8Sžk/22/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:4020200159.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 26S/14/2020
- IČS
- 4020200159
- Citované
- 4× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa) a z členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. v právnej veci v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) : NUBIUM, s.r.o., so sídlom Trenčianska 705/55, Bratislava, IČO: 47545674, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Mišura, PhD., so sídlom Záhradnícka 27, Bratislava, IČO: 37925458, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Štefánikova trieda 69, Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo spisu: OU-NR- OVBP2-2020/005673-003 zo 16. januára 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/14/2020-106 z 12. novembra 2020, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania
1. Žalobca dňa 29.12.2017 podal na Mesto Nitra (ďalej len „stavebný úrad“) žiadosť o zmenu doby trvania reklamnej stavby, ktorá je umiestnená v ploche poľa popri štátnej ceste I/64, na pozemku parcelné číslo 1661/2 reg. E KN, katastrálne územie B., rozmer reklamnej plochy 5,1 x 2,4 m.
Predmetná reklamná stavba bola dočasne povolená na základe rozhodnutia číslo : 210006/2014-007-La zo 7. decembra 2015 a to na obdobie do 31.12.2017. 2. Stavebný úrad rozhodnutím č. 143/2018-017-Re zo dňa 16. septembra 2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa ustanovenia § 60 ods. 2 písm. c) zákona č. 50/ 1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) zastavil konanie o zmene doby trvania reklamnej
stavby. Rozhodol tak následne potom, ako mu bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie zrušené rozhodnutím žalovaného číslo : OU-NR-OVBP2-2018/027658-2 z 10. septembra 2018. Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bola skutočnosť, že stavebný úrad listom č. 143/2018-009-Re z 31. októbra 2018 vyzval stavebníka (žalobcu) na doplnenie podania z 21. decembra 2017 o záväzné stanovisko cestného správneho orgánu, ktorým je Okresný úrad Nitra, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií k umiestneniu predmetnej reklamnej stavbe (na základe jeho odpovede z 5. februára 2018, že k žiadosti o predĺženie platnosti umiestnenia reklamného zariadenia v ochrannom pásme cesty I/64 k. ú. B. je potrebné požiadať o povolenie výnimky zo zákazu činnosti v ochrannom pásme cesty I/64), pričom mu určil lehotu 60 dní odo dňa doručenia výzvy a súčasne ho stavebný úrad upozornil, že ak požadovaný doklad nepredloží v stanovenej lehote, stavebný úrad konanie zastaví. Žalobca žiadosť o zmenu doby trvania stavby z 21. decembra 2017 o požadovaný doklad nedoplnil.
3. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia tiež vyplýva, že poloha reklamnej stavby vo vzťahu k mimo sídelnému útvaru obce je možné identifikovať pomocou webových stránok napr. Google maps, ZB GIS, ktoré sú verejne prípustné. Predmetná reklamná stavba je umiestnená mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou začiatok a koniec obce pri ceste I/64, ktorá je cestou I. triedy, kde príslušným cestným správnym orgánom je Okresný úrad Nitra, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií.
Rovnako na základe porealizačného zamerania predmetnej reklamnej stavby, ktoré pre stavebný úrad realizovala spoločnosť PROMARKT NITRA SK, s.r.o. sa predmetná stavba nachádza vo vzdialenosti 14,64 m od dopravnej značky označujúcej začiatok mesta Nitra - časť Dražovce.
4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu stavebného úradu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo spisu: OU-NR-OVBP2-2020/005673-003 zo 16. januára 2020 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu potvrdil. Žalovaný k námietke žalobcu, že nie je zrejmé, že sa reklamná stavba má nachádzať mimo sídelného útvaru obce a takto aj v ochrannom pásme cesty uviedol, že poloha reklamnej stavby je zrejmá z grafickej prílohy žiadosti a z tohto podkladu je podľa názoru žalovaného možné vyvodiť, že posudzovaná vzdialenosť reklamnej stavby je v ochrannom pásme definovaného v §§ 10 a 11 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“ alebo „zákon č. 135/1961 Zb.“) a jeho vykonávacieho predpisu. K námietke žalobcu ohľadne toho, že rozhodla neoprávnená osoba zabezpečujúca činnosť Útvaru hlavného architekta a nie stavebného úradu žalovaný uviedol, že A.. O. X. a U.. W..
