8Sžik/2/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu: W.. W. W., nar. XX. T.Z. XXXX, bytom Š.I. XXX/XX, XXX XX B., právne zastúpený: MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária s. r. o., Palackého 6403, 911 01 Trenčín, IČO: 52418219, proti žalovanému: Mesto Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21, 020 18 Púchov, IČO: 00317748, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ev. č. 11400/2019 zo dňa 25. septembra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/91/2019 - 74 zo dňa 26. augusta 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

Odôvodnenie

· organizačný poriadok MsÚ Púchov platný do zmeny, o ktorej prednostka MsÚ informovala na zasadnutí MsZ dňa 11. júna 2019, vrátane členenia na jednotlivé oddelenia (či in organizačné jednotky) s uvedením úloh, ktoré plnia, podrobného uvedenia počtu zamestnancov (celkovo aj v rámci jednotlivých oddelení) pracujúcich na MsÚ do zmeny organizačného poriadku, označenia jednotlivých pozícií v štruktúre predmetného organizačného poriadku, ako aj kvalifikačných požiadaviek na tieto pozície. Rovnako aj dobu platnosti tohto aktu. · organizačný poriadok MsÚ Púchov platný po zmene, o ktorej prednostka MsÚ informovala na zasadnutí MsZ dňa 11. júna 2019, vrátane členenia na jednotlivé oddelenia (či in organizačné jednotky) s uvedením úloh, ktoré plnia, podrobného uvedenia počtu zamestnancov (celkovo aj v rámci jednotlivých oddelení) pracujúcich na MsÚ po zmene organizačného poriadku, označenia jednotlivých pozícií v štruktúre predmetného organizačného poriadku, ako aj kvalifikačných požiadaviek na tieto pozície. Rovnako žiadal uviesť, odkedy je tento akt platný. 2.

3. Povinná osoba v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia konštatovala, že žalobca v priebehu 16 pracovných dní podal celkom 10 žiadostí o poskytnutie informácií, pričom dňa 19. júna 2019 podal tri žiadosti v jeden deň. Prvostupňový orgán s ohľadom na (i) obsah jednotlivých žiadostí, (ii) ich značný počet, (iii) formu sprístupnenia vyžadujúcu si spracovanie informácií a technické prostriedky na takéto spracovanie, a to všetko (iv) vo väzbe na zákonnú lehotu vybavenia žiadostí, vyvodil úmysel žalobcu neprimerane zaťažiť, ochromiť a paralyzovať činnosť povinnej osoby. Zastával preto právny názor, že zo strany žalobcu došlo

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 7. augusta 2019 odvolanie. Odmietol, že pri podávaní žiadosti došlo z jeho strany k šikanóznemu výkonu práva a v odvolaní podrobne informoval, prečo predmetnú žiadosť podal. Poukázal na to, že znalosť organizačného poriadku je potrebná pre poznanie adresnej zodpovednosti konkrétnych funkcionárov pri riadení MsÚ a je významné pre uplatňovanie zákonných prostriedkov nápravy a náhrady škody, ktorá vzniká v dôsledku postupov v súvisiacom stavebnom konaní. 6. Žalobca následne v odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/4/ 2014 zo dňa 12. marca 2014, ktorý ku konceptu zneužitia práva na slobodu informácií uviedol, že ho je potrebné uplatňovať reštriktívne a iba ako výnimku. Poukázal na to, že v danej veci žiadal žiadateľ v jednej žiadosti 58 informácií, ktoré navzájom nesúviseli a boli bez vnútornej logiky - od faktúr na teplú vodu, cez meritórne súdne rozhodnutia, doklady o revíziách výťahu, protokolov STK motorových vozidiel, až po doklady za čistenie sudcovských talárov. Dodal, že podľa citovaného rozhodnutia je typickým znakom zneužitia práva skutočnosť,

