8Sžk/17/2021

1. Personálnym rozkazom riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl SR č. 6760 z 24. júna 2014 bola žalobkyňa prijatá do štátnej služby profesionálneho vojaka v prípravnej štátnej službe (dňom 1. augusta 2014) a vymenovaná do vojenskej hodnosti vojačka 1. stupňa a ustanovená do funkcie kadetky školských jednotiek AOS. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 346/ 2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 346/2005 Z. z.) s ňou bola uzatvorená Dohoda o umožnení získania vysokoškolského vzdelania č. PÚ-38-613/2014 zo dňa 23. júla 2014 (ďalej len „Dohoda“). Listom zo dňa 19. mája 2017 žalobkyňa oznámila rektorovi Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika (ďalej len „prvostupňový orgán“), že zanecháva štúdium v 3. ročníku denného bakalárskeho štúdia. Následne listom o dňa 23. mája 2017 žalobkyňa požiadala o zníženie výšky nákladov z dôvodu, že ukončením štúdia sa ocitla bez príjmov a v štúdiu pokračuje externou formou.

Odvolaním zo dňa 12. mája 2017 (pozn. správne má byť zrejme 12. júna 2017, aj keď na predmetnej listine je uvedený dátum 12. mája) žalobkyňa žiadala o zníženie výšky nákladov za štúdium z dôvodu neukončenia štúdia, nedostatku pracovných skúseností a nemožnosti zamestnať

3. Prvostupňový orgán rozhodnutím č. AOS-21/22-22/2018 zo dňa 18. apríla 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) zaviazal žalobkyňu povinnosťou uhradiť náklady vynaložené na naturálne a finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia vo výške 18.800,30 EUR a žiadosť žalobkyne o zníženie výšky nákladov vynaložených na zabezpečenie vysokoškolského štúdia na 7.520,12 EUR zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že: · podrobnosti o dohodách boli s poukazom na § 18 ods. 4 zákona č. 346/2005 Z. z. uvedené vo Výnose Ministerstva obrany Slovenskej republiky z 9. septembra 2005 č. SELP/K-58/ 5-15/2005, podľa ktorého bola vypočítaná suma úhrady nákladov vynaložených na naturálne zabezpečenie vysokoškolského štúdia na 1 mesiac (248,95 EUR) a suma úhrady nákladov na finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia na 1 mesiac (304 EUR); · v čl. II. Dohody sa žalobkyňa zaviazala, že v prípade zanechania štúdia na vlastnú žiadosť uhradí náklady vynaložené na naturálne a finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia;

výšku nákladov na štúdium, · žalobkyňa zanechala štúdium jednostranným úkonom - prejavom vôle so všetkými náležitosťami; · v danom prípade sú preukázateľný záujem o štúdium, dosahované študijné výsledky a služobný posudok irelevantné, keďže tieto by sa skúmali v prípade vylúčenia zo štúdia; · prejavený záujem o doštudovanie je pozitívne, avšak nemôže byť na ťarchu doriešeniu

Z.. U.Á_ nebol voči žalobkyni zaujatý; · úhrada nákladov vynaložených na naturálne a finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia je upravená v § 26 zákona č. 281/2015 Z. z., pričom v zmysle odseku 4 predmetného ustanovenia nie je možné úplne odpustiť náhradu nákladov; · zhoršenie sociálnej situácie žalobkyne, exekučné konanie a zásah do jej života je zavádzajúce, nakoľko existujú aj iné spôsoby a formy splatenia, o ktorých bola informovaná; · rozhodnutie vychádza z Dohody, ktorá bola uzatvorená v súlade s platnou právnou úpravou a zásadou pacta sunt servanda, pričom žalobkyňa nepreukázala tvrdenie o zhoršení sociálnej

z.). 4. Žalovaný rozhodnutím č. SEĽUZ-440-6/2018 zo dňa 27. júla 2018 odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vo vzťahu ku skončeniu služobného pomeru žalovaný poukázal na to, že určujúcou skutočnosťou pre konanie vo veci bolo zanechanie štúdia na vlastnú žiadosť.

orgánu. Skutočnosti, týkajúce sa vyučujúceho nemali vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia a netvoria podklad pre rozhodnutie vo veci.