W. D. sú zamestnanci stavebného úradu, ktorí sú organizačne začlenený na Útvar hlavného architekta - Referát urbanizmu a architektúry. Záverom žalovaný skonštatoval, že stavebný úrad postupoval správne, keď žiadal od stavebníka predložiť vyjadrenie príslušného cestného správneho orgánu k umiestneniu reklamných stavieb. 5. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia stavebného úradu. V žalobných dôvodoch v prvom rade namietal, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že sa reklamná stavba nachádza mimo sídelného útvaru obce.
Podľa názoru žalobcu stavebný úrad a po ňom ani žalovaný žiadnym spôsobom nevymedzili územie sídelného útvaru obce a neuviedli ani žiadne logické úvahy, ktorými by podporili akýkoľvek záver, že sa reklamná stavba nachádza mimo sídelného útvaru obce. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalobca videl aj v tom, že žalovaný sa vôbec vecne nezaoberal námietkou nesprávneho pracovného zaradenia a predpojatosti zamestnancov Mesta Nitra.
6. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) napadnutým rozsudkom správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“) zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že medzi účastníkmi konania bolo vo veci samej sporné to, či ide o reklamnú stavbu umiestnenú mimo sídelného útvaru obce v ochrannom pásme cesty 1/51 (I/64), kde je umiestnenie reklamnej stavby zakázané a správny orgán je povinný požadovať od žalobcu stanovisko povoľujúce udelenie výnimky.
Krajský súd konštatoval, že stavebný úrad i žalovaný postupovali v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), stavebného zákona a cestného zákona, keď konanie o zmenu doby trvania reklamnej stavby posudzovali v súlade s § 67 ods. 4 stavebného zákona, pričom na predmetné stavebné konanie správne aplikovali aj §§ 58 až 66 stavebného zákona.
Krajský súd poukázal na administratívny spis, z ktorého je zrejmé, akým spôsobom dospeli správne orgány k skutkovému záveru o umiestnení reklamnej stavby mimo sídelného útvaru obce. Konštatoval, že reklamná stavba žalobcu spĺňa atribúty reklamnej stavby, ktorej umiestnenie cestný zákon zakazuje, pričom výnimka z tohto zákazu žalobcom preukázaná nebola a to i napriek výzve konajúcich správnych orgánov. Keďže žalobca takéto povoľujúce stanovisko príslušného orgánu vo vzťahu k umiestneniu tejto reklamnej stavby nepredložil, stavebný úrad správne stavebné konanie zastavil. Krajský súd vychádzajúc z obsahu spisu, ako aj citovaných právnych predpisov zastal názor, že stavebný úrad postupoval v súlade so zákonom, keď zisťoval umiestnenie reklamnej stavby a následne po zistení, že reklamná stavba sa nachádza mimo sídelného útvaru obce, vzniesol na žalobcu požiadavku na predloženie záväzného stanoviska. 7. Čo sa týka námietky zaujatosti zamestnancov obce krajský súd konštatoval, že z administratívneho spisu vyplýva, že mesto Nitra rozhodlo tak, že námietka predpojatosti podaná žalobcom proti všetkým zamestnancom stavebného úradu sa zamieta.
Podľa názoru krajského súdu z uvedeného možno vyvodiť, že o žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zamestnancov bolo rozhodnuté. Samotná skutočnosť, že žalobca sa s týmito rozhodnutiami nestotožňuje a to bez preukázania konkrétneho dôvodu, preukazujúceho vylúčenie dotknutých zamestnancov, je podľa názoru krajského súdu, právne irelevantná.
8. Podľa názoru krajského súdu rovnako neobstojí ani skutočnosť, že námietka zaujatosti smerovala aj voči primátorovi. V tejto súvislosti krajský súd dal žalobcovi do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/15/2015 zo dňa 21.05.2015, z ktorého vyplýva, že starosta obce, ktorý je vecne príslušným správnym orgánom v stavebnom konaní nemôže byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, pretože nie je zamestnancom ani členom stavebného orgánu a neexistuje iný správny orgán, ktorý by vo veci, ako aj o prípadnej námietke zaujatosti mohol rozhodnúť. Pokiaľ išlo o námietku, že rozhodoval správny orgán, ktorý bol nesprávne obsadený, krajský súd ani v tejto námietke nevzhliadol jej dôvodnosť. 9.
