8SžNSS/5/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:1018201459.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-6Sa/81/2018
- IČS
- 1018201459
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu (pôvodne navrhovateľ): H.. J. V., nar. XX. E. XXXX, štát pobytu Y. F., proti žalovanému (pôvodne odporca): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy (pôvodne návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky žalobu odmieta. II. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
Odôvodnenie
I. Priebeh pred podaním žaloby
1. Zo súdneho, ako aj z administratívneho spisu odporcu (ďalej len „žalovaný“) Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“) zistil, že Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Ľubľane odstúpilo listom doručeným Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Žiline (ďalej len „OR PZ v Žiline“) 17. septembra 2015 cestovný pas č. L.XXXXXXX, ktorý bol vydaný na meno navrhovateľa (ďalej len „žalobca“). V predmetnom liste bolo uvedené, že cestovný pas žalobcu bol zadržaný 7. decembra 2014 v dôsledku toho, že žalobca sa dopustil priestupku na území Slovinskej republiky a na mieste odmietol uhradiť blokovú pokutu. 2. Pracovníčka OR PZ v Žiline následne lustráciou v informačnom systéme žalovaného zistila, že v súvislosti s predmetným cestovným pasom nebola nahlásená krádež, strata ani prípadné zadržanie, tak ako bolo uvedené vo vyššie spomenutom liste, a preto 23. septembra 2015 štandardnou formou predvolala prostredníctvom poštového úradu žalobcu za účelom vysvetlenia danej veci. 3. Keďže žalobca sa na predvolanie na OR PZ v Žiline nedostavil, pracovníčka OR PZ v Žiline 3. decembra 2015 cestovný pas podľa interného predpisu skartovala, nakoľko pri fyzickej kontrole zistila, že jeho celistvosť bola porušená v rozsahu roztrhania strany č. 3, čím podľa § 22 písm. b) zákona č. 647/2007 Z. z. o cestovných dokladoch v znení neskorších predpisov vyhodnotila cestovný pas ako neplatný.
II. Žaloba a vyjadrenie žalovaného k žalobe
4. Žalobca v návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (ďalej len „žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy“) doručenom do podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) 9. februára 2016 tvrdí, že žalovaný svojím postupom voči nemu vykonal nezákonný zásah, čím ho ukrátil na jeho právach v zmysle § 250v ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“). Zo žaloby vyplýva, že nezákonný zásah mal spočívať v tom, že pracovníčka Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline 3. decembra 2015 skartovala žalobcov cestovný pas. Žalobca ďalej tvrdí, že sa na vyššie spomínané predvolanie dostavil na OR PZ v Žiline 23. decembra 2015 s tým, že „o jeho príchode a dostavení nebola spísaná žiadna zápisnica, bola kontaktovaná príslušná úradníčka telefonicky. Jeho požiadavka nahliadnuť do príslušného spisu bola zamietnutá z dôvodu, že uvedené dokumenty sú zamknuté a konanie v tejto veci bolo skončené“. 5. Z príloh, ktoré žalobca pripojil k žalobe ďalej vyplýva, že žalobca 3. januára 2016 adresoval žalovanému žiadosť o vyhotovenie kópie spisu, v ktorej uviedol, že vzhľadom na dlhodobé zdržiavanie v zahraničí sa nemohol dostaviť na predmetné predvolanie a pri dostavení sa na OR PZ v Žiline 23. decembra 2015 mu bolo nahliadnutie do spisu odopreté. Ďalej žiadal „ako účastník konania a zároveň osoba oprávnená o vyhotovenie úplnej elektronickej kópie spisu k predmetnej veci (súčasne aj uvedenie dôvodu skartácie cestovného pasu) a zaslanie ho spolu s odpoveďou do elektronickej schránky.“ 6. Z ďalšej priloženej prílohy vyplýva, že žalobca 13. januára 2016 adresoval žalovanému sťažnosť „vo veci nevydania záväzného rozhodnutia“, v ktorej žiadal vydať rozhodnutie, že mu cestovný pas bol skartovaný neoprávnene, resp. že sa predmetný cestovný pas nepovažuje za stratený ani odcudzený s tým, že sa mu bezodplatne vydá nový cestovný pas. 7. Riaditeľ OR PZ v Žiline na vyššie uvedené podania žalobcu odpovedal 12. januára 2016 listom, ktorý bol žalobcovi doručený 13. januára 2016 s tým, že vzhľadom na to, že sa žalobca nedostavil na predvolanie OR PZ v Žiline za účelom podania vysvetlenia k celej veci, jeho pas bol ako neplatný skartovaný. 8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zrekapituloval doterajší priebeh v predmetnej veci a uviedol, že žalobca vo svojej žalobe, pokiaľ ide o ním tvrdený zásah, vôbec neuviedol, na akých právach alebo právom chránených záujmoch mal byť dotknutý, resp. ukrátený, čím nie je splnený prvý predpoklad podania žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Žalovaný ďalej pokračoval, že žalobca nepreukázal ani dodržanie zákonom stanovenej lehoty na podanie predmetnej žaloby.
