odpočítanie dane v celkovej výške 34473,84 € z faktúr: - č. 9201541 s dátumom dodania 31.08.2015 prijatej od spoločnosti RKI, spol. s r.o., za odvysielané reklamné spoty „MEDICOPHARM“ v období 01.08.2015 - 31.08.2015 na základe Zmluvy o poskytnutí reklamného priestoru v celkovej sume 60264,- €, z toho DPH vo výške 10044,- €; - č. 1508001 s dátumom dodania 31.08.2015 prijatej od spoločnosti MAYORS, s.r.o. za dodané služby v zmysle zmluvy č. 2015/Medpha/001 za podujatie 41. RALLY KOŠICE 2015 v
celkovej sume 60000,- €, z toho DPH 10000,- €; - č. 2015-010 s dátumom dodania 31.08.2015 prijatej od spoločnosti EUFA, s.r.o. za sprostredkovanie nákupu tovaru - liekov v celkovej sume 21.227,06 Eur, z toho DPH 3537,84
€; - č. 2015121-599 a 2015115-598 s dátumom dodania 04.08.2015 prijatej od spoločnosti ARGUS MEDIA SERVICES, s.r.o. za služby spojené s prezentáciou produktov spoločnosti v titule GRAND RESIDENCE a GRAND MAGAZINE v celkovej sume 66000,- €, z toho DPH 11000,- €.
11. V zdaňovacom období január 2016 (rozhodnutie žalovaného č. 100855604/2018 zo dňa 02.05.2018) za neoprávnené vyhodnotil správca dane uplatnenie práva na odpočítanie dane v celkovej výške 32.532,87 eur z faktúr: - č. 2016307-404 (interné č. 33160001) s dátumom dodania 14.01.2016 prijatej od spoločnosti ARGUS MEDIA SERVICES, s.r.o. za služby spojené s prezentáciou spoločnosti, produktov a služieb spoločnosti v magazíne GRAND RESIDENCE a v magazíne GRAND MAGAZINE v celkovej sume 120000,- €, z toho DPH 20000,- €; - č. 2016-003 (interné č. 30160060) s dátumom dodania 31.01.2016 prijatej od spoločnosti EUFA, s.r.o. za sprostredkovanie nákupu tovaru - liekov v celkovej sume 25517,22 €, z toho DPH 4252,87 €; - č. 1020160002 (interné č. 30160025) s dátumom dodania 15.01.2016 prijatej od spoločnosti TIGER GROUP Slovensko, spol. s r.o. za zabezpečenie reklamnej kampane formou propagácie loga alebo obchodného mena na veľkoplošných LED obrazovkách v celkovej sume 84000,- €, z toho DPH 14000,- € (správca dane uznal iba časť z nároku na odpočítanie DPH, ktorá sa viaže k hodnote plnenia dodaného spoločnosťou CREO ART s.r.o. v celkovej sume 34320,-
€, z toho DPH 5720,- €). 12. V zdaňovacom období august 2016 (rozhodnutie žalovaného č. 100736168/2018 zo dňa 13.04.2018) za neoprávnené vyhodnotil správca dane uplatnenie práva na odpočítanie dane v celkovej výške 81536,69 € z faktúr: - č. 3016056 (interné č. 30160433) s dátumom dodania 04.08.2016 prijatej od spoločnosti COREKTA plus, s.r.o. v celkovej sume 96000,- €, z toho DPH 16000,- €, za služby spojené so zabezpečením reklamnej kampane na veľkoplošných LED obrazovkách na základe Rámcovej zmluvy č. 2016/03/06;
- č. 2016-024 (interné č. 30160479) s dátumom dodania 31.08.2016 prijatej od spoločnosti EUFA, s.r.o. v celkovej sume 33220,14 €, z toho DPH 5536,69 €, za sprostredkovanie nákupu tovaru - liekov; - č. 20160823 (interné č. 30160482) s dátumom dodania 31.08.2016 prijatej od spoločnosti UNSECO s.r.o. v celkovej sume 360000,- €, z toho DPH 60000,- €, za služby spojené s poskytnutím komplexných marketingových a reklamných služieb v súvislosti s podujatiami LODENICA a JOJKA V MESTE.
