8Sžhk/1/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu - prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Kataríny Benczovej a Mgr. Kristíny Babiakovej - v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Siemens Aktiengesselschaft Österreich, so sídlom Siemensstrasse 92, A - 1210 Viedeň, Rakúska republika - práv. zast.: Nedelka Kubáč advokáti s.r.o., IČO: 47255731, so sídlom v Bratislave, Miczkiewiczova 9, za ktorú koná advokát JUDr. Martin Nedelka, Ph.D. - proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, IČO: 00699063, so sídlom v Bratislave, Drieňová 24 - o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 190/2017/ODK-2017/KH/ R/2/017 zo dňa 15.06.2017 - konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave - č. k. 2S/213/2017-329 zo dňa 13. februára 2019 takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/213/2017-329 zo dňa 13. februára 2019 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

aby krajský súd postupom podľa § 192 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) pokutu uloženú rozhodnutím Rady primerane znížil. Žalobca zároveň žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov konania.

obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona č. 136/ 2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Rozhodnutím Rady bolo tiež zmenené rozhodnutie Úradu vo výroku č. 2 - t.j. v časti sankcie - a to tak, že druhostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. za konanie uvedené v prvom výroku rozhodnutia Rady uložená pokuta v sume 132.770 Eur, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť do 90 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

3. Rozhodnutie Rady (č. 190/2017/ODK-2017/KH/R/2/017 zo dňa 15.06.2017) bolo vydané po tom, čo Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/182/2009-453 zo dňa 6.8.2014 (ďalej aj ako „prvý rozsudok krajského súdu“) zrušil predchádzajúce rozhodnutie Rady v predmetnej veci (č. 2009/KH/R/52/035 zo dňa 14.8.2009) a vec vrátil žalovanému na nové konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 5Sžhpu/1/ 2014 zo dňa 28.4.2016 potvrdil rozsudok krajského súdu (ďalej aj ako „rozsudok najvyššieho

Na druhej strane však uviedol, že nie je zrejmé, z čoho krajský súd vychádzal, pri tvrdení, že žalovaný porušil zákaz reformatio in peius, keď Rada žalobcovi v pôvodnom druhostupňovom rozhodnutí znížila pokutu a nezvyšovala ju. Žalovaný sa mal po vrátení veci na ďalšie konanie vysporiadať so všetkými kritériami vyplývajúcimi z § 38 zákona č. 136/2001 Z. z. - aj s ekonomickým vplyvom jednotlivých účastníkov dohody na hospodársku súťaž na území

5. Najvyšší súd mal za to, že konštatovanie, že GQ-Dohoda obsahovala poznámku, že sa vzťahuje na všetky krajiny sveta, nie je dostatočné na posúdenie skutočného dopadu na trh. Zníženie pokuty nestačí odôvodniť len tým, že v prvostupňovom rozhodnutí bola uložená pokuta nad zákonný rámec 22% z obratu, a preto ju bolo potrebné znížiť na 10% z obratu bez zhodnotenia porušenia zákona žalobcom a jeho skutočného dopadu na relevantný trh.

Európska komisia. 6. Krajský súd žalobu žalobcu zamietol, keď ani jeden zo žalobných bodov nepovažoval vo veci za relevantný. V úvode odôvodnenia pritom poukázal na to, že správne trestanie (v porovnaní s trestaním v režime trestného práva), má niekoľko špecifík. Odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Sžhpu/1/2013 zo dňa 09.06.2015 - publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. R 45/2016 - s osobitným dôrazom na to, že správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy než tie, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Obdobne v tomto kontexte odkázal na iný rozsudok najvyššieho súdu - sp. zn. 2Sž/7/2015 zo dňa 22.03.2017 - z ktorého tiež vyplýva, že pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne v zmysle trestnoprávnych normatívnych ustanovení.

8. K jednotlivým žalobným bodom žalobcu, krajský súd prezentoval nasledovnú justičnú argumentáciu: a) uplynutie zákonnej lehoty na uloženie pokuty (body 48 až 50 odôvodnenia napadnutého rozsudku) - žalobca namietal, že počas súdneho konania, ktorého predmetom bol prieskum zákonnosti skorších rozhodnutí Rady, resp. Úradu, riadne plynula lehota na uloženie pokuty (podľa § 38 zákona o hospodárskej súťaži), ktorá podľa žalobcu aj uplynula.

Má za to, že medzi jednotlivými časovými úsekmi protiprávneho konania bol časový priestor, kedy sa žalobcovi protiprávne konanie podľa rozhodnutia Rady nepričítalo. Na uvedené krajský súd reagoval tak, že poslednýkrát došlo k porušeniu povinnosti 30.04.2004, pričom na posúdenie protiprávneho konania žalobcu ako trváceho deliktu nemá vplyv, že žalobca v období od 14.12.2000 do 01.04.2002 sa na kartelovej dohode nezúčastňoval, pretože charakter trvajúceho správneho deliktu, správanie žalobcu, ako aj objekt chránený zákonom zostali nezmenené a tvoria jeden celok.

Uviedol, že lehota pre uloženie sankcie je súčasťou lehoty pre zánik zodpovednosti, preto nemôžu plynúť úplne nezávisle. Iný názor prezentovaný žalobcom v žalobe je nesprávny a nezodpovedá zneniu § 246d OSP. b) žalobný bod smerujúci k porušeniu zásady reformatio in peius (bod 51 odôvodnenia rozsudku krajského súdu) v kontexte žalobcom namietanej skutočnosti, že v priebehu konania došlo k zmene internej právnej úpravy žalovaného, na základe ktorej sa rozhoduje o sankciách za protisúťažné konania, a to tak, že metodický pokyn účinný v čase vydania rozhodnutia Rady má byť pre žalobcu výhodnejší, vyhodnotil krajský súd rovnako za nedôvodný [pozn.: „Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž“ zo dňa 01.07.2014 (ďalej aj ako „metodický pokyn 2014“)]. Poukázal na to, že príslušný metodický pokyn PMÚ SR bližšie objasňuje ustanovenia zákona č. 136/2001 Z. z. a nemôže ísť nad jeho rámec. Osobitne uviedol, že metodický pokyn z roku 2014, nemohol priniesť žalobcovi lepší výsledok v predmetnom konaní, ak zároveň nedošlo k zmene zákonnej úpravy.

EÚ. Krajský súd uviedol, že tzv. cenové horizontálne dohody (o ktoré ide aj v súdenej veci), predstavujú veľmi závažné protiprávne konanie bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho konania na relevantný trh. Skutočný dopad je dostatočne demonštrovaný, ak je správny orgán schopný poskytnúť špecificky hodnoverný dôkaz indikujúci s rozumnou pravdepodobnosťou, že protisúťažné správanie malo dopad na trh. Súd ustálil, že nie je možné vždy kvantifikovať dopady protisúťažného správania na trh, ako aj to, že účinok protisúťažného konania sa nemusí nevyhnutne viazať na skutočný dopad - v prípade, že je preukázaný protisúťažný predmet vytýkaných správaní, nevyžaduje sa, aby došlo k skutočným protisúťažným účinkom (napr. C-534/07, C-49/92, T-329/01, T-203/01, T-122/07 až T-124/07, T-67/00, T-68/00, T-71/00, T-78/00, T-62/98, T-49/02 až T-51/02, T-38/02, T-241/01).

Nad rozsah uvedeného správny súd poukázal na žiadateľa o leniency program, ktorý potvrdil, že kartelovou dohodou boli ovplyvňované aj projekty na území Slovenskej republiky. Predmetná kartelová dohoda spočívala - okrem iných - v tom, že japonská skupina podnikateľov nebude vstupovať na európske trhy (vrátane československého a neskôr slovenského), čím potenciálne ovplyvnili konkurencieschopnosť a kvalitu výrobkov na európskom (aj slovenskom) trhu.

