8Sžk/18/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov JUDr. Petry Príbelskej PhD. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): NUBIUM, s.r.o., so sídlom Trenčianska 705/55, 821 09 Bratislava, IČO: 47545674, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Mišurom, PhD., so sídlom Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Štefánikova trieda 69, Nitra, za účasti ďalšieho účastníka konania: Mestský kynologický klub Nitra, so sídlom Za hydrocentrálou 1, 949 01 Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-NR-OVBP2-2018/ 005349-6 zo dňa 23.05.2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/171/2018-124 z 23. októbra 2019, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania

2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žiadosťou zo dňa 12.11.2015 žiadal žalobca stavebný úrad o zmenu doby trvania reklamnej stavby, ktorú špecifikoval ako: 2 ks reklamných stavieb do tvaru „V“ o rozmeroch plochy 510 x 240 cm umiestnených v Nitre popri Dražovskej ulici v areáli kynologického klubu na pozemku parc. č. 4759/1 reg. C KN katastrálne územie:

doručení oznámenia o začatí konania o zmenu doby trvania reklamnej stavby s upustením od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania zo dňa 21.03.2017 a márnom uplynutí lehoty na uplatnenie námietok účastníkmi konania, rozhodol vo veci s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 4 stavebného zákona, vychádzajúc aj z existujúceho nesúhlasného stanoviska vyjadreného v podaní o zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia výnimky zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme cesty 1/51 (I/64) č. OU-NR-PCDPK-2016/038169 zo dňa 27.10.2016 vo vzťahu k predmetnej reklamnej stavbe konštatujúc súčasne, že bol pri rozhodovaní o podanej žiadosti povinný skúmať, či je umiestnenie stavby v súlade s verejným záujmom, ktorý v danom prípade upravuje zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 135/1961 Zb.“ alebo „cestný zákon“).

3. Správny súd skonštatoval, že stavebný úrad, i žalovaný postupovali v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku, stavebného zákona a cestného zákona, keď konanie o zmenu doby trvania reklamnej stavby posudzovali v súlade s ustanovením § 67 ods. 4 stavebného zákona (pravdepodobne správne malo byť uvedené § 62 ods. 4 stavebného zákona - poznámka kasačného súdu), teda z pohľadu, či umiestnenie reklamnej stavby je v súlade s verejným záujmom chráneným stavebným zákonom, respektíve osobitnými predpismi, aplikujúc správne aj ustanovenia § 58 až 66 stavebného zákona.

Rovnako mal za to, že bolo riadne v konaní preukázané, pričom žalobca túto skutočnosť do rozhodnutia stavebného úradu ani nepopieral, že reklamná stavba bola umiestnená pred 02.01.2015, a že táto je umiestnená popri ceste I/51 (I/64) vo vzdialenosti cca 10 m osi vozovky priľahlého jazdného pásu tejto cesty pred dopravnou značkou označujúcou začiatok/koniec obce (sám žalobca v odvolaní zo dňa 08.12.2015 proti prvostupňovému rozhodnutiu stavebného úradu na strane 2 uvádzal, že: „Predovšetkým prvostupňový orgán konal o predmete, ktorý špecifikoval ináč než je uvedené v žiadosti, pričom účastník konania žiadal o predĺženie už raz vydaného povolenia reklamných stavieb, ktoré sú umiestnené mimo sídelného útvaru obce.“).

dňa 26.08.2016 (kde je uvedené, že reklamné stavby sa nachádzajú popri ceste I. triedy I/ 51 (I/64) cca 10 m od osi najbližšieho pruhu komunikácie v cestnom kilometri 5,600), ako aj z nesúhlasného stanoviska Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií - zamietnutia žiadosti o vydanie povolenia zo dňa 27.10.2016, pričom v tomto rozhodnutí dotknutý orgán odkázal na nesúhlas MV SR, KR PZ v Nitre č. KRPZ-NR- KDI2-24-009/2016-Ing./1 zo dňa18.10.2016 s povolením výnimky zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme cesty I/51 (I/64) s ohľadom na bezpečnosť a plynulosť cestnej