13. V zdaňovacom období september 2016 (rozhodnutie žalovaného č. 100769189/2018 zo dňa 19.04.2018) za neoprávnené vyhodnotil správca dane uplatnenie práva na odpočítanie dane v celkovej výške 83103,17 € z faktúr: - č. 2016-026 (interné číslo faktúry 30160523) s dátumom dodania 30.09.2016 prijatej od spoločnosti EUFA, s.r.o. v celkovej sume 42619,02 €, z toho DPH 7103,17 €, za sprostredkovanie nákupu tovaru - liekov; - č. 3016063 (interné číslo faktúry 30160532) s dátumom dodania 19.09.2016 prijatej od spoločnosti COREKTA plus, s.r.o. v celkovej hodnote 96000,- €, z toho DPH 16000,- €, za služby spojené so zabezpečením reklamnej kampane na veľkoplošných LED obrazovkách na základe Rámcovej zmluvy č. 2016/03/06; - č. 20160927 (interné číslo faktúry 30160321) s dátumom dodania 18.09.2016 prijatej od spoločnosti UNSECO s.r.o. v celkovej hodnote 360.000 Eur, z toho DPH 60000,- €, za služby spojené s poskytnutím reklamných služieb v súvislosti s podujatím JOJKA V MESTE.
14. V zdaňovacom období december 2016 (rozhodnutie žalovaného č. 101150365/2018 zo dňa 12.06.2018) za neoprávnené vyhodnotil správca dane uplatnenie práva na odpočítanie dane v celkovej výške 83314,76 € z faktúr: - č. 2016-033 s dátumom dodania 31.12.2016 prijatej od spoločnosti EUFA, s.r.o. v celkovej sume 43888,54 €, z toho DPH 7314,76 €, za sprostredkovanie nákupu tovaru - liekov; - č. 3016091 (interné č. 30160674) s dátumom dodania 23.12.2016 prijatej od spoločnosti COREKTA plus, s.r.o. v celkovej sume 96000,- €, z toho DPH 16000,- €, za služby spojené so zabezpečením reklamnej kampane na veľkoplošných LED obrazovkách; - č. 20161272 (interné č. 30160642) s dátumom dodania 01.12.2016 prijatej od spoločnosti UNSECO s.r.o. v celkovej sume 360000,- €, z toho DPH 60000,- €, za marketingové a reklamné služby v súvislosti s podujatím ŠPORTOVEC ROKA 2016.
15. Vo vlastnom odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd konštatoval, že základom žalobných námietok žalobcu bolo tvrdenie, že správca dane na jeho ťarchu skúmal vzťahy medzi jednotlivými subdodávateľmi deklarovaných obchodov, čím protizákonne rozšíril rozsah dôkazného bremena žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu.
Neuznanie nárokov na odpočet DPH bolo založené na zisteniach, že deklarované plnenia nemohli byť dodané dodávateľmi žalobcu z dôvodov ekonomickej neopodstatnenosti obchodov medzi jednotlivými subdodávateľmi, ich nekontaktnosťou, prípadne neplnením daňovým povinností. Správca dane vo svojich rozhodnutiach konštatoval protiprávnosť konaní jednotlivých článkov reťazca dodávateľov (resp. subdodávateľov) s cieľom získania daňovej výhody, pričom žalovaný tieto závery odobril a to napriek absencii ustálenia prípadnej vedomosti žalobcu o protiprávnom konaní týchto dodávateľov (resp. subdodávateľov) v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej Únie.
16. Krajský súd zdôraznil povinnosť daňových orgánov riadne odôvodniť nimi vydávané rozhodnutia, ktorá im vyplýva z § 63 ods. 5 daňového poriadku, pričom musia predovšetkým vysvetliť, prečo vo veci rozhodol tak, ako rozhodol a toto vysvetlenie musí byť zrozumiteľné a presvedčivé.