Ak v danom čase nebol na trhu dopyt, nemohol žalobca v tom čase reálne nič ponúkať a tým mať reálny dopad na tento trh. V súhrne preto krajský súd uviedol, že Rada správne vyhodnotila kritériá, na ktoré mala v súdenej veci prihliadať, svoje rozhodnutie v príslušnej časti presvedčivo a podrobne odôvodnila a jej závery nevykazujú znaky svojvoľnosti.

odvolací orgán vo veci nanovo rozhodnúť. Vrátenie veci prvostupňovému správnemu orgánu je relevantné v prípade, ak je to opodstatnené z hľadiska hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 59 ods. 3 Správneho poriadku). V súvislosti s uloženou sankciou krajský súd uviedol, že žalovaný v druhostupňovom konaní „korigoval výšku uloženej pokuty za trvajúci správny delikt presahujúcej zákonný limit v hornej hranici sadzby, a teda postupoval v súlade s § 59 ods. 1 SP“. Doplnil, že v odvolacom konaní žalovaný neuložil vo veci novú sankciu za správny delikt, o ktorej by sa predtým nekonalo (a proti ktorej žalobca nemal právo brániť sa).

medzí a hľadísk ustanovených zákonom, t.j. súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (R 52/2003). Krajský súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-183/02, podľa ktorého za účelom stanovenia pokuty je možné prihliadnuť ako k celkovému obratu podniku, tak i k časti tohto obratu, ktorý sa dosiahol tovarom, ktorý je predmetom porušenia, a ktorý môže poskytnúť údaje o jeho rozsahu.

konanie pred správnymi orgánmi netrvalo neprimerane dlho (vzhľadom na skutkové okolnosti veci). Krajský súd sa nestotožnil ani s tou námietkou žalobcu, že vo veci nebola - v rozpore so zákonom - uplatnená absorpčná zásada, keď ustálil, že žalobca nebol postihovaný za dva správne delikty (ako sa tento nesprávne domnieva), ale za jeden trváci správny delikt, a preto nebolo dôvodné túto zásadu aplikovať. Skutočnosť, že najskôr bolo toto konanie správnym orgánom identifikované ako dva správne delikty, avšak neskôr vzhľadom na úzku previazanosť GQ-Dohody a EGQ-Dohody, resp. popis protisúťažného konania, toto vyhodnotil ako jeden správny delikt, nie je porušením zákona (zo strany žalovaného). Uvedené platí aj z dôvodu, že skutková veta uvedená v rozhodnutí Rady zodpovedá tomu, čo bolo predmetom správneho konania a zároveň korešponduje so skutkovým vymedzením obsiahnutým v príslušnej výzve

10. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 167 SSP.

12. Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd pochybil pri interpretácii (i) povinnosti Rady postupovať v novom konaní podľa rozsudku najvyššieho súdu (ii) povinnosti Rady preveriť a posúdiť skutočné dopady údajného protisúťažného konania sťažovateľa na území Slovenskej republiky za účelom uloženia pokuty (iii) uplatnenia § 38 ods. 10 zákona o hospodárskej súťaži pri zdôvodnení uloženej sankcie (iv) otázky márneho uplynutia lehoty pre uloženie pokuty podľa § 38 ods. 8 zákona o

14. Existenciu kasačného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP vníma sťažovateľ v tom, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala osemročnej objektívnej lehoty pre uloženie pokuty vo vzťahu k jeho údajnému protisúťažnému konaniu v období od 20.09.1998 do 13.12.2000, ktorá už mala podľa sťažovateľa jednoznačne uplynúť. Krajský súd zároveň nevysvetlil, prečo považuje prekluzívnu lehotu na uloženie sankcie podľa § 38 ods. 8 zákona o hospodárskej súťaži za lehotu, ktorá stanovuje zánik zodpovednosti za protisúťažné konanie. [Nesprávne právne posúdenie veci - právna záväznosť skoršieho rozsudku najvyššieho súdu, potreba doplniť dokazovanie pre účely overenia kritéria relevantného pre výšku pokuty - skutočný dopad na trh]

Toto mal krajský súd v rámci súdneho prieskumu - v rozpore so zákonom - akceptovať, keď odkazujúc na právo EÚ súhlasil so žalovaným v tom, že v prípade kartelových dohôd sa negatívne dopady na trh predpokladajú. V tomto kontexte považuje sťažovateľ za neprijateľné aj to, že pre účely ustálenia sankcie postačuje potenciálny dopad kartelovej dohody na slovenský relevantný trh - odkazujúc na údajnú prednosť práva EÚ v predmetnej otázke. Krajský súd na základe tohto potom dospel - podľa sťažovateľa - k nesprávnemu právnemu záveru, že ustanovenie § 38 ods. 10 zákona neznamená, že iba správanie, ktorého negatívne účinky je možné presne identifikovať, je možné označiť za protiprávne.

Rada však takto nepostupovala a podľa sťažovateľa v bodoch 830 až 866 odôvodnenia (druhostupňového rozhodnutia) sa len snaží presvedčiť, že skutočné dopady protisúťažného konania nie je možné a vlastne ani potrebné v danom prípade presne určiť. Tento postup Rady pritom krajský súd (v rozpore so zákonom) akceptoval, a to napriek tomu, že túto povinnosť (viazanosť právnym názorom súdu) Rada mala tak podľa OSP, ako aj podľa Ústavy SR (právo na spravodlivý proces). Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie odkázal kasačný súd aj na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Cdo/12/2016, podľa ktorého - nerešpektovanie právne záväzného názoru kasačného súd, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty. Obdobne sťažovateľ odkázal súd na rozhodnutia Ústavného súdu ČR - sp. zn. IV ÚS 1642/11, resp. v náleze sp. zn. Pl. ÚS 4/06.

17. Ako to vyplýva z tohto článku rozsudku, uvedené pochybenie krajského súdu vníma sťažovateľ nielen ako naplnenie kasačného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g), ale aj podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP.

19. Krajskému súdu potom podľa sťažovateľa neprislúchalo prehodnocovať, resp. skúmať správnosť právnych názorov najvyššieho súdu, ale vychádzajúc z princípu iura novit curia, mal tieto právne názory v rámci svojej rozhodovacej praxe implementovať.

určuje, že pri stanovení výšky sankcie sa berie do úvahy povaha, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Podľa názoru sťažovateľa potom Rada nemohla upustiť od overenia predmetnej skutočnosti, keďže skúmanie predmetného kritéria vyplýva priamo z právnej úpravy Slovenskej republiky a rozhodovacia prax únijných súdov, resp. právo

22. Podľa názoru sťažovateľa, krajský súd nesprávne posúdil aj otázku márneho uplynutia lehoty pre uloženie pokuty, pričom v napadnutom rozsudku sa tento údajne vôbec nevysporiadal s námietkou sťažovateľa uvedenou v žalobe, že osemročná objektívna lehota pre uloženie pokuty vo vzťahu k jeho údajnému protisúťažnému v období od 20.09.1998 do 13.12.2000 už uplynula. Tým je vo vzťahu k tejto skutočnosti daný aj kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP. Krajský súd totiž vôbec nezdôvodnil, prečo prekluzívna lehota v § 38 ods. 8 zákona o hospodárskej súťaži je nielen lehotou pre uloženie pokuty, ale aj lehotou pre zánik zodpovednosti. 23.

24. Podľa názoru sťažovateľa je možné jeho výklad o tom, že sa nejedná o rovnaké inštitúty (lehota pre zánik zodpovednosti c/a lehota pre uloženie pokuty) oprieť aj o doktrinálny prameň (Blažo, O. Kalesná, K. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže. Komentár, C. H. BECK, 2012, str. 211), z ktorého vyplýva, že lehota (podľa § 38 ods. 8 zákona) určuje, že uvedená prekluzívna lehota sa „vzťahuje na uloženie pokuty za správny delikt, čo však neznamená, že by sa toto protiprávne konanie akýmkoľvek spôsobom premlčovalo, či zaniklo právo o ňom rozhodnúť.“. 25. Ďalej tvrdí, že minimálne vo vzťahu k časti skutku, ktorého sa mal dopustiť v čase od 20.09.1998 do 13.12.2000, zanikla možnosť správnych orgánov uložiť mu pokutu.

26. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné rozlišovať medzi lehotou pre zánik zodpovednosti a lehotou pre uloženie pokuty, keďže ak aj lehota pre uloženie pokuty (§ 38 ods. 8 zákona) uplynie/uplynula, neznamená to, že správny orgán nemá možnosť rozhodnúť o vine podnikateľa v rámci protisúťažnej právnej úpravy (a to napr. pre súkromnoprávne účely podľa zákona č. 350/2016 Z. z.). Poukazuje tiež na to, že ak by uvedené inštitúty mali byť totožné, toto by mal zákonodarca jasne a jednoznačne vymedziť, keďže opak by znamenal porušenie princípu právnej istoty a zásady legitímnych očakávaní.

28. Sťažovateľ je preto v súhrne presvedčený, že ustanovenie § 246d OSP môže byť správne a ústavne konformným výkladom interpretované - v spojení s požiadavkou na určitosť a zrozumiteľnosť právnej normy - jedine aplikáciou tzv. jazykového výkladu, keďže v súdenom prípade práve takýto výklad je realizáciou právnej istoty a predvídateľnosti práva ako jedného zo základných atribútov právneho štátu. Berúc do úvahy uvedené - podľa sťažovateľa - sa ustanovenie § 246d OSP na zákon o hospodárskej súťaži, resp. na plynutie lehôt podľa § 38 ods. 8 zákona nevzťahuje, a preto otázku márneho uplynutia príslušnej (zákonnej) lehoty krajský súd neposúdil správne.

V tomto zmysle poukazuje na záver Rady vyjadrený v bode 748 jej rozhodnutia, kde táto poukazuje na krátke prerušenie protiprávneho konania sťažovateľa s tým, že tento neskôr (po tomto prerušení) obnovil svoje protisúťažné konanie (od 01.04.2002). Odkazujúc na rozhodnutie Všeobecného súdu EÚ v spojených veciach T-147/09 a T-148/09 (Marine hoses) - body 68 - 70 - sťažovateľ popiera, že by sa v jeho prípade jednalo o jeden trváci správny delikt.

31. Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj to, že krajský súd nesprávne posúdil otázku zmeny právnej úpravy v prospech sťažovateľa (v priebehu správneho konania). Počas správneho konania vo veci sťažovateľa totiž bol prijatý metodický pokyn, ktorý upravoval inú metodiku výpočtu pokuta ako bola metodika pôvodne uplatnená vo vzťahu k sťažovateľovi.

33. Sťažovateľ však namieta, že v konkrétnostiach (ktoré sú relevantné aj pre určenie výšky sankcie) k zmenám - v rámci metodických pokynov - došlo, a preto sa na túto zmenu malo prihliadať. Osobitne v tejto súvislosti poukázal na to, že kým podľa internej úpravy z roku 2003 sa výška pokuty odvíjala od celkového obratu podnikateľa, podľa metodického pokynu 2014 determinuje výšku pokuty už len obrat dosiahnutý relevantnou činnosťou - ako obrat dosiahnutý z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie hospodárskej súťaže priamo alebo nepriamo dotýka. Na základe toho potom sťažovateľ dospel k záveru, že rozdiel v základe pokuty (ak by sa na jeho vec aplikoval metodický pokyn 2014), by bol 2.626.472 Eur, t.j. výrazne nižšia by bola aj samotná pokuta, ktorá by sa sťažovateľovi uložila (ak by sa táto ukladala podľa metodického pokynu 2014).

Práve metodickým pokynom správny orgán redukuje priestor svojej správnej úvahy a je možné považovať ho za nástroj dôvery v postup správnych orgánov. Nie je však možné akceptovať to, aby v niektorých prípadoch metodický pokyn uplatnený bol a v iných nie. Toto sa prieči princípom právneho štátu, právnej istoty a predvídateľnosti práva. [Nesprávne právne posúdenie veci - zákonnosť uloženej pokuty]

36. V rozhodnutí Rady nie je vysvetlené, akým výpočtom bola pokuta určená a akými úvahami sa riadila Rada pri jej stanovení. Sťažovateľ tvrdí, že naďalej nechápe, ako dospela Rada k pokute, ktorá mu bola uložená, čo platí o to viac, že táto je fakticky v rovnakej výške ako bola pokuta uložená skorším rozhodnutím Rady, ktoré bolo zrušené v rámci predchádzajúceho súdneho prieskumu. V tomto zmysle poukazuje na to, že Rada mala v novom konaní prihliadať na skutočný dopad protisúťažného konania sťažovateľa na slovenský trh, pričom to, že tak neurobila, je možné odvodiť aj z toho, že sťažovateľovi bola uložená rozhodnutím Rada rovnaká pokuta, aká jej už bola skôr uložená (i keď neskôr zrušená rozsudkami súdov). Uloženú pokutu teda považuje za nedostatočne odôvodnenú a aj za nepreskúmateľnú.

III. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobcu

38. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 15. augusta 2019 vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave v rámci rôznych (skorších) súdnych konaní napádajúcich rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky - č. 2009/KH/ R/2/035 zo dňa 14.08.2019 (poznámka kasačného súdu - skoršie rozhodnutie Rady vo veci) už rozhodoval o podaných správnych žalobách účastníkov konania majúcich základ v tej istej dohode obmedzujúcej súťaž. Vo všetkých prípadoch rozhodol tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil (konania sp. zn. 1S 180/2009, sp. zn. 3S/231/2009, sp. zn. 3S/230/2009, sp. zn. 3S/228/ 2009, sp. zn. 1S 182/2009, sp. zn. 4S 213/2009, sp. zn. 3S 229/2009). 39. Na základe odvolania žalovaného, najvyšší súd vo všetkých uvedených veciach (s výnimkou veci, ktorá je predmetom tohto konania) rozhodol tak, že rozsudky krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol (sp. zn. 2Sžhpu/1/2013, sp. zn. 8Sžhpu/1, 2, 3/2013, sp. zn. 3Sžhpu/1/2013, sp. zn. 8Sžhpu/4/2013, sp. zn. 7Sžhpu/1/2013 a sp. zn. 2 Sžhpu/3/ 2014). Jedine vo veci sp. zn. 5Sžhpu/1/2014 rozhodol najvyšší súd tak, že zrušujúci rozsudok krajského súdu (sp. zn. 1S 182/2009) potvrdil.

42. V súvislosti s námietkou nerešpektovania právneho názoru vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu (sp. zn. 5Sžhpu/1/2014) žalovaný odcitoval jeho vybrané časti (bod 11 vyjadrenia žalovaného), keď zhrnul, že krajský súd aj najvyšší súd vo svojich rozsudkoch skonštatovali, že Úrad, ako aj Rada vec správne vecne a právne posúdili, avšak pochybili pri ukladaní pokuty. V novom druhostupňovom rozhodnutí (rozumej rozhodnutie Rady podľa tohto rozsudku) sa preto Rada zaoberala skutočnosťami dôležitými práve pre uloženie pokuty. 43. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení najmä nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že by zo skoršieho rozsudku najvyššieho súdu vyplynula povinnosť vykonania ďalšieho dokazovania alebo vyčíslenia skutočného dopadu na trh. Najvyšší súd poukazoval na potrebu zhodnotenia skutočného dopadu protisúťažného konania na uloženú pokutu.

46. PMÚ SR poukázal na to, že skorším rozsudkom najvyššieho súdu vo veci neboli spochybnené skutkové závery a právne posúdenie veci ohľadne existencie kartelu. 47. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že skutočný dopad kartelu na trhu v Slovenskej republike nebolo možné pri dohode obmedzujúcej súťaž - ani s ohľadom na vplyv konania žalobcu na dopad na trh jednoznačne konkrétne vyčísliť. Zároveň však uvádza, že podľa európskej judikatúry to ani potrebné nie je. Poukázal pritom na rozsudok vo veci Roquette Fréres SA - T-322/01), z ktorého vyplýva, že skutočný dopad kartelu na trh môže byť dostatočne preukázaný, ak môže úrad na ochranu hospodárskej súťaže preukázať konkrétne a hodnoverné indície, ktoré s primeranou pravdepodobnosťou naznačujú, že kartel mal dopad na

49. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že zatiaľ čo na účely preukázania protisúťažného konania nie je potrebné vyčísliť skutočný dopad na trh, ale pre určenie výšky pokuty to potrebné je, žalovaný uviedol, že toto považuje za nezmyselné, keďže v takomto prípade by pokutu ani nebolo možné vypočítať. Opätovne pritom potvrdil, že skutočný dopad na trh je iba jedným z možných faktorov, ktorý úrad berie do úvahy pri kalkulácii výšky pokuty. Žalovaný tiež uviedol, že výklad prezentovaný sťažovateľom smerujúci k tomu, že pre účely uloženia sankcie je v súdenej veci potrebné preukázať skutočný dopad dohody na slovenský trh, je scestný aj z dôvodu, že ak by predmetné kritérium malo byť aplikované vždy, nesankcionovateľnými by sa stali napr. aj tzv. cieľové dohody, dohody, ktoré sa v praxi nerealizovali, príp. dohody, ktoré sa ich účastníkom nakoniec nepodarilo implementovať.

charakter. Doplnil, že celosvetový kartel, ktorý bol predmetom tohto konania, bol predmetom konania aj pred príslušnými orgánmi v Českej republike, Maďarsku, resp. Súdnym dvorom EÚ, pričom žalovaný nemá vedomosť o tom, že by pre účely uloženia sankcie bol vyčíslovaný skutočný dopad kartelu na konkrétny trh v tom-ktorom štáte.

Slovenskej republiky. V súhrne má žalovaný za to, že Rada rešpektovala právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozsudku (sp. zn. 5Sžhpu/1/2014) a riadne sa so súvisiacimi otázkami vo svojom rozhodnutí vysporiadala. Podľa žalovaného je rozsudok krajského súdu jasný, preskúmateľný s logickými závermi a odôvodnením, ktoré je v súlade so zákonom, ako aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalovaný popiera, že by došlo k ignorovaniu právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v jeho skoršom rozsudku vo veci (sp. zn. 5Sžhpu/1/ 2014). 52.

53. Vzhľadom na to, že metodický pokyn len vykonáva zákonné znenie právnej úpravy, jeho prípadná zmena nemohla privodiť sťažovateľovi zmenu vo výške uloženej pokuty. Podľa názoru žalovaného, sťažovateľ si zamieňa pojmy priaznivejšia právna úprava a priaznivejšia výška pokuty. Žalovaný v tejto súvislosti potvrdil, že podľa aktuálneho metodického pokynu (metodický pokyn 2014) je východiskom pri určovaní pokuty obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu.

56. V kontexte pokuty poukazuje žalovaný na to, že aj podľa metodických pokynov (či už 2008 alebo 2014) sa uplatňuje správna úvaha pri ukladaní sankcie. PMÚ SR prihliada napr. na postavenie podnikateľa na trhu a na to, aby bol zachovaný optimálny preventívny a represívny účinok sankcie (PMÚ SR napr. môže napr. aplikovať faktor zvýšenia pokuty).

