8Sžhk/2/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudkýň JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobkyne: PP & P Co., s.r.o., so sídlom Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava, IČO: 35933852, právne zastúpená advokátskou kanceláriou: Valko & Voľný, s.r.o., so sídlom Porubského 2, 811 06 Bratislava; proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, 826 03 Bratislava; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2016/SP/R/2/055 zo dňa 19. decembra 2016, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/41/2017-169 zo dňa 15. októbra 2020 v spojení s opravným uznesením č. k. 6S/41/2017-271 zo dňa 29. apríla 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobkyni priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Z odôvodnenia predmetného oznámenia vyplýva, že k porušeniu predmetnej povinnosti malo dôjsť tým, že: · zástupca žalobkyne, pán C., napriek predchádzajúcej výzve, aby nepoužíval mobilný telefón ani počítač v neprítomnosti zamestnancov žalovaného, sa vzdialil od zamestnancov úradu do inej miestnosti, do ktorej sa zamkol a prostredníctvom svojho mobilného telefónu komunikoval o prítomnosti zamestnancov Protimonopolného úradu Slovenskej republiky s konateľkou spoločnosti, t. j. nerešpektoval pokyn úradu smerujúci k zákazu komunikácie o priebehu inšpekcie (ďalej len „incident I“), · napriek zákazu došlo ku komunikácii medzi pani C., konateľkou žalobkyne, a právnym zástupcom, ktorý sa dostavil do priestorov podnikateľa a disponoval plnomocenstvom na zastupovanie podnikateľa vo vzťahu k úradu počas inšpekcie datovanom zo dňa 13. apríla

3. Výzvou pred vydaním rozhodnutia zo dňa 13. júla 2015 vyzval žalovaný žalobkyňu na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia. V tejto výzve žalovaný podrobne popísal incident I a II a ich právne posúdenie. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa konaním popísaným ako incident I a II mal dopustiť porušenia povinnosti podľa § 22a ods. 7 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/ 1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

Listom označeným ako „Výzva pred vydaním rozhodnutia - zmena“ zo dňa 18. januára 2016 žalovaný vyzval žalobkyňu na vyjadrenie k zmenenému podkladu rozhodnutia. Zmena spočívala v tom, že žalovaný oznámil žalobkyni, v nadväznosti na jej vyjadrenie, že ďalej nebude posudzovať konanie žalobkyne označené ako incident II. A to z dôvodu, že toto konanie nepovažuje za samostatné porušenie povinnosti podľa § 22a ods. 7 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ale len za dôsledok incidentu I, ktorý predstavuje porušenie predmetnej povinnosti. Žalovaný uviedol, že incidenty I a II vnímal vždy ako jeden delikt a rozdelenie na incidenty malo za cieľ len tento delikt popísať v jednotlivých úkonoch. 5. Žalobkyňa v ďalšom vyjadrení žiadala žalovaného, aby podľa § 32 ods. 2 a 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže zastavil konanie v časti týkajúcej sa incidentu II. 6. Žalovaný rozhodnutím č. 2016/SP/1/1/012 zo dňa 9. marca 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že „I. Konanie podnikateľa PP & P Co., s.r.o., IČO: 35933852, so sídlom Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava. .

je porušením povinnosti podľa § 22a ods. 7 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z. . . . spolupracovať so zamestnancami úradu a poskytovať potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie.

7. Žalovaný rozhodnutím č. 2016/SP/R/2/055 zo dňa 19. decembra 2016 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že I. výrok zostal nedotknutý a v rámci II. výroku znížil uloženú pokutu na sumu 250,- €. Žalovaný mal za preukázané, že pán C. komunikoval s pani C. o tom, že v priestoroch žalobkyne sa nachádzajú inšpektori žalovaného, pričom túto komunikáciu, napriek poučeniu a ústnemu upozorneniu o dočasnom obmedzení komunikácie z dôvodu potreby utajenia inšpekcie, vyhodnotil ako porušenie § 22a ods. 7 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže. 8. Žalovaný zdôraznil, že inšpekcia žalovaného v priestoroch podnikateľa sa vykonáva na základe poverenia a začína sa odovzdaním poverenia podnikateľovi alebo jeho zamestnancovi. V prípade pána C. nemali zamestnanci žalovaného vedomosť, či ide o zamestnanca žalobkyne alebo podnikateľa EIC (keďže oba subjekty sídlili v rovnakých priestoroch), preto od pána C. v prvom rade zisťovali údaje o konateľoch dotknutých podnikateľských subjektov.