17. Po oboznámení sa s obsahom predložených administratívnych spisov ako aj s odôvodnením napadnutých rozhodnutí krajský súd dospel k názoru, že tieto ani v jednom prípade nespĺňajú atribúty dostatočného odôvodnenia v dôsledku čoho sú nepreskúmateľné. Za absentujúce označil predovšetkým právne zhodnotenie zisteného skutkového stavu a predovšetkým vysporiadanie sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu.
Napriek skutočnosti, že žalovaný rozsiahlo opísal všetky podklady, ktoré vo veci zhromaždil, následne už dostatočne zrozumiteľne neuviedol, aké konkrétne závery z tých-ktorých skutkových zistení v kontexte podstatných odvolacích námietok žalobcu vyvodil. Tie závery, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení rozsudku možno považovať iba za všeobecné konštatovanie, že zhromaždené dôkazy nepreukazujú tvrdenia žalobcu, čo však nepostačuje a nenapĺňa požiadavku zákonného odôvodnenia rozhodnutia.
18. Podstatnou vadou, pre ktorú súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti všetkých napadnutých rozhodnutí žalovaného, je absencia vlastných záverov žalovaného, z ktorých by bolo zrejmé, ktoré skutočnosti boli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a akými úvahami sa správny orgán pri ich vyhodnotení riadil, a to s ohľadom na podstatné odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa absencie dokazovania, resp. odôvodnenia záverov daňových orgánov vo vzťahu k vedomosti žalobcu, že dotknuté plnenia zakladajúce nárok na odpočet dane sú súčasťou daňového podvodu zo strany osôb vystavujúcich faktúry alebo iných predchádzajúcich subjektov dodávateľského reťazca (viď žalobcom poukazovaná judikatúra Súdneho dvora EÚ, napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid). Žalovaný sa s námietkami žalobcu v tomto smere vo svojich rozhodnutiach nijakým spôsobom nevysporiadal.
V každom jednom preskúmavanom rozhodnutí žalovaný iba všeobecne konštatoval, že rozsudky Súdneho dvora EÚ nie je možné zovšeobecniť a paušalizovať, nakoľko každý prípad má svoje špecifiká. Nepovažoval ich za pramene práva s povahou súdnych precedensov. Je pritom povinnosťou správneho orgánu, ktorý rozhoduje o obdobnej veci, sa judikatúrou súdneho dvora riadiť, resp. dostatočne odôvodniť prípadný záver, že na prejednávaný prípad sa judikatúra súdneho dvora nevzťahuje, o to viac, ak je predmetom námietok účastníka konania.
19. Vo vzťahu k otázke rozloženia dôkazného bremena krajský súd dal do pozornosti, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Obsah dôkazného bremena daňového subjektu nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, aj takých, na preukázanie ktorých neexistuje zákonná povinnosť, resp. ktorých preukázaním sú zaťažené iné subjekty. Poukázal na závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ v rozsudku C-80/11 a C 142/11 (Mahagében) z ktorých vyplýva, že odpočítanie DPH v zásade nemôže byť zamietnuté z dôvodu nezákonnosti, ktorej sa dopustil vystaviteľ faktúry.
Odpočet DPH však môže byť zamietnutý, ak zdaniteľná osoba, ktorá si uplatňuje odpočet vedela, alebo mala vedieť, že uvedené plnenie, zakladajúce nárok na odpočet, je súčasťou daňového podvodu. Dôkazné bremeno však v tomto prípade nesú daňové orgány a od zdaniteľnej osoby, ktorá si uplatňuje odpočet DPH, môže byť požadovaná iba obozretnosť primeraná okolnostiam. Základom je predpoklad, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES. To znamená, že ak správca dane nespochybnil existenciu plnení deklarovaných žalobcom v každom jednotlivom posudzovanom zdaňovacom období, bolo jeho povinnosťou, a rovnako tak žalovaného v odvolacom konaní, vysporiadať sa s účasťou žalobcu, resp. jeho vedomosťou, na prípadnom zneužívajúcom konaní vo vzťahu k systému dane z pridanej hodnoty a svoje závery z toho dostatočne a presvedčivo odôvodniť.