Poznanie informácií bolo podľa žalobcu legitímne z dôvodu výkonu verejnej kontroly vzhľadom k údajnému porušovaniu všeobecných predpisov mestom Púchov, k porušeniu zákona pri vykonávaní čiernej stavby chráničky a k pokračovaniu na tejto čiernej stavbe, k použitiu verejných zdrojov na čiernu stavbu a k spôsobeniu škody na žalobcovom majetku v súvislosti s čiernou stavbou. Tiež poukázal na formalistický prístup povinnej osoby k sprístupneniu ním požadovaných informácií, keď povinná osoba šablónovitým spôsobom vyhotovila všetky rozhodnutia o odmietnutí sprístupnenia informácií a nezaoberala sa jednotlivými žiadosťami. Uviedol, že všetky požadované informácie má mesto k dispozícii, sú okamžite dostupné, plnenie úloh na úseku prístupu k informáciám nemá menšie opodstatnenie ako iné úlohy, a ak by zamestnanci vykonávali svoje povinnosti efektívne, jeho žiadosti by nemohli ochromiť chod mesta. 8.

Je vecou povinnej osoby, aby posúdila dopady viacerých žiadostí o sprístupnenie informácii a obsahujúcich viacero žiadostí o informácie na jej chod z pohľadu zabezpečenia jej riadneho chodu. Aspekt podávania žiadosti v závere pracovného času objektívne skracuje čas, ktorý má povinná osoba k dispozícii na vybavenie žiadostí. Tento aspekt bol vyhodnotený ako účelový v rozpore s účelom zákona o slobode informácií a odvolací orgán ho preto hodnotil rovnako. Vybavovanie žiadosti o sprístupnenie informácii zahŕňa zaevidovanie žiadosti, pridelenie žiadosti príslušnému zamestnancovi, ktorý mal hľadať požadované informácie, vyhodnotiť, ktoré informácie môže a ktoré nemôže zverejniť, vyhotoviť fotokópií požadovaných informácií a zabezpečiť ich zaslanie. Žiadateľ podal spolu 12 žiadostí o poskytnutie informácií v krátkom časovom období, preto počet a rozsah žiadostí podaných žalobcom vyhodnotila povinná osoba náležite v záujme zabezpečenia riadneho chodu úradu. Podstatou odmietnutia sprístupniť požadované informácie nie je ich druh, ale podávanie viacerých žiadostí obsahujúcich viacero požadovaných informácií v krátkom časovom úseku jedným žiadateľom.

rozhodnutia. 10. Žalobca v žalobe uviedol, že prvú nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia vidí v tom, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal posúdením jeho individuálnej žiadosti o poskytnutie informácií, ale posúdením jeho iných žiadostí, z čoho vyvodil zneužitie práva. Žalobca poukázal na to, že v jeho žiadosti formuloval otázky stručne a aj odpovede povinnej osoby mohli byť jednoduché. Poukázal na to, že neexistoval dôvod, prečo by požadované informácie mali byť v štátnom archíve. Žalobca ozrejmil, že zmyslom otázok bolo dozvedieť sa skutočnosti súvisiace s realizáciou stavby chráničky, keďže pri realizácii výkopových prác malo dôjsť k spôsobeniu škody na jeho majetku a svojimi žiadosťami chcel tiež získať možnosť identifikovať okruh zodpovedných osôb. Zdôraznil, že organizačný poriadok MsÚ nebol a nie je nikde verejne prístupný, rovnako nie je prístupný ani akt, ktorý mu predchádzal.

Uvedený postup považoval za zneužitie práva zo strany mesta a zneužitie videl aj v tom, že rozhodovanie žalovaného bolo schématické, arbitrárne a absolútne nedostatočne odôvodnené. Žalobca doplnil, že postup mesta ako aj žalovaného bol účelový a lživý, keďže z rukopisu zamestnanca oddelenia výstavby mesta Púchov pána G. N. vyhotoveného dňa 4. novembra 2019 vyplýva, že požadované informácie spracoval a odovzdal na sprístupnenie (č.l. 42), ale mesto žalobcovi tieto informácie nesprístupnilo. 12. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na to, že žalobca podal za necelý mesiac 12 žiadostí o sprístupnenie informácií v časoch blízko ukončenia úradných hodín, z čoho vyplýva, že úmyslom žalobcu nie je získanie informácií, ale obmedzenie výkonu činnosti povinnej osoby. Žalovaný ďalej odkázal na judikatúru Ústavného súdu SR i rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12. marca 2014, podľa ktorého právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy, a teda povinná osoba má pri vybavovaní žiadostí zohľadňovať nielen právo žiadateľa na sprístupnenie informácií, ale aj

