9Sžsk/117/2018

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia z 29. decembra 2006 poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia. Slovenská lekárska komora mu ešte 30. júna 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/PO/1257/06. Na žiadosť žalobcu mu Prešovský samosprávny kraj 6. decembra 2013 s účinnosťou k 31. decembru 2013 zrušil skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobca u žalovanej uplynutím 1. januára 2014 odhlásil z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.

vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5 cit. zák. Jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nepresiahol uvedenú hranicu, alebo podľa § 21 ods. 4 cit. zák. dňom zrušenia registrácie na účely dani z príjmu fyzickej osoby podľa § 67 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z.

zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011, ktoré zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Vytkol jej, že nevenovala dostatočnú pozornosť tomu, že žalobca podal odhlášku žalovanej k 1. januáru 2014 a od nasledujúceho dňa už nevykonával činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba.

Prvostupňové rozhodnutie pobočky vydané po viac ako troch rokoch od prijatia odhlášky považoval za nepredvídateľné, navyše s obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Argumentácia žalovanej, že prvostupňové rozhodnutie pobočky je správne a v súlade so zákonom, je len formálnym konštatovaním, ktoré nemá oporu v skutočnom obsahu jeho odôvodnenia.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Jej držiteľ môže vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. Po novelizácii § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 musí fyzická osoba spĺňať podmienku dovŕšenia 18 rokov veku a byť registrovaná na daňovom úrade v súvislosti so zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Keďže žalobca bol registrovaný na daňovom úrade od 2. augusta 1995 a jeho príjem bol vyšší ako zákonom stanovená hranica, splnil všetky zákonné podmienky samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalovaná zotrvala na tom, že jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 1. januára 2014 podaním registračného listu - odhlášky, keďže podanie odhlášky má len deklaratórne účinky a samo osebe nemá za následok zánik povinného poistenia. V čase podania odhlášky nemala vedomosť, že žalobca je držiteľom licencie L1A, a preto vydala prvostupňové rozhodnutie až po troch rokoch. 6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť, pričom sa pridržal argumentov zo svojich predchádzajúcich podaní. Dodal, že žalovaná vykladá právnu úpravu formalisticky bez ohľadu na to, že žalobca nikdy na základe licencie L1A nevykonával žiadnu činnosť a zrušením identifikačného čísla organizácie ju ani vykonávať nemohol.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 8.

9. Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na

konania. 10. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové

11. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné.

Výzva bola žalobcovi doručená 31. marca 2017. Žalobcovi, tak bola daná jednak možnosť, aby túto licenciu predložil sám a jednak možnosť, aby už v tomto okamihu mohol uviesť svoje argumenty, kvôli ktorým sa domnieva, že táto licencia nezakladá oprávnenie na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti na účely § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Následne na to pobočka žalovanej vydala prvostupňové rozhodnutie z 12. apríla 2017, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že pri jeho vydaní vychádzala z informácií poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, že žalobca je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/PO/1257/06 z 12. júla 2006. Žalobca aj v tomto okamihu mohol uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Žalobca odvolanie podal a namietal v ňom obdobné argumenty ako v jeho neskorších podaniach. Nijako v ňom však nerozporoval skutkový stav v súvislosti s držbou licencie L1A a s výškou príjmu za rok 2012 a 2013. Dokonca sám potvrdil, že držiteľom licencie L1A bol až do 28. februára 2015, kedy požiadal o jej zrušenie.

Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Síce odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je stručné, je však z neho dostatočne zrejmé, z čoho pobočka vychádzala a ako použila právne predpisy.

V dôsledku toho nemožno prijať záver, že by tieto rozhodnutia boli nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 14. Názor žalobcu, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme.

Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 cit. zák. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške.

veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.

17. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod, aby sa od nich podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor vyslovený v správnej žalobe, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia. Táto licencia podľa citovaného ustanovenia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 119 ods. 1 písm. a) zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. júna 2014 oprávnený predpisovať aj lieky,

Tomuto záveru svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/ 2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zák. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nemožno vyvodiť, že by tieto účinky licencie boli akokoľvek dotknuté zrušením kódu poskytovateľa alebo identifikačného čísla organizácie (§ 21 zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike v znení neskorších predpisov).

príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2012 a 2013 neklesol pod zákonom stanovenú hranicu. Za daných okolností, tak žalovaná správne rozhodla, že žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie 1. januára 2014.