8Sžk/26/2020

1. Mestská časť Košice - Západ (ďalej aj „žalovaná“) ďalšej účastníčke F.. M. K., nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj „ďalšia účastníčka“) dňa 05.01.2017 zrušila trvalý pobyt na adrese G. XX v H. na základe návrhu na zrušenie trvalého pobytu, ktorý podal žalobca dňa 22.12.2016 z dôvodu, že ďalšia účastníčka nemá k dotknutým nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na adrese G. XX v H. (parcele a rodinnému domu) žiadne užívacie právo. K návrhu žalobca predložil výpis z listu vlastníctva č. XXXXX, podľa ktorého je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy V - 12203/2016 z 24.11.2016. 2. Následne, dňa 30.3.2017 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené zo strany Miestneho úradu Mestskej časti Košice - Západ oznámenie z 24.03.2017 evidované pod č. 1006/2017/ OMaEO, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na stanovisko Ministerstva vnútra SR bude trvalý pobyt F.. M. K. na adrese G. XX v H. obnovený (ďalej aj „oznámenie o obnovení pobytu“). Podľa stanoviska Ministerstva vnútra SR „p. F.. M. K. disponuje užívacím právom k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, a to aj napriek skutočnosti, že vlastníkom predmetných nehnuteľností už nie je pani F.. Z. Y.“. Dňa 24.03.2017 ďalšia účastníčka zároveň podpísala prihlasovací lístok na trvalý pobyt. 3. Žalobca v stanovisku voči oznámeniu o obnovení pobytu podanom prostredníctvom právneho zástupcu zdôraznil, že zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov“) nepočíta s obnovením už zrušeného trvalého pobytu občana, a to bez splnenia podmienok uvedených v § 3 a 4 tohto zákona. Zástupcovi žalobcu bola dňa 15.05.2017 doručená odpoveď Miestneho úradu Mestskej časti Košice - Západ (č.: 1006/2017/ OMaEO), v ktorej konštatoval, že žalobca vo svojom návrhu na zrušenie trvalého pobytu uviedol nepravdivé údaje. Ďalej uviedol, že F.. M. K. stále disponuje užívacím právom k nehnuteľnostiam, a to s odvolaním sa aj na stanovisko jej právnej zástupkyne zo dňa 30.01.2017, podľa ktorého má menovaná na základe osvedčenia o dedičstve č. 28D 1020/97, právoplatného dňa 22.4.1998 (ďalej aj „osvedčenie o dedičstve“), ako manželka poručiteľa a matka pôvodnej spoluvlastníčky rodinného domu „právo doživotného a bezplatného práva v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti“. 4. Žalobca podal na Krajský súd v Košiciach dňa 30.05.2017 správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti opatrenia orgánu verejnej správy Mestskej časti Košice - Západ, ktorým ku dňu 24.03.2017 obnovila ďalšej účastníčke F.. M. K. zrušený trvalý pobyt na adrese G. XX v H..

5. V podanej správnej žalobe žalobca namietal, že: - opatrením žalovanej, ktorým obnovila zrušený trvalý pobyt ďalšej účastníčke na adrese G. XX v H. bolo nielen zasiahnuté do jeho vlastníckych práv, ale bolo tiež porušené jeho právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky, s čím korešponduje povinnosť štátneho orgánu postupovať a konať v súlade so zákonmi, ktorá je zakotvená v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; - opatrenie žalovanej, ktorým proti jeho vôli obnovila ďalšej účastníčke zrušený trvalý pobyt, je založené na mylnej domnienke, že ďalšia účastníčka má k označeným nehnuteľnostiam

Vzhľadom na charakter dohody obsiahnutej v osvedčení o dedičstve, táto má výlučne len záväzkový charakter a jej účinky môžu smerovať jedine voči subjektom, ktoré boli jej účastníkmi a nie voči tretím osobám, t. j. akýmkoľvek iným osobám. Záväzok strpieť užívanie predmetných nehnuteľností zo strany ďalšej účastníčky žalobca nikdy nebol a ani nie je povinný plniť, pretože tento záväzok od predchádzajúcej vlastníčky zmluvne nikdy neprevzal a takáto povinnosť mu nevyplýva ani zo

právo užívania hore uvedených nehnuteľností.“ Záver o neurčitosti a právnej nevymožiteľnosti dohody dedičov v osvedčení o dedičstve podľa žalobcu vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo 45/2014 zo dňa 24.03.2015.