Podľa žalovaného pani C. po svojom príchode na miesto kontroly do zápisnice potvrdila, že pán C. bol do jej príchodu poverený zabezpečiť spoluprácu s úradom. Zamestnanci žalovaného osobitne poučili pána C. o dočasnom obmedzení komunikácie aj o tom, že nemôže bez prítomnosti zamestnancov úradu používať mobilný telefón. Napriek jednoznačne formulovanému pokynu sa pán C. vzdialil do inej miestnosti, kde prítomnosť inšpektorov žalovaného oznámil konateľke žalobkyne.

Tieto skutočnosti považoval žalovaný aj za rozhodujúce vo vzťahu k možnosti pripísať konanie pána C. žalobkyni. Osobitne dal žalovaný do pozornosti § 16 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/112/2007 zo dňa 11. marca 2008.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

obsiahnutej v žalovanom rozhodnutí. 14. Žalobkyňa vo svojej replike taktiež zotrvala na svojej predchádzajúcej argumentácii a na jej podporu poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžnz/1/ 2015. 15.

Incident I a II považoval správny súd za samostatné skutky, odlíšiteľné opisom skutku, v osobe, mieste, čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu toho ktorého skutku, a tiež z dôvodu odlišnosti ich podstaty. Preto podľa správneho súdu pokiaľ žalovaný upustil od potrestania žalobkyne za Incident II, avšak nevydal rozhodnutie o zastavení konania v časti podľa § 32 ods. 2 písm. c) a g) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, postupoval nesprávne. Nerozhodol teda o celom predmete konania (neukončil celé konanie) tak, ako ho v oznámení o začatí konania vymedzil.

zápisnice. Keďže k tomuto nedošlo, konanie pána C. (špecifikované ako Incident I) nemožno podľa správneho súdu pripísať na ťarchu a zodpovednosť žalobkyne. 17. Ďalším žalobným námietkam sa správny súd nevenoval, keďže zistené nedostatky považoval za postačujúce pre zrušenie rozhodnutia žalovaného.

18. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Žiadal zrušiť napádaný rozsudok a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.

20. Podľa názoru sťažovateľa z oznámenia o začatí konania vyplýva, že tento začal konanie pre jeden skutok identifikovaný ako „. . . vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 22a ods. 7 písm. b) zákona spolupracovať so zamestnancami úradu a poskytovať potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie, pričom k predmetnému porušeniu mohlo dôjsť dňa 13.4.2015 tým, že zástupcovia podnikateľa PP & P Co. počas výkonu inšpekcie nespolupracovali so zamestnancami úradu a napriek zákazu komunikovali o priebehu inšpekcie, čím mohlo dôjsť k jej zmareniu.“ Vypustenie Incidentu II predstavuje podľa sťažovateľa len špecifikáciu spôsobu spáchania deliktu, keďže žalovaný nemôže už na začiatku konania poznať všetky aspekty a okolnosti spáchaného deliktu. Nemožno v tejto veci preto hovoriť o dvoch skutkoch (Incident I a Incident II), ale len o jednom skutku, ktorého totožnosť ostala od začatia až do skončenia správneho konania nezmenená, v rozhodnutí sa len ustálili jeho aspekty - jednotlivé okolnosti. Sťažovateľ v tomto smere poukázal na rozhodnutie

21. K telefonicky udelenému plnomocenstvu sťažovateľ uvádza, že pani C. udelila plnú moc pánovi C. v mene žalobkyne, aby ju zastupoval pred prítomnými zamestnancami sťažovateľa do času, kým sa ona dostaví. Podľa názoru žalovaného § 17 ods. 3 Správneho poriadku neupravuje vznik splnomocnenia/zastúpenia, iba spôsob, akým sa zástupca preukáže správnemu orgánu, že je oprávnený za zastúpeného konať. Úprava dohody o plnomocenstve je upravená v § 23 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a zastúpenie na základe plnomocenstva je upravené v § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnej veci nebol rozsah udeleného splnomocnenia sporný, pojem ústredný orgán štátnej správy umožňoval žalobkyni uvedomiť si, že voči nej bude vykonávaná verejná moc, ide o pojem relatívne rigidný.

