8Sžfk/7/2021

1. Napadnutým rozhodnutím č. 102226526/2018 zo dňa 12. novembra 2018 žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“) č. 101267596/2018 zo dňa 03. júla 2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj ako „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2011 v sume 336.162,58 eur. 2. Rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov vychádzajú zo zistení získaných počas daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobie, o výsledku ktorej správca dane vyhotovil protokol č. 9210401/5/3914868/2013/Brez zo dňa 23. augusta 2013, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k jeho záverom č. 9210401/5/3923516/2013 zo dňa 26. augusta 2013 doručený žalobcovi dňa 28. augusta 2013. 3. Dôvodom vyrubenia rozdielu DPH bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľmi iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o. za dodanie poľnohospodárskych plodín. Daňové orgány oboch stupňov na základe vykonaného dokazovania počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania konštatovali, že v kontrolovanom zdaňovacom období január 2011 nebolo preukázané dodanie tovaru (poľnohospodárskych plodín) žalobcovi od deklarovaných dodávateľov iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o. tak, ako to vyplýva z predložených faktúr, v dôsledku čoho nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok na vznik práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (ďalej aj ako „zákon o DPH“).

4. Preskúmania rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov sa žalobca domáhal všeobecnou správnou žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „správny súd“) napadnutým rozsudkom tak, že žalobu podľa § 190 SSP zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.

žalobcu. Tiež preveroval zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľov iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o., so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena.

K takémuto záveru nemožno podľa správneho súdu dospieť jazykovým, ani logickým, či teleologickým výkladom ustanovenia § 46 ods. 1 daňového poriadku, a to ani s prihliadnutím na dôvodovú správu vypracovanú predkladateľom

kontroly. 7. V poslednej štvrtej vete ustanovenia § 46 ods. 1 daňového poriadku zákon upravuje postup pre prípad, ak z dôvodu prekážky na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, zároveň mu stanovuje povinnosť túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia kontroly, pričom posledná veta súvetia za čiarkou uvádza: „.

8. Rovnako z dôvodovej správy k daňovému poriadku nevyplýva žalobcom prezentovaná všeobecná a absolútna povinnosť správcu dane začať daňovú kontrolu najneskôr na 40. deň od doručenia oznámenia. Správny súd v tejto súvislosti dodal, že predmetná daňová kontrola bola začatá dňom uvedeným v oznámení o výkone daňovej kontroly č. 9210401/5/1664518/2012 zo dňa 11. júla 2012 ( doručeným žalobcovi 16. júla 2012) teda dňom 06. september 2012, pričom bola ukončená v súlade s § 46 ods. 9 daňového poriadku doručením protokolu dňa 28. augusta

Malo ísť podľa vyjadrenia žalobcu o motorové vozidlá, ktoré prepravovali tovar od dodávateľov na žalobcom určené miesto vykládky, pričom prepravu tovaru nezabezpečoval žalobca, ale podľa jeho vyjadrenia deklarovaní dodávatelia iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o. Na základe týchto žalobcom poskytnutých 49 EČMV správca dane v spolupráci s Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. identifikoval u 15 evidenčných čísiel motorových vozidiel ich prevádzkovateľov, ktorými podľa evidencie v elektronickom mýtnom systéme mali byť Mor-Trans Kft., Csehi Imre, Biro Ferenc, Mor Trans, Laszlo Pek, M-M Agro Trans Kft., všetko prepravcovia so sídlom v Maďarskej republike. Zvyšných 34 motorových vozidiel nebolo podľa vyjadrenia NDS, a.s. zaregistrovaných v EMS, neexistoval o nich záznam o pohybe vo vymedzených úsekoch ciest, ani prostredníctvom tzv. ticketingu. Žalobcom navrhovaní svedkovia, U. Z. W. I. S., konatelia deklarovaných dodávateľov v čase uskutočnenia preverovaných zdaniteľných obchodov, boli obyvatelia Maďarskej republiky s pobytom na jej území. 10. Žalobca spôsob realizácie obchodovania s deklarovanými dodávateľmi popísal tak, že

zúčastnil. K spôsobu nadviazania obchodných vzťahov s deklarovanými dodávateľmi žalobca uviedol, že o obchodnej spoločnosti ALAURUS s.r.o. a iTech systems, s.r.o. sa žalobca dopočul od pána P. Z., pričom obchodné rokovania vykonával s konateľom spoločnosti pánom S. I. (za ALAURUS s.r.o.) a s konateľom spoločnosti pánom Z. U. (za iTech systems, s.r.o.), resp. osobou poverenou uzatvárať obchody za túto spoločnosť, a to s pánom P. Z..