Všeobecné konštatovanie žalovaného vo vzťahu k žalobcom poukazovanej judikatúre súdneho dvora je preto neudržateľné. 20. Napriek skutočnosti, že už len vyššie uvedené nedostatky zakladali podľa názoru krajského súdu dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí, krajský súd pristúpil aj k posúdeniu ďalších námietok žalobcu uplatnených v podanej správnej žalobe (resp. v samostatných žalobách) ktoré sa viazali ku konkrétnym kontrolovaným zdaňovacím obdobiam. Žalovaný sa opomenul vysporiadať s námietkami žalobcu o úlohe spoločnosti EUTA s.r.o. ako sprostredkovateľa obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou UNIPHARMA - 1. slovenská lekárnická akciová spoločnosť. Vo vzťahu k dodávateľom COREKTA plus, s.r.o., UNSECO s.r.o., ARGUS MEDIA SERVICES, s.r.o., TIGER GROUP Slovensko spol. s r.o., RKI, spol. s r.o., MAYORS, s.r.o. mal žalovaný v odôvodnení všetkých napadnutých rozhodnutí zhodne upriamiť pozornosť na dodávateľov a subdodávateľov žalobcu, ktorí vzhľadom na rozsiahle zistenia správcu dane nemohli dodať žalobcovi deklarované služby.
Vo všetkých rozhodnutiach žalovaného však absentujú presvedčivé a konkrétne úvahy žalovaného, ako tieto skutočnosti zaťažujú žalobcu, v akej miere a z akých konkrétnych dôvodov možno pričítať na vrub žalobcu, že si zvolil týchto dodávateľov. Ak vykonaným dokazovaním nebolo spochybnené poskytnutie deklarovaných služieb, žalovaný bol vo všetkých rozhodnutiach povinný presne vymedziť, ktoré skutočnosti bol povinný preukázať žalobca, teda vymedziť okruh dôkazov, ktorými žalobca musel disponovať.
21. Voči rozsudku krajského súdu podal včas kasačnú sťažnosť žalovaný z dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP) a žiadal kasačný súd napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne a právo na náhradu trov konania žalobcovi neprizná. 22.
V prvom rade namietal postup krajského súdu, ktorým zlúčil do spoločného konania veci vedené pod sp.zn. 6S/109/2018, sp.zn. 1S/118/2018, sp.zn. 1S/88/2018, sp.zn. 1S/87/2018 a sp.zn. 5S/231/2018 a to z dôvodu, že v každom jednom konaní bolo preverovaných niekoľko rozdielnych obchodných reťazcov, čím považoval zlúčenie týchto vecí do jednej za neúčelné, nedôvodné a v rozpore so zákonom.
23. Sťažovateľ nesúhlasil s dôvodom pre ktorý krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutia, pričom tento vymedzil ako absenciu odôvodnenia vo vzťahu k podstatným odvolacím námietkam žalobcu a teda že sa nevyjadril ku všetkým rozsudkom uvedeným v odvolaniach, ktorých bolo dohromady 75. Brojil, že ani sám krajský súd sa s týmito 75 rozsudkami v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nezaoberal, neuviedol, ktoré z nich sú v prejednávanej veci relevantné a prečo sa nimi mal žalovaný zaoberať vo vzťahu k predmetu plnenia na preverovaných faktúrach. Rozsudky slovenských správnych súdov ktoré uviedol žalobca sú právne prekonané a irelevantné. Rozsudky Súdneho dvora Európskej únie sa
zas týkali zdaniteľných plnení, pri ktorých neexistovali pochybnosti o ich dodaní a povaha obchodných transakcií spĺňala definíciu podvodu, čo však nie je prípad žalobcu (napríklad zmieňovaný rozsudok v spojených veciach C-80/11 Mahagében a C-142/11 Péter Dávid).
24. Naopak, sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok pre vyššie uvedené nedostatky v odôvodnení za neprehľadný, zmätočný, rozporuplný a ktorého závery nekorešpondujú s predloženým spisovým materiálom. 25.