III. Postup súdov po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku
9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“), ktorý nahradil doterajší Občiansky súdny poriadok. Najvyšší súd uznesením z 20. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie o postúpení veci“) postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenie § 18 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 a 2, § 10 a § 491 ods. 1 SSP. Najvyšší súd v dôvodoch uznesenia o postúpení veci konštatoval, že o vecnej príslušnosti Krajského súdu v Bratislave rozhodol podľa ustanovení SSP (hoci bolo konanie začaté za účinnosti OSP) za súčasného prihliadnutia na ustanovenie § 492 ods. 2 SSP, keďže mal za to, že takto určená vecná príslušnosť nebude v žalobcov neprospech. 10. Krajský súd v Bratislave 20. apríla 2018 vrátil predmetnú vec bez rozhodnutia Najvyššiemu súdu, nesúhlasiac s určením vecnej príslušnosti, a to s odvolaním sa na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 202/2017 z 25. júla 2017 (ďalej len „nález“). Najvyšší súd Slovenskej republiky 31. mája 2018 vrátil vec bez rozhodnutia Krajskému súdu v Bratislave zdôrazňujúc, že Krajský súd v Bratislave je viazaný uznesením o postúpení veci, pričom nález Ústavného súdu, na ktorý poukázal, bol vydaný až deväť mesiacov po vydaní uznesenia o postúpení veci a predmetnej veci sa netýka. 11. Krajský súd v Bratislave uznesením z 23. augusta 2018 vydaným podľa ustanovenia § 18 ods. 2 SSP postúpil vec Najvyššiemu súdu, opätovne poukazujúc na nález Ústavného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky 11. októbra 2018 znovu vrátil vec bez rozhodnutia Krajskému súdu v Bratislave, zdôrazňujúc viazanosť uznesením o postúpení veci. 12. Následne Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením sp. zn. BA-6 Sa 81/2018 z 15. októbra 2024 postúpil predmetnú vec Najvyššiemu správnemu súdu ako súdu vecne príslušnému. V odôvodnení uviedol, že v zmysle § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov v znení neskorších predpisov naň od 1. júna 2023 prešiel výkon súdnictva z doterajšieho Krajského súdu v Bratislave, a teda začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. mája 2023 konal Krajský súd v Bratislave. 13. Ďalej správny súd pokračoval, že v čase začatia konania (podania návrhu na Najvyšší súd) bol v zmysle § 246a ods. 2 písm. b) OSP vecne príslušným na rozhodovanie v predmetnej veci Najvyšší súd, pričom v zmysle zákonnej zásady perpetuatio fori (§ 11 ods. 1 OSP, § 9 ods. 1 SSP) sa dané okolnosti vecnej príslušnosti nezmenili, a to ani po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku. Preto interpretácia prechodného ustanovenia § 491 ods. 2 SSP, ktorá viedla Najvyšší súd k postúpeniu veci pôvodne Krajskému súdu v Bratislave, nebola správna. V dôsledku toho je podľa správneho súdu potrebné považovať určenie vecnej príslušnosti krajského súdu v zmysle § 18 ods. 2 veta druhá SSP uznesením o postúpení veci za neústavnú aplikáciu práva porušujúcu základné práva účastníka konania, ako to konštatoval Ústavný súd vo vyššie uvedenom náleze. Okrem spomínaného nálezu Ústavného súdu boli Najvyšším správnym súdom vydané rozhodnutia sp. zn. 5 Spp 1/2023 zo 16. augusta 2023, ako aj sp. zn. 8 Spp 1/2024 z 27. júna 2024, ktoré uvedený záver potvrdzujú.
IV. Posúdenie a argumentácia Najvyššieho správneho súdu
Všeobecné východiská 14. Najvyšší správny súd začal svoju činnosť 1. augusta 2021, kedy výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu na Najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu. Uvedené znamená, že Najvyšší správny súd začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Predmetná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu 6. novembra 2024 a ten o veci rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia. 15. Najvyšší správny súd úvodom svojich úvah má za potrebné poukázať na ustanovenie § 491 ods. 1 SSP, ku ktorému Ústavný súd v už vyššie zmienenom náleze sp. zn. II. ÚS 202/2017 z 25. júla 2017 uviedol, že „Stret „novej“ (pozn. myslí sa tým Správny súdny poriadok) a „starej“ (pozn. myslí sa tým Občiansky súdny poriadok) právnej úpravy rieši tzv. intertemporálne ustanovenie, ktoré v § 491 ods. 1 SSP ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú použiteľnosť a aplikáciu ustanovení Správneho súdneho poriadku aj na konania začaté za platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.“ Ďalej Ústavný súd pokračoval k nadväzujúcemu ustanoveniu § 491 ods. 2 SSP, ku ktorému uviedol, že „režim vzájomného spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho práva sa upravuje výslovným zakotvením zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti Správneho súdneho poriadku, pričom sa dotýka tak úkonov samotného súdu, ako aj úkonov účastníkov konania.“ 16. Uvedené tak znamená, že hoci konanie v predmetnej veci pôvodne začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, vzhľadom na účinky prechodných ustanovení bolo nutné od 1. júla 2016 procesne postupovať podľa Správneho súdneho poriadku, čo sa prejavilo aj v procesnom označení účastníkov konania (žalobca a žalovaný), ako aj v následnom postupe a rozhodovaní Najvyššieho správneho súdu (v súvislosti s aplikáciou obdobného postupu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžnz 7/2015 z 18. novembra 2020).