Vo vzťahu k námietke, že rozhodoval orgán verejnej správy, ktorý bol nesprávne obsadený krajský súd poukázal na ustanovenie § 117 ods. 1 stavebného zákona, z ktorého vyvodil správnosť obsadenia konajúceho stavebného úradu, keď stavebným úradom je obec, pričom ide o prenesený výkon štátnej správy. Súčasne dôvodil, že v zmysle § 13 ods. 5 zákona o obecnom zriadení je starosta štatutárnym orgánom obce a môže rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy písomne poveriť zamestnanca obce. Poverený zamestnanec obce rozhoduje v mene obce v rozsahu vymedzenom v písomnom poverení. Z pripojených poverení zamestnancov vyplynulo, že títo boli poverení oprávnením výkonu štátneho stavebného dohľadu týkajúceho sa reklamných stavieb podľa § 98 až § 102 stavebného zákona.
Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že primátor mesta ako štatutárny orgán obce, ktorá vykonáva prenesený výkon štátnej správy v rámci pôsobnosti stavebného úradu, poveril výkonom štátneho stavebného dohľadu týkajúceho sa reklamných stavieb žalobcom namietaných zamestnancov, čo mu umožňuje vyššie citovaný zákon.
10. Krajský súd dodal, že každá obec, resp. mesto má svoju osobitnú organizačnú štruktúru, v rámci ktorej vykonáva svoje kompetencie, čo v danom prípade je Organizačný poriadok Mestského úradu Nitra. Naviac, zo strany žalobcu žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že poverení zamestnanci obce, ktorí zabezpečujú činnosť stavebného úradu v rozsahu reklamných stavieb, nespĺňali v čase rozhodovania, osobitné kvalifikačné predpoklady.
Preto ani tejto námietke žalobcu správny súd nevyhovel.
II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného
11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vráti prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 12. V prvom rade namietal, že krajský súd nesprávne aplikoval § 3 ods. 5 správneho poriadku a § 126 ods. 1 stavebného zákona na postup a konanie správnych orgánov, v spojení s § 10 ods. 4 a) alebo § 11 ods. 1 a 2 cestného zákona. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne poukázal na podklady, ktoré neobsahujú žiadne údaje, ktoré by umožňovali vymedzenie sídelného útvaru obce vo vzťahu k polohe reklamnej stavby. Taktiež zastal názor, že pri stave skutkových zistení, ktoré je možné vyvodiť z obsahu administratívneho spisu, nemalo byť aplikované ustanovenie § 126 ods. 1 stavebného zákona a § 10 ods. 4 a) alebo § 11 ods. 1, 2 cestného zákona. 13. Vo vzťahu k namietanej predpojatosti zamestnancov obce sťažovateľ uviedol, že rozhodnutia o námietke predpojatosti neboli dostatočne odôvodnené. Ďalej, sťažovateľ namietal skutočnosť, že stavebný úrad bol nesprávne obsadený, pretože prvostupňové rozhodnutie vydali zamestnanci, ktorí nezabezpečovali činnosť stavebného úradu, ale išlo o zamestnancov obce zabezpečujúcich činnosť Útvaru hlavného architekta mesta. Ďalej mal sťažovateľ za to, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený, t.j. došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 14. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že sa krajský súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, a to primárne od rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/3/2011, sp. zn. 5Sži/1/2009, sp. zn. 1Sžo/23/2010, sp. zn. 1Sžd/18/2011, pretože správne orgány nevykonali žiadne dôkazy, ktoré by odôvodnili skutkový záver o tom, že reklamná stavba sa nachádza mimo sídelného útvaru obce, resp. preskúmavané rozhodnutia neboli dostatočne odôvodnené. 15. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že sa stotožňuje so závermi krajského súdu a žiada kasačnú sťažnosť zamietnuť.
III. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
16. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako len „Najvyšší správny súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla
2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 14.05.2021 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp. zn. 8 Sžk/22/2021. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.
