9Sžsk/118/2018

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia Krajského úradu v Trenčíne zo 18. 3. 2002 prevádzkovala zdravotnícke zariadenie - ambulanciu v špecializačnom odbore detská nefrológia. Slovenská lekárska komora jej od 9. 1. 2006 vydala licenciu č. L1A/TN/0479/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Na žiadosť žalobkyne jej Trenčiansky samosprávny kraj rozhodnutím z 19. 12. 2006 zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia k 31. 12. 2006. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe však žalobkyni zostala v platnosti aj po tomto dni.

z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. 12. 2010, v dôsledku čoho bola žalobkyňa aj po 31. 12. 2006 samostatne zárobkovo činnou

žalobkyne k dani z príjmov pobočka zistila, že jej príjem pod túto hranicu v roku 2005 ani 2006 neklesol. Keďže žalobkyňa za rok 2007 nepodala daňové priznanie k dani z príjmov, jej príjem pod túto hranicu prvýkrát klesol práve v tomto roku. Preto jej povinné poistenie zaniklo 30_ 6_

§ 209 zákona č. 461/2003 Z. z. Konanie bolo začaté v súlade s § 185 ods. 4 cit. zák. prvým úkonom, ktorým môže byť aj vydanie rozhodnutia. Na záver žalovaná dodala, že postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby nebolo vylúčené tým, že bola zamestnancom, pretože zákon č. 461/2003 Z. z. takýto súbeh poistení pripúšťa.

v spojení s § 5 písm. c) cit. zák., len ak by žalobkyňa nemala aj ďalšie oprávnenie na výkon činnosti, ktorý sa nevykonáva v pracovnom pomere. Podľa správneho súdu zákon č.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie, prípadne postúpenia orgánu, do ktorého právomoci patrí. Vytkla správnemu súdu, že na svoju podporu predložila niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa týkali činnosti advokátov a na ktoré správny súd nijako nereagoval. Z týchto rozhodnutí plynie, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby sa získava naplnením nielen formálnych, ale aj materiálnych znakov. Žalobkyňa nenapĺňa materiálny znak samostatnej zárobkovej činnosti, keď navyše svoju činnosť vykonáva v pracovnom pomere. Zdôraznila, že § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. sám osebe neumožňuje vykonávať zdravotnícke povolanie. Poskytovateľom podľa § 4 písm. b) cit. zákona je len podnikateľ, ktorým žalobkyňa nebola. Aj ustanovenie § 2 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka sa vzťahuje výlučne na osobu, ktorá reálne podniká v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda vykonáva sústavnú činnosť. Oprávnenie na výkon podnikania nemožno vyvodiť ani z § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., pretože § 10 ods. 2 predpokladá, že taká činnosť sa bude vykonávať u iného poskytovateľa. 6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalobkyňa v nej opakuje tie isté námietky, s ktorými sa vyrovnala tak žalovaná, ako aj správny súd v napadnutom rozsudku. Postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. je spojené s držbou oprávnenia, nie jeho využívaním. To dosvedčuje aj judikatúra najvyššieho súdu, ako aj znenie § 4 písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z., ktoré bolo novelizované práve preto, aby sa vyjadrilo, že aj držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je podnikateľom. Naopak, za oprávnenie na výkon samostatnej zárobkovej činnosti sa nepovažuje licencia na výkon činnosti odborného zástupcu (L1C), ale ani licencia na výkon zdravotníckeho povolania (L1B). Judikatúru, ktorú žalobkyňa citovala, považovala žalovaná za prekonanú neskoršími rozhodnutiami pléna ústavného súdu, ako aj publikovanými rozhodnutiam najvyššieho súdu. Záverom žalovaná zdôraznila, že ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. sa aplikujú rovnako na všetky slobodné povolania a ani lekárov z nich nemožno vynímať.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr uznesením z 29. 1. 2020 prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. 1 Vs 3/2019. Len čo sa toto konanie skončilo, rozhodol uznesením z 3. 12. 2020 o pokračovaní v konaní. Následne na návrh žalobkyne uznesením z 26. 5. 2021 prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. Rvp 361/2021, v ktorom bol ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019. Len čo ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol, tunajší súd uznesením z 26. 1. 2022 rozhodol, že sa v kasačnom konaní bude pokračovať. Návrhom došlým 28. 2. 2022 žalobkyňa navrhla, aby sa kasačné konanie znova prerušilo podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, pretože proti obsahovo podobnému rozsudku najvyššieho súdu bola podaná ústavná sťažnosť. 9. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ktorý sa podľa § 452 ods. 1 SSP použije aj na kasačné konanie, možno konanie prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktoré môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. Žalobkyňa za také konanie považuje konanie o ústavnej sťažnosti proti jednému z rozsudkov najvyššieho súdu. Otázka vplyvu licencie L1A na trvanie povinného nemocenského a dôchodkového poistenia však už bola vyriešená rozsudkom veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/ 2019, ktorého právne závery sú pre kasačný súd zásadne záväzné (§ 466 ods. 3 SSP). Tento

rozsudok

bol takisto napadnutý ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právne závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. Ústavný súd tak svojím rozhodnutím nespochybnil zvolené riešenie, hoci bolo zrejmé, že k nemu dospel veľký senát najvyššieho súdu, takže bude záväzné pre ďalšie rozhodovanie kasačného súdu. Za daných okolností tak samo podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku jedného z kasačných senátov, ktorý vychádza z rovnakého právneho názoru ako rozhodnutie veľkého senátu, nemá nijaký vplyv na záväznosť právneho názoru, ktorý vyslovil veľký senát. Podľa kasačného súdu tak konanie o takej ústavnej sťažnosti nemá význam pre rozhodovanie kasačného súdu v tejto veci, preto návrh na prerušenie konania najvyšší správny súd podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP zamietol.