stanovisku Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií k jeho žiadosti o udelenie výnimky zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme dotýkajúcom sa predmetnej reklamnej stavby. 5. Mal za to, že konajúce orgány verejnej správy umiestnenie predmetného reklamného zariadenia správne popísali a stavebný úrad postupoval v súlade s ustanovením § 61 ods. 2 stavebného zákona, ktorý mu v prípade dobrej znalosti pomerov staveniska (ak podaná žiadosť poskytuje dostatočný podklad pre posúdenie navrhovaných reklamných zariadení) umožňuje upustiť od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania doplniac, že žalobca nevyužil možnosť nahliadnuť do podkladov rozhodnutia a tiež nevzniesol námietky proti oznámeniu o začatí konania o zmeny doby trvania reklamnej stavby s upustením od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania (v ktorom bol správne poučený o tejto zákonnej možnosti).

Rovnako mal za to, že je bez právneho významu námietka žalobcu v tom smere, že predmetná reklamná stavba už raz bola povolená, pretože išlo len o dočasnú stavbu, pričom konanie o zmenu doby trvania reklamnej stavby treba v zmysle stavebného zákona považovať za nové konanie, na ktoré sa aplikuje aktuálna právna

Mal za to, že reklamná stavba žalobcu spĺňa atribúty reklamnej stavby, ktorej umiestnenie cestný zákon zakazuje, pričom výnimka z tohto zákazu činnosti žalobcovi povolená nebola. Preto uzavrel, že bolo dôvodné takúto stavbu v dôsledku jej rozporu s verejným záujmom ďalej nelegalizovať a žiadosť žalobcu o predĺženie doby trvania dočasnej reklamnej stavby zamietnuť.

9. Krajský súd uzavrel, že orgány verejnej správy v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, keď správne reklamnú stavbu subsumovali pod úpravu zákona č. 135/1961 Zb. a vyvodili správny právny záver, že ide o reklamnú stavbu, ktorá je pre jej umiestnenie v území mimo sídelného útvaru obce v cestnom ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1, ktorá je medzinárodným ťahom, zakázaná, pričom žalobcovi z tohto dôvodu nemohla byť povolená ani výnimka zo zákazu tejto činnosti. Svoje rozhodnutie tak žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili tým, že riadne opísali zistený skutkový stav, uviedli listinné dôkazy, z ktorých vychádzali, opísali procesný priebeh správneho konania a vec subsumovali pod konkrétne ustanovenia zákonov.

11. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru, že správna žaloba je v celom rozsahu nedôvodná majúc za to, že stavebný úrad postupoval správne a v zmysle zákona, keď podľa ustanovenia § 62 ods. 4 stavebného zákona žiadosť žalobcu o zmenu doby trvania reklamnej stavby z 12. novembra 2015 pre jej rozpor s verejným záujmom chráneným zákonom č. 135/1961 Zb. prihliadnuc na existujúce nesúhlasné stanovisko príslušného správneho orgánu, zamietol.

12. Žalobca ako sťažovateľ podal včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP a navrhol, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vráti prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

Poukázal na to, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že to, čo nemalo byť namietané je poloha stavby vo vzťahu k cestnému telesu, pričom pripustil, že v tejto časti mohli správne orgány stav správne popísať dodajúc, že rozsah a obsah takéhoto „popísania“ však nie je postačujúci na subsumpciu posudzovaného skutkového stavu pod ustanovenie § 126 ods. 1 stavebného zákona v spojení s ustanovením § 10 ods. 4 resp. § 11 ods. 1, 2 cestného zákona.

14. Považoval za potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie právneho poriadku upravujúceho konanie pred správnym orgánom nezbavuje žalovaného a stavebný úrad povinnosti podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku a to spoľahlivo zistiť skutkový stav. 15. Ďalej argumentoval, že ak správny súd poukazoval na to, že v správnom konaní nenamietal proti začatiu konania s upustením od ústneho konania a miestneho zisťovania, tak nemal proti čomu namietať, keď predložil všetky podklady potrebné pre vyhovenie jeho žiadosti a nemal dôvod namietať, že sa začalo konanie, hoci aj s upustením od ústneho konania a miestneho zisťovania dodajúc, že v upovedomení nebolo uvedené, čo považuje stavebný úrad za dobre známe pomery staveniska a v spise sa nenachádzali žiadne podklady, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že sa reklamná stavba nachádza mimo sídelného útvaru obce.