Podľa žalobcu na uvedenom stave nič nemení ani to, že F.. Z. Y. mala podľa názoru Okresného súdu Košice II vysloveného v odôvodnení rozsudku sp. zn. 12C/146/2006-137 zabezpečiť účastníčke konania užívacie právo k týmto nehnuteľnostiam aj v prípade nakladania s nimi, pretože žalobca nepovažuje tento názor za odôvodnený a správny a navyše ide o názor vyslovený v len v odôvodnení označeného rozhodnutia, ktorý nie je právne záväzný. Žalobca ďalej namietal, že žalovaná nerozlišovala v danej veci medzi právom vecným a právom záväzkovým a tieto práva nesprávne stotožnila, resp. pri svojej úvahe ich zamieňala; - postup, akým žalovaná obnovila zrušený trvalý pobyt účastníčke konania, nemá oporu v zákone o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov, teda tento zákon nepočíta s obnovením už zrušeného trvalého pobytu bez splnenia podmienok uvedených v § 3 a § 4 označeného

Zároveň žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal a ďalšej účastníčke priznal právo na úplnú náhradu trov konania. 7. Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na rozdielnu argumentáciu účastníkov konania v otázke existencie užívacieho práva ďalšej účastníčky k nehnuteľnostiam žalobcu. Žalobca argumentoval tým, že dohoda dedičov obsiahnutá v osvedčení o dedičstve po poručiteľovi Q. K. má výlučne záväzkový charakter a účinky tejto dohody môžu smerovať jedine voči subjektom, ktoré túto dohodu uzatvorili a nie voči tretím osobám. Žalobca poukázal na odôvodnenie právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 25.03.2009 sp. zn. 41C/78/2007 a závery rozsudku Najvyššieho súdu SR v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 4 Tdo 45/2014 zo dňa 24.03.2015. Žalovaná aj ďalšia účastníčka poukazovali na právoplatné rozsudky všeobecných súdov vo veci vypratania predmetných nehnuteľností (rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 31.10.2012 č. k. 12C/146/2006 - 137, ako aj potvrdzujúci

8. Krajský súd poukázal na obsah Odpovede Ministerstva vnútra SR, sekcie verejnej správy, odbor registrov, matrík a hlásenia pobytu č.: SVS-ORMP1-2017/012423 zo dňa 10.03.2017 (obsiahnutej v administratívnom spise žalovanej), v ktorej sa konštatuje, že z § 7 ods. 1 písm. f) zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov vyplýva oprávnenie zrušiť záznam o trvalom pobyte za splnenia podmienky (okrem iných), že občan nemá k budove, alebo jej časti žiadne užívacie právo. Užívacie právo je však fiktívny právny pojem a jeho presnú definíciu neobsahuje žiaden právny predpis. Užívacie právo vzniká z právneho titulu a neznamená

Z obsahu tohto stanoviska ďalej vyplýva, že paragrafové znenie nedeklaruje, že návrh na zrušenie trvalého pobytu nesmie smerovať voči občanovi, ktorý má k budove alebo jej časti zriadené vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľností, ale výslovne používa pojem „užívacie právo“.