10. V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorú považovala za spornú. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie v tomto konaní vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.).

ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia.

Ako zdôraznil aj správny súd v napadnutom rozsudku, zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného). Postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj vznik alebo zánik jej povinného poistenia podľa § 21 cit. zák. nastáva vtedy, ak sú splnené príslušné zákonné podmienky. Otázka trvania poistenia totiž nie je podstatná len pre platenie poistného, ale je dôležitá aj pre vznik nárokov na jednotlivé dávky sociálneho poistenia a ich výšku. Napríklad pre výpočet osobného mzdového bodu za určité obdobie je podľa § 62 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodný osobný vymeriavací základ (§ 61 cit. zák.), ktorý je pochopiteľne vyšší pri súbehu viacerých poistení. Vyšší osobný mzdový bod sa prejaví vo vyššom priemernom osobnom mzdovom bode (§ 63 cit. zák.), ktorý vstupuje

12. Podstatnou otázkou, na ktorej správny súd postavil svoj zamietajúci rozsudok a ktorej sa v prevažnej miere venuje aj kasačná sťažnosť, je však otázka, či držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.

Označeným rozhodnutím veľkého senátu bola totiž vyriešená špecifická otázka, ktorá sa týka práve postavenia lekárov, takže nie je potrebné jej riešenie vyvodzovať nepriamo z iných rozhodnutí iných súdnych orgánov. Právny názor opakovaný v kasačnej sťažnosti, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú

15. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č.578/ 2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11. Dodatok „podnikateľ“, na ktorý žalobkyňa poukazuje v kasačnej sťažnosti, bol do citovaného ustanovenia doplnený až zákonom č. 362/ 2011 Z. z. s účinnosťou od 1. decembra 2011. Znenie, ktoré sa aplikovalo za postavenie žalobkyne do 31. decembra 2010, teda za poskytovateľa považovalo len fyzickú osobu, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej

Nie je totiž pravdou, že by citované ustanovenie definovalo podnikateľa ako osobu, ktorá „reálne podniká“, teda vykonáva činnosť podľa odseku 1. Práve naopak, podľa § 2 ods. 1 ObZ je podnikanie činnosť vykonávaná podnikateľom, teda činnosť vykonávaná osobou vymedzenou v § 2 ods. 2 ObZ. Inak povedané, len čo určitá osoba získa oprávnenia vymedzené v § 2 ods. 2 ObZ, hľadí sa na ňu pri vykonávaní činnosti podľa § 2 ods. 1 ObZ ako na podnikateľa a na jej činnosť ako na

16. Vo výsledku však táto úvaha nie je rozhodujúca. Ako už bolo viackrát zdôraznené, postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31. 12. 2010 nezáviselo od toho, či určitá osoba svoje oprávnenie na podnikanie využívala alebo nie, ale len od toho, či ho mala alebo nie. To, či jej držiteľ podnikal alebo nie, zohľadňoval zákon č. 461/2003 Z. z. tým spôsobom, že podľa § 21 ods. 1 vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia viazal na dosiahnutie určitého príjmu z podnikania, a zánik tohto poistenia podľa § 21 ods. 4 viazal na pokles tohto príjmu pod určitú hranicu. Pokiaľ však tieto podmienky neboli naplnené, nebolo podstatné, či držiteľ oprávnenia svoje oprávnenie využíval alebo nie. Rovnako nie je podstatné, či držiteľ takéhoto povolenia zároveň vykonával rovnakú alebo obdobnú činnosť v pracovnom pomere alebo inom právnom vzťahu. Ako už zdôraznil správny súd, licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. oprávňuje na výkon zdravotníckeho povolania.

účinky. Naopak, táto licencia zostáva naďalej platná a dovoľuje lekárovi voľne si vyberať, či v konkrétnom prípade poskytne zdravotnú starostlivosť na jej základe alebo prostredníctvom určitého zdravotníckeho zariadenia.

17. Lekár, ktorý bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, bol podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení mohla podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná v tu prerokúvanej veci zistila, že príjem žalobkyne z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2005 ani 2006 pod túto hranicu neklesol, takže jej poistenie týmto spôsobom nemohlo zaniknúť v roku 2006. Žalovaná tak správne rozhodla, že žalobkyni zaniklo sociálne poistenie až k 30. júnu 2008, nakoľko žalobkyňa nepodala za rok 2007 daňové priznanie a tak jej príjem prvýkrát klesol pod zákonom stanovenú hranicu práve v tomto roku.