9Sžsk/110/2020

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 25Sa/7/ 2020-39, zo dňa 24. júna 2020 podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie č. 15388-5/2019-BA zo dňa 30.09.2019, žiadajúc jeho zrušenie v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a vrátenie veci na ďalšie konanie. Účastníkom konania a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi PROMAVIT, s.r.o., IČO: 47237210, so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca dňom 23. júla 2013 podľa slovenskej legislatívy.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. októbra 2019. 3. Krajský súd postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku, citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 172 ods.5, § 178 ods.1, písm. a/, bod 1, zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov ( ďalej tiež zákon č. 461/2003 Z.z. alebo zákon o sociálnom poistení), preskúmal zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, v spojení s právnou úpravou ustanovenou v nariadení (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie

4. Krajský súd vychádzajúc z citovaných ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia EP a Rady a Správneho súdneho poriadku konštatoval, že s prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych prepisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii, definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Podľa odôvodnenia čl. 7 vety prvej a druhej vykonávacieho nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by mali od príslušnej inštitúcie dostať včas odpoveď na svoje žiadosti.

Vo vzťahu k oprávnenosti žalovanej vydať rozhodnutie o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné sociálnej poistenie na území Slovenskej republiky, správny súd poukázal na ustanovenia zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorých je žalovaná oprávnená v sporných nedávkových konaniach okrem iného rozhodnúť aj o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu po tom, čo bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov žalovanej. Podľa § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné

5. Správny súd súčasne konštatoval, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca bola ako orgán príslušná v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, bola teda oprávnená vydať rozhodnutie zo dňa 08. januára 2014 č. 31654-1/2014-CA.

predpisov Slovenskej republiky. V danej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso 41/2015 zo dňa 22. augusta 2017. 6. O trovách konania správny súd vo vzťahu k žalobcovi rozhodol podľa§ 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Náhradu trov nepriznal ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jej aplikáciu.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku krajského súdu

Navrhoval, aby najvyšší súd rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že zruší priamo rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.

Vytýkal krajskému súdu hrubé porušenie hmotného práva čl. 45, 46, 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únii tým, že bol vykonaný ľubovoľný, odtrhnutý od judikatúry a zaväzujúci výklad princípu slobodného pobytu zamestnancov a ponímania zamestnanca a taktiež pravidlá rovnosti aj keď doklady ako aj vysvetlenia navrhovateľom zreteľne poukazujú na to, že je zamestnancom podľa zákonov

v. Bundesminister fur Wissenschaft Verkehr und Kunst, rozsudok Medzinárodného súdneho dvora z 3. júla 1986 vo veci 66/85 Deborah Lawriw-Blum v. Land Baden-Wurttemberg a rozsudok z 31. mája 1987 vo veci 344/87 Betray v. Staatssecretaris van Justice. Vytýkal

inštitúcia podľa miesta výkonu práce ( Sociálna poisťovňa) vydať rozhodnutie č. 31654-1/ 2014-CA z 8.1.2014 a následne č. 30.9.2019 č. 15388-5/2019-BA. Vytýkal tiež žalovanej a následne aj súdu porušenie čl. 6 a čl. 16 vykonávacieho nariadenia vydaním rozhodnutia žalovanou bez prijatia postupu dialógu a zmierovacieho konania, v ktorej súvislosti poukázal na Rozhodnutie č. A1 Správenej komisie z 12. júna 2009, čl. 48-51 Lisabonskej zmluvy, rozsudky ETS z 20.9.1994 C-12/93 A. Drake., ECR 1994, s. 4337 z 26.5.2005, C-249/04, J. Allard z 10.6.1986, 60/85, M.E_S_ Luijten, ECR 1986, s. 2365, z 3.5.1990, C-2/89, K. von Heijningen, z 16.2.1995, C-425/93, Calle Grenzschop Andresen GmbH & Co.

III. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa

9. Kasačná sťažnosť sťažovateľa bola žalovanej doručená dňa 29.7.2020. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti vyslovila názor, že správny súd posúdil vec vecne a právne správne. Navrhovala, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. 10. V dôvodoch vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku krajského súdu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia Sociálnej poisťovni, poukazom na to, že vo svojom vyjadrení k žalobe z 2.4.2020 podrobne objasnila proces určenia uplatniteľnej legislatívy žalobcovi, ako aj dôvody, pre ktoré rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu dňom 23. júla 2013. Žalovaná nesúhlasila s argumentáciou a ani s názorom sťažovateľa prezentovanom v kasačnej sťažnosti a jeho námietky považovala za neopodstatnené. Zdôraznila, že pre nedostatok právomoci v danom prípade nevyhodnocovala podmienky na určenie uplatniteľnej legislatívy, keď takúto právomoc mala jedine poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, ktorá po vlastnej analýze skutočností a zhromaždených dokladov určila žalobcovi poľskú uplatniteľnú legislatívu. Tiež zdôraznila, že Sociálna poisťovňa nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, príp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike a súčasne, že administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiaden vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach stalo definitívnym, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu námietok uvedených v kasačnej sťažnosti žalobcu (§ 453 ods. 2 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie správneho súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

15. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správneho súdu, z ktorých dôvodov ich kasačný súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

slovenskej legislatívy. 17. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP.).

18. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach.

20. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 21. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 22. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 v súvzťažnosti s čl. 2 ods. 2 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. 23. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 24. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 25. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd v kasačnom konaní pri prieskume zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu zameral svoju pozornosť zásadnej námietke sťažovateľa, ktorou namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods.1, písm. g/ SSP, keď v preskúmavanej veci náležite nevyhodnotil skutkové okolnosti, ktoré posúdil v rozpore s nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (vykonávacie nariadenie).

Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.( čl. 7 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky). 27. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods.2 zmluvy vstúpila do platnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla časť svojich právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie.

28. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V článku 11, ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods.3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne

29. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia ( č. 987/2009). 30. Podľa čl. 16 ods.1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné

Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy sa na túto osobu naposledy vzťahovali.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ZUS) Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, s tým že cieľom tejto činnosti v mnohých prípadoch nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava požiadala Sociálnu poisťovňu o preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi a jeho zamestnávateľovi. Na základe vzájomnej spolupráce medzi inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava a Sociálnou poisťovňou v zmysle čl. 76 základného nariadenia bolo Sociálnej poisťovni, ústredie, v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Oddzial w Czestochowie doručené oznámenie č.

stalo definitívnym. Uvedené definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi príslušnou poľskou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutých rozhodnutí žalovanej v oboch stupňoch. 33. Kasačný súd konštatuje, že sama žalovaná tak v administratívnom konaní ako aj v konaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia poukázala na to, že v zmysle zásad ustanovených v nariadení Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 ( základného nariadenia) a v nariadení Európskeho parlamentu a Rady číslo 987/2009 ( vykonávacie nariadenie) je potrebné na základe vzájomnej spolupráce inštitúcií sociálneho zabezpečenia členských štátov EU zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení.

legislatívy. 34. Kasačný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti nadväzujúc na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistil, že obdobnou vecou, ktorá je predmetom tohto konania, vo svojej rozhodovacej činnosti sa už zaoberal Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( ďalej tiež „veľký senát“ ), keď za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. 9 Sžsk 22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.

Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/ 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc

36. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia kasačný súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení v odpovedi na II. otázku, že „definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve“, konštatuje, že v danom prípade správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol, dospejúc k záveru, že rozhodnutia žalovanej vydané v oboch stupňoch sú zákonné. Skutkové zistenia v preskúmavanej veci, vyplývajúce z administratívneho spisu, potvrdzujú,

37. Pokiaľ Európsky parlament a Rada v druhej hlave základného nariadenia, ustanovujúcej určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch v článku 11, ods. 1, ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou, určením uplatniteľnej legislatívy členského štátu Európskeho spoločenstva, sa zakladá právomoc príslušných orgánov sociálneho zabezpečenia toho členského štátu, ktorého legislatíva bola určená. Pokiaľ vo vzťahu k fyzickej osobe ako k poistencovi bola určená uplatniteľná legislatíva príslušného členského štátu a tým aj právomoc inštitúcií sociálneho zabezpečenia tohto štátu, vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v čl. 11 ods.1 základného nariadenia, určenie uplatniteľnej legislatívy, vylučuje, aby táto fyzická osoba podliehala právnym predpisom iného členského štátu.

38. Kasačný súd dospel k záveru, že úprava stanovená v čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( „základné nariadenie“) je jednoznačná, a preto nebolo potrebné obracať sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Toto posúdenie bol kasačný súd spôsobilý uskutočniť sám vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora - rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2017 vo veci C-89/16, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania - uplatňovanie systémov sociálneho zabezpečenia - migrujúci pracovníci - osoba, ktorá je zamestnaná na území jedného členského štátu a samostatne zárobkovo činná na území druhého členského štátu - určenie príslušnej právnej úpravy - Nariadenie (ES) č. 883/2004 a Nariadenie (ES) č. 987/2009, podaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v súvislosti s konaním: Radoslav Szoja, proti Sociálnej

Cieľom tejto zásady výlučnosti je vyhnúť sa komplikáciám, ktoré môžu vyplývať zo súbežného uplatňovania viacerých vnútroštátnych právnych úprav a odstrániť nerovnosti v zaobchádzaní s osobami pohybujúcimi sa v rámci Únie, ktoré by boli dôsledkom čiastočnej alebo úplnej kumulácie uplatňujúcich sa právnych úprav. V danej súvislosti Súdny dvor odkázal na rozsudok z 9. marca 2006 Piatkovwski, C -493/04, EU:C:2006:167, bod 21.

39. Z uvedených dôvodov pokiaľ vo vzťahu k žalobcovi bolo určené, že podlieha právnym predpisom Poľskej republiky, takéto určenie založilo právomoc poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS na konanie voči žalobcovi a súčasne takéto určenie uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi vylučuje, aby žalobca podliehal právnym predpisom Slovenskej republiky a teda aby podliehal právomoci Sociálnej poisťovni.

41. O práve na náhradu trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 30. septembra 2021