Takéto právo ďalšej účastníčky k predmetným nehnuteľnostiam podľa krajského súdu preukázateľne trvalo aj v čase podania návrhu žalobcu na zrušenie jej trvalého pobytu. Žalobca ani správnemu orgánu a ani správnemu súdu nepredložil rozhodnutie všeobecného súdu o zániku tohto práva, prípadne dohodu účastníkov o tejto skutočnosti a správny súd je toho názoru, že nie je oprávnený túto otázku posudzovať ako prejudiciálnu pre potreby tohto konania podľa § 131 a 132 S.s.p. (zánik užívacieho práva účastníčky konania nemôže posúdiť správny orgán, resp. správny súd samostatne, ale ide o vyhodnotenie právnej otázky, ktorú môže vykonať iba všeobecný súd v rámci konania o určovacej žalobe).

Podstatným podľa názoru správneho súdu pre obnovenie trvalého pobytu je to, že trvalý pobyt bol ďalšej účastníčke zrušený na návrh žalobcu napriek tomu, že k predmetným nehnuteľnostiam jej patrilo a aj stále patrí užívacie právo v rozsahu vyplývajúcom z dohody dedičov v dedičskom konaní po jej

III. Konanie na kasačnom súde

12. Sťažovateľ namietal, že uvedeným posúdením krajský súd nerozlišoval medzi osobným a vecným právom (záväzkom) a tieto považuje za totožné a s rovnakými právnymi účinkami. Zdôraznil, že osobné práva (záväzky) sa vzťahujú na konkrétnu osobu a vecné práva na konkrétnu vec, a preto nie je možné, aby osobné právo malo rovnaké právne účinky ako vecné právo a v tejto súvislosti poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia obsiahnuté v súdnom spise. Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že záväzok F.. Z. Y. bol záväzkom osobným, v dôsledku prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na žalobcu menovaná stratila titul oprávňujúci ju disponovať a poskytnúť ďalšej účastníčke právo užívania nehnuteľnosti, čím došlo k zániku predmetného práva z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia.

zaoberal. Práve naopak, poukazujúc na § 131 a 132 S.s.p. bol krajský súd povinný sa touto otázkou zaoberať, nakoľko jej posúdenie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Tým, že sa uvedenou otázkou krajský súd nezaoberal, zasiahol podľa sťažovateľa do jeho práva na spravodlivý proces.

15. Sťažovateľ v sťažnostnom návrhu kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší opatrenie Mestskej časti Košice - Západ, ktorým ku dňu 24.3.2017 obnovila zrušený trvalý pobyt F.. M. K. na adrese G. XX v H. a aby zaviazal žalovanú a ďalšiu účastníčku spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania v rozsahu 100%, alternatívne, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 16. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti z 29.05.2020 uviedla, že zotrváva na svojich vyjadreniach k žalobe. Napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za vecne správny, krajský súd podľa žalovanej úplne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a na základe toho dospel k správnemu právnemu záveru a žalobu žalobcu zamietol, s čím sa žalovaná v celom rozsahu stotožňuje. Kasačnému súdu preto navrhla, aby kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol podľa § 461 S.s.p.

Uviedla tiež, že podať kasačnú sťažnosť len proti dôvodom rozsudku je neprípustné, a kasačnému súdu navrhla, aby kasačnú sťažnosť podľa § 439 ods. 3 písm. c) S.s.p. odmietol. Zároveň navrhla, aby súd zaviazal sťažovateľa uhradiť ďalšej účastníčke trovy právneho zastúpenia za dva úkony poskytnutej právnej služby.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

19. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

21. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal ochrany svojich subjektívnych práv proti opatreniu orgánu verejnej správy - Mestskej časti Košice Západ, ktorým ku dňu 24.03.2017 obnovila zrušený trvalý pobyt ďalšej účastníčke F.. M. K. v nehnuteľnosti patriacej sťažovateľovi.

22. Podľa § 5 ods. 2 S.s.p., konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu (ods. 3). Správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona (ods. 4).

24. Podľa § 3 ods. 1 zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov, trvalý pobyt je pobyt občana spravidla v mieste jeho stáleho bydliska na území Slovenskej republiky. Občan má v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt.

