8Sžik/2/2020

1. Dňa 3. marca 2017 bola žalovanému, ako povinnej osobe (ďalej aj ako „žalovaný“ alebo „povinná osoba“), doručená žiadosť žalobcu, ktorou požadoval sprístupnenie informácií o spôsobe výkonu osobnej prehliadky (čo Policajný zbor pod týmto pojmom rozumie, aký je štandardný postup pri osobnej prehliadke, technické požiadavky na miesto výkonu, či sa pri nich vykonáva obrazový, resp. zvukový záznam, štandardný postup pri osobnej prehliadke osoby odmietajúcej podriadenie sa príkazu, mladistvej osoby a pod.), informácií o spôsobe výkonu prehliadky tela (čo Policajný zbor pod týmto pojmom rozumie, aký je štandardný postup pri každom druhu prehliadky tela, technické požiadavky na miesto výkonu, či sa pri nej vykonáva obrazový, resp. zvukový záznam, štandardný postup pri prehliadke tela osoby odmietajúcej podriadenie sa príkazu, mladistvej osoby a pod.) a štatistické údaje (údaje za roky 2013 až 2016 (i) o vykonaných osobných prehliadkach a prehliadkach tela v štruktúre - prehliadky vykonané mužoch (v členení podľa osoby nariaďujúcej prehliadku), ženách a mladistvých (v členení podľa veku a pohlavia), v členení podľa procesného postavenia

3. V nadväznosti na žiadosť žiadateľa žalovaný oslovil dňa 6. marca 2017 Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky a jeho organizačné útvary v záujme zistenia, či disponujú vyžiadanými informáciami. 4. Dňa 13. marca 2017 bola doručená povinnej osobe odpoveď Prezídia Policajného zboru, úradu kriminálnej polície (ďalej len „Úrad kriminálnej polície“) č. PPZ-KP-AO-147-003/ 2017 zo dňa 13. marca 2017. Úrad kriminálnej polície uviedol, že nedisponuje internými predpismi alebo metodikami, ktoré by obsahovali žalobcom požadované informácie o spôsobe výkonu osobnej prehliadky a prehliadky tela. Pri týchto úkonoch postupujú príslušníci podľa príslušnej zákonnej právnej úpravy. Rovnako Úrad kriminálnej polície uviedol, že nedisponuje a neeviduje žalobcom požadované štatistické údaje.

Odbor poriadkovej polície nedisponuje a neeviduje žalobcom požadované štatistické údaje. 6. Aj Prezídium Policajného zboru, odbor kontroly a odbor správy informačných systémov polície vo svojich odpovediach zo dňa 9. marca 2017 na dopyt povinnej osoby uviedlo, že žalobcom vyžiadanými informáciami nedisponuje. 7. Žalovaný rozhodnutím č. KM-TO-2017/002175-004 zo dňa 14. marca 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) nevyhovel žiadosti žiadateľa zo dňa 6. marca 2017, keďže požadovanými informáciami v čase podania žiadosti o informácie v štruktúre požadovaných údajov nedisponoval. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiada informácie, ktoré nemá ako povinná osoba k dispozícii a za dostupné informácie sa nepovažujú také informácie, ktoré by musela povinná osoba vytvárať na základe konkrétnej žiadosti žalobcu.

žalobcu. Oslovené organizačné útvary zotrvali v podstatnom na svojich predchádzajúcich stanoviskách (stanovisko Odboru poriadkovej polície č. PPZ-OPP1-548-001/2017 zo dňa 10. apríla 2017, odpoveď Úradu kriminálnej polície č. PPZ-KP-AO-147-005/2017 zo dňa 11. apríla 2017, stanovisko odboru správy informačných systémov polície zo dňa 6. apríla 2017).

pretože povinnosť vydať alebo mať takýto pokyn neurčuje žiadny právny či interný predpis. 10. Povinná osoba tiež neeviduje štatistické údaje zamerané na vykonávanie osobných prehliadok a iné údaje spojené s touto činnosťou, keďže tieto údaje nie sú potrebné pri zbere a poskytovaní štatistických údajov.