Na jednej strane mal krajský súd konštatovať, že opis predmetu konania žalovaným bol zrozumiteľný, logický a právne správne zhodnotil zistený skutkový stav, na druhej strane zrušil všetky napadnuté rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že sa nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa absencie dokazovania, resp. odôvodnenia záverov daňových orgánov vo vzťahu k vedomosti žalobcu, že dotknuté plnenia zakladajúce nárok na odpočet dane sú súčasťou daňového podvodu zo strany osôb vystavujúcich faktúru
ako dodávatelia. 26. Sťažovateľ namietal závery krajského súdu, podľa ktorých, ak správca dane nespochybnil existenciu plnení deklarovaných žalobcom v každom jednom posudzovanom zdaňovacom období, bolo jeho povinnosťou vysporiadať sa s účasťou žalobcu resp. jeho vedomosťou na prípadnom zneužívajúcom konaní vo vzťahu k DPH a svoje závery presvedčivo odôvodniť. Sťažovateľ však s poukazom na spisový materiál mal za to, že správca dane v každom jednom preverovanom prípade dospel práve k záverom, že dodávateľ žalobcovi nedodal deklarované
služby. Odôvodnenie krajského súdu je preto v tejto časti právne neudržateľné. 27. Zdôraznil, že správca dane postupoval v súlade s § 46 ods. 5 daňového poriadku, keď opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich realizáciu deklarovaného obchodného vzťahu so svojimi dodávateľmi pričom zároveň mu dal dostatočne najavo, že spochybňuje práve dodanie deklarovaných služieb dodávateľmi uvedenými na faktúrach. Poskytol mu zároveň dostatočný priestor na preukázanie reálneho dodania služieb dodávateľskou spoločnosťou a že táto spoločnosť nevystupovala v celej veci len ako subjekt vystavujúci faktúru tak, aby si mohol žalobca uplatniť odpočet DPH. Žalovaný dospel so správcom dane k zhodne k názoru, že žalobca uvedené nepreukázal a preto mu právo na odpočet DPH nepatrí.
28. Na prejednávanú vec preto nemožno aplikovať judikatúru Súdneho dvora Európskej únie na ktorú sa odvoláva žalobca (C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Electronics, či C-484/03 Bond House) pretože táto sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom podvodom, no v prípade žalobcu rozhodnutia daňových orgánov na tomto závere
nestoja. 29. Sťažovateľ zdôraznil, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca neprijal žiadne opatrenia na účely preverenia osoby s ktorou hodlal realizovať obchodnú transakciu a kto je oprávnený za ňu konať (EUFA, s.r.o. a MAYORS s. r. o.). Podnikateľ by si pritom mal s odbornou starostlivosťou preveriť dodávateľa, s ktorým plánuje uskutočnenie zdaniteľného obchodu a aby vykonal kroky za účelom zistenia totožnosti štatutárneho orgánu a teda, či jedná s osobou na to oprávnenou. Takéto údaje sú pritom verejne prístupné v registroch ako napríklad v Obchodnom registri, Zozname sprostredkovateľov nákupu alebo predaja humánneho lieku vedenom na stránke Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv.
Neobstojí preto jednoduché spolihanie sa žalobcu na zásadu neutrality DPH, prípadne tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany iného daňového subjektu zúčastneného v obchodnom reťazci, ktorého je žalobca súčasťou.
30. Sťažovateľ mal za to, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu reálnosti dodania služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.01.2018 môže správca dane preveriť pôvod tovaru ako aj doplniť dokazovanie za účelom odstránenia vzniknutých pochybností, ak vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Obchod, o ktorom
svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak, dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami v obchodnom reťazci.