24. Sťažovateľ vo svojej replike v podstatnom zotrval na svojich argumentoch uvedených v kasačnej sťažnosti, nestotožňujúc sa s náhľadom žalobkyne. 25. V priebehu kasačného konania, dňa 1. januára 2021, nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

26. Uznesením sp. zn. 8Sžhk/2/2021 zo dňa 29. septembra 2021 predseda Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vylúčil JUDr. Zuzanu Šabovú, PhD. z pojednávania a rozhodovania predmetnej veci. Ako tretieho člena senátu určil členku zastupujúceho senátu 4S - JUDr. Zuzanu Mališovú.

29. Kasačný súd v súvislosti s prvou nastolenou právnou otázkou dáva do pozornosti, že oblasť sankcionovania subjektov za ich správanie v rámci hospodárskej súťaže, ako aj ich sankcionovanie za nespoluprácu či nesúčinnosť poskytovanú počas výkonu inšpekcie, spadá do oblasti správneho trestania a požíva ochranu trestnej vetvy čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako aj práv patriacich do oblasti trestného práva v širšom zmysle slova obsiahnutých v Ústave Slovenskej republiky. Procesný postup sankcionovania subjektov tak musí napĺňať minimálne štandardy vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru. Kasačný súd si uvedomuje nedostatočnosť a rozdrobenosť právnej úpravy správneho trestania, ktorá sa prejavuje najmä v absencii komplexného kódexu procesného postupu príslušných orgánov pri správnom trestaní, ktorý by napĺňal minimálne garancie vyžadované čl. 6 Dohovoru. Táto nedostatočnosť právnej úpravy je následne sanovaná požiadavkou ústavnekonformného výkladu príslušných ustanovení právnych predpisov s cieľom dosiahnutia potrebných procesných garancií ako aj požiadavkou primeranej či

30. Základnými procesnými princípmi, ktoré je v rámci správneho trestania potrebné dodržiavať, je právo na obhajobu (čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 6 ods. 2 písm. a), b) a c) Dohovoru a § 2 ods. 9 Trestného poriadku) a princíp prezumpcie neviny (čl. 50 ods. 2 Ústavy, čl. 6 ods. 2 Dohovoru a § 2 ods. 4 Trestného poriadku).

vinu. 31. Na rozdiel od trestného procesu, kde zákonodarca rozlišuje štádium začatia trestného stíhania, v rámci ktorého sa v zásade ustaľuje podozrenie zo spáchania skutku, ktorý by mohol byť trestným činom (§ 199 ods. 1 a 3 Trestného poriadku) a štádium vznesenia obvinenia, v rámci ktorého sa ustaľuje osoba, ktorá je podozrivá zo spáchania skutku, ktorý by mohol byť trestným činom (§ 206 ods. 1 a 3 Trestného poriadku), pričom tieto momenty môžu aj splývať (§ 206 ods. 2 Trestného poriadku), v rámci správneho trestania je tomu inak. Osobitné predpisy

32. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, postupuje sa v konaní na úrade podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. 33. Podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou. 34.

Z upovedomenia musí byť minimálne zrejmé, aký skutok je kladený účastníkovi konania za vinu, resp. akého skutku sa mal dopustiť a ako je tento skutok kvalifikovaný. A to v takej miere, aby bolo umožnené obvinenému riadne uplatniť svoje právo na obhajobu - spochybňovať skutkový či právny základ svojho obvinenia, navrhovať dôkazy preukazujúce jeho nevinu a pod.

36. Kasačný súd nespochybňuje skutočnosť, že pri začatí správneho konania ešte nemusia byť správnemu orgánu známe všetky podrobnosti skutku, ktorý má byť v rámci správneho konania objasňovaný. Rovnako ani nespochybňuje skutočnosť, že „totožnosť skutku neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu udalostí, o ktorých sa rozhoduje. Vykonaním dôkazov sa získané poznatky o skutočnostiach môžu meniť, niektoré údaje môžu odpadnúť a naopak niektoré pristúpiť, nesmie sa však zmeniť podstata

V rozhodnutiach sankčného charakteru, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, res iudicata, dvojitého postihu za rovnaký skutok, na určenie rozsahu dokazovania, ako i na zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. náležitej formulácie skutku, ktorý sa kladie osobe obvinenej zo správneho deliktu za vinu“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/2/2016, 13. decembra 2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 41/2018).

38. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ak by kasačný súd akceptoval rýdzo formálnu úvahu sťažovateľa, že skutok, pre ktorý bolo vedené správne konanie, vymedzil v upovedomení o začatí konania ako „„. . .vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 22a ods. 7 písm. b) zákona spolupracovať so zamestnancami úradu a poskytovať potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie, pričom k predmetnému porušeniu mohlo dôjsť dňa 13.4.2015 tým, že zástupcovia podnikateľa PP & P Co. počas výkonu inšpekcie nespolupracovali so zamestnancami úradu a napriek zákazu komunikovali o priebehu inšpekcie, čím mohlo dôjsť k jej zmareniu.

39. Z takto vymedzeného skutku totiž nevyplýva, konanie ktorých osôb sa pripisuje žalobkyni na zodpovednosť, na akom mieste a ani akým spôsobom mali tieto osoby konať. A to napriek tomu, že všetky tieto okolnosti boli sťažovateľovi v čase začatia konania známe, vychádzajúc zo Zápisnice z priebehu inšpekcie v priestoroch žalobcu zo dňa 13. apríla 2015, č. IZ-285/

40. Kasačný súd preto zastáva názor, že správny súd postupoval správne, pokiaľ neposudzoval upovedomenie o začatí konania len rýdzo formálne ako navrhuje sťažovateľ (v časti vymedzeného predmetu konania), ale posudzoval ho komplexne, s ohľadom na všetky skutočnosti v ňom uvedené. Správny súd správne prihliadol na to, že upovedomenie obsahuje aj podrobný popis incidentu I a incidentu II, pričom tento popis incidentu I a incidentu II je potrebné považovať aj za súčasť vymedzenia skutku (skutkov), za ktoré má/mala byť žalobkyňa sankcionovaná. Kasačný súd tiež konštatuje, že zo samotného oznámenia o začatí konania (z formulácie a vymedzenia incidentu I a incidentu II) je zrejmé, že žalovaný pôvodne považoval tak incident I ako aj incident II za samostatne sankcionovateľné konania, za ktoré mala žalobkyňa niesť zodpovednosť.

42. V tejto súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti, že „pod pojmom „skutok“ treba rozumieť udalosť vo vonkajšom svete vyvolanú aktívnym alebo pasívnym prejavom vôle páchateľa (t. j. konaním), ktoré sa stáva trestným činom, ak vyčerpáva znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.

. .“ (tamže). 43. Z hľadiska posudzovania otázky skutku je tiež potrebné pritom rozlišovať hmotnoprávnu stránku veci (otázka sankcionovateľnosti/trestnosti skutku a otázka ukladania trestu) a procesnoprávnu stránku veci (otázka prejednávania skutku/skutkov v konaní).

44. Podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

? sekundárne (v prípade existencie/prítomnosti znakov charakterizujúcich pokračovací trestný čin) „umelo/formálne“ na základe § 122 ods. 10 Trestného zákona spájané do jediného pokračovacieho trestného činu. . . Inak povedané, neoddeliteľnou podmienkou akceptovania „umelej/formálnej“ právnej konštrukcie pokračovacieho trestného činu v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona je súčasné akceptovanie „faktickej/materiálnej“ skutočnosti, že jednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu sú po „materiálnej“ stránke protiprávnymi činmi, resp. trestnými činmi v zmysle § 8 Trestného zákona. Aplikujúc uvedené závery vo vzťahu k hmotnoprávnemu vymedzeniu pojmu „skutok“ možno následne konštatovať, že kým z materiálneho hľadiska je možné jednotlivé čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu považovať za samostatné skutky, tak z formálneho hľadiska vychádzajúceho z konštrukcie pokračovacieho trestného činu zakotvenej v § 122 ods. 10 Trestného zákona - sa pokračovací trestný čin považuje za jediný skutok pozostávajúci z viacerých čiastkových útokov.

. . V rámci rekodifikácie slovenského trestného práva z roku 2005 sa v súvislosti s pokračovacím trestným činom zaviedol dualizmus/dichotómia v chápaní pojmu „skutok“. Kým hmotnoprávne chápanie pojmu „skutok“ vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu zostalo aj po rekodifikácii nezmenené, a teda pokračovací trestný čin sa naďalej v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona považuje za formálne jeden skutok, ktorý pozostáva z viacerých čiastkových útokov, k zmene došlo v procesnoprávnom chápaní pojmu „skutok“ v súvislosti s pokračovacím trestným činom, a to uprednostnením materiálneho chápania pojmu „skutok“ pred dovtedajším chápaním formálnym. V zmysle § 10 ods. 16 Trestného poriadku sa skutkom rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne ustanovené inak.