27. Podľa § 7 ods. 2 písm. d) zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov, pri podaní návrhu na zrušenie trvalého pobytu podľa § 7 ods. 1 písm. f) musia byť ohlasovni predložené okrem dokladov uvedených v § 3 ods. 8 aj dohoda o zrušení alebo obmedzení užívacieho práva alebo právoplatné rozhodnutie súdu o zrušení alebo obmedzení užívacieho práva, ak bolo vydané.

30. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu a kasačnej sťažnosti sťažovateľa sa kasačný súd stotožnil s kasačnou námietkou sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom. Kasačný súd má za to, že krajský súd pochybil, keď žalobou napadnuté opatrenie žalovanej nezrušil, ale žalobu sťažovateľa podľa § 190 S.s.p. zamietol.

Krajský súd existenciu užívacieho práva ďalšej účastníčky odvodil z dohody dedičov obsiahnutej v Osvedčení o dedičstve 28D 1020/97, Dnot 303/97 zo dňa 6.4.1998. Podľa krajského súdu užívacie právo ďalšej účastníčky nebolo doposiaľ zrušené a stále existuje.

S uvedeným posúdením sa kasačný súd nestotožňuje. Podľa § 132 ods. 1 S.s.p, otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 131, si môže správny súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Ustanovenie § 131 S.s.p ustanovuje, ktorými rozhodnutiami je správny súd viazaný. Otázku existencie užívacieho práva ďalšej účastníčky považuje kasačný súd za prejudiciálnu otázku, teda právnu otázku, ktorá sama nie je predmetom tohto konania, od jej posúdenia však závisí rozhodnutie správneho súdu vo veci samej, o ktorej si mal krajský súd urobiť prejudiciálny záver. Práve ustanovenie § 132 ods. 1 S.s.p. na to správny súd oprávňuje, bez ohľadu na to, či vec patrí alebo nepatrí do jeho právomoci, a bez ohľadu na otázku príslušnosti. Správny súd teda môže takto posudzovať aj také otázky, ktoré patria do právomoci iného orgánu verejnej moci, teda aj všeobecného civilného súdu, za predpokladu, že sa nejedná o taxatívne vymedzený prípad podľa § 131 S.s.p., o čo v tomto prípade nešlo.

ťarchy. V administratívnom spise sa okrem toho nachádzali aj ďalšie dôkazy poukazujúce na obligačný charakter práva ďalšej účastníčky na doživotné užívanie nehnuteľností a na skutočnosť, že dohoda dedičov nebola spôsobilá založiť vecno-právne užívacie právo ďalšej účastníčky (napr. odpoveď Okresného úradu Košice, katastrálneho odboru zo dňa 16.02.2017 na žiadosť žalovanej, podľa ktorej: „právo doživotného a bezplatného bývania v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti v prospech F.. M. K. do listu vlastníctva nebolo vpísané, nakoľko sa v tomto prípade jednalo o záväzkové a nie vecné právo“).

34. Z uvedeného je pre posúdenie existencie užívacieho práva ďalšej účastníčky k predmetnej nehnuteľnosti zrejmé, že jej „doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti“, ako bolo formulované v osvedčení o dedičstve, má charakter osobného práva ďalšej účastníčky a tomu zodpovedajúcej osobnej povinnosti jej dcéry F.. Z. Y..

Sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou V-12203/2016 z 24.11.2016. Právo užívania nehnuteľnosti preto ďalšej účastníčke podľa kasačného súdu zaniklo tým, že dcéra ďalšej účastníčky nehnuteľnosti predala, pričom nadobúdateľa záväzkom strpieť užívacie právo ďalšej účastníčky už ďalej nezaviazala. Tým nie sú dotknuté prípadné zodpovednostné nároky zúčastnených subjektov v rovine súkromného práva, čo však nie je predmetom konania pred týmto súdom, pretože kasačný súd sa zameriava výlučne na existenciu právneho titulu - užívacieho práva ďalšej účastníčky k nehnuteľnosti ako predpokladu pre zápis trvalého pobytu ďalšej účastníčky žalovaným orgánom verejnej správy.