57. Vo vyjadrení k podanej kasačnej sťažnosti napokon žalovaný reaguje aj na tvrdenie sťažovateľa, že došlo k uplynutiu zákonnej lehoty na uloženie pokuty (v kontexte § 246d OSP). Žalovaný sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, podľa ktorého sa krajský súd s touto otázkou vysporiadal v napadnutom rozsudku nedostatočne. 58. Žalovaný sa detailne vyjadruje k tomu, kedy začala plynúť vo veci tak subjektívna, ako aj objektívna lehota (podľa § 38 ods. 8, resp. § 38c zákona). Poukázal na to, že právna úprava lehôt na uloženie pokuty, resp. ich plynutia sa nezmenila (pri komparácii času vydania pôvodného rozhodnutia vo veci a rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu). Pre účely skúmania príslušných lehôt na uloženie pokuty žalovaný zopakoval, že úrad mal v správnom konaní za preukázané, že kartel trval od roku 1988 do 11. mája 2004, pričom PMÚ SR prišiel v správnom konaní k záveru, že sťažovateľ sa dopustil porušenia ustanovení zákona o ochrane hospodárskej súťaže od 20.09.1998 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004.

zodpovednosti. Uviedol, že neplynutie lehôt podľa § 246d OSP sa viaže aj na súdenú vec (v spojení s § 82 ods. 1 OSP), keď zmyslom tejto právnej úpravy bolo vylúčiť vplyv dĺžky súdneho konania na plynutie lehôt pre zánik zodpovednosti za správne delikty.

61. Žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol a aby mu zároveň nepriznal náhradu trov konania.

62. Prejednávaná vec bola dňa 9. októbra 2019 predložená na konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu - ako súdu príslušnému na konanie vo veciach kasačných sťažností (podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu). Na tomto súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 8S - sp. zn. 8Sžhk/1/2019. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“, „kasačný súd“ alebo „NSS SR“), pričom k tomuto dňu prešiel z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd aj výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc uvedeného súdu (článok 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky - náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej konal pod pôvodnou sp. zn. 8Sžhk/1/2019. 63. Predseda najvyššieho správneho súdu rozhodnutím sp. zn. 8Sžhk/1/2019 zo dňa 28. júna 2022 vylúčil JUDr. Moniku Valašikovú, PhD. (členku senátu 4S najvyššieho správneho súdu) z konania a rozhodovania vo veci, keď táto prejednávala a rozhodovala vec na správnom súde inej inštancie. Zastupujúcou sudkyňou JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. je podľa Rozvrhu práce NSS SR JUDr. Katarína Benczová, ktorá sa tak v súdenej veci stala členkou senátu 4S. 64. Z dôvodu rovnomernej pracovnej zaťaženosti senátu 4S, riadiaca predsedníčka senátu dňa 05.09.2023 organizačným opatrením určila, že novým sudcom - spravodajcom (predsedom senátu) vo veci 8Sžhk/1/2019 v rámci senátu 4S bude prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD. Vzhľadom na skutočnosť, že tento po prevzatí veci zistil, že sa o nej na najvyššom súde, resp. najvyššom správnom súde koná od 09. októbra 2019, posúdil vec ako prioritnú s tým, že o nej bude rozhodnuté bez zbytočného odkladu. 65. Predsedovi senátu bolo riadnou členkou senátu 4S - JUDr. Zuzanou Mališovou oznámené, že z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných problémov, táto minimálne do konca roku 2023 nebude v pracovnom režime. Podľa Rozvrhu práce NSS SR sudkyňu JUDr. Zuzanu Mališovú v prípade prekážok vo výkone funkcie zastupuje sudkyňa JUDr. Zuzana Šabová, PhD. Táto po zistení, že ako členka senátu 4S by mala konať a rozhodovať vo veci sp. zn. 8Sžhk/1/ 2019, podaním zo dňa 28.09.2023 oznámila predsedovi najvyššieho správneho súdu dôvody jej vylúčenia z konania a rozhodovania v tejto veci. Rozhodnutím sp. zn. KPp 67/2023 zo dňa 23. októbra 2023 bola sudkyňa JUDr. Zuzana Šabová, PhD. z konania a rozhodovania vo veci sp. zn. 8Sžhk/1/2019 vylúčená, a to z dôvodu jej predchádzajúceho pôsobenia ako zamestnankyne žalovaného a s tým spojenými skutočnosťami.

V. Relevantná právna úprava a právne názory kasačného

70. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

71. Podľa § 246d OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú.

73. Podľa § 38 ods. 1 zákona o hospodárskej súťaži (v znení účinnom v čase pôvodného druhostupňového rozhodnutia vo veci - 14.08.2009), úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330000 eur.

75. Podľa § 3 ods. 5 zákona o hospodárskej súťaži (v čase vydania rozhodnutia Rady - 15.06.2017), Obrat na účely tohto zákona je súčet tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru bez nepriamych daní, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá

príslušné účtovné obdobie. 76. Podľa § 38 ods. 1 písm. a) zákona o hospodárskej súťaži (v čase vydania rozhodnutia Rady - 15.06.2017, resp. rozhodnutia krajského súdu a kasačného súdu), úrad za a) porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž - uloží podnikateľovi pokutu do 10 % z obratu podľa § 3 ods. 5 za predchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d neustanovuje inak

podnikateľovi. Pri združení podnikateľov sa k obratu združenia podnikateľov okrem súčtu podľa predchádzajúcej vety pripočíta aj súčet prijatých príspevkov členov tohto združenia. Obrat podnikateľa vyjadrený v cudzej mene sa prepočíta na eurá, pričom na prepočet cudzej meny na eurá sa použije priemer referenčných výmenných kurzov určených a vyhlásených Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktoré sú platné pre príslušné

79. Podľa § 38 ods. 10 zákona o hospodárskej súťaži (v čase pôvodného rozhodnutia - 14.08.2009), úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu5b) alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.

81. Podľa § 38c ods. 4 zákona o hospodárskej súťaži (v čase vydania rozhodnutia Rady - 15.06.2017), pokuty podľa § 38 ods. 1 a 2, § 38a a 38b môže úrad uložiť do štyroch rokov od začatia konania, najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení tohto zákona, porušeniu ustanovení osobitného predpisu, nesplneniu podmienky alebo k porušeniu povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu.

84. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

85. Skôr ako kasačný súd pristúpi k odôvodneniu tohto rozsudku, poukazuje na to, že vo veci sa jedná o druhý súdny prieskum. Prvé rozhodnutie Rady PMÚ SR (zo dňa 14.08.2009) bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 1S/182/2009) a tento rozsudok krajského súdu bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu (sp. zn. 5Sžhpu/1/2014).

87. Zároveň je potrebné doplniť, že pôvodné rozhodnutie Rady (zo dňa 14.08.2009) prešlo niekoľkonásobným súdnym prieskumom, kde všetky žaloby žalobcov boli zamietnuté (okrem jedinej výnimky, ktorú tvorí predmet tohto konania) - k tomu pozri aj body 38 a 39 tohto odôvodnenia. Jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu prešlo tiež testom ústavnosti (sp. zn. I. ÚS 505/2015) - k tomu pozri bod 40 tohto odôvodnenia.

89. Jednou z prioritných námietok sťažovateľa je to, že Rada v rámci nového konania vo veci nemala rešpektovať právne záväzný názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu (sp. zn. 5Sžhpu/1/2014), pričom toto pochybenie Rady mal krajský súd v rámci prieskumu nového rozhodnutia Rady, akceptovať. 90.

súťaž. 91. Z rozsudku najvyššieho súdu (sp. zn. 5Sžhpu/2014) - okrem iných - vyplýva „V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že vzhľadom na to, že EK bola oprávnená posudzovať súbor dohôd [.

. .]“. Obdobne najvyšší súd v citovanom rozsudku uviedol, že „Konštatovanie, že GQ-Dohoda obsahovala poznámku, že sa vzťahuje na všetky krajiny sveta s uvedením výnimiek, ku ktorým Slovenská republika nebola zaradená, nie je možné podľa najvyššieho súdu považovať za dostatočné vzhľadom na ekonomické podmienky trhu a technické obmedzenia vyššie spomenuté pre hodnotenie vplyvu na trh.“. V súhrne najvyšší súd uviedol, že všeobecne vymedzené pôsobenie kartelových dohôd na území SR nie je dostatočné pre posúdenie skutočného dopadu na trh a v tejto súvislosti nie je možné zistiť zohľadnenie tohto vplyvu v postupe žalovaného pri určení výšky pokuty.

93. Kasačný súd v nadväznosti na uvedené preskúmal vlastné odôvodnenie rozhodnutia Rady a zistil, že táto v napadnutom rozhodnutí deklaruje, že skutočný dopad na trh nie je možné „jednoznačne konkrétne určiť“ (bod 852 odôvodnenia rozhodnutia Rady).