47. Rozlíšenie hmotnoprávneho a procesnoprávneho poňatia skutku pri pokračovacom správnom delikte nemá len čisto formálny a doktrinálny charakter. Má tiež priamy dopad na právnu situácia páchateľa, keď rozhodnutie o čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu/správneho deliktu zakladá prekážku ne bis in idem (čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky). Z tohto dôvodu „pod pojmom „čin“ v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a v čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), resp. v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,protokol“) je vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu potrebné rozumieť jednotlivý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, pričom takémuto chápaniu zodpovedá trestnoprocesná právna úprava v Slovenskej republike, konkrétne § 10 ods. 16 Trestného poriadku, v zmysle ktorého sa skutkom rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu. Vyjadrenie zásady ne bis in idem vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu v § 9 ods. 2

5 listiny, resp. z čl. 4 ods. 1 protokolu, keďže predstavuje reálnu prekážku toho, aby bolo možné páchateľa opätovne stíhať pre ten istý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu (t. j. pre rovnaké faktické konanie), pre ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 9/2017 zo dňa 6. februára 2019, publikované v ZNaUÚS pod č. 5/2019).

49. Podľa § 22a ods. 7 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže na účely vykonania inšpekcie a v priebehu výkonu inšpekcie je podnikateľ povinný spolupracovať so zamestnancami úradu a poskytovať potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie.

51. Toto hmotnoprávne posúdenie konania žalobkyne je však aj podľa kasačného súdu potrebné odlišovať od procesnoprávneho postupu - procesný pojem skutok je potrebné odlíšiť od hmotnoprávneho pojmu správny delikt. Skutočnosť, že sťažovateľ považoval a posudzoval incident I a incident II ako jeden pokračovací správny delikt neznamená, že sa v predmetnej veci procesne nejednalo o dva samostatné faktické skutky. Práve naopak, aj kasačný súd, stotožňujúc sa s názorom správneho súdu, zastáva názor, že incidenty I a II, tak ako ich vymedzil sťažovateľ v oznámení o začatí konania, predstavujú dva samostatné skutky.

Ide teda o odlíšiteľné a samostatné skutky, napriek tomu, že sú si podobné v osobe páchateľa, v druhu chráneného záujmu (ohrozenie inšpekcie) a v povahe správneho deliktu (správne delikty podľa § 38a ods. 2 písm. b) v spojení s § 22a ods. 7 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže). 52.

g) v konaní nepreukázal, že účastník konania porušil ustanovenia tohto zákona, h) v začatom konaní sa zistilo, že činnosti alebo konania podnikateľov, ku ktorým došlo v cudzine, nevedú ani nemôžu viesť k obmedzovaniu súťaže na tuzemskom trhu, i) v tej istej veci porušenia ustanovení osobitného predpisu už koná alebo rozhodla Komisia, j) tej istej koncentrácii už koná alebo rozhodla Komisia.

Pokiaľ sa sťažovateľ rozhodol nepotrestať sťažovateľku za incident II, bolo jeho povinnosťou identifikovať zákonný dôvod, pre ktorý v tejto časti konania nemohol pokračovať a v súlade s § 32 ods. 1, 2 a 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže v časti incidentu II správne konanie

Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti sa totiž rozhodnutie správneho orgánu nezrušuje len preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady rozhodnutia bez dopadu na hmotnoprávnu situáciu účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Sž/98-102/02 zo dňa 17. decembra 2002).

Z hľadiska právnej úpravy obsiahnutej v zákone o ochrane hospodárskej súťaže dáva kasačný súd osobitne do pozornosti § 32 ods. 2 písm. c) a d) zákona o hospodárskej súťaži, ktoré nepochybne môžu založiť prekážku ne bis in idem vo vzťahu k tej časti skutku, ku ktorej bolo konanie zastavené.

žalovaného. Kasačný súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje so správnym súdom v tom, že zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia žalovaného.