11. Uvedený modus operandi realizácie preverovaných zdaniteľných obchodov s deklarovanými dodávateľmi žalobcu, počnúc ich výberom za obchodných partnerov na základe „dopočutia sa“ o týchto obchodných spoločnostiach od tretej fyzickej osoby, ktorej meno alebo podnikateľská povesť, rovnako ako u dodávateľov žalobcu, nebola zrejme pre žalobcu podstatná, keďže z podkladov žalobcu a následného preverovania nevyplýva, že by išlo o obchodné spoločnosti etablované na trhu s poľnohospodárskymi komoditami, cez nezáujem žalobcu o pôvod tovaru, o spôsobe jeho skladovania pri zachovaní potrebných vlastností poľnohospodárskych komodít a ich kvality, o spôsobe prepravy a končiac spôsobom platby v hotovosti bez toho, aby boli predložené vážne listy alebo dodacie listy prepravcom, to všetko podľa správneho súdu vo vzájomných súvislostiach nesvedčí o obozretnosti žalobcu pri výbere obchodných partnerov a o tom, že by žalobca vynaložil dostatočnú odbornú starostlivosť za účelom prijatia zdaniteľných plnení v takom vysokom objeme a cene dodávaného tovaru a že by dbal na konsekvencie, ktoré všeobecne záväzné normy verejného práva s prijatím

podnikateľ javiť vážny záujem a mali by tvoriť podstatnú časť portfólia informácií slúžiacich k eliminovaniu podnikateľského rizika, ako aj podporu pri preukazovaní oprávnenosti nárokov žalobcu voči štátnemu rozpočtu. 13. Podľa názoru správneho súdu neobstojí tvrdenie žalobcu o obchodnom tajomstve vo vzťahu k pôvodu tovaru a k miestu jeho nakládky, rovnako neobstoja tvrdenia o obchodných zvyklostiach vo vzťahu k realizácii platieb v hotovosti za prijaté zdaniteľné plnenia v jednom zdaňovacom období v takom veľkom objeme a cene, pretože sám žalobca tým, že pri výbere obchodných partnerov dôverčivo pristal na diktované podmienky, ako fyzická osoba podnikajúca na vlastnú zodpovednosť s plnou majetkovou zodpovednosťou prispel ku vzniku dôkaznej núdze, do ktorej sa dostal pri preukazovaní splnenia jednej zo základných podmienok vzniku nároku na odpočet dane, ktorou je nepochybne prijatie zdaniteľných plnení práve od osoby uvedenej na faktúre (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH).

15. Správny súd uviedol, že žalobca v priebehu daňovej kontroly neposkytol dostatočné informácie a dôkazy odstraňujúce opodstatnené a objektívne pochybnosti správcu dane k reálnemu základu preverovaných zdaniteľných plnení vo vzťahu k deklarovaným

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Zároveň je potrebné prihliadnuť i na skutočnosť, že žalobca neidentifikoval prepravcov, poskytol len 49 EČMV, z ktorých správca dane s využitím súčinnosti tretích osôb stotožnil 15 EČMV a ich prevádzkovateľov - prepravcov, pričom o dodávateľoch a o ich konateľoch v relevantnom čase preverovaných obchodov neposkytol žalobca žiadne využiteľné informácie.

17. V tejto súvislosti správny súd poukázal na to, že žalobca sa v priebehu vyrubovacieho konania nedomáhal opatrenia proti nečinnosti podľa § 66 daňového poriadku, alebo že by sa postupom podľa § 3 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach domáhal ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieval, že boli porušené nečinnosťou orgánu

To ani v tom prípade, že o zabezpečenie tohto práva žalovaný v žiadostiach o poskytnutie medzinárodnej výmeny informácií výslovne žiadal. Nariadenie č. 904/2010 takéto práva daňovým subjektom registrovaným pre daň na území členského štátu, ktorý o medzinárodnú spoluprácu požiadal, nezaručuje. Predmetné nariadenie svojím obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia č. 904/2010). Na zabezpečenie tohto účelu jednotlivé členské štáty postupujú podľa vlastných noriem verejného práva s pôsobnosťou a účinnosťou na ich území.

preverenia kontrolovaného zdaniteľného plnenia na území iného členského štátu podľa jeho vnútroštátneho právneho poriadku nie je vynútiteľné dožadujúcim členským štátom za účelom zabezpečenia práv daňového subjektu, ktoré sa uplatňujú na území dožadujúceho členského štátu (§ 25 ods. 4 daňového poriadku).