2002. Podľa vyjadrenia ABB (str. 50 dokumentu GIS kartel história pôsobenia) sa všetci členovia GIS kartelu zúčastnili rokovaní o slovenských projektoch. Napr. v prílohe 8 sú uvedené pod kódmi spoločnosti, ktoré sa ich zúčastnili. ABB predložilo aj s popisom zoznam projektov, ktoré sa týkali SR“. 95. Žalovaný v bode 855 odôvodnenia (odkazujúc na požiadavku najvyššieho súdu, aby sa Rada v novom rozhodnutí vysporiadala so skutočnými dopadmi kartelu na slovenský trh v kontexte technických obmedzení) uvádza, že keďže spoločnosť Siemens Aktiengesellschaft Österreich „nie je japonskou spoločnosťou o problémoch vstupu na trh spojených s určitými technickými obmedzeniami, ktoré namietali japonské spoločnosti nie je relevantné argumentovať.“. V ďalších bodoch odôvodnenia (body 856 a 857) poukazuje na to, že s predmetnou otázkou (technické obmedzenia) sa už Rada v rámci rozhodnutia zaoberala, a to v časti právneho a skutkového posúdenia veci. Odkázala aj na súvisiace rozhodnutie Všeobecného súdu EÚ (bod 857 odôvodnenia). V rozsudku vo veci Hitatchi a ďalší v Komisia (EU:T:2011:342, ods. 167) všeobecný súd judikoval, že japonský výrobca, ktorý chce vstúpiť

97. Odkazujúc na bod 128 rozhodnutia Komisie (COMP/F/38.899), Rada v druhostupňovom rozhodnutí ďalej uviedla, že v spise Komisie sa nachádza dôkaz, že európski členovia kartelu alokovali medzi sebou európske projekty vrátane projektov vo východnej Európe (k tomu pozri aj bod 99 tohto odôvodnenia). Obdobne - poukazujúc na rozhodnutie Všeobecného súdu EÚ v spojených veciach T-122/07 a T-124/07 (bod 98) - žalovaný v bode 859 svojho rozhodnutia skonštatoval, že „geografická oblasť pôsobnosti GIS kartelu bola rovnaká v roku 2000 a v období rokov 2002 až 2004. Od roku 1988 sa však, podľa vyjadrenia súdu, trochu rozšírila z dôvodu, že trhy krajín strednej a východnej Európy sa medzičasom stali prístupné pre členov kartelu“. Z uvedeného pre Radu vyplynulo, že ani Všeobecný súd EÚ nespochybňoval dopad kartelu aj na geografickú oblasť, do ktorej patrí Slovenská republika (bod 860 odôvodnenia rozhodnutia Rady).

Podľa odôvodnenia Rady (bod 863 rozhodnutia Rady) to isté môže byť konštatované aj v prípade posudzovaného kartelu s dopadom na slovenský trh. 99. V príslušnej časti odôvodnenia (bod 864 rozhodnutia Rady), žalovaný poukazuje na to, že predmetom kartelu boli aj projekty realizované na území Slovenskej republiky.

100. Ako už bolo uvedené vyššie, z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžhpu/1/2014 vyplýva, že tento v časti odôvodnenia uloženej sankcie považoval za neprijateľné to, aby dopad protisúťažného konania na slovenský trh (pre účely § 38 ods. 10 zákona o hospodárskej súťaži) bol vymedzovaný v rozhodnutí žalovaného fakticky tým, že Slovenská republika nepatrila medzi krajiny, ktoré boli vyňaté spod režimu kartelovej dohody. Kasačný senát rozhodujúci v

1/2014. 101. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, dospel kasačný súd konajúci vo veci k záveru, že Rada vo svojom rozhodnutí, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu, poskytla dostatočné odôvodnenie príslušného rozhodnutia v časti týkajúcej sa dopadu kartelu na trh (i keď prezentovala názor, že miera preukazovania týchto dopadov je objektívne limitovaná a tiež stanovisko, že dopad na trh ako kritérium podľa príslušného zákonného ustanovenia sa nemôže uplatniť vždy). Z uvedeného dôvodu nie je možné prisvedčiť sťažovateľovi, že by žalovaný ignoroval názor (pokyn) najvyššieho súdu vyjadrený v rozsudku sp. zn. 5Sžhpu/1/2014, ako ani to, že by tento nezákonný postup žalovaného krajský súd

2001 Z.z. . Pritom tam uvedené kritéria nemajú charakter priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, ale ide všeobecne o kritéria, ktoré sa na zistený delikt alebo aplikujú alebo nepoužijú.“, čo korešponduje s argumentáciou žalovaného, podľa ktorého nie každé kritérium je potrebné (a možné) uplatniť na každé deliktuálne konanie v protisúťažnom práve.

nižšie). 103. Nie je totiž možné opomenúť, že v čase, keď Rada rozhodovala a odôvodňovala uloženú sankciu druhý krát (t.j. rozhodnutím, ktoré je predmetom tohto súdneho prieskumu), účinná právna úprava už v kontexte dopadu protisúťažného konania na trh vymedzovala toto kritérium len ako jedno z možných (k tomu pozri aj bod 80 tohto odôvodnenia). Kým do 30.06.2014 (teda aj v čase vydania pôvodného rozhodnutia Rady - 14.08.2009, ktoré bolo v súdnom prieskume zrušené), bol jedným z faktorov determinujúcim sankciu „skutočný dopad na trh“, od 01.07.2014 (a teda aj v čase, keď bolo vydané aktuálne druhostupňové rozhodnutie Rady), zákon určoval, že Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, „prípadne dopad na trh“. Zjednodušene povedané, v čase, keď Rada vydávala rozhodnutie tvoriace predmet prieskumu v tomto konaní, požiadavka na skúmanie skutočného dopadu na trh už nemala oporu v zákone a - naopak - žalovaný mohol (pozn.: nie „musel“) skúmať dopad protisúťažného konania na trh. „Dopad na trh“ (podľa § 38 ods. 3 zákona) teda nie je

104. Námietku nerešpektovania právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 5Sžhpu/1/2014 Radou, príp. krajským súdom potom vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. 105. Na strane druhej, kasačný súd v súvislosti s podanou kasačnou sťažnosťou a prihliadajúc na to, že sťažovateľ v nej kumulovane namietal absenciu skúmania a preukázania skutočného dopadu na trh, ako aj celkovú nepreskúmateľnosť rozhodnutia Rady v kontexte zákonných kritérií, kasačnému súdu sa javí, že krajský súd vo svojom rozsudku - vzhľadom na zmenu zákonnej úpravy (k tomu pozri bod 103 vyššie) - mal skúmať a hodnotiť, či v podmienkach súdenej veci ešte vôbec existovala zákonná povinnosť Rady špecifikovať „skutočný dopad na trh“ (ako bola táto požiadavka vymedzená v rozhodnutí najvyššieho súdu - sp. zn. 5Sžhpu/1/ 2014) alebo či sa na súdenú vec vzťahujú kritériá účinné v čase, kedy bolo vydané rozhodnutie Rady (a teda skúmanie dopadu na trh bolo už len „prípadné“). Podľa § 44d ods. 2 zákona

106. Súdne overenie kritérií, na ktoré je správny orgán pri ukladaní sankcie povinný prihliadať - a to najmä zmena zákona napr. v otázke zániku trestnosti, ale aj vlastného právneho režimu sankcionovania (v prospech žalobcu) - totiž môže determinovať nielen zákonnosť uloženej sankcie, ale napr. aj potrebu/možnosť sankčnej moderácie. Rovnako zmena právnej úpravy môže byť aj dôvodom, pre ktorý správny orgán - po zrušení jeho rozhodnutia správnym súdom - bude povinný vychádzať z inej právnej úpravy, ako bola tá, z ktorej vychádzal napr. správny súd v čase zrušenia jeho pôvodného rozhodnutia. Vzhľadom na to, že v súdenej veci ide o správne trestanie, pričom v časovom úseku medzi pôvodným (zrušeným) rozhodnutím Rady a aktuálnym rozhodnutím Rady došlo k zmene v kritériách relevantných pre určenie sankcie, je potrebné, aby sa tejto otázke krajský súd detailne venoval (k tomu pozri napr. aj body 145 a nasl. tohto rozsudku). [ad: preklúzia, neplynutie lehôt podľa § 246d OSP, povaha deliktu - trváci]

Túto svoju námietku pritom sťažovateľ viaže fakticky na dve skutočnosti: a) na to, že jeho konanie, za ktoré mu bola pokuta uložená, nie je trvácim deliktom, ale má ísť o dva samostatné skutky a b) podľa názoru sťažovateľa k preklúzii došlo vo veci z dôvodu, že ustanovenie § 246d OSP určuje neplynutie lehôt (počas súdneho konania) pre „zánik zodpovednosti“, avšak ustanovenie § 38 ods. 8 zákona o hospodárskej súťaži určuje lehotu, v ktorej je možné sankciu uložiť (nie zánik zodpovednosti), pričom uvedené inštitúty nie sú totožné.

109. Krajský súd totiž v napadnutom rozsudku jasne uviedol, že i keď po určitý časový úsek sa sťažovateľ protisúťažného konania nezúčastňoval (14.12.2000 - 1.4.2002), od 01.04.2002 do 30.04.2004 v tomto konaní opäť pokračoval. Tak charakter deliktu, ako aj správanie žalobcu a objekt chránený zákonom zostali nezmenené, a preto protiprávne konanie sťažovateľa (i napriek uvedenému prerušeniu), tvorí jeden celok.

bode 750 rozhodnutia Rady, a to odkazujúc na tzv. európsku judikatúru (C-49/92 - bod 83, ďalej rozsudok vo veci T-147/89, T-259/94, T-304/94, T-310/94, T-311/94, T-334/94, T-348/ 94 - Buchmann a ďalší - body 121, 76, 140, 237, 169, 223), pričom s touto argumentáciou sa kasačný súd stotožňuje. 111.

Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Všeobecného súdu EÚ vo veci T-147/09 a T-148/09 - Marine hoses (body 68 až 70). Podľa názoru sťažovateľa, Rada opomenula vziať do úvahy práve predmetný časový aspekt neúčasti sťažovateľa na protisúťažnom konaní.

Konanie pred a po prerušení protiprávneho konania nevykazovalo iné charakteristiky, preto nebolo odôvodnené rozdeľovať správanie účastníka konania na dve samostatné dohody obmedzujúce súťaž. Ak by k takému rozdeleniu došlo, tieto dohody by sledovali ten istý cieľ, vykazovali by rovnaké charakteristiky a líšili by sa výlučne časovým obdobím realizácie v dôsledku existujúceho prerušenia, pričom ich časový odstup bol v kontexte celého kartelu krátky.

Berúc do úvahy vyššie uvedené skutočnosti, kasačný súd rozhodujúci v tejto veci dospel k záveru, že Rada - v rozpore s tým, čo namietal sťažovateľ - prihliadala aj na prerušenie protisúťažného konania sťažovateľa v rámci kartelu, a to aj na jeho časový faktor (trvanie prerušenia), keď v bode 777 odôvodnenia rozhodnutia napr. poukázala na to, že toto prerušenie protiprávneho konania bolo v kontexte celkového trvania kartelu krátke, pričom predmetné časové hľadisko následne skúmala v kumulácii s inými faktormi, ktoré ju viedli k záveru o tom, že konanie sťažovateľa je jedným správnym deliktom.

. . . Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým zámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, že niektorí zo žalobcov svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili, tomu napokon zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa touto otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa súd s podrobnou argumentáciou žalovaného stotožnil a poukazuje na ňu.“. Tomuto záveru pritom skorší rozsudok najvyššieho súdu nič nevytýkal (sp. zn. 5Sžhpu/1/2014) a osvojil si ho aj kasačný senát rozhodujúci v tejto

. .napadnuté rozhodnutie konštatuje, že niektorí z účastníkov kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou argumentáciou žalovaného stotožnil a poukázal na ňu. Pokiaľ žalobca namietal dobu účasti na karteli a argumentoval tým, že z kartelu vystúpil za jeho trvania, bez toho, že by o tom vykonal akékoľvek oficiálne prehlásenie alebo by sa od obsahu kartelu verejne dištancoval, potom túto okolnosť možno vyhodnotiť len tak, že s ním naďalej súhlasil, resp. že sa ním bude naďalej riadiť. Navyše podľa žiadateľa o Leniency bol rozpad kartelu iba predstieraný. Dôvodom mal byť záujem na pokračovaní kartelu bez „VA Tech“, pre ktorého bol kartel dlhodobo najvýhodnejší.

117. Kasačný súd vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností potom dospel k záveru, že záver Rady, ako aj krajského súdu spočívajúci v tom, že konanie sťažovateľa (hoci rozdelené na dva samostatné časové úseky prerušené časovým úsekom od 13.12.2000 do 01.04.2002), je jedným trvácim deliktom, bol správny.

119. Právne názory krajského súdu vyslovené v tomto kontexte v bodoch 48 a 49 napadnutého rozsudku sú potom podľa kasačného súdu správne. 120. Ak v tejto súvislosti sťažovateľ ďalej namietal, že ustanovenie § 246d OSP v rozhodnom čase určovalo, že počas súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy (v deliktuálnych veciach) neplynú lehoty pre zánik zodpovednosti, avšak lehoty uvedené v § 38 sú lehotami pre uloženie sankcie, a preto - podľa sťažovateľa došlo vo veci k preklúzii - kasačný súd sa nestotožňuje ani s týmto názorom sťažovateľa.

122. Tento názor krajského súdu potvrdzuje aj doktrína, podľa ktorej „Toto ustanovenie [rozumej: § 246d OSP] bolo do Občianskeho súdneho poriadku zakotvené novelou zákonom č. 428/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. októbra 2004, čím bol odstránený nedostatok doterajšej úpravy, lebo sa ním prerušuje zo zákona plynutie lehôt pre zánik zodpovednosti za priestupky, správne delikty a pod. Účelom tohto ustanovenia podľa dôvodovej správy bolo, že vydávanie rozhodnutí v týchto veciach hmotnoprávne predpisy obmedzujú lehotami, ktoré počas súdneho konania (často na základe účelovo podaných žalôb) uplynuli, v dôsledku čoho v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu už nebol dostatok času na ďalšie konanie a uloženie sankcie, hoci na to inak boli splnené zákonné podmienky.“. (BARICOVÁ, Jana § 246d [Prerušenie plynutia lehôt]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana a kol.

123. Ak v tejto súvislosti odkazoval sťažovateľ na to, že podľa odbornej literatúry a iného rozhodnutia PMÚ SR je potrebné tieto lehoty striktne rozlišovať (lehota pre zánik zodpovednosti a lehota pre uloženie sankcie), kasačný súd v okolnostiach tejto veci neidentifikoval žiadne relevantné faktory, ktoré by tento názor v súvislosti s výkladom § 246d OSP podporovali. 124.

125. Ak sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie PMÚ SR vo veci - 2012/KH/R/014 zo dňa 13.04.2012 ako „dôkazu“ o tom, že žalovaný sám uznáva, že je potrebné rozlišovať medzi lehotou pre zánik zodpovednosti a lehotou pre uloženie pokuty, tento odkaz sťažovateľa na predmetné rozhodnutie nebol na súdenú veci priliehavý.

ods. 1 písm. c) úrad vydáva rozhodnutie o tom, že orgán štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgán územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgán záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy porušil tento zákon), čo však z materiálneho hľadiska nie je totožné s touto vecou.

128. I keď rozhodnutie najvyššieho súdu (na ktoré odkazuje aj Rada v rozhodnutí) sp. zn. 2Sž 10/2010 bolo vydané v rámci sporu spadajúceho pod mediálne právo (nie hospodársku súťaž), právne názory najvyššieho súdu vyplývajúce z predmetného rozhodnutia sú plne uplatniteľné aj v tomto spore.

129. Obdobne je možné poukázať napr. na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 10Sžo/58/2016, kde sa najvyšší súd venoval aj ustanoveniu § 246d OSP v kontexte postihovania správnych deliktov na úseku inšpekcie práce, pri ktorých je - rovnako ako v súdenej veci - v osobitnom zákone určená lehota na uloženie sankcie (nie lehota, v ktorej dochádza k zániku zodpovednosti) - k tomu pozri § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov).

Tento prístup - výklad podporuje aj doterajšia rozhodovacia prax súdov, ktoré za lehotu pre zánik zodpovednosti - pre účely § 246d OSP - považovali aj lehotu, ktorú zákon vymedzil ako lehotu, v ktorej môže byť protiprávne konanie

žalovaný. Správne potom krajský súd ustálil aj to, že lehoty na uloženie sankcie začali vo veci plynúť až 30.04.2004 (a nie od 13.12.2000 - ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ), t.j. že tieto ešte neuplynuli (ako to namietal sťažovateľ). Rovnako, kasačný súd nemôže nič vytknúť ani tomu záveru krajského súdu, podľa ktorého je ustanovenie § 246d OSP na vec uplatniteľné, a to napriek tomu, že ustanovenie § 38 zákona o hospodárskej súťaži pojednáva o lehote na uloženie sankcie, nie o lehote pre zánik zodpovednosti (čo je pojem použitý v § 246d OSP).

nedôvodné. [ad: zmena právnej úpravy - metodického pokynu - v prospech sťažovateľa] 132. Treťou kasačnou námietkou sťažovateľa bolo to, že žalovaný údajne nepostupoval v súlade so zákonom, keďže pri ukladaní sankcie (resp. určovaní jej výšky), nevychádzal z interného predpisu, ktorý bol prijatý pre tieto účely a bol účinný v čase vydania napadnutého rozhodnutia Rady (metodický pokyn 2014).

súťaži. 134. V súvislosti s uvedeným kasačný súd poukazuje na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu - sp. zn. 5Sžhpu/1/2014 - v ktorom je uvedené, že „Pokiaľ ide o aplikáciu Metodického pokynu, podľa žalobcu neobstojí námietka žalovaného, že sa v čase ukladania pokuty nezmenila právna úprava ukladania pokút, ktorá by bola pre žalobcu priaznivejšia, ani záver žalovaného, že Metodický pokyn nezaviedol priaznivejší výklad pravidiel pre ukladanie pokút. Žalobca zastával názor, že Metodický pokyn obsahoval podrobnejšie pravidlá, ktorými sa žalovaný musí riadiť pri ukladaní pokút. Navyše tieto pravidlá by naopak viedli k tomu, že by žalovaný musel žalobcovi uložiť nižšiu pokutu.“, pričom následne najvyšší súd uzavrel, že „Napriek tomu, že najvyšší súd musel súhlasiť s argumentom žalovaného, že kritéria pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, v tomto prípade zákon č. 136/2001 Z.z. v znení zákona č. 465/2002 Z.z. (ďalej len „ZOHS“) sa nijako nemenili, nemožno opomenúť, že pri spôsobe jej ukladania je potrebné dôkladne zvážiť všetky kritéria ustanovenia § 38 ZOHS.“.

posudzovaní toho aký obrat by mal byť základom pre výpočet pokuty v súdenej veci, Rada vychádzala z toho, že sťažovateľ nemal v posudzovanom období tržby na slovenskom trhu a tiež zohľadnila ťažkú dostupnosť a možnú overiteľnosť údajov viažucich sa na jeho predaje týkajúce sa GIS z roku 2006.