5. Žalobkyňa sa správnou žalobou domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 6. V správnej žalobe uviedla, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, pretože výška náhrady bola stanovená nezákonne a na základe služobného predpisu, vydaného ministerstvom, ktorý upravuje právne pomery nad rámec zákona, na základe ktorého bol vydaný. V rámci náhrady na finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia žiada správny orgán, aby žalobkyňa vrátila služobný plat za celé trvanie jej vysokoškolského štúdia, ktorý jej počas výkonu prípravnej štátnej služby patril a na ktorý má zákonný nárok. Takto uzavretá Dohoda je v rozpore so zákonom č. 281/2015 Z. z. a Zákonníkom práce. Pojem naturálne náležitosti je upravený v § 203 zákona, ale pojem finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia takúto definíciu v zákone nemá. Nie je preto jasné, čo si má žalobkyňa predstaviť pod pojmom finančné zabezpečenie, ktorý sa objavuje v Dohode. Zákon pozná iba pojem služobný plat, ktorý patrí profesionálnemu vojakovi za výkon štátnej služby. 7. V súčasnosti je v platnosti služobný predpis č. 119 z 22. decembra 2015, ktorý upravuje problematiku určenia sumy nákladov vynaložených na zabezpečenie vysokoškolského štúdia a vojenského programu a o spôsobe výpočtu pomerného zníženia vynaložených nákladov. V čl. 1. ods. 2 tohto predpisu je uvedené, že suma nákladov vynaložených na plat profesionálneho vojaka v prípravnej štátnej službe na vojenskej vysokej škole na mesiac, je suma určená v písomnom oznámení o výške a zložení platu v čase podpisu dohody podľa § 26 ods. 1 zákona. V tomto predpise je jasne uvedené, že sa tu jedná o sumu nákladov na plat profesionálneho vojaka, ktorý by mal v prípade ukončenia prípravnej služby profesionálny vojak vrátiť. Tu sa však nejedná o plat, ktorý by bol poberaný neoprávnene, nejde o bezdôvodné obohatenie a ani o plnenie bez právneho dôvodu, preto nie je na mieste hovoriť o vrátení služobného platu. Žalobkyňa vykonávala štátnu službu profesionálneho vojaka podľa zákona a plnila si všetky povinnosti profesionálneho vojaka tak, ako sú uvedené v § 134 zákona. 8. Ďalej žalobkyňa namietala, že výklad slovného spojenia „finančných nákladov na zabezpečenie výcviku“ alebo slovného spojenia „nákladov na zabezpečenie vysokoškolského štúdia“ nemožno spájať s poberaním služobného platu. Žalobkyňa súhlasí s tým, že je podľa dohody povinná zaplatiť náhradu nákladov vynaložených na VŠ štúdium a tieto je pripravená uhradiť, do týchto nákladov by však nemal byť započítaný aj jej služobný plat, ktorý poberala za výkon štátnej služby. Oprávnenú považuje žalobkyňa len sumu 8.464,30 EUR, s ktorou súhlasí a ktorú je ochotná a pripravená uhradiť. 9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí a navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. Predovšetkým poukázal na dôvodové správy k zákonu č. 346/2005 Z. z. a zákonu č. 218/2015 Z. z. a na to, že za žalobkyňu boli platené aj odvody. 10. Žalobkyňa v replike uviedla, že musela znášať povinnosti a obmedzenia vyplývajúce zo služobného pomeru, za čo jej patril služobný plat.

11. Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 30S/136/2018 zo dňa 10. novembra 2020 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správnu žalobu zamietol.

právnu úpravu. Termíny použité v oboch rozhodnutiach je potom potrebné vykladať v zmysle označeného Výnosu, teda vyžadovať úhradu nákladov vynaložených na naturálne a finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia profesionálneho vojaka v prípravnej štátnej službe, a nie ako tvrdí žalobkyňa, že má ísť o náklady na plat profesionálneho vojaka.