17. Najvyšší správny súd, konajúci ako súd kasačný, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
18. Kľúčovým pre rozhodnutie vo veci zostalo posúdenie skutkovej ako aj právnej otázky, či je sporná reklamná stavba umiestnená mimo sídelného útvaru obce a teda v ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1, ako medzinárodného ťahu, kde je umiestnenie reklamnej stavby
zakázané. Rovnako bolo potrebné sa vysporiadať s námietkami procesného charakteru a to pokiaľ ide o rozhodnutie o námietkach predpojatosti zamestnancov a nesprávneho obsadenia konajúceho orgánu verejnej správy. 19. Kasačný súd zistil, že obdobná vec medzi totožnými účastníkmi konania bola v časti námietok vymedzených v bode 12 tohto rozsudku predmetom konania a rozhodovania iného senátu kasačného súdu pod sp. zn. 1Sžk/1/2020 z 27. októbra 2021 (tento prešiel aj kontrolou ústavnosti, pozri rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 193/2022-16 z 31. marca 2022) a obdobne aj v konaniach vedených pod sp.zn. 2Sžk/19/2019 zo dňa 16.12.2021 a sp.zn. 5Sžk/ 5/2020 zo dňa 16.12.2021, s ktorými sa konajúci senát kasačného súd stotožňuje a postupom podľa § 464 ods. 1 SSP odkazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžk/1/2020 z 27. októbra 2021, ktorý v bodoch 11 až 20 uviedol nasledovné : „11. Žalobca kasačnou sťažnosťou namieta v podstate len proti tomu, ako správny súd pristúpil
k otázke vymedzenia tzv. sídelného útvaru obce podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. Zároveň vytýka správnemu súdu, že nevzal do úvahy, že správne orgány počas celého konania riadne nezistili skutkový stav, aby ustálili priebeh hraníc tohto útvaru. Takisto spochybňuje, že by stavebný úrad mohol vychádzať zo stanoviska dotknutého orgánu, ak toto stanovisko samo nebolo odôvodnené. Žalobca tieto námietky vznášal už v správnom konaní a vznášal ich aj v správnej žalobe. Podľa kasačného súdu sa však správny súd dostatočne jasne vyrovnal s argumentáciou žalobcu.
12. V prerokúvanej veci bola predmetom správneho konania žiadosť žalobcu o predĺženie doby trvania reklamného zariadenia, povoleného pôvodne rozhodnutím Mesta Nitra z 11. septembra 2011 do 30. septembra 2014. Žalobca nespochybňoval, že pri prejednávaní tejto žiadosti mesto ako stavebný úrad malo postupovať podľa stavebného zákona v spojení so správnym poriadkom. Podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona platí, že ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi (okrem iného) o pozemných komunikáciách, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných predpisov. Podľa § 140 ods. 1 písm. a/ stavebného zákona je dotknutých orgánom orgán verejnej správy, ktorý je správnym orgánom chrániacim záujmy uvedené v § 126 ods. 1. Podľa § 3 ods. 3 písm. g/ a ods. 4 písm. a/ cestného zákona vykonáva štátnu správu vo veciach diaľnic a ciest pre motorové vozidlá ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a vo veci ciest I. triedy okresný úrad
v sídle kraja; jeho územným obvodom je v takom prípade územný obvod kraja (§ 3 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Z citovaných ustanovení teda vyplývalo, že ak sa konanie podľa stavebného zákona týkalo záujmov chránených predpismi o pozemných komunikáciách na diaľniciach a cestách pre motorové vozidlá, je dotknutým orgánom ministerstvo, a ak na cestách I. triedy na území Nitrianskeho kraja, je dotknutým orgánom Okresný úrad v Nitre, ktorého pôsobnosť vykonáva jeho odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií [§ 3 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z.z.].
13. Z citovaných § 126 ods. 1 a § 140a stavebného zákona však podľa kasačného súdu vyplýva, že otázku, či určitý orgán má postavenie dotknutého orgánu, nerieši s konečnou platnosťou stavebný úrad. Účel § 140a ods. 1 stavebného zákona, teda ochrana príslušných záujmov dotknutým orgánom, si totiž vyžaduje, aby tento dotknutý orgán nerozhodoval len o tom, aké požiadavky bude uplatňovať, ale tiež o tom, kedy sú dotknuté záujmy, ktoré má
chrániť. Nie je teda úlohou stavebného úradu najskôr posúdiť, či budú konkrétne dotknuté príslušné chránené záujmy, a na základe toho zapojiť do konania príslušné dotknuté orgány. Stavebný úrad totiž spravidla nie je spôsobilý takéto posúdenie vykonať. Odborne spôsobilý na takéto posúdenie je spravidla len dotknutý orgán, ktorý má príslušné záujmy chrániť.