Tieto skutočnosti vyhodnotil ako zneužitie práva a podľa nej v tejto situácii prevažuje právo občanov na riadnom chode samosprávy nad komplexom žiadostí jedného občana. Lehota na postúpenie odvolania bola podľa žalovaného dodržaná. Rozhodnutie má podľa žalovaného všetky zákonné náležitosti a je dostatočne odôvodnené.

správneho konania podľa § 23 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), čo žalobca nevyužil. Podľa žalovaného využívanie oboch právnych titulov na získanie informácií nemá oporu v § 3 Občianskeho zákonníka, a preto by súd nemal žalobcovmu konaniu priznať právnu ochranu. 15. Žalovaný tiež namietal, že žalobu žalobca podal oneskorene, keď podľa údajov zo spisu bolo rozhodnutie žalovaného doručené žalobcovi dňa 18. októbra 2019, a teda lehota na podanie žaloby uplynula dňa 18. decembra 2019.

17. Správny súd uviedol, že pri posudzovaní zákonnosti postupu správneho orgánu i povinnej osoby je potrebné vychádzať z účelu Infozákona. Všetky výnimky zo sprístupnenia informácií je potrebné vykladať reštriktívne a prihliadať na princíp prevažujúceho verejného záujmu, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/4/2014 uviedol, že zákon o slobode informácií neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu zneužitia práva, ale zákaz zneužívania výkonu práva je však jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré ústava implicitne obsahuje v čl. 1 ods. 1. Následne citoval časti rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ide pritom o jednotný, prijatý a ucelený dokument, ktorého poskytnutie žiadateľovi nevyžaduje zvýšenú náročnosť pri zabezpečení. Rovnako informácie o personálnom zložení a kvalifikačných predpokladoch na určené funkcie sú pre povinnú osobu ľahko zistiteľné prostredníctvom personalistov mestského úradu. Správny súd preto uzavrel, že povinná osoba mala vyžiadané informácie k dispozícii a ide o dostatočne konkrétne, jednoducho zistiteľné a formulovateľné informácie, ktorých poskytnutie žiadateľovi nevyžaduje zvýšenú náročnosť pri

úradných hodín. 20. Súd tiež uviedol, že nie je možné odmietnuť právo žiadateľa o informácie podľa

21. Proti rozsudku podal včas kasačnú sťažnosť žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“), ktorý ju odôvodnil ustanoveniami § 440 ods. 1 písm. g) SSP, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom. Žalovaný požadoval, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a priznal žalovanému právo náhradu trov konania. 22. Žalovaný v kasačnej sťažnosti opätovne poukázal na skutočnosť, že žalobca podal povinnej osobe v priebehu 28 kalendárnych dní spolu 12 infožiadostí. Tieto infožiadosti zároveň vymenoval a stručne charakterizoval ich obsah. Uviedol, že sa nestotožňuje s právnym posúdením správneho súdu, že podanie 12 žiadostí v priebehu 28 dní nestačí na vyvodenie záveru o zneužití práva a že o zneužitie by išlo až vtedy, ak povinná osoba pri všetkom vynaloženom úsilí nebude spôsobilá ani po predĺžení lehoty poskytnúť požadované informácie. 23. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12. marca 2014, podľa ktorého cieľom testu zneužitia práva je preskúmať, či formálnou aplikáciou zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie. Pozornosť upriamil aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96). Podľa článku 26 ods. 5 Ústavy SR majú orgány verejnej moci podľa žalovaného primeraným spôsobom poskytovať informácie a podľa uznesenia Ústavného súdu III. ÚS 96/2010 platí, že účelom zákona o slobode informácií nie je paralyzovať činnosť orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“. 24. Podľa žalovaného predloženie 12 žiadostí počas 28 kalendárnych dní presahuje rámec primeraného spôsobu realizácie práva na informácie. Frekvencia podávania žiadostí a ich počet vysoko prevyšuje správanie akéhokoľvek iného žiadateľa v danom období. Žalovaný má za to, že verejný záujem na riadnom výkone samosprávy prevyšuje nad individuálnym záujmom na sprístupnení informácií. Nastavená obštrukčná metóda - podávanie infožiadostí každý, resp. každý druhý deň, je aj bez ohľadu na kvantitatívnu stránku žiadosti zneužitím práva, ktoré nepožíva ochranu. Podľa žalovaného už samotné množstvo aj keď z kvantitatívneho hľadiska nie rozsiahlych žiadostí je spôsobilé zasiahnuť neprimeraným spôsobom do chodu povinnej osoby. 25. Žalovaný na podporu svojich tvrdení poukázal na názor právnych teoretikov pojednávajúci o tzv. informačnom filibusteringu, ktorým môže byť podanie jednej žiadosti o veľký počet informácií, ale aj podanie veľkého počtu žiadostí o malý počet informácií. Ide o obštrukčné správanie oprávneného subjektu, ktoré sa vymyká štandardnému správaniu žiadateľov porovnateľným za dlhšie obdobie, a ktorého dôsledkom je zaplavenie povinnej osoby neúmerne veľkým počtom žiadostí oprávneného subjektu (Dobrovodský, R., Košičiarová, S.: Právo na informácie, Spolok Slovákov v Poľsku, 2015, str. 21). 26. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v prvom rade namietol, že v kasačnej sťažnosti absentuje údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené. Z tohto dôvodu žiadal žalobca odmietnuť kasačnú sťažnosť ako neprípustnú podľa § 459 ods. 1 písm. e) SSP.

27. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 28.

29. Kasačný súd primárne posúdil návrh žalobcu, aby kasačný súd odmietol kasačnú sťažnosť z dôvodu, že v nej absentovala povinná náležitosť - údaj o dátume doručenia rozsudku žalovanému. Kasačný súd zastáva názor, že odmietnutím kasačnej sťažnosti z dôvodu absencie údaja o dátume doručenia rozsudku krajského súdu, a tak to vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/ 58/2017 či sp. zn. 10Sžk/39/2017, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 135/04 alebo sp. zn. I. ÚS 155/2017), by došlo k formalistickému odmietnutiu spravodlivosti a prístupu k súdu zo strany kasačného súdu, keďže uvedená informácia je kasačnému súdu známa zo súdneho spisu a teda je schopný posúdiť, či kasačná sťažnosť bola podaná včas. V prejednávanej veci kasačný súd zistil, že napadnutý rozsudok bol sťažovateľovi doručený elektronicky dňa 24. septembra 2020 a kasačná sťažnosť bola krajskému súdu doručená elektronicky dňa 26. októbra 2020.

Kasačný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť včas. 30. Vzhľadom na to, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, pristúpil kasačný súd k prejednaniu dôvodov kasačnej sťažnosti, na základe ktorej bol žalovaným vyzvaný k tomu, aby posúdil, či možno za zneužitie práva na prístup k informáciám považovať len podanie väčšieho množstva žiadostí o informáciu bez toho, aby bol posúdený aj obsah podaných žiadostí.

32. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 33.

35. Zneužitie práva (abusus iuris) býva vo všeobecnosti definované ako konanie zdanlivo dovolené, ktorým má byť dosiahnutý výsledok nedovolený, pričom osobitným druhom zneužitia práva je šikanózny výkon práva, spočívajúci vo výkone práva so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu ČR, IV. ÚS 4257/16 zo dňa 05.12.2017). V oblasti slobody informácií je šikanózny výkon práva v podstate jedinou možnou formou zneužitia práva. Jedným z právnych následkov zneužitia práva je nepriznanie právnej ochrany zneužívanému právu (Vozár, I.: Analýza vybraných aspektov fungovania a výkonu štátnej správy starostlivosti o životné prostredie, 2. časť Košičiarová, S., Wilfling, P.:

Z.: Zneužití práva na informace, Správní právo, číslo 6/2019, s. 328 - 341), teda aplikácia zneužitia práva má byť riešením ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou. Uvedený záver koreluje aj so zásadou, že akékoľvek obmedzenia ústavných práv, vrátane slobody informácií, treba vykladať reštriktívne.