16. Mal za to, že nevyužitie práv účastníka konania, mysliac na správnym súdom skonštatovanú koncentráciu konania, nemá vplyv na povinnosť žalovaného a stavebného úradu riadne a spoľahlivo zistiť skutkový stav v otázke splnenia základného predpokladu pre postup podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona a aplikáciu ustanovenia § 11 cestného zákona.

V tejto súvislosti uzavrel, že takéto stanovisko je možné žiadať len na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu a nie vyvodzovať záver o spoľahlivo zistenom skutkovom stave zo skutočnosti existencie takého stanoviska bez ohľadu na jeho obsah. 18. Ďalej argumentoval, že ak nie je možné určiť územie vymedzené hranicami (sídlený útvar obce), nie je možné určiť polohu reklamnej stavby k takémuto územiu a vyvodiť odôvodnený záver o polohe reklamnej stavby k takémuto územiu doplniac, že uvedené pochybenie sa prejavilo v bode 31 rozhodnutia správneho súdu, kde síce správny súd uvádza, čo všetko je možné vyvodiť z pokladov v spise, avšak sa vyhýba svojmu priamemu záveru či úvahám o tom, že sa reklamná stavba má nachádzať mimo sídelného útvaru obce dodajúc, že správny súd vyvodzuje, že existujú stanoviská a fotodokumentácia. K fotodokumentácii sťažovateľ dodal, že aj keby táto preukazovala blízkosť k ceste a/alebo dopravnej značke, stále neumožňuje vyvodiť záver o polohe mimo sídelného útvaru obce a teda vôbec možnosť aplikácie ustanovenia cestného zákona na verejný záujem, ktorý je chránený predmetným spôsobom len mimo sídelného útvaru obce.

Mal za to, že správny súd jednak pripúšťa, že je možné v niektorých prípadoch uvažovať o podobe sídelného útvaru obce, ale súčasne tvrdí, že reklamná stavba je umiestnená za dopravnou značkou, teda je umiestnená pravdepodobne v dostatočnej vzdialenosti od dopravnej značky.

20. Poukázal na to, že pôvodná žiadosť bola podaná dňa 12.11.2015 a právna úprava, ktorú aplikovali orgány verejnej správy, ako aj správny súd platí od 02.01.2015 s tým, že pokiaľ konajúce orgány verejnej správy podmieňovali postup v konaní požadovaním nerelevantných podkladov, nezostalo mu iné, ako sa snažiť im vyhovieť za účelom predídenia prieťahom v

22. Záverom kasačnej sťažnosti namietal, že sa krajský súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu vyjadrenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžo/3/2011, v ktorom vyslovil, že správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov, konkrétne právnej veci sa musí obmedziť len na hodnotenie, či vykonané dôkazy, z ktorých správne orgány nie sú pochybné, a to najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli.

nevyužili.

25. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Vec bola náhodným spôsobom 17. augusta 2021 pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 26. Najvyšší správny súd konajúci ako súd kasačný, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

zakázané. 28. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže, za podmienok ustanovených týmto zákonom, domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 SSP). 29. Úvodom kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

Kasačný súd zistil, že obdobná vec medzi totožnými účastníkmi konania na strane žalobcu a žalovaného bola predmetom konania a rozhodovania iného senátu kasačného súdu pod sp. zn. 1Sžk/1/2020 zo dňa 27.09.2021 (obdobne aj v konaní vedenom pod sp.zn. 2Sžk/19/ 2019 zo dňa 16.12.2021 a sp.zn. 5Sžk/5/2020 zo dňa 16.12.2021).