Stavebný úrad je tak povinný do konania zapojiť dotknutý orgán v zmysle § 140a ods. 1 stavebného zákona, len čo zistí, že tu existuje čo len mierne pravdepodobné riziko, že v jeho konaní môžu byť dotknuté záujmy chránené predpismi uvedenými v § 126 ods. 1 cit. zák.
14. V prerokúvanej veci nebolo od počiatku sporné (a dosvedčuje to aj fotografia por.č. 26 administratívneho spisu) (podobne ako v prejednávanej veci na č.l. 23 a 25 administratívneho spisu), že reklamné zariadenie stojí v tesnej blízkosti cesty pre motorové vozidlá a v relatívnej blízkosti cesty I. triedy. Už to samo osebe znamenalo, že v konaní môžu byť v zmysle § 126 ods. 1 stavebného zákona dotknuté záujmy chránené predpismi o diaľniciach a cestách I. triedy, v dôsledku čoho mali byť podľa § 140a ods. 1 cit. zák. dotknutými orgánmi ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, ako aj Okresný úrad v Nitre, odbor cestného hospodárstva a pozemných komunikácií. Potom bolo predovšetkým vecou týchto orgánov, aby chránili záujmy na ochrane týchto pozemných komunikácií. Bolo v prvom rade ich úlohou posúdiť, či sú v prerokúvanej veci splnené predpoklady § 10 ods. 4 cestného zákona, teda či umiestnenie reklamného zariadenia je v rozpore s citovaných ustanovením.
Preto sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že posúdenie, či reklamné zariadenie je alebo nie je v sídelnom útvare obce, malo byť v prvom rade vecou stavebného úradu, a že ten mal žiadať stanovisko dotknutého orgánu až potom, čo zistil, že sa na povoľované zariadenie zákaz podľa § 10 ods. 4 cestného zákona vzťahuje. To isté platí aj pre námietku, že stavebný úrad mal najskôr zistiť priebeh cestného ochranného pásma podľa § 11 cestného zákona. Aj to je v prvom rade vecou dotknutého orgánu, nie stavebného úradu.
15. Podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 sa reklamné stavby nesmú umiestňovať mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce je v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu diaľnice, rýchlostnej cesty a cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom, okrem odpočívadiel. Žalobca už v správnej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti neustále namieta, že správne orgány nezistili presne rozsah sídelného útvaru obce.
Podľa správneho súdu však z administratívneho spisu vyplýva, že sporné reklamné zariadenie žalobcu sa nachádza jednak blízko cesty, jednak dostatočne ďaleko od dopravnej značky, ktorá označuje začiatok obce. Úvahu žalobcu o tom, ako by línia sídelného útvaru mohla prebiehať (teda že by mohla prebiehať tak, že by sa sporná stavba predsa len nachádzalo vo vnútri sídelného útvaru obce), považoval za týchto okolností za účelovú. Žalobca však aj v kasačnej sťažnosti pokračuje v umelom konštruovaní hypotéz o priebehu hraníc takéhoto útvaru. Neuvádza v nej totiž žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by čo len nasvedčovali tomu, že sporná stavba neleží mimo sídelného útvaru obce. Povinnosťou žalobcu podľa § 440 ods. 2 SSP pritom bolo jasne vytknúť správnemu súdu, v čom sú jeho výklad a aplikácia § 10 ods. 4 cestného zákona v prerokúvanej veci nesprávne a ako mal uvedenú normu aplikovať správne.
Tejto požiadavke nevyhovujú hypotetické konštrukcie žalobcu o tom, aký priebeh sídelného útvaru obce by boli mohli správne orgány zistiť, keby ešte viac zisťovali skutkový stav (nevedno pritom, v akom konkrétnom smere). 16.