Je totiž nesporné, že metodický pokyn je vo svojej podstate vykonávacím predpisom vo vzťahu k zákonnej úprave ukladania sankcie. 138. Toto následne vedie k záveru, resp. k požiadavke, že aj zákonnosť sankcie sa v súvislosti s uvedenou zásadou primárne testuje vo vzťahu k požiadavkám vyplývajúcim zo všeobecne záväznej právnej úpravy (§ 38 zákona o hospodárskej súťaži), nie vo vzťahu k interným predpisom orgánu verejnej moci, ktoré boli prijaté pre účely implementácie zákonnej úpravy (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie).

140. Podľa bodu 8 metodického pokynu (2014), východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom

Podľa bodu 7 metodického pokynu (2014), pri ukladaní pokút úrad postupuje v súlade so zásadou rovnosti, teda tak, aby rovnaké prípady boli posudzované rovnako, ale na druhej strane, pri ukladaní pokút musí byť úradu ponechaný priestor na správnu úvahu a zohľadnenie špecifických okolností, ktoré sa môžu vyskytnúť v jednotlivých prípadoch. 142. Žalovaný pritom vo vyjadrení k podanej kasačnej sťažnosti (bod 48) uvádza, že pri posudzovaní toho, aký obrat mal byť základom pre výpočet pokuty, Rada PMÚ SR vychádzala z toho, že účastník konania nemal v posudzovanom období tržby na slovenskom trhu a tiež zohľadnila ťažkú dostupnosť a možnú overiteľnosť údajov viažucich sa na jeho predaje týkajúce sa GIS z roku 2006.

aj v otázke toho, aký obrat sa považuje za základ pre výpočet sankcie, metodický pokyn je naďalej „iba“ interným predpisom, ktorý žiadnym spôsobom nezbavuje PMÚ SR povinnosti riadne posúdiť zákonné podmienky relevantné pre uloženie sankcie a tieto riadne odôvodniť. Metodický pokyn (2014) nie je predpisom, ktorý by nahrádzal povinnosť PMÚ SR pokutu ukladať v súlade so zákonnými faktormi. Naviac, samotný metodický pokyn určuje, že v prípadoch, kedy relevantný obrat nie je možné určiť alebo vyčísliť, použije sa taký údaj, ktorý

východiská ukladania pokút.“ (k tomu pozri aj bod 140, resp. bod 152 tohto rozsudku). [ad: nedostatočné odôvodnenie pokuty, resp. nepreskúmateľnosť výšky pokuty] 145. Ako dôvodnú však kasačný súd vyhodnotil tú časť kasačnej sťažnosti (bod 96 a nasl. kasačnej sťažnosti), v ktorej sťažovateľ namietal, že uložená pokuta je naďalej nejasná a nepreskúmateľná, resp. nadväzujúci - a podľa sťažovateľa nesprávny - záver krajského súdu o tom, že uložená pokuta je zákonná. Krajský súd sa síce v bodoch 61 až 71 vysporiadal s parciálnymi atribútmi (odôvodnenia) uloženej pokuty, avšak najvyšší správny súd má za to, že svojím rozhodnutím krajský súd „odobril“ v rozhodnutí určenú pokutu bez toho, aby dostatočne skúmal všetky atribúty dopadajúce na jej zákonnosť, resp. možnú nezákonnosť. Niektoré z predmetných právnych otázok sa pritom javia byť subsumovateľnými aj pod zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona, resp. zásady trestného konania (podľa Trestného poriadku), a preto tieto mal krajský súd - aplikujúc vo veci plnú jurisdikciu - skúmať aj bez

V čase vydania rozhodnutia Rady, ktoré je predmetom tohto prieskumu, však už predmetné kritériá neboli súčasťou účinnej právnej úpravy, keď tieto boli zákonodarcom zmenené (§ 38 ods. 3 zákona - Úrad pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty prihliada prípadne aj na iné skutočnosti, najmä na opakované porušovanie, odmietnutie spolupracovať s úradom, postavenie ako vodcu alebo iniciátora porušovania alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Úrad môže pri ukladaní pokuty zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť aj skutočnosť, že náhrada škody bola uhradená na základe dohody o mediácii alebo dohody o mimosúdnom urovnaní pred vydaním rozhodnutia úradu o uložení

Z bodu 825 odôvodnenia rozhodnutia Rady pritom vyplýva, že táto pri určovaní výšky pokuty vychádzala práve z ustanovenia § 38 ods. 10 zákona o hospodárskej súťaži, ktorá v čase rozhodovania Rady už nebola súčasťou zákonnej úpravy (a fakticky ju nahradilo ustanovenie § 38 ods. 3 zákona) - k tomu pozri bod 825 rozhodnutia Rady. Rada, ako ani krajský súd tento postup neodôvodňujú a na samotnú zmenu právnej úpravy kvalifikovane nereagujú.

uloženej pokuty. 147. V rozhodnutí Rady je ďalej napr. v bode 880 uvedené, že táto považovala „za primeranú pokutu za závažnosť v tomto prípade sumu 106220,54 Eur.“. Kasačný súd však v rozhodnutí žalovaného neidentifikoval žiadne myšlienkové pochody, resp. výpočtové operácie, ako sa k tejto sume (ako správnej a primeranej za kritérium „závažnosti“) Rada „dopracovala“. Toto pritom žalobca v správnej žalobe aj výslovne namietal, keď v nej napr. uviedol, že z rozhodnutia Rady „vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný dospel k pevnej sume za závažnosť, t.j. aké správne úvahy, ak teda nevychádzal z obratu, ho viedli k tomu, že práve stanovená suma za závažnosť zodpovedná namietanému porušeniu.“.

Na zodpovedanie tejto otázky sa kasačnému súdu javí ako nedostatočné zistenie súdu, že pokuty je uložená pod hranicou najvyššej možnej pokuty (k tomu pozri bod 68 napadnutého rozsudku krajského súdu). 148. Ďalej napríklad v bode 882 rozhodnutia žalovaného, tento určuje, že sťažovateľ sa dopustil „dlhodobého porušovania zákona“, a preto sa mu zvyšuje pokuta určená za závažnosť, a to o 25%, „keďže doba porušovania bola iba málo nad hranicou strednodobého porušovania“. Rada teda v napadnutom rozhodnutí operuje pojmami, ktoré nemajú jednoznačný legislatívny - normatívny obsah (a teda sú neurčitými pojmami).

do bodov 802 až 886 napadnutého rozhodnutia Rady. Vo všeobecnosti pritom nepochybne platí, že každé rozhodnutie správneho orgánu musí samo osebe vykazovať dostatočnú mieru odôvodnenia všetkých relevantných skutkových a právnych okolností veci a už vôbec nie je možné považovať za postačujúce to, ak napr. určité pojmy (relevantné pre uloženie sankcie), príp. iné relevantné okolnosti (napr. výpočty a pod.) majú byť napr. pre účely preskúmavaného rozhodnutia abstrahované zo skoršieho rozhodnutia správneho orgánu, ktoré však bolo súdom

150. Kasačný súd si plne uvedomuje limity súdneho prieskumu diskrečnej právomoci správneho orgánu v rámci ukladania sankcií (ako na to správne poukázal aj krajský súd v napadnutom rozsudku - bod 66). Na strane druhej, tieto limity nemôžu obmedzovať správny súd v prieskume zákonnosti uloženej pokuty práve v tom, či pri jej určovaní správny orgán prihliadal na všetky relevantné zákonné kritériá a či vôbec prihliadal na tie zákonné kritériá, na ktoré prihliadať mal (k tomu pozri aj bod 146 vyššie). Z formálneho hľadiska je totiž zrejmé,

sťažovateľa. 151. Nad rozsah vyššie uvedeného, kasačný súd poukazuje napr. aj na body 63 až 69 správnej žaloby, kde žalobca namietal porušenie zákazu dvojitého sankcionovania. Osobitne brojil proti tomu, že Rada pri rozhodovaní o pokute vychádzala z jeho celosvetového obratu, prihliadala na to, že patrí do silnej ekonomickej skupiny Siemens a zároveň samostatne pokutovala aj ďalších členov tejto skupiny, čo má podľa žalobcu predstavovať zákaz dvojitého sankcionovania spoločností v rámci skupiny Siemens. Samotné prihliadanie na silu ekonomickej skupiny pritom žalobca označil aj za kritérium, ktoré nie je možné subsumovať pod kritérium