17. Nutné je však v predmetnej veci poukázať aj na prechodné ustanovenie § 491 ods. 3 SSP, v zmysle ktorého sa na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku neuplynuli (tzn., že ich plynutie pretrvávalo aj po 1. júli 2016), použijú ustanovenia Správneho súdneho poriadku; ak však Občiansky súdny poriadok doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. A contrario uvedené znamená, že lehoty, ktoré uplynuli do nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku, t. j. do 30. júna 2016, sa budú spravovať ustanoveniami starej právnej úpravy, teda Občianskym súdnym poriadkom. V práve posudzovanej veci žalobca podal žalobu elektronicky 9. februára 2016, teda ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a súčasne subjektívna 30 dňová lehota na podanie návrhu podľa § 250v OSP uplynula do 30. júna 2016. Preto s poukazom na prechodné ustanovenie § 491 ods. 3 SSP sa subjektívna lehota v predmetnej veci bude počítať podľa pravidiel stanovených Občianskym súdnym poriadkom (§ 250v ods. 3 OSP).
K veci samej 18. Najvyšší správny súd, aplikáciou vyššie uvedených všeobecných východísk, najskôr skúmal, či sú splnené procesné podmienky na vecné, resp. meritórne prejednanie žaloby. Jednou z procesných podmienok, ktorá musí byť splnená predtým, ako Najvyšší správny súd pristúpi k meritórnemu prejednaniu veci, je podanie žaloby v zákonnom stanovenej lehote.
V predmetnej veci je to teda v zmysle § 250v ods. 3 OSP v lehote 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. 19. Žalobca v žalobe explicitne neuviedol, kedy sa o ním namietanom nezákonnom zásahu, t. j. o skartácii pasu, dozvedel, nakoľko síce uvádza, že 23. decembra 2015 sa dostavil na OR PZ v Žiline, keď pri jeho príchode bola kontaktovaná príslušná pracovníčka, neuviedol však či mu skartáciu cestovného pasu oznámila. V prílohe, ktorú žalobca pripojil k žalobe, s názvom „sťažnosť vo veci nevydania záväzného rozhodnutia“ adresovanou žalovanému, síce uvádza, že pri dostavení sa na OR PZ v Žiline mu príslušnou pracovníčkou bolo povedané, že jeho cestovný pas bol skartovaný a rozhodnutie o skartácii cestovného pasu sa nevydáva, žalobca však opäť neuviedol, kedy sa tak malo udiať. Bolo by tak len domnienkou, spájať uvedený dátum 23. decembra 2015 s oznámením o skartácii cestovného pasu, nakoľko žalobca sa hypoteticky mohol dostaviť na OR PZ v Žiline aj po tomto dátume, kedy mu mohla byť
skartácia pasu oznámená po prvýkrát. 20. Najvyšší správny súd preto zameral svoju pozornosť na ďalšiu z pripojených príloh k žalobe s názvom „žiadosť o vyhotovenie kópie spisu“, ktorá bola adresovaná žalovanému 3. januára 2016, v ktorej žalobca už ale explicitne uviedol, že žalovaného žiada, aby mu okrem iného uviedol aj dôvod skartácie cestovného pasu (pozn. uvedené bližšie spomínané v bode 5.
tohto rozhodnutia). 21. Najvyšší správny súd má tak za preukázané, že žalobca najneskôr 3. januára 2016 už musel vedieť o tom, že jeho cestovný pas bol skartovaný, teda od tohto dátumu je možné preukázateľne počítať subjektívnu lehotu 30 dní na podanie žaloby podľa § 250v ods. 3 OSP. V zmysle uvedeného tak lehota márne uplynula 2. februára 2016, kedy bol posledný možný deň na podanie žaloby. Keďže žalobca podal žalobu elektronicky 9. februára 2016 (č. l. 14), Najvyšší správny súd vyhodnotil, že žaloba bola podaná oneskorene, a preto ju podľa § 459 písm. a) SSP odmietol, bez toho aby sa meritórne zaoberal jej dôvodmi. 22. Len dôvetkom sa Najvyššiemu správnemu súdu žiada uviesť, že pokiaľ žalobca počítal lehotu od 13. januára 2016, keď mu bola doručená odpoveď od riaditeľa OR PZ v Žiline, jeho úvaha bola v tomto smere nesprávna, nakoľko subjektívna lehota na podanie žaloby je v ustanovení § 250v OSP naviazaná na vedomosť žalobcu, keď sa prvýkrát o ním namietanom zásahu dozvedel. Navyše riaditeľ OR PZ v Žiline v predmetnom liste neuviedol žalobcovi o samotnom zásahu, teda skartácii jeho cestovného pasu, žiadne nové skutočnosti, o ktorých by žalobca dovtedy nevedel. 23. Najvyšší správny súd o práve na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 v spojení s § 170 písm. a) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. 24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 20. februára 2025