Z obsahu odpovedí z MVI vyplýva, že daňové orgány iného členského štátu poskytli nie len výpovede dotknutých svedkov, ale tieto boli podopreté aj informáciami z účtovníctva a daňovej evidencie prepravcov. Z týchto informácií vyplynulo, že prepravu predmetného tovaru na základe objednávky dodávateľov žalobcu nerealizovali a keď nejakú v tom období s obdobnou komoditou realizovali, bolo to pre iné daňové subjekty. Rovnako ani výsluch konateľa dodávateľa žalobcu nespochybniteľným spôsobom nepreukázal realizáciu dodávok pre žalobcu, pričom tento výsledok nie je podľa správneho súdu možné pričítať neprítomnosti žalobcu na realizovanom procesnom úkone.

22. Správny súd tiež neprisvedčil námietke žalobcu, že daňové orgány nedostatočne zistili skutkový stav z dôvodu nevykonania výsluchu skladníkov zúčastnených pri vykládke tovaru. Správny súd mal za to, že doplnenie dokazovania výsluchmi týchto osôb by k prevereniu žalobcom prijatých zdaniteľných plnení a k objasneniu, kým bol tovar dodaný, neprispelo, keďže skladníci pri vykládke tovaru nemali prečo mať vedomosť o tom, kto je skutočný dodávateľ žalobcu a aký je pôvod tovaru, keďže to nevedel ani sám žalobca (nebol pri nakládke, spoľahnúc sa na dodávateľov a pre neho neznámych prepravcov). Navyše, dodanie

23. Z vykonaného dokazovania je podľa názoru správneho súdu zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcov DPH, ktorí mali žalobcovi preverovaný tovar dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobie, ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Správny súd konštatoval, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

25. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy možno priznať trovy konania iba výnimočne.

26. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. h/ a g/ SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil, rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

28. Podľa žalobcu správny súd nesprávne právne posúdil právo žalobcu byť prítomný pri výsluchu svedkov uskutočňovaného prostredníctvom MVI. V tejto súvislosti poukázal na § 25 ods. 4 daňového poriadku s tým, že v predmetnom konaní bolo závažným spôsobom porušené jeho zákonné právo, keďže nebol upovedomený o čase a mieste konania výsluchu, t. j. bolo odopreté jeho právo klásť svedkom otázky. Spochybnil tiež správnym súdom poukázanú aplikáciu smernice, ktorá sa zameriava na boj proti podvodom. Mal za to, že správca dane sa nemôže zbaviť povinnosti upovedomiť žalobcu o výsluchu svedka prenesením tejto povinnosti na zahraničný subjekt. Zo dodržanie procesných práv žalobcu v plnej miere zodpovedá správca

výsluchov. Na tomto mieste s poukazom na právo zahraničných osôb byť konateľmi slovenských spoločností uviedol, že netrval na výsluchu zahraničných konateľov prostredníctvom MVI. Podľa žalobcu správca dane mohol zabezpečiť výsluch na Slovensku tak, aby bolo naplnené procesné právo žalobcu zúčastniť sa výsluchu. Správca dane naopak postupoval formálne a žalobcu kontaktoval až za účelom záverečného prejednania veci. 29. Ďalej žalobca rozporoval závery správneho súdu a daňových orgánov o neobozretnosti žalobcu pri dojednávaní obchodných prípadov, čím mal prispieť k svojej dôkaznej núdzi.

