9Sžsk/118/2020

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. č. k. 26Sa/19/2019-31 z 29. apríla 2020 zamietol žalobu žalobcu zo dňa 27.5.2019, doručenú Krajskému súdu v Žiline dňa 17.7.2019, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 11993-4/2019-BA zo dňa 6.5.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca (ďalej len „správny orgán I. stupňa“), č. 47724-1/2013-CA z 28.10.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania.

podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 ods 1 a ods. 3. 3. Žalovaná preskúmala odvolaniami napadnuté rozhodnutie a vyhodnotila ho ako vecne správne a v súlade s príslušnou právnou úpravou. Poukázala najmä na príslušné ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.), na príslušné ustanovenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a ich záväznosť a na postup, na základe ktorého bolo výsledne určené, že žalobca od 1.7.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Žalovaná argumentovala, že formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu pracovnou zmluvou automaticky nezakladá dôvod pri určovaní uplatniteľnej legislatívy aplikovať čl. 13 ods. 3 základného nariadenia a neznamená ani reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti zamestnanca vychádza žalovaná taktiež z dohodnutých mzdových podmienok a

Na základe kontroly bolo zistené, že pracovné zmluvy so zamestnancami boli zamestnávateľom uzatvárané na 4 hodiny mesačne a od 28.6.2012 na 10 hodín mesačne, pričom zamestnávateľ nepredložil všetky doklady preukazujúce reálny výkon práce na určenom mieste v určený deň. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou bola podľa žalovanej výmena informácií s poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“), ktorá podľa oznámenia č. 190000/ 401/3235-4/2013/UBS-1 zo dňa 15.11.2013 určila, že žalobca od 1.7.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, čo žalovaná nenamietala a určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym. Žalovaná konštatovala, že registračný list fyzickej osoby - prihláška má len deklaratórne účinky a nemôže zakladať vznik povinného poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaná vyhodnotila, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti a námietky žalobcu ako aj zamestnávateľa, uvedené v

Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že za situácie, keď bola žalobcovi v súlade s článkom 16 ods. 2, ods. 3 určená poľská legislatíva, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať a definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.

Správny orgán I. stupňa podľa názoru krajského súdu nerozhodoval o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi. Krajský súd prihliadol na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, pričom poukázal na rozsudok ESD C-22/97 a rozsudok C-2/05 a znovu poukázal na nespochybniteľnosť definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov inštitúciami a súdmi toho členského štátu, ktorého predpisy sa v danom prípade neuplatňujú. Podľa názoru krajského súdu žalovaná neprekročila svoju právomoc, len využila oprávnenie dané jej podľa zákona č. 461/2003 Z.z., keďže nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy a nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Krajský súd toto konanie prirovnal k aplikácii ustanovenia zákona o zastavení konania v prípade, ak súd nedisponuje právomocou konať.

7. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorou žiada, aby zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline vydaný dňa 29.4.2020 a rozhodnutie žalovanej a rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa a vec vrátil správnemu orgánu I. stupňa na opätovné prešetrenie, alt. aby kasačný súd rozhodol vo veci samej a skonštatoval, že žalobcovi vzniklo od 1.7.2012 do 17.7.2017 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, ako zamestnancovi GAMEL s.r.o. 8. Žalobca napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka, že poľská ZUS nedisponuje právoplatným rozhodnutím, že žalobca podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v období do 1.7.2012 do 17.7.2017. Ďalej poukázal na nesprávne použitie čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v súvislosti s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii tým, že neboli uplatnené a tým, že rozhodnutie bolo vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov nariadení Európskej únie, ktorých obsah nemal byť

vplyv na obsah napadnutého rozsudku. Podľa názoru žalobcu bola inštitúciou oprávnenou na určenie slovenskej legislatívy ZUS, ktorá mala rozhodnúť na základe jeho informácie, avšak ZUS sa riadila rozhodnutiami vydanými žalovanou. Žalobca poukazuje na to, že nebolo dodržané poradie prijímaných rozhodnutí v súlade s čl. 16 ods. 1 a ods. 2 a ani lehota z čl. 3 vykonávacieho nariadenia. Činnosti žalovanej boli podľa žalobcu v rozpore s čl. 16 ods. 2 a ods. 3 a táto skutočnosť spôsobila, že sa na žalobcu vzťahuje poľská legislatíva, pričom ZUS nekriticky prijal správnosť stanoviska žalovanej o nevykonávaní práce žalobcom na území Slovenskej republiky. Žalobca ďalej poukázal na absenciu dialógu a zmierovacieho konania. Ako závažné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah vydaného rozsudku žalobca hodnotí aj porušenie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, poukazuje na zámer zákonodarcu preferovať zamestnanie na základe pracovnej zmluvy, preto by mal žalobca podliehať poľskej legislatíve. Konštatuje, že žalovaná a ZUS uviedli krajský súd do omylu,