31. Rovnaký prípad, akým je prípad žalobcu, riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení č. I ÚS 504/2014 zo dňa 10.09.2014 potvrdil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (kasačný súd dodáva, že sťažnosť bola odmietnutá ako neopodstatnená) ktorým zamietol žalobu daňového subjektu, pretože správca dane správne vyhodnotil nenaplnenie podmienok pre odpočítanie DPH, keď daňový subjekt preukazoval svoje právo iba po formálnej stránke, pričom ako platiteľ dane mal možnosť si zaobstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré preukazujú uskutočnenie zdaniteľného plnenia a teda preukázať materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia. Ústavný súd zároveň konštatoval, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal dostatočným spôsobom a dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Zároveň uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (podobne aj
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci García Ruiz c. Španielsko z 21.01.1999; Georiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998 a iné.). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. 32. Nestotožnil sa ani s názorom krajského súdu, že sa mal vyjadriť aj k uznaniu nároku na odpočet DPH z faktúry č. 3016062 od dodávateľa COREKTA plus, s.r.o. a to z dôvodu, že sťažovateľ preskúmaval napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní a tým, že žalobca v ňom neuznanie odpočítania DPH nenamietal, nebol dôvod, aby sťažovateľ pristúpil ku preverovaniu predmetnej faktúry. V tejto súvislosti mal za to, že krajský súd rozhodol nad rámec žaloby, pretože žalobca ani v žalobe uznanie odpočítania DPGH z faktúry č. 3016062 nenamietal a preto nemôže ani tvoriť jeden z dôvod v na zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného. 33. Rovnaké argumenty uviedol sťažovateľ aj v spojitosti s faktúrami vystavenými dodávateľom ARGUS MEDIA SERVICES, s.r.o., kde žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie v súlade s § 74 ods. 2 daňového poriadku iba v rozsahu požadovanom v odvolaní.
34. Záverom dodal, že všetky napadnuté rozhodnutia boli v súlade so zásadou zákonnosti vyjadrenou v § 3 ods. 1 daňového poriadku vydané v súlade s platnou legislatívou Slovenskej republiky, obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti, v odvodnení sa nachádza úvaha, ktorou bol vedený pri vyhodnotení dôkazov, ktoré vykonal správca dane ako aj správna úvaha použitá pri aplikácii právnych predpisov a rovnako aj argumentácia s ktorou sa vyrovnal s námietkami žalobcu. Akceptovaním právneho názoru krajského súdu by došlo k opakovaniu administratívneho konania, ktoré by neprinieslo priaznivejšie podmienky pre žalobcu.
35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp.zn. 8Sžfk/60/2020. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 5S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
36. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP) kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
37. Kasačný súd má za to, že hneď v úvode je potrebné vysporiadať sa s námietkou sťažovateľa smerujúcou voči procesnému postupu krajského súdu, ktorý spojil veci vedené pod sp.zn. 6S/109/2018, sp.zn. 5S/231/2018, sp.zn. 1S/87/2018, sp.zn. 1S/88/2048 a 1S/118/ 2018 na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 6S/109/2018. Môže sa javiť, že sa jedná o nenápadnú námietku bez možnosti dopadu na zákonnosť postupu a rozhodnutia krajského súdu, no opak je pravdou.
38. Zo súdneho spisu vyplýva, že dňa 21.01.2020 bol krajskému súdu v predmetnom konaní doručený návrh žalobcu na spojenie vyššie uvedených vecí. Následne vydal krajský súd uznesenie č.k. 6S/109/2018-116 zo dňa 06.02.2020, ktorým rozhodol o spojení vyššie uvedených vecí vedených na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp.zn. 6S/109/2018.
39. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že krajský súd vyhovel návrhu na spojenie vecí na základe zistení, že v zmienených konaniach na strane žalobcu vystupuje spoločnosť MEDICOPHARM s.r.o., ktorá sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR ako žalovaného. Z ďalšieho vyplýva, že za právny základ pre spojenie vecí ustálil krajský súd ustanovenie § 65 ods. 1 SSP. Konštatoval, že tým, že veci spolu skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania, ako aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania, rozhodol o ich spojení na spoločné konanie.