Napriek tomu však kasačný súd považuje aj prístup správneho súdu k výkladu § 10 ods. 4 cestného zákona za správny. Pôvodne upravovalo zákaz umiestňovania reklamných zariadení ustanovenie § 10 ods. 3 cestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2015, ktoré tento zákaz viazalo tiež na ochranné pásmo diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a medzinárodný cestný
ťah. Pojem cestného ochranného pásma bol vymedzený v § 11 cestného zákona v cit. znení. Podľa odseku 1 prvej vety bola ich účelom ochrana diaľnic, ciest a miestnych komunikácií mimo súvisle zastavaného územia obce. Tento pojem bol pôvodné vymedzený len v § 15 ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorého mala táto hranica vyplynúť najmä z územnoplánovacej dokumentácie, inak ju mal určiť cestný správny orgán, ktorý mal prihliadať tiež na to, či je súvislé zastavanie po oboch stranách cesty alebo len po jednej. Zákon č. 368/2013 Z. z. účinný od 1. decembra 2013 vložil túto definíciu do cestného zákona ako § 11 ods. 2.
Podstatou tejto definície bolo, že vymedzoval zastavané územie pomocou spojníc rohov budov, ktoré od seba neboli ďalej než bolo ustanovené. 17. Zákon č. 293/2014 Z. z. s účinnosťou od 2. januára 2015 doplnil do cestného zákona nový § 10 ods. 4, ktorý už zákaz umiestňovať reklamné stavby viazal (aj) na sídelný útvar obce vymedzený dopravnou značkou. Pojem „sídelný útvar“ sa v čase účinnosti tohto zákona v právnom poriadku Slovenskej republiky používal len pomerne výnimočne.
Pôvodne bol tento pojem vymedzený v § 14 stavebného zákona v znení účinnom do 31. júla 2000 ako každá jednotka osídlenia, ktorá tvorí uzavretý, od iných jednotiek osídlenia priestorovo oddelený útvar. Zo znenia § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 je zrejmé, že toto ustanovenie nevymedzuje sídelný útvar podľa takého urbanistického kritéria, ale ohraničuje ho dopravnými značkami. Tým sa táto definícia približuje vymedzeniu pojmu „obec“ v § 2 písm. x/ zákona NR SR č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom do 31. decembra 2009, podľa ktorého bolo obcou zastavané územie, ktorého začiatok a koniec sú označené príslušnou dopravnou značkou.
18. Z uvedeného vyplýva, že pri výklade jazykovej formulácie „mimo sídelného útvaru obce“ podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v citovanom znení sú v zásade možné dve zmysluplné alternatívy. Pri prvej by sídelný útvar obce bol vymedzený ako uzavreté územie (plocha) ležiace medzi spojnicami jeho vrcholov, pričom vrcholmi tohto útvaru by boli body, v ktorých sú na jednotlivých pozemných komunikáciách umiestnené dopravné značky začiatok a koniec obce. Pritom z každého vrcholu by museli viesť práve (a len) dve spojnice.
Ostatné plochy by sa nachádzali „mimo tohto sídelného útvaru“. Pri druhej alternatíve by sa pojem „mimo sídelného útvaru“ vymedzil s ohľadom na pozemnú komunikáciu, na ktorej má byť určené územie zákazu podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. V tomto prípade by pás zákazu podľa tohto ustanovenia končil čiarou, ktorá by bola kolmá na os vozovky priľahlého jazdného pruhu a zároveň by prechádzala bodom, v ktorom je umiestnená značka začiatok alebo koniec obce platná pre tento jazdný pruh. Za touto čiarou by pozemná komunikácia vstupovala do sídelného útvaru obce, v ktorom by sa už zákazový pás podľa § 10 ods. 4 cestného zákona neurčoval. Naopak, racionálne nie je možný výklad, ktorý naznačuje žalobca a ktorý by zo sídelného útvaru robil akúsi množinu bodov. To totiž odporuje už formulácii ustanovenia § 10 ods. 4 cestného zákona, podľa ktorého má byť sídelný útvar „ohraničený“, takže sa predpokladá, že ide o určitú plochu alebo územie.
19. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky treba jazykový výklad normy podľa potreby doplniť aj inými metódami výkladu, predovšetkým výkladom účelom normy (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/ 07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Z dôvodovej správy k zákonu č. 293/2014 Z.z., ktorým bolo formulované znenie § 10 ods. 4 cestného zákona (Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1060), vyplýva, že účelom novej úpravy bolo sprísnenie umiestňovania reklamných stavieb, ktoré okrem iného neprimerane zaťažujú životné prostredie a znižujú kvalitu života v spoločnosti. Zákaz umiestňovať takéto stavby do 100 metrov od diaľnic, ciest pre motorové vozidlá a niektorých ciest I. triedy slúži podľa kasačného súdu tomu, aby sa zamedzilo rušeniu vodičov na týchto dôležitých pozemných komunikáciách. Zároveň prispieva aj k zlepšeniu vzhľadu krajiny, cez ktorú tieto pozemné komunikácie vedú. Pre vodiča alebo cestujúceho, ktorý cestuje po pozemnej komunikácii, je začiatok a koniec
obce rozpoznateľný umiestnením príslušnej dopravnej značky. Cieľom je teda zabezpečiť, aby vodiči a cestujúci nemuseli byť obťažovaní takýmito zariadeniami v určenej vzdialenosti od pozemnej komunikácie predtým, než ich dopravná značka informuje, že sa nachádzajú v obci, ani potom, čo ich dopravná značka informovala, že obec opustili.
20. Na základe uvedeného tak kasačný súd považuje za správny výklad § 10 ods. 4 cestného zákona druhú alternatívu uvedené v odseku 18 tohto odôvodnenia. Z takéhoto výkladu vychádzal aj správny súd v napadnutom rozsudku. Zároveň vyslovil, že aj pri takomto výklade sa reklamná stavba žalobcu nachádza mimo sídelného útvaru obce, v dôsledku čoho sa na ňu vzťahujú nielen zákaz podľa § 10 ods. 4, ale aj obmedzenia v cestnom ochrannom pásme podľa § 11 ods. 2 cestného zákona. Žalobca ani v správnej žalobe, ani v kasačnej sťažnosti neuviedol nič, čo by akokoľvek spochybňovalo tieto závery. Za týchto okolností správny súd správne uzavrel, že pre Mesto Nitra ako stavebný úrad bolo v konaní o žiadosti žalobcu záväzné stanovisko Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, ktorý uplatňoval záujmy na ochrane pozemných komunikácií podľa § 10 ods. 4 a § 11 cestného zákona.
Keďže toto záväzné stanovisko bolo nesúhlasné, nezostávalo stavebnému úradu nič iné než žiadosť žalobcu zamietnuť.“ 20. K prezentovaným právnym záverom kasačný súd s konkretizáciou na prejednávanú vec dodáva, že mal z pripojeného administratívneho spisu preukázané, že na základe odpovede Okresnému úradu Nitra, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií z 5. februára 2018 o potrebe predloženia vyjadrenia o povolenie výnimky zo zákazu činnosti v ochrannom pásme cesty I/64 k podanej žiadosti, stavebný úrad postupom podľa § 60 ods. 1 stavebného zákona sťažovateľa prostredníctvom výzvy z 31. októbra 2018 vyzval o doplnenie predloženej žiadosti o záväzné stanovisko dotknutého orgánu - cestného správneho orgánu k umiestneniu predmetnej stavby. Sťažovateľ na výzvu stavebného úradu požadované záväzné stanovisko nepredložil, pričom k tejto výzve zaslal stanovisko, v ktorom poukázal na nezákonný postup stavebného úradu. Súčasne odkázal na „Povolenie výnimky zo zákazu činnosti v ochrannom pásme cesty I/64 č.j. A/2002/05308 zo 7. júna 2002.“ S poukazom na uvedené mal kasačný súd
obsahom administratívneho spisu preukázané, že sťažovateľ záväzné stanovisko dotknutého orgánu relevantné na vydanie rozhodnutia a to práve s poukazom na citované rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu, nepredložil. Zastavenie konania postupom podľa § 60 ods. 2 písm. c) stavebného zákona bolo preto vecne správne.
21. Rovnako považuje kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci došlo na základe žiadosti stavebného úradu k porealizačnému zameraniu predmetnej reklamnej stavby, spoločnosťou PROMARKT NITRA SK, s.r.o., podľa ktorého sa predmetná reklamná stavba nachádza vo vzdialenosti 14,64 m od dopravnej značky označujúcej začiatok mesta Nitra - časť
Dražovce. Preto spochybňovanie riadne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k aplikácii § 10 ods. 4 cestného zákona a vzdialenosti umiestnenia reklamného zariadenia od cesty I. triedy a jazdného pruhu nie je namieste. 22. Ďalej bolo v kasačnom konaní potrebné posúdiť aj námietky týkajúce sa nenáležitého vysporiadania sa s námietkou predpojatosti zamestnancov stavebného úradu, ako aj námietkou nesprávneho obsadenia konajúceho orgánu verejnej správy. Obe námietky kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné.
