8Sžk/20/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: P. J., narodená XX. H.Q. XXXX, bytom R. XXX, D., Č. N., zastúpená: JUDr. Juraj Lukáč, advokát, so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody č. 6, Bratislava, za účasti: Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, v zastúpení REMING CONSULT a.s., so sídlom Trnavská cesta 27, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 12. marca 2018, číslo 30673/2017/SV/83995, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 19. marca 2019, č.k. 30S/54/2018-87, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

2. V predmetnej veci Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo OU-ZA- OVBP2-2017/029911/1/BAT zo 7. septembra 2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol na návrh vyvlastniteľa - Železnice Slovenskej republiky v zastúpení REMING CONSULT a.s. (ďalej aj „vyvlastniteľ“) vo veci vyvlastnenia podľa § 13 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 282/2015 Z. z.“) tak, že obmedzil vlastnícke právo žalobkyne, ako podielovej spoluvlastníčky pozemkov, v rozsahu záberu vecného bremena podľa podmienok geometrických plánov, spôsobom a v rozsahu bližšie špecifikovanom na stranách 2-11 prvostupňového rozhodnutia a zriadil vecné bremeno podľa § 1 zákona č. 282/2015 Z. z. v spojení s § 11 zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

Konkrétne objekty verejnoprospešnej stavby boli špecifikované na str. 12 prvostupňového rozhodnutia. Vecné bremeno spočíva v priznaní práva oprávnenému z vecného bremena a v povinnosti vlastníka strpieť umiestnenie zariadení inžinierskych sietí tak, ako je uvedené pri konkrétnych geometrických plánoch a tabuľkách, prevádzkovanie zariadení inžinierskych sietí, prevádzkovanie, vrátane opráv, údržby, kontroly, modernizácie a výmeny, strpieť vstup, prechod a prejazd oprávneného z vecného bremena. Prvostupňový správny orgán s odkazom na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z. z. priznal žalobkyni za zriadenie vecného bremena jednorazovú náhradu podľa všeobecnej hodnoty pozemku určenej znaleckými posudkami špecifikovanými na str. 13 prvostupňového rozhodnutia, podľa ktorých znalec určil všeobecnú hodnotu vecného bremena v sume 3,11 Eur za m2 s tým, že prvostupňový správny orgán, podľa § 13 ods. 3 zákona č. 282/2015 Z. z., odkázal žalobkyňu s požiadavkou na vyššiu náhradu na súd.

predpokladanej 15 dňovej lehote nereagovala. K námietke žalobkyne týkajúcej sa nedostatočnosti preukázania existencie verejného záujmu v zmysle § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/2015 Z. z. žalovaný uviedol, že prejednávanej veci je realizácia verejnoprospešnej stavby v zmysle § 15 ods. 4 zákona č. 513/2009 Z. z. vyvolanou investíciou.

je súčasťou administratívneho spisu a je označený ako „Prehľad stavu vysporiadania spoluvlastníkov evidovaných na LV XXXX, XXXX, XXXX - 1. časť a 2. časť). Z uvedeného žalovaný vyvodil, že vyvlastniteľ oslovil všetkých spoluvlastníkov dotknutých nehnuteľností zaslaním návrhov na uzatvorenie zmlúv o budúcej zmluve o zriadení vecného bremena, pričom časť spoluvlastníkov takéto zmluvy podpísala, v ostatných prípadoch vyvlastniteľ pristúpil k usporiadaniu majetkových práv formou vyvlastnenia. Žalovaný považoval námietku žalobkyne ohľadne určenia okruhu účastníkov vyvlastňovacieho konania za neopodstatnenú.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 190 SSP žalobu zamietol. Krajský súd sa k jednotlivým námietkám žalobkyne a ňou uvádzaným dôvodom správnej žaloby vyjadril, dodržiac systematiku správnej žaloby, pričom v podstatnom svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne.