orgánov za predčasné. 9. Žalovaná vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26Sa/19/2019 zo dňa 29.4.2020. Konštatovala, že v danom právnom vzťahu existoval cezhraničný prvok (bydlisko zamestnanca v Poľskej republike), preto sa predmetný prípad posudzoval v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením. V rámci informovania a spolupráce, v súlade s čl. 76 ods. 4 základného nariadenia, oznámila žalovaná kontrolou zistené skutočnosti poľskej ZUS a táto ako inštitúcia príslušná v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia predbežne určila uplatniteľnú poľskú legislatívu. Žalovaná toto určenie nenamietala, preto sa stalo, v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, definitívnym. Žalovaná poukázala aj na záväznosť definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov pre súd, v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.4.2016. Žalovaná v danom prípade nevyhodnocovala podmienky určenia uplatniteľnej legislatívy, príslušnou

republike. Administratívne, resp. súdne konania, prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemá žiadny vplyv na určenie uplatniteľných predpisov, ktoré sa v súlade s koordinačnými nariadeniami stali definitívnym, keďže koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Žalovaná ani nemá o takýchto konaniach informácie, nie je ani ich účastníkom a poukazuje na skutočnosť, že definitívnosť určenia uplatniteľnej legislatívy sa neviaže na výsledok súdneho konania. Žalovaná v súvislosti s námietkou žalobcu, že ZUS nedisponuje právoplatný rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, zdôrazňuje, že koordinačné nariadenia neupravujú konkrétnu formu jej určenia formou rozhodnutia, ktoré by nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.

Na základe uvedených skutočností žalovaná kasačnému súdu navrhla kasačnú sťažnosť proti rozsudku sp. zn. 26Sa/19/2019 zo dňa 29.4.2009 zamietnuť. 10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd príslušný podľa § 438 ods. 2 SSP, v rozsahu námietok žalobcu uvedených v kasačnej sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§453 ods. 2 SSP) kasačnú sťažnosť žalobcu prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že preskúmavaný rozsudok nie je v súlade so zákonom

Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy.

Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho

13. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

15. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

18. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 20. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

22. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 23. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna

25. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy. 27. Základné nariadenie v II. hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanovil, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy

28. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009). 29. Podľa čl. 16 ods. 1 až 3 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia.

30. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009.

31. Krajský súd sa s otázkou určenia uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou nevysporiadal v zmysle koordinačným nariadení. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o.i. aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či

Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

aplikovateľný. Tá skutočnosť, že nie je možné aplikovať v daných veciach právne predpisy sociálneho poistenia Slovenskej republiky ako celok, vyplýva okrem iného z dikcie čl. 11 ods.1 základného nariadenia, pričom uplatniteľná legislatíva v tejto oblasti pre žalobcu bola definitívne určená, a nie je ňou legislatíva Slovenskej republiky. Určenie konkrétnej legislatívy v danej oblasti verejného práva znamená, že príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého legislatíva bola takto určená, má právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach, ktoré z takto určenej legislatívy vyplývajú. Pokiaľ teda bolo určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobcu uplatniteľné právne predpisy konkrétneho členského štátu, táto skutočnosť vylučuje aplikáciu právnych predpisov regulujúcich danú právnu oblasť iného členského štátu, vrátane procesných predpisov.

poisťovni. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor konštatuje, že „čl. 11 ods.1 základného nariadenia uvádza zásadu výlučnosti rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie podliehajú právnej úprave len jedného členského štátu.

Z uvedených dôvodov kasačný súd ustálil záver, že vzhľadom k tomu, že Súdny dvor sa otázkou výlučnosti v zmysle čl. 11 ods.1 základného nariadenia už zaoberal, v danom prípade nenastala potreba predložiť prejudiciálnu otázku, čo je plne v súlade s doktrínou acte éclairé, ako aj s doktrínou acte claire, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.

Ako už súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.

V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018, ktorý rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovne:

Kasačný súd sa nestotožnil so záverom krajského súdu, že bolo v kompetencii správneho orgánu I. stupňa rozhodnúť v zmysle §178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona 461/2003 Z.z. o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnanca GAMEL s.r.o. od 1.7.2012 a žalovaná tak len odstraňovala sporný stav, ktorý nastal tým, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov žalovanej na to isté obdobie, v ktorom sa na žalobcu vzťahovala poľská legislatíva. Hoci táto sťažnostná námietka nebola sťažovateľom uplatnená, naopak sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd rozhodol vo veci samej a skonštatoval, že žalobcovi vzniklo od 1.7.2012 do 17.7.2017 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi GAMEL s.r.o., kasačný súd na túto vadu prihliadol ex offo v zmysle § 453 ods. 2 SSP, veta prvá, časť za bodkočiarkou.

Kasačný súd ako nedôvodné vyhodnotil aj ďalšie sťažnostné námietky žalobcu týkajúce sa určovania uplatniteľnej legislatívy poľským orgánom ZUS, vrátane posudzovania činnosti sťažovateľa v SR ako zanedbateľnej, či námietky, že ZUS mal určiť slovenskú legislatívu. Právne úvahy žalobcu týkajúce sa preukázania, či žalobca reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné. Tieto námietky, vzhľadom na právomoc poľského orgánu sociálneho zabezpečenia rozhodnúť o tejto otázke, nemôžu posudzovať slovenské justičné orgány.

40. Z uvedených dôvodov kasačný súd dospel záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej nie je vydané v súlade so zákonom, preto v súlade s § 462 ods. 2 SSP rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 26Sa/19/2019-31 z 29. apríla 2020 zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej č. 11993-4/2019-BA zo dňa 6.5.2019 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

43. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 2:1 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok