9Sžsk/107/2019
ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200282.3
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 44Sa/20/2018
- IČS
- 2018200282
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: W.. W. Q., nar. XX. V. XXXX, E. W. XXXX/ X, X. M., zastúpeného advokátskou kanceláriou: DT LEGAL, s. r. o., IČO: 35890878, Kvačalova 28, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 13. augusta 2018 č. 47472-3/ 2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 44 Sa 20/2018-198 z 8. júla 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 44 Sa 20/2018-198 z 8. júla 2019 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia zo 17. marca 2005 poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia. Slovenská lekárska komora mu ešte 26. februára 2005 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0062/05. Žalobca ako jediný spoločník následne založil obchodnú spoločnosť L., ktorá vznikla 15. februára 2007. Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím z 28. decembra 2006 povolil tejto spoločnosti prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v 1. ambulancii - kategória lekár v špecializačnom odbore - fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia, 2. samostatnom zariadení spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek v rovnakom odbore so začiatkom prevádzkovania od 1. marca 2007, s tým že žalobca bude odborným zástupcom v tejto spoločnosti. Tým istým rozhodnutím Trnavský samosprávny kraj zrušil s účinnosťou k 28. februáru 2007 skoršie povolenie pre žalobcu zo 17. marca 2005. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe však žalobcovi zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa u žalovanej uplynutím
28. februára 2007 odhlásil z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. 2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 28. februári 2007) držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Dunajskej Strede rozhodnutím z 28. februára 2018, č. 11114-1/2018-DS, vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo 28. februára 2007, ale zaniklo až 30. júna 2009. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom
do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bol žalobca aj po 28. februári 2007 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 (do 31. decembra 2007 išlo o ods. 10) cit. zák. Z údajov poskytnutých finančnou správou pobočka zistila, že žalobca za rok 2008 nepodal daňové priznanie, a preto jeho príjem prvýkrát klesol pod zákonom stanovenú hranicu
práve v tomto roku. 3. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 13. augusta 2018, č. 47472-3/2018-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovala správne. Zdôraznila, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov sa
zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, ktoré zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, ak jeho príjem v rozhodujúcom období presiahol zákonom stanovenú hranicu podľa § 21 ods. 1 cit. zák. Pritom nebolo rozhodujúce, na základe akého oprávnenia žalobca príjem dosiahol, ani to, či licenciu L1A aktívne využíval. Žalobca mal sám informovať žalovanú, že je držiteľom tejto licencie. Keďže tak neurobil, žalovaná o jej existencii až do poskytnutia informácií Slovenskou lekárskou komorou nevedela.
Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa týkali činnosti advokátov a vzniku ich povinného poistenia, nepovažovala žalovaná v predmetnej veci za relevantné, pretože sa týkali iných skutkových okolností.
4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP. Stotožnil sa so žalovanou, že licencia L1A potrebná na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa považuje za oprávnenie, na základe ktorého bol žalobca oprávnený vykonávať zárobkovú činnosť podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010.
Pričom, ale zastal názor, že účasť na sociálnom poistení žalobcovi vzniknúť nemohla, nakoľko nikdy na základe tejto licencie nevykonával zárobkovú činnosť a nemal z nej príjmy, ktoré by sa mohli posudzovať podľa § 21 ods. 1 cit. zák. Formálna držba licencie L1A nemohla napĺňať materiálnu podmienku, opačným názorom by došlo k popretiu účelu zákona č. 461/2003 Z. z., ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. Ďalej uviedol, že cit. zák. explicitne neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvoma oprávneniami na výkon činnosti a príjem mala výlučne na základe toho oprávnenia, ktoré zaniklo. Preto správny súd vykladal ustanovenie § 21 ods. 1 cit. zák. tak, že účasť na povinnom poistení by sa mala posudzovať osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu. Záverom uviedol, tým že žalobca nemal nikdy na základe licencie L1A účasť na povinnom poistení, keďže príjmy dosahoval výlučne na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, nemohlo mu povinné poistenie ani po zrušení tohto povolenia pokračovať.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neupravuje vznik, resp. zánik povinného poistenia osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby. Rovnako tak na účely tohto ustanovenia nebolo rozhodujúce, na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla zákonnom stanovený príjem, rozhodujúcou skutočnosťou bolo, že ho dosiahla podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. a zároveň splnila definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. Rozhodnutie žalobcu licenciu nevyužívať napriek tomu, že o ňu požiadal nemá pre posúdenie postavenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby žiadny právnym význam. Až faktická nemožnosť vykonávať činnosť, spôsobená objektívnymi skutočnosťami, má za následok prerušenie, resp. zánik povinného poistenia. Žalovaná zastávala názor, že rovnako ako pobočka postupovala v súlade so zákonom č. 461/ 2003 Z. z. 6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť, pretože žalovaná len zopakovala svoje predchádzajúce argumenty. Stotožnil sa s rozhodnutím správneho súdu a svoje tvrdenia primárne oprel o uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 1/2019. Podotkol, že žalovaná uplatňuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. v zjavnom rozpore s morálkou tohto zákona.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 8.
V prerokúvanej veci organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z.
9. Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie.
Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia
konania. 10. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom.
Zákon č. 461/2003 Z. z. na rozdiel od napríklad Správneho poriadku neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.). To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019).
11. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.
12. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z 28. júna 2018 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z informácií poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, že žalobca je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0062/05 s platnosťou od 28. februára 2005. Ďalej vychádzala z údajov poskytnutých finančnou správou, z ktorých zistila, že žalobca za rok 2008 nepodal daňové priznanie, a preto jeho príjem prvýkrát klesol pod zákonom stanovenú hranicu podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. práve v tomto roku. Žalobca teda mohol uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Žalobca odvolanie podal a namietal v ňom takmer rovnaké argumenty ako v neskorších podaniach. Nijako v ňom však nerozporoval skutkový stav v súvislosti s držbou licencie L1A a s výškou jeho príjmu za rok 2005 až 2007. Z uvedeného je nepochybné, že žalobcovi tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa ku skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov.
Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
13. Názor žalobcu, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme.
Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.
Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného).
14. Najzásadnejšou právnou otázkou, na ktorej správny súd postavil svoj zrušujúci rozsudok a ktorej sa v prevažnej miere venuje aj kasačná sťažnosť, je však otázka, či držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019.
Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre
všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.
15. V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.
Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené
právne závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. 16. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor žalobcu, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú
zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru svedčilo okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa ktorého bola fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zák.
17. Z § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. je zrejmé, že každá z troch licencií oprávňovala jej držiteľa na iný spôsob výkonu zdravotníckeho povolania. Zo žiadneho ustanovenia cit. zákona, ale nevyplýva, že lekárovi, ktorý má zároveň vydanú licenciu L1C na výkon odborného zástupcu a poskytuje zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení - právnickej osobe, zaniká alebo sa prerušuje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo sa rušia jej
účinky. Naopak, táto licencia zostáva naďalej platná a dovoľuje lekárovi voľne si vyberať, či v konkrétnom prípade poskytne zdravotnú starostlivosť na jej základe alebo prostredníctvom určitého zdravotníckeho zariadenia. Preto nie je správny názor žalobcu, že ak povolanie lekára vykonával ako odborný zástupca, nemohol byť zároveň samostatne zárobkovo činnou osobou. Naopak, mohol ňou byť, pretože oprávnenia na tieto formy výkonu sú rozdielne a jedno nevylučuje platnosť alebo účinky druhého.
18. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 ods. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Účasť držiteľa takejto licencie na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (no nielen na základe tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Z citovaných ustanovení nijako nevyplýva, že by žalovaná mala skúmať, či príjem podľa § 21 ods. 1 cit. zák. žalobca dosahoval len z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie alebo či ho prípadne dosahoval na základe akéhokoľvek iného (hoci aj skôr zaniknutého) oprávnenia. Opačný názor, podľa ktorého mala žalovaná skúmať, či žalobca svoj príjem dosiahol z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie, tak nemožno považovať za správny. Už len na dôvažok zostáva dodať,
že na postavenie lekárov s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe ani analogicky nemožno použiť judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa postavenia advokátov s pozastaveným výkonom advokácie, na ktorú žalobca počas konania poukazoval.
Z § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov totiž celkom nesporne vyplýva, že advokát počas pozastavenia výkonu advokácie nemôže poskytovať právne služby. Oprávnenie
advokáta poskytovať právne služby tak počas tohto obdobia zaniká, na rozdiel od lekára, ktorému, ako bolo vyššie podrobne odôvodnené, licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe výkon zdravotníckej praxe umožňuje.
IV. Záver
19. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že ním došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, a preto jeho rozsudok sám vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). 20. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí. 21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 24. augusta 2022