. . k platnému uzatvoreniu zmluvy (tak ako aj zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) je potrebný súhlas nie väčšiny ako tvrdí žalobkyňa, ale všetkých podielových spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti.“. Krajský súd konštatoval, že rovnako, ako voči žalobkyni, postupoval vyvlastniteľ aj vo vzťahu k ostatným podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnusti, keď im zaslal návrh na uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve o zriadení vecného bremena k vyvlastňovaným nehnuteľnostiam v rozsahu stanovenom v geometrických plánoch, a to jednotlivo vo vzťahu ku konkrétnym

Abstrahujúc podstatu teda krajský súd nevidel v postupe a rozhodnutí správneho orgánu pochybenie a rozpor so zákonom, vychádzajúc z toho, že včasné neakceptovanie návrhu zmluvy o budúcej zmluve o zriadení vecného bremena zo strany žalobkyne vytvorilo základ pre zákonný postup správneho orgánu podľa v spojení s § 3 zákona č. 282/2015 Z. z. v spojení s § 10a zákona č. 513/2009 Z. z.

Tento záver následne krajský súd doplnil o úvahu, že „ . . . v záujme prevažnej väčšiny spoločnosti je, aby poznatky, ktoré prináša výskum a veda a ktoré vo svojom dôsledku napomáhajú spoločnosti napredovať, zlepšujú kvalitu života (ktorú nepochybne determinuje aj čas prepravy hromadným dopravným prostriedkom, bezpečnosť prepravy resp. znížené nároky na spotrebu energie dané skrátením času prepravy atď.) boli zavedené do života spoločnosti.“.

Energotel). Krajský súd dôvodil, že v danom prípade ide o tzv. vyvolanú investíciu v zmysle § 15 ods. 4 zákona č. 513/2009 Z. z., a teda dôvod prekládky (hoci aj súkromných sietí) je daný účelom, ktorým je modernizácia trate v záujme zrýchlenia osobnej a nákladnej prepravy. K výhradám žalobkyne k trasovaniu sietí (k posudzovaniu trasy umiestnenia sietí na vyvlastnením dotknutých pozemkoch) správny súd poukázal na geometrické plány a na prioritu pri ich vypracovávaní, ktorou je zohľadnenie celkovej dĺžky, minimálneho počtu lomov a smerových oblúkov na ich trase.

7. Námietku žalobkyne k výške náhrady za obmedzenie jej vlastníckeho práva, spôsobu jej určenia a zohľadňovaniu viacerých znaleckých posudkov (vrátane znaleckého posudku, na ktorý poukazovala žalobkyňa) krajský súd posúdil a vyhodnotil po stručnej analýze ustanovení § 13 a § 14 zákona č. 282/2015 Z. z. Krajský súd uzavrel, že na preskúmavanie výroku o náhrade za vyvlastňovanie podľa § 13 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. (teda na preskúmavanie tejto časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu) je podľa § 14 ods. 2 zákona č. 282/ 2015 Z. z. príslušný súd, a to na základe žaloby, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Z uvedeného krajský súd vyvodil, že keďže žalovaný (ako druhostupňový správny orgán) nebol legitimovaný k prieskumu námietok ohľadne výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne, nemôžu potom tieto námietky tvoriť ani predmet súdneho správneho prieskumu.

9. Krajský súd správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni (ktorá úspech v konaní nemala) s odkazom na ustanovenie § 167 ods. 1 SSP, žalovanému s odkazom na ustanovenie § 168 SSP a ďalším účastníkom v rade 1/ a 2/ v zmysle § 169 SSP nárok na náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej úvode dôvody kasačnej sťažnosti vymedzila odkazom na ustanovenia § 440 ods. 1 písm. e), f), g) a h) SSP, pričom uviedla, že tieto „ .