14. Uznesením správneho súdu č. k. 2 S 155/2017-26 zo dňa 23. mája 2019 bol žalobca vyzvaný na odstránenie vád žaloby, najmä na odstránenie neúplnosti a nezrozumiteľnosti žaloby v časti dôvodov žaloby a žalobného návrhu. Svoju žalobu žalobca doplnil podaním zo dňa 29. júna 2017, ktorým zotrval na svojej argumentácií uvedenej v žalobe. Navrhovaný petit formuloval tak, že žiadal správny súd konštatovať porušenie jeho práva na sprístupnenie ním požadovaných informácií vo všetkých bodoch. Žiadal tiež uložiť žalovanému povinnosť sprístupniť žalobcovi požadované informácie v takom rozsahu a štruktúre, aby boli čo najbližšie forme požadovanej v pôvodnej žiadosti. 15. Správny súd rozsudkom sp. zn. 2 S 155/2017 zo dňa 25. septembra 2019 (ďalej „napádaný rozsudok“ alebo aj „rozsudok správneho súdu“) správnu žalobu žalobcu zamietol. Uviedol, že podstatou slobodného prístupu k informáciám je zabezpečiť možnosť pozrieť sa na údaje, ktoré sa u povinnej osoby nachádzajú. Informáciou sa pritom myslí to, čo v okamihu žiadosti o sprístupnenie informácií je, alebo má byť, u povinnej osoby k dispozícii. Zákon o slobode informácií však neukladá povinnej osobe povinnosť na základe žiadosti vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti ešte neexistujú. Vytváraním novej informácie je pritom aj určitý kvalifikovaný spôsob spracovania informácií, ktoré sa už u povinnej osoby nachádzajú a v dôsledku ktorého vzniká kvalitatívne nová informácia. 16. Správny súd sa v napádanom rozsudku stotožnil s rozhodnutím žalovaného a jeho odôvodnením. Dospel k právnemu názoru, že žalobca počas administratívneho konania a ani počas konania pred správnym súdom neosvedčil právne relevantným spôsobom, že žalovaný ním požadovanými informáciami disponuje, alebo že by nimi disponovať mal. Na tomto závere v zásade nič nemení ani žalobcom zdôrazňovaná intenzita zásahu do práva na súkromie osobnými prehliadkami či prehliadkami tela. Stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že výkon osobných prehliadok a prehliadok tela je upravený priamo konkrétnymi zákonmi, nie je preto povinnosťou žalovaného vytvárať duplicitnú úprava týchto postupov v podzákonných predpisoch. Rovnako podľa správneho súdu nie je zákonnou povinnosťou žalovaného vytvárať unifikovanú štatistiku o osobných prehliadkach a prehliadkach tela. Správny súd preto nemal dôvod spochybňovať tvrdenie, že žalovaný nesleduje štatistiky týkajúce sa vykonaných osobných prehliadok a prehliadok tela. Takéto informácie preto v čase podania žiadosti neexistovali, ich vytvorenie (vytvorenie štatistík) by si vyžadovalo rozsiahly prieskum všetkých úkonov príslušníkov Policajného zboru, preštudovanie všetkých spisov, výber dát a ich roztriedenie podľa zadaných kritérií. Išlo by z technického hľadiska o mimoriadne náročný proces, ktorý podľa správneho súdu presahuje zmysel a účel zákona o slobode informácií.