Zároveň vytýka správnemu súdu, že nevzal do úvahy, že správne orgány počas celého konania riadne nezistili skutkový stav, aby ustálili priebeh hraníc tohto útvaru. Takisto spochybňuje, že by stavebný úrad mohol vychádzať zo stanoviska dotknutého orgánu, ak toto stanovisko samo nebolo odôvodnené. Žalobca tieto námietky vznášal už v správnom konaní a vznášal ich aj v správnej žalobe. Podľa kasačného súdu sa však správny súd dostatočne jasne vyrovnal s argumentáciou žalobcu.

Podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona platí, že ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi (okrem iného) o pozemných komunikáciách, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných predpisov. Podľa § 140 ods. 1 písm. a/ stavebného zákona je dotknutých orgánom orgán verejnej správy, ktorý je správnym orgánom chrániacim záujmy uvedené v § 126 ods. 1. Podľa § 3 ods. 3 písm. g/ a ods. 4 písm. a/ cestného zákona vykonáva štátnu správu vo veciach diaľnic a ciest pre motorové vozidlá ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a vo veci ciest I. triedy okresný úrad v sídle kraja; jeho územným obvodom je v takom prípade územný obvod kraja (§ 3 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Z citovaných ustanovení teda vyplývalo, že ak sa konanie podľa stavebného zákona týkalo záujmov chránených predpismi o pozemných komunikáciách na diaľniciach a cestách pre motorové vozidlá, je dotknutým orgánom ministerstvo, a ak na cestách I. triedy na území

13. Z citovaných § 126 ods. 1 a § 140a stavebného zákona však podľa kasačného súdu vyplýva, že otázku, či určitý orgán má postavenie dotknutého orgánu, nerieši s konečnou platnosťou stavebný úrad. Účel § 140a ods. 1 stavebného zákona, teda ochrana príslušných záujmov dotknutým orgánom, si totiž vyžaduje, aby tento dotknutý orgán nerozhodoval len o tom, aké požiadavky bude uplatňovať, ale tiež o tom, kedy sú dotknuté záujmy, ktoré má

Stavebný úrad je tak povinný do konania zapojiť dotknutý orgán v zmysle § 140a ods. 1 stavebného zákona, len čo zistí, že tu existuje čo len mierne pravdepodobné riziko, že v jeho konaní môžu byť dotknuté záujmy chránené predpismi uvedenými v § 126 ods. 1 cit. zák.

Potom bolo predovšetkým vecou týchto orgánov, aby chránili záujmy na ochrane týchto pozemných komunikácií. Bolo v prvom rade ich úlohou posúdiť, či sú v prerokúvanej veci splnené predpoklady § 10 ods. 4 cestného zákona, teda či umiestnenie reklamného zariadenia je v rozpore s citovaných ustanovením. Preto sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že posúdenie, či reklamné zariadenie je alebo nie je v sídelnom útvare obce, malo byť v prvom rade vecou stavebného úradu a že ten mal žiadať stanovisko dotknutého orgánu až potom, čo zistil, že sa na povoľované zariadenie zákaz podľa § 10 ods. 4 cestného zákona vzťahuje.

Podľa správneho súdu však z administratívneho spisu vyplýva, že sporné reklamné zariadenie žalobcu sa nachádza jednak blízko cesty, jednak dostatočne ďaleko od dopravnej značky, ktorá označuje začiatok obce. Úvahu žalobcu o tom, ako by línia sídelného útvaru mohla prebiehať (teda že by mohla prebiehať tak, že by sa sporná stavba predsa len nachádzalo vo vnútri sídelného útvaru obce), považoval za týchto okolností za účelovú. Žalobca však aj v kasačnej sťažnosti pokračuje v umelom konštruovaní hypotéz o priebehu hraníc takéhoto útvaru. Neuvádza v nej totiž žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by čo len nasvedčovali tomu, že sporná stavba neleží mimo sídelného útvaru obce. Povinnosťou žalobcu podľa § 440 ods. 2 SSP pritom bolo jasne vytknúť správnemu súdu, v čom sú jeho výklad a aplikácia § 10 ods. 4 cestného zákona v prerokúvanej veci nesprávne a ako mal uvedenú normu aplikovať správne.

Napriek tomu však kasačný súd považuje aj prístup správneho súdu k výkladu § 10 ods. 4 cestného zákona za správny. Pôvodne upravovalo zákaz umiestňovania reklamných zariadení ustanovenie § 10 ods. 3 cestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2015, ktoré tento zákaz viazalo tiež na ochranné pásmo diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a medzinárodný cestný

Podstatou tejto definície bolo, že vymedzoval zastavané územie pomocou spojníc rohov budov, ktoré od seba neboli ďalej než bolo ustanovené. 17. Zákon č. 293/2014 Z. z. s účinnosťou od 2. januára 2015 doplnil do cestného zákona nový § 10 ods. 4, ktorý už zákaz umiestňovať reklamné stavby viazal (aj) na sídelný útvar obce vymedzený dopravnou značkou. Pojem „sídelný útvar“ sa v čase účinnosti tohto zákona v právnom poriadku Slovenskej republiky používal len pomerne výnimočne.

18. Z uvedeného vyplýva, že pri výklade jazykovej formulácie „mimo sídelného útvaru obce“ podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v citovanom znení sú v zásade možné dve zmysluplné alternatívy. Pri prvej by sídelný útvar obce bol vymedzený ako uzavreté územie (plocha) ležiace medzi spojnicami jeho vrcholov, pričom vrcholmi tohto útvaru by boli body, v ktorých sú na jednotlivých pozemných komunikáciách umiestnené dopravné značky začiatok a koniec obce. Pritom z každého vrcholu by museli viesť práve (a len) dve spojnice.

19. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky treba jazykový výklad normy podľa potreby doplniť aj inými metódami výkladu, predovšetkým výkladom účelom normy (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/

ani potom, čo ich dopravná značka informovala, že obec opustili. 20. Na základe uvedeného tak kasačný súd považuje za správny výklad § 10 ods. 4 cestného zákona druhú alternatívu uvedenú v odseku 18 tohto odôvodnenia.

Keďže toto záväzné stanovisko bolo nesúhlasné, nezostávalo stavebnému úradu nič iné než žiadosť žalobcu zamietnuť. 32. K prezentovaným právnym záverom kasačný súd s konkretizáciou na prejednávanú vec dodáva, že mal preukázané, že žalobca bol riadne upovedomený o začatí konania, ako aj o upustení od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania. V oznámení o začatí konania zo dňa 21.03.2017 bol žalobca výslovne poučený, že akékoľvek námietky musí uplatniť v lehote 7 pracovných dní, inak na ne nebude prihliadnuté, pričom žalobca v zákonom stanovenej lehote nenamietal od upustenia od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania.

33. Kasačný súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani námietku podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP. K argumentácii odchýlenia sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu je potrebné len stručne dodať, že podstatou tohto kasačného dôvodu má byť odchýlenie sa krajského súdu od skôr vysloveného právneho posúdenia konkrétnej otázky tvoriacej podstatu veci, ktorá má byť v prejednávanej veci sporná. Ustálenou rozhodovacou praxou sa má zároveň rozumieť rozhodnutie vydané v skutkovo a právne obdobnej veci. V prejednávanej veci by to znamenalo odchýlenie sa od skôr vydaného rozhodnutia kasačného súdu, ktoré by sa zaoberalo otázkami (resp. aspoň jednou z vymedzených) umiestnenia reklamného zariadenia popri rýchlostnej ceste a v jej ochrannom pásme, posudzujúc zároveň jeho umiestnenie v rámci sídelného útvaru obce, zohľadňujúc záväzné stanovisko dotknutého orgánu. Sťažovateľ však poukazuje na rozhodnutia, ktoré uvedené otázky vôbec nerozoberajú. Rozsudky vymedzené sťažovateľom sa týkajú namietanej nesprávnosti postupu konajúceho krajského súdu v súvislosti s

34. Po vyhodnotení rozsahu a dôvodov kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutého rozsudku krajského súdu, sledujúc záujem na zachovaní jednotnosti rozhodovania kasačného súdu v totožných otázkach, dospel kasačný súd k názoru, že námietky sťažovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

36. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.