Následne žalobkyňa podrobnejšie rozvila a skutkovo vymedzila ňou tvrdené dôvody kasačnej sťažnosti nasledovne. 11. Žalobkyňa namietala, že krajský súd nesprávne vyhodnotil splnenie podmienky v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z., pričom pochybenie vyvlastniteľa (ktoré krajský súd v napadnutom rozsudku neidentifikoval) malo spočívať v tom, že sa vyvlastniteľ pokúsil uzatvoriť dohody (zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o zriadení vecného bremena) zvlášť na jednotlivé spoluvlastnícke podiely k spoločnej nehnuteľnosti, avšak nepreukázal, že by väčšina podielových spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti dala na uzatvorenie dohody súhlas alebo nesúhlas. Žalobkyňa argumentovala, že či už sa na uzavretie zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o zriadení vecného bremena k nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb vzťahuje ustanovenie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka (tak ako dôvodila vo svojich skorších podaniach) alebo je na uzavretie takejto zmluvy potrebný súhlas všetkých podielových spoluvlastníkov (tak, ako uzavrel krajský súd v napadnutom rozsudku),

. . pretože zaslaný návrh „Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o zriadení vecného bremena č. 10286-V-608-ZBVB/2016“ podpísanej navrhovateľom vyvlastnenia dňa 06.09.2016 nie je spôsobilý privodiť právne účinky zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku ani v prípade, ak by ho žalobkyňa dobrovoľne

. .“. 12. Žalobkyňa, vychádzajúc z argumentácie opísanej v predchádzajúcom bode, ďalej namietala, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď za nedôvodnú považoval námietku žalobkyne, že správny orgán nekonal so všetkými podielovými spoluvlastníkmi, ale konal len so žalobkyňou. Žalobkyňa dospela k záveru, že žiadne ustanovenie právneho predpisu nedovoľuje žalovanému správnemu orgánu svojvoľne a nedôvodne si voliť náhodný zmenšený okruh účastníkov konania. Žalobkyňa za neprípustnú považovala aplikáciu ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z. z. tvrdiac, že „Logická neprípustnosť výkladu § 9 ods. 4 a contrario spočíva v tom, že pokiaľ vy správny orgán viedol o tej istej časti zemského povrchu (tom istom pozemku) viacero administratívnych konaní, boli by takéto jeho rozhodnutia prakticky nevykonateľné.“. Dospela k záveru, že „Z predmetných ustanovení je zrejmé, že účastníkom vyvlastňovacieho konania musia byť všetci spoluvlastníci zapísaní na LV č. XXXX, XXXX, XXXX a nie len niekoľko ľubovoľne zvolených fyzických osôb.

14. Nakoniec žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom vo vzťahu k vyhodnoteniu jej námietky týkajúcej sa výšky určenej primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Žalobkyňa dôvodila, že do kompetencie správneho súdu patrí prieskum toho, či správny orgán pri plnení povinnosti v zmysle § 32 správneho poriadku postupoval v súlade so zákonom, ak z vykonaného dokazovania vyplýva, že mal na určenie primeranej náhrady k dispozícii dva dôkazy rovnakej dôkaznej sily (znalecké posudky), a bez toho, aby vo veci vykonal ďalšie dokazovanie na zistenie, ktorý z uvedených dôkazov skutočne preukazuje výšku primeranej náhrady „ .

15. Na záver žalobkyňa identifikovala dva dôvody, ktoré podľa nej viedli vyvlastniteľa k „roztrieštenosti konaní“, teda k viacerým samostatným správnym konaniam s jednotlivými podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Ako prvý dôvod označila záujem vyvlastniteľa vybrať si okruh osôb, u ktorých nepredpokladá žiadnu rezistenciu „.

konanie.

16. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 21. júna 2019. K tvrdeniu žalobkyne, že vo veci malo byť nariadené pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. d) SSP uviedol, že žalovaná v kasačnej sťažnosti neprezentovala žiaden dôvod, z ktorého by potreba nariadenia pojednávania vyplývala. Poukázal taktiež na skutočnosť, že žalobkyňa v správnej žalobe, rovnako ako žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, uviedli, že vo veci nežiadajú nariadiť pojednávanie. 17.