40. Kasačný súd konštatuje, že za predpokladu, že krajský súd chce pristúpiť k postupu podľa 65 ods. 1 SSP, jedná sa o fakultatívne spojenie vecí, na aplikáciu ktorého musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa veci začali na správnom súde na základe samostatnej žaloby a skutkovo spolu súvisia alebo veci sa začali na správnom súde na základe samostatných žalôb a tieto sa týkajú tých istých účastníkov konania (napr. žalobca napáda viacerými žalobami nie totožné rozhodnutia alebo opatrenia toho istého orgánu verejnej správy). Spoločným kritériom, na ktoré musí konajúci súd zároveň prihliadnuť, je hospodárnosť konania. Zároveň podľa § 65 ods. 2 SSP platí, že pri podaní viacerých súvisiacich žalôb je žalobca povinný označiť ich súvislosť a vzájomný vzťah, a to aj vtedy, ak ich spojenie nežiada. Z uvedených zistení má kasačný súd za to, že neboli naplnené podmienky stanovené tak v odseku 1 ako ani v odseku 2 citovaného ustanovenia § 65 SSP.
41. V prvom rade je zrejmé, že podnetom na spojenie vecí bola žiadosť žalobcu, pričom tento bol zároveň povinný označiť súvislosť a vzájomný vzťah vecí, ktoré žiada spojiť. Z návrhu takéto okolnosti vôbec nevyplývajú a žalobca si túto povinnosť teda splniť opomenul. Krajský súd preto nemohol svoje rozhodnutie založiť na osvedčení súvisu medzi jednotlivými žalobami, pretože ten je povinný preukázať žalobca (po správnosti už v podanej žalobe, resp. v tej najneskôr podanej v konaní o ktorej bude žiadať spojenie vecí, najneskôr však spolu s návrhom na spojenie vecí).
42. V prípade, ak mienil krajský súd spojiť veci podľa § 65 ods. 1 bolo potrebné vyhodnotiť (okrem iného) hospodárnosť takéhoto postupu. Je síce zrejmé, že dosahy na hospodárnosť konania v dôsledku spojenia vecí v prípade totožnosti účastníkov konania možno predpokladať, no nemusí tomu tak byť v každom jednom prípade. S ohľadom na prejednávanú vec sa skutočne jedná o konanie kde vystupujú totožní účastníci konania, navyše v rovnakom postavení, pričom sa javí, že sa jedná aj o veci, ktoré spolu skutkovo súvisia, keďže predmetom prieskumu boli rozhodnutia žalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane určil na dani z pridanej hodnoty rozdiel v sume nadmerného odpočtu, čím žalobcovi znížil nadmerný odpočet na konkrétne zdaňovacie obdobie (kasačný súd opakovane zdôrazňuje, že označiť súvislosť a vzájomný vzťah vecí bolo bremenom žalobcu). Jednalo sa dovedna o päť zdaňovacích období, august 2015, január 2016, august 2016, september 2016 a december 2016. V rámci zdaňovacích období sa správca dane zameral za preverovanie faktúr konkrétnych subjektov, v súvislosti s ktorými žalobcovi nepriznal právo na odpočet DPH.
Za zdaňovacie obdobie august 2015 vyhodnotil správca dane za neoprávnené uplatnenie práva na odpočítanie dane z faktúr od spoločností RKI, spol. s r.o., MAYORS, s.r.o. a ARGUS MEDIA SERVICES, s.r.o. . Za zdaňovacie obdobie január 2016 vyhodnotil správca dane za neoprávnené uplatnenie práva na odpočítanie dane z faktúr od spoločností ARGUS MEDIA SERVICES, s.r.o., EUFA, s.r.o. a TIGER GROUP Slovensko, spol. s r.o.
. Za zdaňovacie obdobia august 2016, september 2016 a december 2016 vyhodnotil správca dane za neoprávnené uplatnenie práva na odpočítanie dane z faktúr od spoločností EUFA, s.r.o., UNSECO, s.r.o. a COREKTA plus, s.r.o. . Je zrejmé, že v jednotlivých zdaňovacích obdobiach boli predmetom šetrenia zo strany správcu dane dodávky služieb od tých istých spoločností (no to iba v niektorých prípadoch), čo však v odôvodnení uznesenia o spojení vecí nie je spomínané.