K tomu krajský súd uviedol, že uvedené sťažovateľ správnemu súdu ani správnemu orgánu nepredložil, preto vyvodil záver, že užívacie právo ďalšej účastníčky k predmetným nehnuteľnostiam v čase podania návrhu na zrušenie trvalého pobytu trvalo. Podľa názoru kasačného súdu je formálne koncipované ustanovenie § 7 ods. 2 písm. d) zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov, ktoré k návrhu na zrušenie trvalého pobytu podľa § 7 ods. 1 písm. f) vyžaduje predloženie dohody o zrušení alebo obmedzení užívacia práva, potrebné vykladať tak, že uvedenou dohodou sa rozumie aj kúpna zmluva, z ktorej vyplýva zánik užívacieho práva pre ďalšiu účastníčku, pričom skutočnosť, že takáto zmluva bola uzavretá a tiež „zavkladovaná“ v katastri nehnuteľností vyplýva zo žalobcom predloženého výpisu z listu vlastníctva.

Nie je primerané požadovať od neho ani podanie určovacej žaloby len preto, aby disponoval súdnym rozhodnutím na účely preukázania absencie užívacieho práva ďalšej účastníčky, keď túto absenciu už ohlasovni pobytu jasne osvedčil výpisom z listu vlastníctva.

37. Kasačný súd poznamenáva, že jeho viazanosť zákonom neznamená len viazanosť jeho textom ale aj zmyslom a účelom zákona (viď nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008 (36/2008): „Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.“,

Z dôvodovej správy k zákonu č. 190/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov, vyplýva, že k zavedeniu § 7 ods. 2 do zákona došlo z dôvodu, že dovtedajší stav neumožňoval pracovníkom ohlasovní dostatočne skúmať užívacie právo osôb, voči ktorým smeroval návrh na zrušenie pobytu.

38. Kasačný súd teda uzatvára, že doklady uvádzané v § 7 ods. 2 písm. d) zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov ako povinné prílohy k návrhu na zrušenie trvalého pobytu voči osobe, ktorá nemá k budove alebo jej časti žiadne užívacie právo podľa § 7 ods. 1 písm. f) tohto zákona, nie je možné vykladať doslovne a stricto sensu, ale s prihliadnutím na účel tohto ustanovenia, ktorým je preukázať obmedzenie či zánik užívacieho práva osoby k danej nehnuteľnosti ako predpokladu pre zrušenie jej trvalého pobytu v tejto nehnuteľnosti. Pre použiteľnosť dokladu by malo byť podstatným, či správne orgány sú z jeho obsahu schopné posúdiť, či doklad preukazuje zánik alebo obmedzenie užívacieho práva osoby k danej nehnuteľnosti v súlade s právnymi titulmi predpokladanými právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Nie je teda možné pojmy uvádzané v § 7 ods. 2 písm. d) vykladať doslovne a izolovane od účelu a systematiky celého zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov, ktorý neexistenciu užívacieho práva osoby k nehnuteľnosti jasne a zásadne spája s právnym následkom zrušenia jej trvalého pobytu v tejto nehnuteľnosti.

ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 40. Z dôvodu, že sa kasačný súd stotožnil s námietkou sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení a pristúpil k zrušeniu opatreniu žalovanej, ktorým došlo k obnoveniu trvalého pobytu ďalšej účastníčky, nemal za potrebné venovať sa námietke sťažovateľa o nesprávnom procesnom postupe, akým žalovaná obnovila účastníčke konania zrušený trvalý pobyt.

Najvyšší správny súd SR vyhodnotil vyjadrenie ďalšej účastníčky ako prínosné v konaní pred krajským a kasačným súdom. Ďalšia účastníčka v konaní, ktoré sama neiniciovala, vystupovala na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov, pretože opatrenie žalovanej sa priamo dotýkalo jej právnej sféry. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu.

V Bratislave dňa 28. júna 2022