. . žalobkyňa ničím nepreukázala nesprávne právne posúdenie veci a už vôbec neuviedla žiadne procesné pochybenia správneho súdu.“ a žiadal, aby kasačný súd podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 19. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni dňa 15. júla 2019 na vedomie. 20.

Krajskému súdu bolo dňa 22. júla 2019 (po uplynutí lehoty stanovenej vo výzve krajského súdu) doručené podanie vyvlastniteľa označené ako „vyjadrenie“, ktoré bolo vyvlastniteľom v záhlaví datované dňom 26. júna 2019.

21. Vyvlastniteľ vo vyjadrení žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol a žalobkyňu zaviazal znášať trovy konania. Svoj návrh v podstatnom odôvodnil tým, že sa „ . . . zhoduje v právnom názore na výklad zákona č. 282/2015 Z. z. .

. . k dvom dôkazom - dvom znaleckým posudkom žalobkyňa nepredložila znalecký posudok na stanovenie hodnoty vecného bremena ale v odvolaní poukazovala na znalecký posudok na určenie všeobecnej hodnoty pozemku (trvalý záber).“. Vyvlastniteľ taktiež kasačnej sťažnosti vyčítal deficit podrobnejšieho opisu žalobkyňou tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom, ako aj ňou tvrdeného odklonu krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Na záver vyjadrenia vyvlastniteľ konštatoval, že „Samotný petit, podľa názoru vyvlastniteľa trpí vadou. Pokiaľ totiž žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, potom je na mieste dožadovať sa rozhodnutia kasačného súdu podľa § 462 ods. 2 Správneho súdneho poriadku .

IV.

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 24. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.

IV. A K vymedzeniu dôvodov kasačnej sťažnosti a k námietke porušenia § 107 ods. 1 písm. d) SSP

26. V úvode najvyšší správny súd posúdil dôvody kasačnej sťažnosti, ktoré žalobkyňa vymedzila výlučne odkazom na zákonné ustanovenia bez toho, že by ich v ďalšom akokoľvek rozvila. Išlo o dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. e) a h) SSP.

od nej. Kasačný súd aj túto námietku žalobkyne, s odkazom na ustanovenie § 440 ods. 2 SSP vyhodnotil ako nedôvodnú. 27. Žalobkyňa v úvode kasačnej sťažnosti taktiež namietala, že krajský súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že to na prejednanie veci bolo potrebné. Žalobkyňa bližšie neopísala dôvody, ktoré ju viedli k záveru o potrebe nariadenia pojednávania.

V súvislosti s uvedenou námietkou kasačný súd v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 440 ods. 2 SSP, podľa ktorého dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačný súd ďalej pri posudzovaní námietky žalobkyne prihliadol na to, že žalobkyňa v časti IV. správnej žaloby označenej ako „Pojednávanie vo veci a návrhy na dokazovanie“ uviedla, že „nežiada nariadenie pojednávania správnym súdom“, rovnako tak nariadenie pojednávania nežiadal žalovaný, ktorý túto skutočnosť uviedol v závere vyjadrenia k správnej žalobe zo dňa 9. augusta 2018. Vzhľadom na to, že o nariadenie pojednávania nepožiadal žiaden z účastníkov konania (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) a zároveň vzhľadom na to, že žalobkyňa v kasačnej sťažnosti neuviedla žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý by bolo nariadenie pojednávania na prejednanie veci potrebné, vyhodnotil najvyšší správny súd túto námietku žalobkyne ako nedôvodnú súdiac, že za vyššie opísaných okolností nenariadenie pojednávania vo veci krajským súdom nebolo spôsobilé znemožniť žalobkyni,

IV. B Splnenie podmienky bezvýslednosti pokusu podľa § 3 zákona č. 282/2015 Z. z. a námietka „zúženého“ okruhu účastníkov konania