Toto sa podľa žalobcu prieči aj prirodzenej spravodlivosti. Krajský súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nereaguje na tieto - podľa názoru kasačného súdu - legitímne námietky, a to minimálne v tom, aby boli predmetom hodnotenia zo strany krajského súdu (bez ohľadu na to, či následne budú vyhodnotené ako relevantné alebo nie).

slovenskom trhu a tiež zohľadnila ťažkú dostupnosť a možnú overiteľnosť údajov viažucich sa na jeho predaje týkajúce sa GIS z roku 2006.“. Za uvedeného stavu mal krajský súd nepochybne v napadnutom rozsudku prezentovať detailnejší právny názor k tomu, či bol správny postup žalovaného, ak tento pri určovaní pokuty vychádzal z celkového obratu sťažovateľa za rok 2006 (t.j. z vlastného zákonného znenia), a to z dôvodov, ktoré sám uviedol v napadnutom rozhodnutí (bod 799 odôvodnenia rozhodnutia Rady), keď sťažovateľ predmetný postup Rady spochybňoval nielen v kontexte zásady zmeny právnej úpravy k lepšiemu, resp. v kontexte zásady zákazu reformatio in peius (k čomu sa už kasačný súd vyjadril vyššie, a to tak, že táto porušená nebola), ale aj v kontexte legitímnych očakávaní sťažovateľa, že Rada bude postupovať podľa predmetného interného predpisu, keďže tento je záväzný práve vo vzťahu k Rade a zároveň tento predpis bol účinný v čase vydania rozhodnutia

Pre tieto účely je najmä opodstatnené skúmať, či dôvody, pre ktoré Rada aplikovala ako základ pre výpočet pokuty sťažovateľa jeho celkový obrat, boli dostatočne legitímne na to, aby Rada nevychádzala z toho ustanovenia príslušného metodického pokynu, ktorý ako výpočtový základ pre pokutu primárne určuje tzv. relevantný obrat, nie celkový obrat podnikateľa, resp. či Rada napr. neporušila tzv. precedenčnú zásadu obsiahnutú v § 3 ods. 5 Správneho poriadku, podľa ktorej, správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

- v napadnutom rozsudku nevenoval. Najvyšší správny súd v tomto zmysle neprejudikuje, že postup Rady bol nesprávny, resp. nezákonný, avšak musí trvať na tom, aby uvedenú skutočnosť krajský súd dôkladne preskúmal a riadne odôvodnil, keďže táto môže dopadať na zákonnosť

zohľadnila. Paradoxne, v bode 883 odôvodnenia, Rada uvádza, že pri hodnotení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zhodne s Úradom „nezistila v prípade spoločnosti Siemens Aktiengesellschaft Österreich žiadne priťažujúce ani poľahčujúce okolnosti.“ V uvedenom bode odôvodnenia rozhodnutia Rady táto ani neuvádza, čo považuje za poľahčujúce, resp. priťažujúce okolnosti, ktorých existenciu popiera.

(podľa ustanovení SSP). 155. Súdny prieskum administratívnych rozhodnutí vydaných v rámci správneho trestania predstavuje osobitný druh súdneho konania (a to najmä s prihliadnutím na § 194 a § 195 SSP, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a kasačného súdu), ktorý si vyžaduje vysokú mieru „justičnej bdelosti“ zo strany správnych

156. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, správny súd v rámci nového konania a rozhodovania vo veci - skúmajúc zákonnosť uloženej sankcie - najmä (i) preskúma a jednoznačne ustáli, aký súbor kritérií podmieňujúcich ukladanú sankciu sa vzťahuje na súdenú vec - t.j. či sú vo veci relevantné kritériá uvedené v § 38 ods. 10 zákona (v znení účinnom do 30.06.2014) alebo kritériá uvedené v § 38 ods. 3 zákona (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia Rady) a odôvodní, prečo sa majú na vec uplatniť práve predmetné

odôvodnená. (iii) osobitne preskúma a odôvodní, či je z rozhodnutia Rady zrejmé a či je preskúmateľné, ako táto určila ako „primeranú pokutu za závažnosť“ vo veci práve sumu 106.220,54 Eur (iv) osobitne preskúma a odôvodní, či bol zákonný postup Rady, ak táto pre výpočet pokuty sťažovateľa vychádzala z celkového obratu žalovaného za rok 2006, keď zároveň v čase rozhodovania Rady interný predpis žalovaného určoval, že sa má primárne vychádzať z tzv. relevantného obratu. Správny súd v tomto kontexte poskytne v odôvodnení rozhodnutia sťažovateľovi odpoveď na to, či boli alebo neboli porušené jeho práva, o ktorých tento v žalobe tvrdí, že postupom a rozhodnutím Rady porušené boli (napr. porušenie princípu právnej istoty, porušenie pravidla rovnakého zaobchádzania a pod.).

2006) bol Radou zvolený správne (k tomu pozri aj bod 140 tohto rozsudku). (v) správny súd ďalej osobitne preskúma a odôvodní, či okolnosti, od ktorých Rada odvíja úpravu výšky pokuty sú v napadnutom rozhodnutí Rady dostatočne jednoznačne vymedzené, či majú oporu v právnej úprave a či sú príslušné modifikácie pokuty za závažnosť dostatočne odôvodnené (napr. prihliadanie na to, že sťažovateľ sa po nejaký čas kartelovej činnosti nezúčastňoval alebo navýšenie pokuty za závažnosť o 25% v kontexte doby trvania). Pozornosť bude správny súd venovať používaniu neurčitých pojmov v rámci odôvodnenia pokuty v napadnutom rozhodnutí Rady, ich obsahu, vymedzeniu a dopadov na výšku uloženej pokuty. (vi) preskúma a odôvodní, či z akéhokoľvek dôvodu nedošlo k zániku postihnuteľnosti skutku, za ktorý bola rozhodnutím Rady uložená pokuta a či v priebehu súdneho konania nedošlo k zmene právnej úpravy, ktorá by bola v prospech sťažovateľa. (vii) výslovne sa v novom rozhodnutí vysporiada s tým, či nedošlo k porušeniu zásady dvojitého postihu sťažovateľa hodnotiac námietky žalobcu obsiahnuté v žalobe

157. V prípade, ak správny súd zistí pochybenia Rady v rámci konania a rozhodovania vo veci, príp. v napadnutom rozhodnutí Rady, podrobne odôvodní, akú intenzitu dosahujú tieto pochybenia, resp. vady konania alebo rozhodnutia Rady. Osobitne sa vysporiada s tým, či ide o pochybenia, resp. nezákonnosti, pre ktoré je dôvodné rozhodnutie Rady zrušiť.

V danej súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 103/2011, v zmysle ktorého je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Rovnako je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/255/2010, v ktorom tento vyslovil názor, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili sa formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Obdobne - v uznesení z 19. apríla 2016 - sp. zn. III. ÚS 245/2016 Ústavný súd Slovenskej republiky ustálil nasledovné: „Správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne

Kasačný súd záverom poukazuje na princíp plnej jurisdikcie konania pred správnym súdom vo veciach správneho trestania. Plná jurisdikcia predstavuje dôležitý atribút práva na spravodlivý proces a význam tohto inštitútu sa osobitne prejavuje práve v oblasti správneho

orgány vyvodzujúce zodpovednosť za správne delikty majú povahu nezávislého a nestranného tribunálu (súdu), a teda spĺňajú požiadavky zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade (absencia postavenia nezávislého a nestranného súdu), tak ako to je aj v podmienkach Slovenskej republiky, musia ich rozhodnutia byť preskúmateľné nezávislým a nestranným súdom v plnom rozsahu (rozhodnutie ESĽP z 28. 1. 1983 vo veci Albert and Le Compte v. Belgicko, sťažnosť č.7299/75, 7496/76). Práve preto je nevyhnutná plná jurisdikcia správnych súdov (PL. ÚS 3/2019 zo dňa 12. októbra 2022).

160. Pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že sa stotožňuje s krajským súdom v tom, že v súdenej veci nie je dôvodné skúmať aplikáciu tzv. absorpčnej zásady (keďže sankcia je ukladaná za jeden správny delikt) - bod 70 odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ako aj v tom, že patrí do diskrečnej právomoci PMÚ SR uložiť sťažovateľovi pokutu aj po dlhšej dobe od ukončenia protisúťažného konania (bod 69 odôvodnenia rozsudku krajského súdu). Najvyšší správny súd

V zhode s krajským súdom, aj kasačný súd má za to, že nemožno bez ďalšieho uviesť, že uloženie pokuty v takom časovom odstupe už neplní žiadnu funkciu (tak, ako to namietal sťažovateľ v žalobe). 161. Záverom kasačný súd dopĺňa, že i keď napadnutý rozsudok vo veci vydal Krajský súd v Bratislave, vzhľadom na inštitucionálne zmeny v rámci výkonu správneho súdnictva v podmienkach Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. júna 2023 vec vracia (po zrušení napadnutého rozsudku) na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave, na ktorý prešla rozhodovacia právomoc v súdenej veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.