43. Je pravda, že súdu nevyplýva povinnosť odôvodňovať procesné uznesenia v takom rozsahu ako rozsudky, no poskytnúť účastníkom konania aspoň stručne svoje úvahy, prečo rozhodol určitým spôsobom nemožno odňať. Takýmto odôvodnením pritom nie je iba strohé konštatovanie, že spojenie vecí je odôvodnené hospodárnosťou konania. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že voči uzneseniu o spojení vecí kasačná sťažnosť nie je prípustná, pretože postup možno namietať (tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci) v rámci kasačnej sťažnosti smerujúcej voči rozhodnutiu vo veci samej. Tu už potom kasačný súd spätne posúdi, či takýto postup má podklad v súdnom spise (resp. spisoch) a či úvahy súdu odzrkadľujú tento stav. S ohľadom na absenciu odôvodnenia kasačný súd nevedel uchopiť žiadne úvahy, ktoré by odôvodňovali zvolený procesný postup.
44. V odôvodnení predovšetkým absentuje úvaha krajského súdu, prečo považoval spojenie vecí za hospodárne a to napriek skutočnosti, že v jednotlivých zdaňovacích obdobiach preveroval správca dane faktúry vystavené totožnými dodávateľmi (EUFA, s.r.o., UNSECO, s.r.o. a COREKTA plus, s.r.o.) len v troch prípadoch z piatich. V ostatných dvoch zdaňovacích obdobiach (zdaňovacie obdobia august 2015 a január 2016) sa dodávatelia v prevažnej miere
líšili. Ako už kasačný súd skôr spomínal, hospodárnosť spojenia vecí treba posudzovať individuálne vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a nemožno sa spoliehať iba na možnú hospodárnosť vyplývajúcu z totožnosti účastníkov konania. Nedostatočné posúdenie aspektu hospodárnosti spojenia vecí môže mať presne opačné následky ako sa predpokladá.
45. Hospodárnosť spojenia vecí v predmetnom prípade je teda otázna a kasačný súd má za to, že jej nedôsledné posúdenie má dosah aj na celkové odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré trpí vágnosťou a neadresnosťou. Nosné dôvody zrušenia napadnutých rozhodnutí žalovaného sú vymedzené v bodoch 105-107 napadnutého rozsudku (celkový rozsah rozsudku pritom tvorí až 48 strán), pričom tieto nie sú dostatočne prepojené s každým jedným napadnutým rozhodnutím, čo spôsobuje v konečnom dôsledku nepreskúmateľnosť samotného napadnutého
rozsudku. Z napadnutých rozhodnutí (vo všetkých piatich prípadoch) pritom nevyplýva, že by správca dane alebo žalovaný použili totožné odôvodnenie, práve naopak, zohľadňovali v nich konkrétny skutkový stav a špecifické dodávateľské a subdodávateľské vzťahy.
Je zrejmé, že krajský súd chcel obsiahnuť právne posúdenie všetkých zmienených vecí v rámci jedného rozsudku, no to sa mu riadne nepodarilo. 46. Tým, že sťažovateľ dôvodne namietal nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorý sa odrazil v rozhodnutí vo veci samej a spôsobil zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, kasačný súd sa ďalšími vecnými námietkami sťažovateľa vzťahujúcimi sa k meritu veci nezaoberal.
47. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd považuje kasačnú sťažnosť za dôvodnú a v zmysle § 462 ods. 1 SSP zrušuje napadnutý rozsudok súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd s prihliadnutím na vyššie uvedené závery kasačného súdu opätovne posúdi, či pre spojenie vecí boli skutočne naplnené procesné podmienky zároveň so zameraním sa predovšetkým na záujem hospodárnosti konania. Kasačný súd podotýka, že uznesenie o spojení vecí je považované za uznesenie ktorým sa upravuje vedenie konania a krajský súd ním nie je viazaný. 48.
Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. 49. O trovách kasačného konania rozhodne krajský súd podľa § 467 ods. 3 SSP.
50. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. júna 2022