9Sžsk/117/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: J.. U. R., nar. X. H. XXXX, K. XX/X, W., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 11. decembra 2018 č. 66135-3/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20 Sa 3/2019-71 z 19. júla 2019 takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Trnave č. k. 20 Sa 3/2019-71 z 19. júla 2019 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím z 10. marca 2010 povolil tejto spoločnosti prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulanciu v kategórii lekár v špecializačnom odbore oftalmológia so začiatkom prevádzkovania od 1. mája 2010, s tým že žalobkyňa bude jej odborným zástupcom.

2. Po zistení, že žalobkyňa bola aj naďalej (po 30. apríli 2010) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Trnave rozhodnutím z 28. júna 2018, č. 58315-65/2018-TT, vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo 30. apríla 2010, ale zaniklo až 31. decembra 2010. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bola žalobkyňa aj po 30. apríli 2010 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 cit. zák. Z výpisu z daňového priznania žalobkyne k dani z príjmov pobočka zistila, že jej príjem za rok 2008 a 2009 pod zákonom

3. Napriek odvolaniu žalobkyne žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 11. decembra 2018, č. 66135-3/2018-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovala správne. Zdôraznila, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov sa zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, ktoré zakladalo žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri posudzovaní vzniku sociálneho poistenia nebolo rozhodujúce, na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla zákonnom stanovený príjem, rozhodujúcou skutočnosťou bolo, že ho dosiahla podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. a zároveň splnila definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003

4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP. Vytkol jej, že porušila procesné práva žalobkyne, pretože jej neoznámila začatie konania. Tým jej nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, hoci podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. malo ísť o sporný prípad. Prvostupňové rozhodnutie vydané po ôsmich rokoch od prijatia odhlášky považoval za nepredvídateľné, navyše s obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 3 cit. zák. Výrok rozhodnutia obsahoval iba vecnú príslušnosť pobočky žalovanej v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., bez uvedenia hmotnoprávneho ustanovenia, na základe ktorého pobočka rozhodla. Postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) cit. zák. vyplývalo z povolenia samosprávneho

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Jej držiteľ môže vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Zákon č. 461/2003 Z. z. neustanovuje žiadne ďalšie podmienky, ktoré by fyzická osoba musela splniť na to, aby nadobudla status samostatne zárobkovo činnej osoby.

Výrok

rozhodnutia pobočky, ako aj výrok v tu napadnutom rozhodnutí považovala za dostatočný, spĺňajúc požiadavky § 209 ods. 3 cit. zák. Žalobkyňa mala možnosť hájiť svoje práva v rámci odvolacieho konania. 6. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila po uplynutí lehoty ustanovenej v § 450 ods. 3 SSP, a preto kasačný súd v zmysle cit. ustanovenia na jej vyjadrenie neprihliadal.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

V prerokúvanej veci organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný.

Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na

10. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové

11. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.

Z uvedeného je nepochybné, že žalobkyni tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa ku skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov. Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

V prerokúvanej veci sa výrokom prvostupňového rozhodnutia z 28. júna 2018 rozhodovalo o tom, že k 30. aprílu 2010 neboli naplnené podmienky, za ktorých podľa § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/ 2003 Z. z. malo zaniknúť povinné poistenie žalobkyne a splnenie týchto podmienok nastalo až 31. decembra 2010. Citovať vo výroku ustanovenia, z ktorých vyplýva, kedy sociálne poistenie zaniká, no nie, kedy nezaniká, by tak mohlo pôsobiť mätúco práve vo vzťahu nenaplneniu zákonných podmienok. Žalovaná tak nepochybila podstatným spôsobom, ak vo výroku odkázala len na všeobecné ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., ktoré jej dovoľuje o tejto spornej otázke rozhodnúť a až v odôvodnení rozhodnutia konkretizovala použitie ustanovení právnych predpisov, na základe ktorých vo veci žalobkyne rozhodla.

inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.

Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky.

15. Podstatnou otázkou, ktorou sa podľa kasačného súdu mal zaoberať správny súd bolo predovšetkým to, či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.

súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. 16. V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.

právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. 17. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor žalobkyne, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú

18. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 ods. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Účasť držiteľa takejto licencie na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (no nielen na základe tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná v tu prerokúvanej veci zistila, že príjem žalobkyne z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2008 a 2009 pod túto hranicu neklesol, takže jej povinné poistenie nemohlo týmto spôsobom zaniknúť k 30. aprílu 2010 ako deklarovala v odhláške. Žalovaná tak správne rozhodla, že zaniklo až 31. decembra 2010 v dôsledku zmeny právnej úpravy, ktorá od 1. januára 2011 vymedzovala pojem samostatne zárobkovo činnej osoby iným spôsobom.