19. Sťažovateľ zastáva názor, že správny súd vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ od neho požadoval preukázanie toho, že žalovaný disponuje vyžiadanými informáciami. Tento totiž nemá a nemôže mať prístup k interným dokumentom žalovaného, resp. k údajom, ktoré zhromažďuje. Rovnako namieta, že správny súd nevykonal žiadne dokazovanie ohľadom pravdivosti žalovaným predložených tvrdení o nedisponovaní vyžiadanými informáciami a ani hlbšie neskúmal, či žalovanému vyplýva povinnosť disponovať týmito informáciami z právneho poriadku. Sťažovateľ dáva osobitne do pozornosti § 69 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), z ktorého podľa jeho názoru vyplýva povinnosť uchovávať záznamy o úkonoch, ktoré sú v rámci jeho činnosti uskutočňované a zasahujú do osobných slobôd fyzických osôb. Nie je preto podľa sťažovateľa možné, aby žalovaný nemal vo svojej dispozícii údaje, z ktorých by bolo zrejmé, aký počet prehliadok vykonal Policajný zbor za daný kalendárny rok - v ktorom konkrétnom policajnom obvode, teda aby nemal k dispozícii štatistické údaje. 20. Sťažovateľ tiež dôvodí, že s ohľadom na výučbu v školách Policajného zboru pedagogickými zamestnancami, ako aj na pravidelné školenia príslušníkov Policajného zboru, nie je pravdepodobné, aby neboli k dispozícii interné pokyny - to znamená podrobnejšie pokyny, ako majú v jednotlivých prípadoch postupovať. 21. Neoverením tvrdení žalovaného, podľa názoru sťažovateľa, správny súd porušil aj § 5 ods. 9 SSP. 22. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia (bod 13) a navrhol kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietnuť. 23. Sťažovateľ v podanej replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na podanej kasačnej sťažnosti a argumentácii v nej uvedenej. 24. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 26.

27. Pri riešení nastolených otázok kasačný súd zohľadňoval aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže odo dňa 1. ?augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4, 5 a?6 Ústavy v?spojení s?§ 101e ods. 1 a?2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o?súdoch a?o?zmene a?doplnení niektorých zákonov v?znení neskorších predpisov), vychádzajúc z účelu zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v?spojení s?čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/ 2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v?znení neskorších predpisov) sa kasačný súd naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vrátane jeho veľkého senátu.

Zákon o slobodnom prístup k informáciám. Komentár. Problémy z praxe. Rozhodnutia súdov. VIA IURIS: Pezinok, 2012, str. 39 - 40). 29. Účelom a úlohou slobodného prístupu k informáciám však nie je ukladať verejnej správe povinnosť, aby podľa požiadaviek a pokynov žiadateľa vytvárala či kvalifikovane spracovávala informácie, ktoré k dispozícii nemá a ani ich nie je povinná k dispozícii mať (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 190/2008 zo dňa 27. mája 2009, sp. zn. 3 Sži 5/2013 zo dňa 12. marca 2014, sp. zn. 10 Sži 2/2016 zo dňa 31. mája 2017 a iné). Inými slovami, zákon o slobode informácií ako aj čl. 26 ods. 5 Ústavy garantuje prístup k existujúcim informáciám, nie právo na vytváranie nových informácií podľa požiadaviek žiadateľa.

31. Kasačný súd pre úplnosť dodáva, že len samotné vyhľadanie informácií či vyňatie informácie z určitého celku (napr. z viacerých dokumentov), ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ich zhromaždenie za účelom sprístupnenia nemožno považovať za vytváranie novej informácie. V kontexte individuálnych okolností každého prípadu je pre záver o tom, či sa jedná o novú informáciu podstatné kritérium, či by pre požadované sprístupnenie informácií musela povinná osoba informácie nielen vyhľadať ale aj kvalifikovaným spôsobom spracovať. K námietkam sťažovateľa

súdom. Správny súd spornú otázku existencie požadovaných informácií u povinnej osoby vyhodnotil tak, že žalobca nepreukázal, že povinná osoba touto informáciou disponuje alebo by ňou aspoň disponovať mala. Žalobca tento argument (neunesenie dôkazného bremena o disponovaní požadovanou informáciou považoval za neprimerané zaťaženie dôkazným bremenom.

34. Aj v konaní o žiadosti o sprístupnenie informácií je však orgán verejnej správy (povinná osoba) viazaný princípom materiálnej pravdy (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku), ktorý sa pretavuje do požiadavky, aby rozhodnutie povinnej osoby vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci (§ 46 Správneho poriadku). Pokiaľ má orgán verejnej správy dostáť týmto svojim povinnostiam, je povinný v nadväznosti na doručenú žiadosť žiadateľa o sprístupnenie informácií vykonať šetrenie v tom zmysle, či požadovanou informáciou disponuje, prípadne či má vedomosť o tom, kde možno túto informáciu získať (pozri aj § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií). Toto šetrenie musí byť primerane zaznamenané v administratívnom spise, ako aj v odôvodnení rozhodnutia o nevyhovení žiadosti, aby mohol byť záver o (ne)disponovaní vyžiadanými informáciami preskúmateľný (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku).