Došlo len k zmene vyjadrenej v § 1 ods. 2 Výnosu, kde sa slová „výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom“ nahrádzajú slovami „50% hodnostného platu vojaka 2. stupňa v prvom platovom stupni“. Dohodu žalobkyňa uzatvorila dňa 1. augusta 2014, zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov je zo dňa 25. septembra 2015 a účinnosť nadobudol až dňa 1. januára 2016.

14. Správny súd poukázal na dôvodovú správu k § 18 zákona č. 346/2005 Z. z. a k § 26 zákona č. 218/2015 Z. z. Vychádzajúc z uvedených dôvodových správ podľa názoru správneho súdu je tvrdenie žalovaného, že cieľom zákonnej úpravy bolo zabezpečiť návratnosť nákladov, ktoré štát vynaloží na prípravu profesionálneho vojaka v prípade, že tento zo subjektívnych dôvodov neukončí štúdium na vojenskej vysokej škole a zmarí tak dosiahnutie cieľa pripraviť vysokoškolsky vzdelaného občana na plnenie úloh obrany štátu, správne a zodpovedajúce zneniu a účelu zákona.

15. Pokiaľ žalobkyňa zastávala názor, že zo služobného platu, ktorý poberala, mali byť platené odvody a dane, a v prípade ak by musela vrátiť služobný plat, štát by jej mal vrátiť dane, ktoré boli z tohto platu vypočítané, správny súd poznamenáva, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že odvody na sociálne a zdravotné zabezpečenie platila sama žalobkyňa a tieto naopak neodvádzala za ňu Akadémia ozbrojených síl SR. Tvrdenie, že za oprávnenú považuje len sumu 8.464,30 EUR, s ktorou súhlasí a je ochotná a pripravená ju uhradiť, je irelevantné vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov. Ak žalobkyňa tvrdila, že

IV. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

17. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla najmä tieto sťažnostné body: · sťažovateľka mala záujem riadne ukončiť štúdium. Po tom, ako jej vyučujúci uviedol, že ak neukončí štúdium sama bude vylúčená, konala neuvážene v omyle a pod značným psychickým tlakom. Na Paneurópskej vysokej škole jej bolo umožnené podať prihlášku na štúdium a štátnice vykonala s hodnotením A. S predmetnou školou však nekomunikovala pred oznámením o zanechaní štúdia; · rozsudok správneho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný a správny súd neodpovedal na všetky nastolené otázky; · podstatnou otázkou bolo, či boli splnené zákonné podmienky pre vydanie personálneho rozkazu v zmysle § 91 ods. 1 písm. c) zákona č. 281/2015 Z. z. v nadväznosti na § 83 ods. 2 písm. e), v spojení s § 66 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. Základným predpokladom vydania rozhodnutia je existencia platného jednostranne adresovaného právneho úkonu (§ 37 ods. 1 a § 49a Občianskeho zákonníka).

diskriminácie; · ani správny súd a ani správne orgány sa nezaoberali argumentom, že do ukončenia štúdia žalobkyni chýbalo len pár dní a samozrejme zvládnutie štátnic, na ktoré sa nedokázala prihlásiť bez absolvovania skúšky u konkrétneho vyučujúceho; · pokiaľ sa sťažovateľke vytýka, že nástup na externé štúdium jej nevyvolal zmenu pomerov je rozhodné, že túto jej vyvolal najmä prístup vyučujúceho; · podstatou Dohody je umožnenie vysokoškolského vzdelania a až následne zabezpečenie prípadnej návratnosti vynaložených finančných a materiálnych prostriedkov.