28. Prvý dôvod, ktorý žalobkyňa identifikovala ako nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, bola žalobkyňou tvrdená nesprávna aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z. Žalobkyňa dôvodila, že „Ak sa na uzatvorenie platnej dohody o zriadení vecného bremena vyžaduje súhlas všetkých spoluvlastníkov pozemku odčleneného geometrickým plánom, je z vykonaného dokazovania zrejmé, že sa vyvlastniteľ pokúšal uzatvoriť neplatné čiastkové dohody o zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zvlášť na jednotlivé spoluvlastnícke podiely, a teda nie platnú dohodu tak, ako to vyžaduje § 3 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní.“. Ďalej žalobkyňa v tejto súvislosti uviedla, že „Správny súd tiež nesprávne v danej časti vyhodnotil záver, že je irelevantné vyhodnocovať, či mala byť Zmluva o zriadení vecného bremena uzatvorená so všetkými podielovými spoluvlastníkmi formou jednej (1. Alternatíva), alebo či mala byť uzavretá formou viacerých listín (2. Alternatíva), pretože tento záver si protirečí s tým, že pokiaľ k uzatvoreniu takejto zmluvy nedošlo (ako to súd konštatuje v bode 18 odôvodnenia), nemohli mať správne orgány za preukázané vysporiadanie ostatných spoluvlastníckych podielov spoluvlastníkov na základe tvrdení vyvlastniteľa, že s nimi takúto zmluvu uzatvoril.“.

Odpoveď na túto otázku následne predurčuje zodpovedanie ďalšej výhrady žalobkyne „ . . . že správny orgán nekonal so všetkými podielovými spoluvlastníkmi (cca 500), ale konal len so žalobkyňou.“. 30. Najvyšší správny súd zastáva názor, že pojem „návrh na uzavretie dohody“, ktorý zákonodarca použil v ustanovení § 3 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z. je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 282/2015 Z. z. (resp. vnímať ho zohľadňujúc základný ústavný rámec vyvlastnenia obsiahnutý v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) a v tomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Ústava slovenskej republiky v označenom ustanovení a priori pripúšťa zásah do vlastníckeho práva (či už vo forme vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva), tento zásah je však podmienený kumulatívnym splnením štyroch podmienok vyvlastnenia - jednou formálnou a tromi materiálnymi. Materiálnymi podmienkami vyvlastnenia (alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva) sú nevyhnutná miera obmedzenia, verejný záujem a primeraná náhrada.

31. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/2015 Z. z., ktoré reflektuje čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, možno vyvlastnenie uskutočniť len vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.

žalobkyňa vo svojich podaniach (striktné lipnutie na „jednej komplexnej listine“) by viedla, v prípadoch vyvlastňovania pozemkov v podielovom spoluvlastníctve stoviek osôb (odhliadnuc od správnosti a aktuálnosti údajov katastra), pokiaľ nie k úplnému znemožneniu, tak aspoň k enormnému sťaženiu celého procesu a teda popretiu zmyslu núteného obmedzenia vlastníckeho práva (ktorého cieľom je v reálnom čase zmeniť existujúci stav).

Takýto záver by totiž znamenal, že by vyššie opísanú preferenciu dohody pred núteným obmedzením dokázala en bloc eliminovať marginálna časť podielových spoluvlastníkov. Najvyšší správny súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného, preto námietku žalobkyne bližšie opísanú v bode 28 vyššie, s odkazom na ustanovenie § 440 ods. 2 SSP, vyhodnotil ako nedôvodnú.

