9Sžsk/119/2020

1. Žalobca je poľský štátny občan, ktorý bol na základe pracovnej zmluvy od roku 2015 do 2018 v pracovnom pomere u svojho zamestnávateľa - ďalšieho účastníka (PROMAVIT, s.r.o.) a okrem toho vykonával tiež zárobkovú činnosť na vlastný účet v Poľsku. Zamestnávateľ prihlásil žalobcu na sociálne poistenie v Sociálnej poisťovni, pobočke Čadca. Táto pobočka rozhodnutím z 25. júla 2019 vyslovila, že povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti žalobcovi nevzniklo „od 1. apríla 2015 podľa slovenskej legislatívy“. Vyšla pritom zo zistenia, že žalobca reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. 2. Žalovaná svojím rozhodnutím z 1. októbra 2019, č. 65732-3/2019-BA, zamietla odvolanie žalobcu v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne v Čadci. Vo veci samej odkázala na to, že oznámením poľského nositeľa sociálneho zabezpečenia bolo v zmysle čl. 16 ods. 3 nariadenia č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, (vykonávacie nariadenie) s konečnou platnosťou určené, že žalobca od 1. apríla 2015 podlieha len poľskému systému sociálneho zabezpečenia. Poznamenala, že formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu pracovnou zmluvou automaticky nezakladá dôvod pri určovaní uplatniteľnej legislatívy aplikovať čl. 13 ods. 3 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a neznamená ani reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. 3. Správny súd tu napadnutým rozsudkom zamietol správnu žalobu žalobcu proti tomuto rozhodnutiu. Vyšiel z toho, že ak došlo postupom podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov (v tomto prípade poľských), bola žalovaná povinná rešpektovať ho. Mohla však - za rešpektovania tohto určenia - vydať rozhodnutie, že žalobcovi od 1. apríla 2015 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, keďže ho zamestnávateľ na toto poistenie prihlásil, aj keď mu nemal podliehať. Žalovaná neprekročila svoju právomoc, len odstraňovala sporný stav, ktorý nastal tým, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov žalovanej na to isté obdobie, v ktorom sa na žalobcu vzťahovala poľská legislatíva. K marginálnej činnosti žalobcu správny súd uviedol, že správny orgán sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke, ale prevzal právny záver z oznámenia poľskej inštitúcie z 8. februára 2016.

4. Včas podaným odvolaním, ktoré Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 55 ods. 3 SSP posúdil ako kasačnú sťažnosť, sa žalobca domáhal zrušenia rozsudku správneho súdu, ako aj rozhodnutia žalovanej, a vrátenia veci na ďalšie konanie, eventuálne rozhodnutia vo veci samej tak, že mu vzniklo poistenie v období od 1. apríla 2015 do 6. júna 2018. Namietol, že rozhodnutie poľského nositeľa poistenia o určení uplatniteľných právnych predpisov nie je právoplatné. Vytkol správnemu súdu, že v rozpore s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii nevychádzal pri rozhodovaní z nariadení Európskej únie, ale z vnútroštátneho zákona. Namietol tiež, že výklad slobody pohybu zamestnancov, ktorý použil správny súd, odporuje čl. 45, 46 a 48 ZFEÚ a je aj v rozpore so zákazom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.

poľských súdov. V závere spochybnil postup určenia uplatniteľných právnych predpisov, pretože namiesto toho, aby žalovaná vychádzala zo zistení poľskej inštitúcie, vychádzala poľská inštitúcia z rozhodnutí žalovanej. Vzniknuté nezrovnalosti si však mali obe inštitúcie najskôr vyriešiť vzájomnou spoluprácou. To viedlo k porušeniu čl. 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ako ak porušeniu čl. 13 základného nariadenia. 5. Žalovaná vo vyjadrení navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Zdôraznila, že námietky žalobcu neodôvodňujú jeho zrušenie ani zmenu a žalovaná s ním súhlasí. Žalovaná tvrdila, že rozhodnutím neurčila uplatniteľnú legislatívu, tú určila poľská inštitúcia, podľa ktorej žalobca od 1. mája 2015 podliehal právnym predpisom Poľskej republiky. Žalovaná svojimi rozhodnutiami len zosúladila stav v registri poistencov s týmto právnym stavom, keďže ďalší účastník (zamestnávateľ) neurobil úkony na takéto zosúladenie.

Nebol teda dôvod na začatie zmierovacieho postupu medzi žalovanou a poľskou inštitúciou. Žalovaná záverom odmietla tvrdenia o diskriminácii poľských občanov, keďže ku všetkým občanom pristupuje rovnako. 6. Ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

7. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Po jeho preskúmaní v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP) dospel najvyšší správny súd k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná.

Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) uvedeného nariadenia platí, že s výhradou čl. 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

9. Postup uplatňovania čl. 13 základného nariadenia ustanovuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16 ods. 1 až 3 osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za

10. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Žalobca tak patrí do osobného rozsahu základného nariadenia podľa jeho čl. 2 a čl. 13. Žalovanej bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie z 8. februára 2016, ktorým určila, že žalobca od 1. mája 2015 podlieha použiteľným právnym predpisom Poľskej republiky. Tvrdenie žalobcu, že predbežné určenie poľskou inštitúciou bolo napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom má rozhodovať poľský súd, nebolo počas konania nijako preukázané.

Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií boli prijaté základné a vykonávacie nariadenia, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 stanovuje procesný postup určovania uplatniteľných právnych predpisov. 12. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.

aplikovateľný. Skutočnosť, že v daných veciach nie je možné aplikovať právne predpisy sociálneho poistenia Slovenskej republiky ako celok, vyplýva okrem iného z dikcie čl. 11 ods.1 základného nariadenia. Pokiaľ bolo teda určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobcu uplatniteľné právne predpisy konkrétneho členského štátu, uvedené vylučuje aplikáciu právnych predpisov regulujúcich danú právnu oblasť iného členského štátu, vrátane predpisov procesných.

nerovnosti v zaobchádzaní s osobami pohybujúcimi sa v rámci Únie, ktoré by boli dôsledkom čiastočnej alebo úplnej kumulácie uplatňujúcich sa právnych úprav.“ V danej súvislosti Súdny dvor odkázal na rozsudok z 9. marca 2006 vo veci C-493/04, Piatkowski, ods. 21.

14. Ak sa určenie poľských právnych predpisov stalo či stane konečným, nemá žalovaná v danom prípade právomoc vôbec konať a rozhodovať. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahujú, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených, mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom vedie aj aplikácia slovenského právneho poriadku. Žalovaná ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu právnych predpisov iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda boli či budú právoplatne určené právne predpisy Poľskej republiky, iba poľská inštitúcia má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia

Sociálnej poisťovne. Definitíve určenie použiteľných právnych predpisov iného členského štátu od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

Uvedený právny názor korešponduje s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 120/2019, uverejneným ako judikát R 47/2021. 17. Námietky žalobcu týkajúce sa určovania uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou nemôžu posudzovať slovenské justičné orgány. Ide totiž o preskúmanie záverov poľskej inštitúcie, na ktoré je daná právomoc príslušných poľských súdov alebo iných orgánov. Žalobca však nijako nepreukázal svoje tvrdenie, že určenie poľských právnych predpisov zo strany poľskej inštitúcie bolo v Poľskej republike napadnuté opravným prostriedkom.