Povinné prednášky a rajóny, státie pri rampe do objektu, zapisovanie vstupujúcich a „dobrovoľná“ účasť na rôznych vojenských akciách boli povinnosti, ktoré si sťažovateľka riadne plnila; · bežní študenti verejnej vysokej školy si môžu privyrobiť popri štúdiu, pričom majú aj nárok na príplatky za nočné a prácu nadčas. Rovnako majú možnosť zjednania nápravy v prípade diskriminačného správania a ak urobia rozhodnutie vychádzajúce z omylu, jeho následkom nie je vysoká finančná represia; · so statusom profesionálnych vojakov je spojené obmedzenie niektorých ústavných práv podľa § 12 a § 13 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov; · zo Zákonníka práce vyplýva zamestnancovi nárok na mzdu a zo zákona č. 281/2015 Z. z., ale aj zákona č. 346/2005 Z. z. vyplýva nárok profesionálneho vojaka na služobný plat, čomu sa správny súd, s poukazom na čl. 36 Ústavy SR, nevenoval; · správny súd sa nezaoberal otázkou platnosti a účinnosti služobného predpisu č. 119 z 22. decembra 2015 ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia, prípadne priaznivejšou úpravou v prospech sťažovateľky.

· v žiadnom ustanovení zákona č. 281/2015 Z. z. nie je výslovne uvedené, že v prípade nezvládnutia a následného ukončenia vysokoškolského štúdia musí vojak vrátiť služobný plat. Ani citácia dôvodovej správy k § 18 zákona č. 346/2005 Z. z. nedáva odpoveď na otázku, prečo napadnuté rozhodnutie stotožňuje materiálne a finančné zabezpečenie s platom vojaka; · správny súd sa nevysporiadal so sociálnou situáciou sťažovateľky.

IV. Posúdenie kasačného súdu

22. Podstatnými sťažnostnými bodmi boli tie, ktoré smerovali k (I) posúdeniu osobnosti a sociálnej situácie sťažovateľky na účely zníženia nákladov na štúdium, prípadne liberačnými dôvodmi na zníženie tejto sumy a (II) povinnosti vrátenia služobného platu v prípade ukončenia štúdia na vlastnú žiadosť. K uvedenému kasačný súd uvádza: (I) K posúdeniu osobnosti sťažovateľky, jej sociálnej situácie a liberačným dôvodom

24. Z vyššie citovaného rozhodnutia vyplýva, že v prípade rozhodovania o znížení výšky nákladov na štúdium tak prvostupňový orgán, ako aj žalovaný disponujú vlastnou správnou úvahou, ktorej výsledkom môže, ale nemusí byť zníženie predmetných nákladov.

25. K správnej úvahe, týkajúcej sa možnosti zníženia nákladov na vysokoškolské štúdium kasačný súd poukazuje na Odporúčanie R (80) 2 o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi (prijaté Výborom ministrov Rady Európy dňa 11. marca 1980) (ďalej len „Odporúčanie“), z ktorého vyplývajú základné zásady pri jej uplatňovaní. Medzi tieto zásady

26. Na základe vyššie uvedených zásad možno postup správnych orgánov a samotné napadnuté rozhodnutie podrobiť testu správnosti: (I) Cieľom napadnutého rozhodnutia bolo určenie povinnosti vrátiť náklady na štúdium v zmysle zákona. (II) Je možné dospieť k záveru, že správne orgány konali v danom prípade objektívne a nestranne. Čo sa týka objektívnosti, správne orgány posudzovali vec vo všetkých súvislostiach, nestranne a zohľadňovali skutočnosti, týkajúce sa len daného prípadu, čo nespochybnila ani sťažovateľka. Kasačnému súdu nie je zo súdneho a ani administratívneho spisu známa taká skutočnosť, ktorá by odôvodňovala iné závery. (III) Pokiaľ ide o diskrimináciu, či dodržanie zásady rovnosti, ani v tomto smere nie je čo vytknúť správnemu orgánu. Ak sťažovateľka namietala diskrimináciu študentov Akadémie ozbrojených síl vo vzťahu k študentom bežných vysokých škôl, ani uvedená námietka neobstojí.