58. Čo sa týka ďalšej argumentácie správneho súdu vo vzťahu k neurčitosti telefonicky udeleného zastúpenia pánovi C., s touto sa kasačný súd nestotožnil. 59. Podľa § 17 ods. 3 Správneho poriadku splnomocnenie na zastupovanie treba preukázať písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice. Správny orgán môže v nepochybných prípadoch od preukazu plnomocenstvom upustiť. 60. Kasačný súd zastáva názor, stotožňujúc sa so sťažovateľom, že je potrebné rozlišovať medzi dohodou o plnomocenstve (§ 23 a § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka) a preukazovaním tejto dohody (§ 17 ods. 3 Správneho poriadku). Z nesporných skutkových okolností má kasačný súd za preukázané, že pani C. v mene žalobkyne splnomocnila pána C. na zastupovanie žalobkyne počas výkonu inšpekcie do príchodu pani C. na miesto výkonu inšpekcie. Urobila tak telefonicky, za prítomnosti inšpektorov žalovaného, pričom pán C. toto splnomocnenie prijal. Kasačný súd sa nestotožňuje s názorom správneho súdu, že udelené plnomocenstvo bolo neurčité. Samotná skutočnosť, že konateľke žalobkyni nebol známy konkrétny názov ústredného orgánu štátnej správy, ktorý vykonáva inšpekciu, neznamená, že nemohla na výkon takejto inšpekcie v mene žalobkyne udeliť plnomocenstvo. V predmetnej veci sa pani C. sama a slobodne rozhodla, že uzavrie v pánom C. dohodu o plnomocenstve, pričom mala k dispozícii aj iné alternatívy (napr. plnomocenstvo neudeliť). Zo Zápisnice z priebehu inšpekcie v priestoroch žalobkyne zo dňa 13. apríla 2015, č. IZ-285/2015 je pritom zrejmé, a žalobkyňa to ani nespochybňuje, že jej konateľke bolo oznámené, že inšpekciu bude vykonávať ústredný orgán štátnej správy. Táto skutočnosť predstavovala pre žalobkyňu, resp. jej konateľku postačujúcu informáciu pre uvedomenie si, že voči žalobkyni bude vykonávaná verejná moc, a to na najvyššej úrovni. 61. Kasačný súd považuje za zrozumiteľný postoj sťažovateľa, keď tento považoval telefonické splnomocnenie za nepochybný prípad udelenia plnomocenstva pánovi C. a upustil od požiadavky preukázania splnomocnenia na zastupovanie písomne alebo vyhlásením do zápisnice. V tomto postupe sťažovateľa kasačný súd nezisťuje nezákonnosť a nemá dôvod ani spochybňovať konanie pána C. v mene žalobkyne na základe plnomocenstva počas inšpekcie do momentu príchodu konateľky žalobkyne.

62. Keďže správny súd v predmetnej veci správne identifikoval závažnú procesnú vadu odôvodňujúcu zrušenie rozhodnutie žalovaného, s ktorou sa kasačný súd stotožnil, čiastkový nesprávny právny názor správneho súdu (o neplatnosti splnomocnenia) neodôvodňuje zrušenie napádaného rozsudku a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Identifikovaná procesná vada (nerozhodnutie o celom predmete konania) by v ďalšom konaní správneho súdu bola totiž opätovne dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného. 63. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že napadnutý rozsudok správneho súdu považoval za v postačujúcej miere odôvodnený, odpovedajúci na všetky podstatné námietky a argumenty účastníkov konania, preto pristúpil aj k meritórnemu prieskumu právnych otázok nastolených sťažovateľom. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s názormi správneho súdu a argumentmi ním predkladanými ešte neznamená, že rozhodnutie správneho súdu je nedostatočne či arbitrárne odôvodnené. 64. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k tomu záveru, že napadnutý

rozsudok

správneho súdu je dostatočne odôvodnený a v časti právneho názoru podstatného pre zrušenie rozhodnutia žalovaného vychádza aj zo správneho právneho posúdenia veci. Kasačný súd sa stotožnil s názorom správneho súdu, že vo veci žalobkyne začal sťažovateľ konanie pre spáchanie dvoch skutkov (incidentu I a incidentu II), pričom procesne o jednom z týchto skutkov (incident II) nerozhodol. Ak dospel k záveru, že tento skutok nenapĺňa skutkovú podstatu správneho deliktu, bolo povinnosťou sťažovateľa správne konanie v časti incidentu II zastaviť podľa § 32 ods. 2 písm. c) a d) v spojení s § 32 ods. 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. S ohľadom na tieto skutočnosti kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 65. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 2 SSP tak, že plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči procesne neúspešnému sťažovateľovi. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 66. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.