38. Zneužitie práva uznal aj Najvyšší súd SR ako zásadu aplikácie Infozákona a tiež ako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou, a to predovšetkým v rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014. Na tento rozsudok sa odvolával tak žalovaný (ktorý si osvojil koncept zneužitia práva ako dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácií žalobcovi) ako aj žalobca (ktorý poukazoval na skutkové odlišnosti tohto rozsudku s jeho prípadom). Ústavný súd SR tiež vyslovil, že každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

40. Najvyšší súd SR vymenoval aj typické znaky zneužitia práva: „Typickým znakom zneužitia práva na informácie je skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko“, pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že povinná osoba odmietajúca prístup k informáciám z dôvodu zneužitia práva je povinná preukázať, že žiadateľ nemal skutočnú vôľu, motív či zámer na sprístupnení informácií, t. j. na naplnení skutočného legitímneho zmyslu a účelu Infozákona, ale na spôsobení ujmy povinnej osoby (sťažení či ochromení jej chodu). Úmysel zneužiť právo na prístup k informáciám musí byť zjavný a správnymi orgánmi preukázaný nad všetku rozumnú pochybnosť, pretože odmietnutie informácie s poukazom na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio a ako reštriktívne konštruovanú výnimku z ústavou garantovaného práva na prístup k informáciám. Veľký počet podaných žiadostí na vyvodenie záveru o zneužití práva v zmysle judikatúry nepostačuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28.04.2020).

Na konštatáciu zneužitia práva musí byť prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom samotný počet podaných infožiadostí nesmie viesť a priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí informácií z dôvodu zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.

43. Aby bolo možné náležite posúdiť, či konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia práva na prístup k informáciám, je podľa kasačného súdu nevyhnutné prihliadnuť nielen na kvalitu a rozsah individuálnej žiadosti žalobcu, ale aj na kvalitu, rozsah a čas podania ostatných žiadostí v danom časovom slede, keďže až podanie veľkého počtu infožiadostí s istým obsahom môže indikovať či demonštrovať vôľu žiadateľa ochromiť činnosť povinnej osoby a preukázať iný účel sprístupňovania informácií než účel sledovaný Infozákonom. Len posúdením tak individuálnej žiadosti ako aj komplexu žiadostí môže povinná osoba riadne zhodnotiť naplnenie objektívnej stránky zneužitia práva (konanie žiadateľa v rozpore s účelom Infozákona) a subjektívnej stránky zneužitia práva (vôľa žiadateľa konať v rozpore s účelom Infozákona a spôsobiť ujmu povinnej osobe). Podľa kasačného súdu tak povinná osoba má skúmať nielen kvalitu a kvantitu posudzovanej individuálnej žiadosti samostatne, ale aj komplexu žiadostí časovo súvisiacich s posudzovanou žiadosťou. Žalovaný vytkol krajskému súdu v kasačnej sťažnosti, že krajský súd posudzoval infožiadosť žalobcu len individuálne.

Pokiaľ ide o posúdenie individuálnej žiadosti v kontexte všetkých žalobcom podaných infožiadostí v danom časovom období (spolu 12 infožiadostí v priebehu 28 kalendárnych dní), kasačný súd uvádza, že väčší počet infožiadostí môže indikovať záver o zneužití práva, ale sám o sebe na konštatáciu zneužitia práva nestačí (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28.04.2020). Po oboznámení sa s administratívnym spisom kasačný súd konštatuje, že aj týmito ostatnými žiadosťami žalobca žiadal pomerne špecifické informácie, ktoré nemali charakter prevádzkových informácií, ale súviseli s výkonom verejnej správy a plnením úloh a zodpovednosťou jednotlivých zamestnancov. Krajský súd správne uviedol, že nejde o typ žiadostí, kde by kvalita ustupovala kvantite, čo Najvyšší súd SR považuje za znak zneužívajúcej žiadosti podľa rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.3.2014.