30. S poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie dôvodil, že jeho právo na odpočet nemôže byť negatívne ovplyvnené prípadným neplnením povinností obchodného partnera. 31. Záverom žalobca namietal záver správneho súdu o neprekročení zákonnej lehoty trvania daňovej kontroly a nesprávnosti žalobcovho výkladu § 46 ods. 1 daňového poriadku. Žalobca zotrvával na svojom závere, že správca dane nestihol daňovú kontrolu ukončiť do jedného roka od jej začatia tak, ako to vyžaduje zákon. Povinnosť správcu dane začať daňovú kontrolu najneskôr v 40. deň od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly je absolútnou povinnosťou a nevzťahuje sa len na prípad, kedy nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení. Ide o logický výklad plne rešpektujúci „ratio legis“, resp. úmysel zákonodarcu týkajúci sa určenia najneskoršieho začiatku daňovej kontroly, ktorý vyplýva z dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu daňového poriadku. Táto povinnosť správcu dane má v súlade s princípom právnej istoty zabrániť svojvôli správcu dane oznámiť začatie daňovej

Nakoľko daňová kontrola bola ukončená dňa 28. augusta 2013, bola prekročená zákonom stanovená maximálna jednoročná lehota na jej vykonanie, čo má za následok nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov. 32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a vyhodnoteniu jeho výsledkov uviedol, že správca dane vypočul skladníkov v súvislosti s iným konaním u žalobcu, a to A. I., U.. P. E. W. I.Á_ Z.. Títo podľa žalovaného síce potvrdili, že v predmetných skladoch sa vykonala vykládka tovaru, ktorý bol privezený nákladnými motorovými vozidlami s maďarskými EČV, avšak nemali vedomosť o tom, kto bol dodávateľom tovaru pre žalobcu. Ďalej uviedol, že žalobcom požadovaná výpoveď konateľa dodávateľa spochybnila dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní.

IV. Posúdenie kasačného súdu

K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou dôvodnosti zohľadňovania konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu.

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

38. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

40. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

42. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

44. Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

2011. K rozsahu dôkazného bremenu žalobcu a správnosti posúdenia jeho unesenia 46. Argumentačným základom podanej kasačnej sťažnosti bol nesúhlas s právnym názorom daňových orgánov a správneho súdu, podľa ktorých žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia podmienok na odpočet DPH v kontrolovanom zdaňovacom období január 2011 a s tým spojené namietanie nedostatočného dokazovania v daňovom konaní, resp. nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov. 47. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne

48. V daňovom konaní sa okrem zásady zákonnosti uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné finančné orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho

49. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie

50. Podmienky uvedené v § 49 a nasl. zákona o DPH (odpočítanie dane) sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenie bolo uskutočnené osobou uvedenou vo faktúre.

To znamená, že uvedeným dodávateľom nevznikla daňová povinnosť, pretože tovar žalobcovi nedodali, a teda nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, keďže fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar.

53. Kasačný súd poukazuje tiež na to, že žalobca k deklarovaným dodávateľom nielenže nedoložil žiadne bližšie informácie, ale aj spôsob nadviazania obchodných vzťahov s deklarovanými dodávateľmi nesvedčí v jeho prospech. Základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je okrem iného aj to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu a pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené.

Základom pre vyslovenie záveru o nesplnení podmienok na odpočítanie dane totiž bolo nepreukázanie dodania tovaru práve deklarovanými dodávateľmi iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o. Kasačný súd preto opakovane poukazuje na to, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie neznamená povinnosť pre správcu dane vykonávať dokazovanie dovtedy, pokiaľ sa nepotvrdia žalobcom deklarované skutočnosti. Navyše v tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že žalobcom navrhovaní skladníci boli vypočúvaní v rámci iných daňových kontrol vykonávaných u žalobcu a síce potvrdili existenciu tovaru, ale o konkrétnych dodávateľoch vedomosti nemali.

56. Neobstojí obrana žalobcu, ktorý s poukazom na judikatúru súdneho dvora argumentoval, že nemôže byť postihovaný za neplnenie povinností obchodného partnera. V prípade obchodných vzťahov žalobcu s dodávateľmi iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o., ktorí mu mali dodávať tovar, išlo o priamy obchodný vzťah, pričom vzhľadom na všetky okolností prípadu (hlavne na rozsah a hodnotu obchodovania) žalobca nepostupoval s náležitou obozretnosťou a nedokázal preukázať dodanie tovaru práve týmito dodávateľmi.