V prípade nevyhovenia žiadosti o poskytnutie požadovanej informácie však možno od žiadateľa o informácie spravodlivo požadovať, aby v ďalšom procesnom postupe (v odvolaní alebo v konaní o správnej žalobe) spochybňoval povinnou osobou zistený skutkový stav, dôsledne vysvetlil, prečo by mala povinná osoba disponovať ním vyžiadanými informáciami a prípadne aj navrhoval jemu známe skutočnosti a dôkazy na preukázanie toho, že povinná osoba má vyžiadané informácie k dispozícii.

sťažovateľom. Z administratívneho spisu, resp. z doručených odpovedí útvarov Policajného zboru vyplýva, že tak požadované informácie týkajúce sa metodických pokynov a interných postupov príslušníkov Policajného zboru vo vzťahu k spôsobu výkonu osobných prehliadok a prehliadok tela, ako ani štatistické údaje vzťahujúce sa k nim, nemá Policajný zbor a žalovaný k dispozícii (bod 4 až 6 a 8). Aj kasačný súd považuje za pochopiteľné a zrozumiteľné stanovisko žalovaného, že nevytvára osobitné metodické či iné interné predpisy pre výkon osobnej prehliadky a prehliadky tela, keďže tento je v postačujúcej miere upravený v dotknutých všeobecne záväzných právnych predpisoch.

39. Pokiaľ sa sťažovateľ dovoláva § 69 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, z tejto právnej normy nemožno vyvodzovať dôsledky, ktoré vyvodzuje kasačný sťažovateľ. 40. Podľa § 69 ods. 1 zákona o Policajnom zbore: „Policajný zbor spracúva podľa tohto zákona a osobitného predpisu informácie a osobné údaje zhromaždené pri plnení úloh Policajného zboru vrátane informácií a osobných údajov poskytnutých zo zahraničia v rozsahu nevyhnutnom na ich plnenie.“

42. Kasačný súd si nemá dôvod spochybňovať tvrdenie sťažovateľa, že žalovaný, resp. jednotlivé útvary Policajného zboru majú nepochybne vo svojich evidenciách a spisoch záznamy o vykonaných osobných prehliadkach či prehliadkach tela.

43. Vyššie uvedené úvahy vedú kasačný súd v zhode so správnym súdom k záveru, že žalovaný riadne zistil skutkový stav veci a preukázal, že nedisponuje informáciami požadovanými sťažovateľom. Kasačný súd tiež konštatuje, rovnako ako správny súd, že sťažovateľ nevyužil svoj procesný priestor a či už počas odvolacieho konania alebo počas konania pred správnym súdom nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil ustálenie skutkového stavu žalovaným o tom, že tieto informácie k dispozícii nemá (porovnaj bod 36).

45. Za irelevantnú považoval kasačný súd aj argumentáciu sťažovateľa, že vypracovaním a následným poskytnutím dotknutých informácií by sa posilnila a bola uľahčená verejná kontrola nad Policajným zborom. V tomto smere je na mieste zopakovať, že účelom konania podľa zákona o slobode informácií je zabezpečiť prístup verejnosti k informáciám, ktoré má povinná osoba k dispozícií. V rámci predmetného konania nemožno ukladať povinnej osobe povinnosť vytvárať nové informácie, akokoľvek vhodné by sa ich vytvorenie mohlo javiť (bod 28 a 29).

47. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného bez ďalšieho a nevykonal dokazovanie na potvrdenie záverov žalovaného, aj túto námietku považoval kasačný súd za nedôvodnú. Kasačný súd zdôrazňuje, že správny súd je povinný prednostne vychádzať zo skutkové stavu veci zisteného orgánom verejnej správy a dokazovanie vykonáva len výnimočne (§ 119 a § 120 SSP). Kasačný súd v tomto smere neidentifikoval žiadne dôvody, pre ktoré by správny súd mal v predmetnej veci vykonávať ďalšie dokazovanie, takéto nevymedzil ani sťažovateľ a tento ani sám neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal správny súd vykonať.