vojaka v prípade, že tento zo subjektívnych dôvodov neukončí štúdium na vojenskej vysokej škole a zmarí tak dosiahnutie cieľa pripraviť vysokoškolsky vzdelaného občana na plnenie úloh obrany štátu. S uvedeným záverom správneho súdu sa kasačný súd v plnej miere stotožňuje. (V) Obe rozhodnutia boli prijaté v primeranej lehote, čo nebolo sporné. (VI) Správne orgány aplikovali na vec príslušné právne predpisy (zákon, ako aj služobný predpis). Pokiaľ ide o námietku priaznivejšej právnej úpravy podľa služobného predpisu č. 119 z 22. decembra 2015, táto bola zo strany správneho súdu vyhodnotená (bod 13. napadnutého rozsudku) tak, že nebolo na danú vec možné aplikovať predpis, ktorý v čase vydania rozhodnutia neexistoval. Vzhľadom k tomu, že v danej veci sa nejedná o správne trestanie, ani kasačný súd nevzhliadol dôvodnosť tejto námietky. (VII) Rozhodnutia boli sťažovateľke riadne doručené, čo rovnako nikto nespochybňoval. Uzatvárajúc aplikáciu zásad voľnej úvahy správnych orgánov v zmysle citovaného Odporúčania, kasačný súd konštatuje, že správne orgány a ani správny súd nevybočili z ich uplatňovania.

Ani citácia dôvodovej správy k § 18 zákona č. 346/2005 Z. z. nedáva odpoveď na otázku, prečo napadnuté rozhodnutie stotožňuje materiálne a finančné zabezpečenie s platom vojaka. Sťažovateľka teda pojem služobný plat profesionálneho vojaka stotožňuje s pojmom finančné zabezpečenie vysokoškolského štúdia, na ktorý má nárok.

29. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. ak je súčasťou prípravnej štátnej služby aj získanie vysokoškolského vzdelania, občan a vedúci služobného úradu uzatvoria písomnú dohodu o umožnení získania vysokoškolského vzdelania.

31. Vo vzťahu k predmetnej otázke kasačný súd v prvom rade poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO 3/2019, v zmysle ktorého: „Zákonodarca v zákone č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ôsmej hlave s názvom Odmeňovanie a ďalšie peňažné náležitosti, upravuje platové náležitosti profesionálnych vojakov. Je síce pravdou, že odmeňovanie profesionálnych vojakov na prvý pohľad vzbudzuje dojem, že smeruje k individuálnym, súkromným záujmom profesionálnych vojakov, no tento aspekt prevažuje verejnoprávny záujem, ktorý spočíva v zachovaní mieru a bezpečnosti Slovenskej republiky, plnení záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a podieľaní sa na zachovávaní verejného poriadku a bezpečnosti štátu, jeho zvrchovanosti, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc (ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky). Samotné odmeňovanie profesionálnych vojakov je len prostriedkom, ako tento cieľ dosiahnuť. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že sám zákonodarca rozlišuje

36. Mocenská teória delí právo súkromné a verejné podľa povahy vzťahov medzi ich účastníkmi. Hovoríme o vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti vo verejnom práve a vzťahu rovnosti v súkromnom práve. V predloženej veci bezpochyby nie sú subjekty v rovnom postavení. Profesionálny vojak nemá možnosť dojednávať so služobným úradom poskytnutie služobného platu v inom zložení a výške ako predpokladá zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Preto je tento vzťah verejnoprávnym vzťahom. . . 38. Metóda právnej regulácie vyjadruje povahu a mieru jednotlivých účastníkov právneho vzťahu na vznik a rozvíjanie tohto vzťahu, resp. vyjadruje povahu a mieru účasti subjektov právneho vzťahu na formovanie jeho obsahu. Za znaky súkromnoprávnej regulácie sa považuje rovnosť subjektov, ich autonómia, vznik, zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s dvojstranným právnym jednaním. Naopak za znaky verejnoprávnej regulácie je treba považovať nadriadenosť a podriadenosť, autoritatívnosť, vznik zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s rozhodnutím orgánu verejnej správy. V predloženej veci, ako už bolo vyššie uvedené nie je medzi profesionálnym vojakom a služobným úradom rovný vzťah a to platí aj v otázkach jeho odmeňovania. Vo veci priznávania služobného platu rozhoduje služobný úrad autoritatívne. Vznik, zmena a zánik práva na služobný plat je spojená s autoritatívnym rozhodnutím služobného úradu, nejde o dvojstranný vzťah založený na konsenze zúčastnených strán.