To všetko spolu s ďalšími zisteniami správcu dane o deklarovanej preprave tovaru relevantným spôsobom spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti dodávok takýmito dodávateľmi. 57. Na tomto mieste kasačný súd zdôrazňuje, že je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránila všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, čo zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadom obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej), ktorá dodávku vykoná. Ak žalobca vstupoval do obchodného vzťahu so spoločnosťami iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o., keď nebolo zrejmé, aký je pôvod tovaru, či deklarovaní dodávatelia sú schopní tovar dodať, resp. či s takým špecifickým druhom tovaru aj pravidelne obchodujú, tiež akým spôsobom sa mala zabezpečovať preprava tovaru, pre prípad následnej kontroly si mal žalobca zabezpečiť dostatok preukazných dôkazov, na základe ktorých by sa dalo podrobne preveriť, že tovar bol skutočne žalobcovi dodaný práve deklarovanými dodávateľmi. V prejednávanom prípade sa to

Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34).

59. V prejednávanej veci došlo zo strany správcu dane a žalovaného k relevantnému spochybneniu jednej zo základných hmotnoprávnych podmienok, ktorej preukazovanie je na pleciach daňového subjektu, v tomto prípade osoby dodávateľa, a tým teda aj jeho postavenia ako zdaniteľnej osoby. Pre kasačný súd má v tomto kontexte zásadný význam skutočnosť, že žalobca v rámci dôkazného bremena nepreukázal dostatočným spôsobom dodania zdaniteľných plnení tvrdenými dodávateľmi majúcimi postavenie zdaniteľnej osoby, pričom z okolností prejednávanej veci nevyplývajú ani skutočnosti nasvedčujúce tomu, že existuje iný preukázaný dodávateľ, majúci postavenie zdaniteľnej osoby, na základe čoho by mohlo vzniknúť právo na odpočítanie DPH v zmysle záverov rozsudku Kemwater ProChemie, C-154/

K námietke porušenia procesných práv žalobcu 60. Čo sa týka námietky žalobcu o porušení jeho procesných práv pri MVI, konkrétne, že pri získavaní informácií prostredníctvom výsluchu svedkov mu malo byť odopreté jeho právo klásť svedkom otázky, kasačný súd v prvom rade poukazuje na to, že MVI bola v danom prípade realizovaná na základe Nariadenia č. 904/2010 (pozn. kasačného súdu: nie smernice ako žalobca v kasačnej sťažnosti nesprávne uviedol), ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Jeho účelom je stanoviť pravidlá a postupy, ktoré umožnia príslušným orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva a zároveň (nie však výlučne) boji proti podvodom súvisiacim s DPH.

62. Nad rámec uvedeného kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 22. októbra 2013 č. C-276/12, Jiří Sabou v. Finanční ředitelství pro hlavní město Prahu, kde Súdny dvor posudzoval otázku, či je možné použiť dôkazy získané v rámci MVI za situácie, ak pri MVI neboli realizované procesné práva daňového subjektu, ktoré má v rámci vnútroštátneho daňového konania. Súdny dvor uviedol, že dodržanie práv daňového subjektu na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňový subjekt podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu.

K námietke prekročenia zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly 63. Nedôvodná je tiež námietka žalobcu o prekročení zákonom stanovenej lehoty na výkon daňovej kontroly, vyvodená na základe určenia jej začiatku vyplývajúceho zo žalobcom vykonaného výkladu § 46 ods. 1 Daňového poriadku. Kasačný súd sa v tejto otázke v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením správneho súdu (viď body 5-7 tohto rozhodnutia). Žalobcom uvádzaný výklad § 46 ods. 1 daňového poriadku považuje za nesprávny a nezohľadňujúci celkový kontext uvedeného zákonného ustanovenia, hlavne vo vzťahu k prvej vete, ktorá jednoznačne viaže začatie daňovej kontroly na deň určený v oznámení správcu dane o daňovej kontrole.

daňového poriadku)

daňovej kontroly. Stanovenie tejto lehoty sa kasačnému súdu javí ako účelný nástroj na predchádzanie situáciám, keď by sa daňovník cestou oznámenia dôvodov nemožnosti začatia daňovej kontroly dňom stanoveným podľa úpravy § 46 ods. 1 veta prvá , snažil z akýchkoľvek dôvodov dosiahnuť odsunutie začiatku daňovej kontroly na neprimerane vzdialený termín. Lehota 40 dní sa javí ako lehota primeraná a účelná, na poskytnutie možnosti daňovníkovi splniť povinnosť predložiť požadované doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly aj v prípade existencie objektívnych prekážok technického či iného charakteru na jeho strane.