Správne orgány tvrdili, že došlo k zneužitiu práva najmä na základe počtu podaných infožiadostí (poukaz na ich obsah a obťažnosť sprístupnenia len tvrdili, ale nijako nerozvinuli a dôkladne nezdôvodnili), čo na vyvodenie záveru o zneužití práva na informácie nestačí. Navyše žiadateľ v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu vysvetlil, za akým účelom informácie od povinnej osoby požaduje (výkon verejnej kontroly v nadväznosti na skutočnosti týkajúce sa čiernej stavby a porušenia všeobecne záväzných predpisov mestom), pričom žalovaný sa v rozhodnutí týmito argumentami nijak nevysporiadal a nijakými konkrétnymi tvrdeniami či dôkazmi nevyvrátil legitímnosť úmyslu žalobcových infožiadostí.

osoba vybavila infožiadosť jej paušálnym odmietnutím s takmer totožným znením rozhodnutia ako v prípade všetkých ostatných infožiadostí podaných žalobcom v predmetnom časovom období. Kasačný súd teda považuje za nezákonný postup správnych orgánov, ktoré sa kvalitou, obsahom a ďalšími okolnosťami požadovaných informácií indikujúcimi úmysel žalobcu nezaoberali dôkladne a prístup odmietli en bloc vo vzťahu ku všetkým požadovaným informáciám vydaním rozhodnutia s takmer totožným odôvodnením.

V uvedenom prípade správne orgány takýto úmysel žalobcu nepreukázali. 49. Prisvedčiť treba názoru žalobcu, že skutkové okolnosti prípadu, ktoré boli dané vo veci sp. zn. 3Sži/4/2014, v ktorej Najvyšší súd SR aplikoval koncept zneužitia práva, sú značne

34. Kasačný súd navyše k prejednávanej veci dopĺňa, že žalobca v tejto veci žiadal o sprístupnenie jasne formulovaných a konkrétnych informácií, ktoré mal žalovaný nepochybne k dispozícii (organizačný poriadok MsÚ), pričom ak niektorú z čiastkových požadovaných informácií k dispozícii nemal, mal o tom vydať rozhodnutie a nesprístupnenie odôvodniť. Žalobca aj jasne uviedol, prečo informácie žiada, a to, aby bolo možné vyvodenie zodpovednosti voči konkrétnym zamestnancom mesta. Ani vzhľadom na charakter konkrétnej požadovanej informácie nemal kasačný súd preto dôvod potvrdiť závery žalovaného o úmysle žalobcu ochromiť chod povinnej osoby a konať v rozpore s účelom Infozákona.

práva je totiž následok takéhoto konania, ktorý spočíva vo významnom sťažení výkonu verejnej správy (napr. v zahltení povinnej osoby žiadosťami o prístup k informáciám).

Uvedené podmienky musí správny orgán vždy posudzovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a ich zohľadnenie odôvodniť. 37. Hoci Infozákon alebo Správny poriadok výslovne dôvod na nesprístupnenie informácií pre zneužitie práva zo strany žiadateľa neuvádzajú, kasačný súd je toho názoru, že povinná osoba, po dôkladnom vyhodnotení súčasného splnenia podmienok uvedených v bode 35 a ich dôkladnom odôvodnení, môže informácie nesprístupniť s odkazom priamo na čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je Slovenská republika demokratický a právny štát.

In: Popovič, A. - Románová, A. - Straková, I. (eds.): Zneužitie a iné formy obchádzania práva, Recenzovaný zborník vedeckých prác, Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Košice 2016, s. 227). Kasačný súd aj v tejto súvislosti, že princíp zákazu zneužitia práva nie je výslovne v relevantných predpisoch ustanovený, výrazne pripomína, že odkaz na neho pri nesprístupnení informácií je nutné považovať za prostriedok ultima ratio, a tak k jeho aplikácii pristupovať s obozretnosťou, za súčasného dodržania podmienok uvedených v bode 35 a po dôkladnom odôvodnení jeho aplikácie.

Kasačný súd preto nevidel dôvod na to, aby sa odchýlil od právnych záverov správneho súdu a kasačnú sťažnosť z toho dôvodu v súlade s § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 39. Pozornosti kasačného súdu neušlo, že správny súd označil žalovaného ako Primátorka mesta Púchov, pričom správne označenie má byť Mesto Púchov. Kasačný súd preto odchylne od správneho súdu označil v tomto rozsudku žalovaného ako Mesto Púchov.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.