23. Z administratívneho spisu vyplýva, že mesto Nitra rozhodnutím č. 3061/2019-002 zo dňa 25.02.2019 a rozhodnutím č. 3062/2019-002 zo dňa 25.02.2019 rozhodlo tak, že námietka predpojatosti podaná dňa 4. februára 2019 účastníkom konania - žalobcom (sťažovateľom) proti U.. W.. W. D. a A.. O. X. sa zamieta. Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí vyplýva, že medzi menovanými zamestnancami stavebného úradu a účastníkom konania nie je vzdialený príbuzenský vzťah, nie sú blízkymi osobami podľa § 116 Občianskeho zákonníka, neudržiavajú žiadne bližšie vzťahy a tiež nie je medzi nimi nepriateľský vzťah.
V tejto súvislosti kasačný súd dopĺňa, že námietka zaujatosti sa zakladala na skutočnosti, že hore uvedení zamestnanci sa podieľali na rozhodovaní stavebného úradu vo všetkých veciach sťažovateľa. K uvedenému dôvodu vylúčenia kasačný súd uvádza, že dôvodom na vylúčenie zamestnanca správneho orgánu z rozhodovania vo veci v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 správneho poriadku nie je skutočnosť, že daný zamestnanec v inej veci účastníka konania rozhodol spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí. S poukazom na uvedené mal kasačný súd preukázané, že o vznesených námietkach zaujatosti voči vyššie menovaným zamestnanom stavebného úradu bolo náležite rozhodnuté.
24. V súvislosti s namietaným nesprávnym obsadením konajúceho orgánu verejnej správy kasačný súd poukazuje na čl. 22 Organizačného poriadku Mestského úradu v Nitre zo dňa 23.02.2011, upravujúci pôsobnosť Útvaru hlavného architekta, ktorého referát urbanizmu a architektúry (do ktorého sú zaradení aj namietaní zamestnanci stavebného úradu) vykonáva činnosti a vedie agendu všeobecného stavebného úradu pre zabezpečovanie výkonu prenesených úloh štátnej správy zverených zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov na úseku povoľovania reklamných stavieb a súvisiacej legislatívy.
25. Napokon ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP. K argumentácii odchýlenia sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu je potrebné len stručne dodať, že podstatou tohto kasačného dôvodu má byť odchýlenie sa krajského súdu od skôr vysloveného právneho posúdenia konkrétnej otázky tvoriacej podstatu veci, ktorá má byť v prejednávanej veci sporná. Ustálenou rozhodovacou praxou sa má zároveň rozumieť rozhodnutie vydané v skutkovo a právne obdobnej veci. V prejednávanej veci by to znamenalo odchýlenie sa od skôr vydaného rozhodnutia kasačného súdu, ktoré by sa zaoberalo otázkami (resp. aspoň jednou z vymedzených) umiestnenia reklamného zariadenia popri rýchlostnej ceste a v jej ochrannom pásme, posudzujúc zároveň jeho umiestnenie v rámci sídelného útvaru obce, zohľadňujúc záväzné stanovisko dotknutého orgánu.
Sťažovateľ však poukazuje na rozhodnutia, ktoré uvedené otázky vôbec nerozoberajú. Rozsudky vymedzené sťažovateľom sa týkajú namietanej nesprávnosti postupu konajúceho krajského súdu v súvislosti s vyhodnotením vykonania dôkazov orgánom verejnej správy ako aj nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ako také teda skôr dopĺňajú odôvodnenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorom sťažovateľ krajskému súdu vyčítal práve vymedzené nedostatky. Keďže sťažovateľ na účely sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP neuviedol rozhodnutia, ktoré by boli relevantné pre prejednávanú vec, kasačný súd sa týmto dôvodom ďalej nezaoberal.
26. Po vyhodnotení rozsahu a dôvodov kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutého rozsudku krajského súdu, sledujúc záujem na zachovaní jednotnosti rozhodovania kasačného súdu v totožných otázkach, dospel kasačný súd k názoru, že námietky sťažovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ani rozhodnutí orgánov verejnej správy a preto tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Vzhľadom na vyššie uvedené tak kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú podľa § 461 SSP.
27. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania
zo zákona nevyplýva. 28. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. augusta 2022