Na záver preto kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatuje, že vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby profesionálneho vojaka podľa zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nemožno

súvisiacich otázok. Inak tomu nie je ani pri rozhodovaní o odmeňovaní profesionálnych vojakov podľa ôsmej hlavy zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Právna povaha štátnej služby profesionálneho vojaka postihuje osobitnú povahu „zamestnávateľa“ ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu začlenenia profesionálneho vojaka do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone.

To potvrdzuje aj povaha právnej úpravy štátnej služby profesionálnych vojakov, ktorá má kódexový charakter a použitie Zákonníka práce je z prevažnej časti vylúčené (delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 v spojení s ustanovením 217 ods. 1 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov).“

Na druhej strane zákonodarca v dôvodovej správe k § 18 uvádza, že služobný úrad s občanom uzatvoria písomnú dohodu o umožnení získania vysokoškolského vzdelania, ktorej podstatou je zabezpečiť prípadnú návratnosť vynaložených finančných a materiálnych prostriedkov v prípade, ak profesionálny vojak z rôznych dôvodov spočívajúcich v jeho osobe neukončí prípravnú štátnu službu alebo nebude vymenovaný do dočasnej štátnej služby alebo nezotrvá v dočasnej štátnej službe po dobu určenú návrhom zákona.

Odborná spisba k správnym dohodám uvádza, že majú verejno-mocenský obsah, i keď mechanizmus ich uzatvárania, postavenie strán dohôd, ako aj prostriedky presadzovania povinností a práv z nich vyplývajúcich sa približuje mechanizmu súkromnoprávnych zmlúv (Košičiarová, S., Správne právo hmotné, Všeobecná časť, Plzeň: Aleš Čeněk, 2015, 186 s.). Aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je rovnako možné uzavrieť, že v danom prípade správny súd posudzoval správnu dohodu a nie štátnu službu profesionálneho vojaka.

bode 26 rozhodnutia, s úvahou správnych orgánov a následne s posúdením veci správnym súdom sa v plnej miere stotožnil. 35. Vo vzťahu k možnosti uzatvárania správnych dohôd medzi vojenskou vysokou školou a študentmi takýchto škôl kasačný súd poukazuje na to, že Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku č. 5335/05 zo dňa 21. jún. 2011 (Ponomaryov a ďalší proti Bulharsku) výslovne uviedol, že zatiaľ čo najširší priestor pre uváženie je s ohľadom na usporiadanie vysokoškolského štúdia, v prípade základného vzdelávania, ktoré by malo byť prístupné v maximálnej miere všetkým, sa tento priestor znateľne zužuje. Z uvedeného teda vyplýva, že za zákonom stanovených podmienok a pri dodržiavaní zásad správneho práva je možné v rámci špecializovaného vysokoškolského vzdelávania, ktoré vojenská vysoká škola poskytuje, uzatvárať so študentmi dohody, ktorých obsahom je povinnosť znášania (pomernej časti) nákladov v prípade neukončenia štúdia. Obdobne sa k uvedenému stavia aj česká odborná spisba, podľa ktorej: „Pod právo na vzdělání, alespoň v rozsahu doposud rozpoznaném ESLP,

Praha: C. H. Beck, 2012, 1308 s.) 36. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že rozsudok správneho súdu je nepreskúmateľný a arbitrárny, uvedenú námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti

Správny súd však v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nemusí dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko). Kasačný súd tiež poukazuje na to, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil myšlienku, že miera dostatočného odôvodnenia rozhodnutia je veľmi subjektívna vo vzťahu k vnímaniu každej jednej osoby (viď rozsudok sp. zn. 2Sžk/43/2018). Sumarizujúc uvedené, hoci aj sťažovateľ mohol mať subjektívny pocit, že odôvodnenie rozsudku správneho súdu nebolo dostatočné, s jeho záverom sa súdy vyššieho stupňa nemusia nevyhnutne stotožniť. Kasačný súd teda dospel k záveru, že napadnutý rozsudok obsahoval dôvody, ktoré viedli správny súd k prijatiu výroku rozhodnutia a v konaní pred správnym súdom neboli spôsobené také vady, ktoré by mali vplyv na výsledok prijatého rozhodnutia, alebo na procesné práva účastníkov konania.