66. Postup v zmysle výkladu žalobcu je v rozpore s požiadavkami na gramatický výklad zákonnej úpravy, pri ktorom treba zohľadniť, že stanovenie lehoty 40 dní je uvedené až v druhej vete, za čiarkou upravujúcou postup v prípade, ak z dôvodu na strane daňovníka nie je možné začať daňovú kontrolu dňom určeným správcom dane.

67. Rovnako takýto výklad nie je akceptovateľný ani z hľadiska účelu zákonnej úpravy (teleologický výklad). Z tohto pohľadu treba zohľadniť, že účelom uvedenia lehoty 40 dní je požiadavka na zabezpečenie začatia daňovej kontroly v primeranej lehote aj v prípade, ak by daňovník účelovo alebo nedôvodne signalizoval existenciu prekážok začatia daňovej kontroly na jeho strane a z tohto dôvodu sa domáhal odsunutia začiatku daňovej kontroly

správcu dane nedôvodne a neprimerane zasahovalo do možností organizačného zabezpečovania a plánovania jeho činnosti, pričom súd nevidí žiaden relevantný dôvod na takéto obmedzenie. Pokiaľ žalobca namietal potrebu zabezpečenia ochrany práv daňovníka pred „šikanóznym“ stanovovaním začiatku daňovej kontroly v neprimerane vzdialenej budúcnosti, kasačnému súdu sa takáto hrozba nejaví ani potenciálne reálna, naviac tak daňovníci ako aj daňové orgány si musia byť vedomí samotnej existencie, ústavnej konformnosti a dôsledkov existencie vecne súvisiaceho inštitútu zániku práva vyrubiť daň v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty v zmysle § 69 daňového poriadku.

2012) teda dňom 06. september 2012, pričom bola ukončená v súlade s § 46 ods. 9 daňového poriadku doručením protokolu dňa 28. augusta 2013. Zákonná lehota jedného roka na vykonanie kontroly podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku bola dodržaná a protokol o výsledku daňovej kontroly bol zákonným podkladom pre vydanie rozhodnutí vo veci samej. K odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe 69. Pokiaľ žalobca namietal odklon od ustálenej rozhodovacej praxe v konaniach žalobcu týkajúcich sa iných zdaňovacích období (8Sžf/51/2015, 8Sžf/46/2016, 8Sžf/66/2016 a 8Sžf/47/ 2016), v ktorých správny súd a následne aj najvyšší súd potvrdili námietku žalobcu smerujúcu k skutkovo a právne podobným nedostatkom v daňovom konaní, kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že v uvedených rozhodnutiach správny aj najvyšší súd preskúmavali rozhodnutia vo veciach zdaňovacích období september - november 2010, pričom dôvodom na zrušenie rozhodnutí žalovaného bolo nedostatočné zisťovanie podkladov a nedostatočne vykonané dokazovanie pre rozhodnutie v súvislosti s neuznanými dodávkami od spoločnosti Triskelion, s.r.o. V prejednávanej veci boli daňovými orgánmi vyhodnotené ako nepreukázané dodávky od dodávateľov iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o., v súvislosti s ktorými správca dane vykonal dôsledné dokazovanie, využil všetky zákonné možnosti za preverenia deklarovaných obchodov priamo u dodávateľov, ako aj dostatočným spôsobom preveril prepravu deklarovaného tovaru. 70. Právnym základom záveru o správnosti postupu správneho súdu a dôvodom pre zamietnutie kasačnej sťažnosti je skutočnosť, že žalobca nepreukázal splnenie rozhodujúcej podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca nepreukázal, že tovar bol dodaný dodávateľmi uvedenými na predmetných faktúrach (spoločnosťami iTech systems, s.r.o. a ALAURUS s.r.o.). Správny súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo nebola dostatočne preukázaná skutočnosť, že tovar bol dodaný uvedenými dodávateľmi. Podľa názoru kasačného súdu správny súd svoj správny záver odôvodnil dostatočným a zákonným spôsobom, a to aj v súvislosti s rozsahom dokazovania správcom dane.