32. Žalobkyňa svoju námietku spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení verejného záujmu na vyvlastnení a absencii posúdenia nevyhnutnosti rozsahu obmedzenia spojila s kasačným dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP tvrdiac, že úvaha krajského súdu o význame modernizácie železníc (bod 29 rozsudku krajského súdu) „ ... sa totiž v celom rozsahu v administratívnom spise nikde nenachádza.“. 33. Krajský súd v žalobkyňou napádanej časti rozsudku konkrétne uviedol nasledovné: „Modernizácia trate so sebou prináša vytvorenie železničnej trate rešpektujúcej nové poznatky vedy a techniky, a ako každá modernizácia infraštruktúry je v prospech prevažujúcej časti verejnosti, nakoľko so sebou prináša aj zvýšenie kvality prepravy (vrátane skrátenia času prepravy zvýšením traťovej rýchlosti) a bezpečnosti prepravy cestujúcich a tovarov (vybudovaním nových zabezpečovacích zariadení) ale aj bezpečnosti cestnej prepravy (vylúčením všetkých úrovňových priecestí - krížení s cestnými komunikáciami vybudovaním nových konštrukcií nadjazdov a podjazdov a podchodov so súvisiacimi cestnými komunikáciami). S tvrdením žalobkyne, že nevyhnutná miera obmedzenia vlastníckych práv je zachovaná nemodernizovanou, ale funkčnou traťou sa správny súd nestotožnil. Takýto výklad zákona by poprel akúkoľvek možnosť aplikovať inštitút vyvlastnenia pre potrebu akejkoľvek modernizácie infraštruktúry. Naopak, v záujme prevažnej väčšiny spoločnosti je, aby poznatky, ktoré prináša výskum a veda a ktoré vo svojom dôsledku napomáhajú spoločnosti napredovať, zlepšujú kvalitu života (ktorú nepochybne determinuje aj čas prepravy hromadným dopravným prostriedkom, bezpečnosť prepravy resp. znížené nároky na spotrebu energie dané skrátením času prepravy atď.) boli zavedené do života spoločnosti.“. Z citovaného textu je zrejmé, že ide o vyjadrenie základného postoja krajského súdu k modernizácii ako takej, resp. o akúsi syntézu notoriet. Námietka žalobkyne, že nemala možnosť sa s týmto odôvodnením oboznámiť v konaní pred správnymi orgánmi a ani na toto stanovisko reagovať využitím riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, nie je, vzhľadom k povahe citovaného textu (ktorým je zhrnutie všeobecne známych skutočností spočívajúcich, abstrahujúc podstatu, v závere, že „modernizácia železníc je prínosom pre spoločnosť“) namieste. Najvyšší správny súd súvisiaci postup krajského súdu nekvalifikoval ako nesprávny a znemožňujúci účastníkovi (žalobkyni) uskutočniť jemu patriace procesné práva a námietku žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodnú.

34. Žalobkyňa ako posledný dôvod kasačnej sťažnosti špecifikovala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd „nesprávne právne posúdil a vyhodnotil aj žalobkyňou vznesenú námietku ohľadne výšky určenej primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva“. Nesprávnosť právneho posúdenia žalobkyňa videla v tom, že krajský súd neposúdil, či správny orgán postupoval procesne správne a či správny orgán zistil presne a úplne skutočný stav veci, keď pre potreby určenia výšky primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva „sa len slepo a jednostranne priklonil k dôkazu predloženému vyvlastniteľom“ (znalecké posudky č. 58/2015, 59/2015, 60/2015, 62/ 2015, 63/2015, 64/2015 zo dňa 26. septembra 2015 vypracované znalcom doc.

. . Správny orgán preto mohol iba akceptovať závery znaleckého posudku a primeranú náhradu určiť na základe týchto záverov.“. Za zmienku taktiež stojí skutočnosť, že žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nevytýka znaleckým posudkom znalca Y. obsahové nedostatky (spočívajúce napr. v nesprávnosti zvolenej metódy stanovenia ceny), ale ich len konfrontuje s existenciou iného znaleckého posudku, ktorého závery majú byť pre žalobkyňu výhodnejšie. Otázka výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva (resp. jej prieskumu) je však v intenciách § 13 ods. 3 písm. b) text za bodkočiarkou zákona č. 282/2015 Z. z. („s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd“) a § 14 ods. 2 zákona č. 282/2015 Z. z. zverená do kompetencie civilného súdu. Krajský súd teda dospel k správnemu záveru, keď konštatoval deficit svojej kompetencie preskúmať výrok o určení náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva.

Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 37. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).

SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. marca 2022