9Sžsk/120/2020

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 29Sa/4/2020-77 zo dňa 31. augusta 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania postupu a zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO- PK-9/2020 zo dňa 07. 02. 2020, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie sekcie personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, odbor sociálneho zabezpečenia žalovaného (ďalej len „prvostupňový orgán“), ktorý rozhodnutím č. SPOU-OSZ-52.309-1/2019-VZ zo dňa 10. 10. 2019 priznal žalobcovi výsluhový príspevok odo dňa 01. 08. 2019 do 31. 07. 2020 vo výške 145,85 eur mesačne. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

3. Správny súd vo vzťahu k námietkam žalobcu, že žalovaný a prvostupňový orgán nepostupovali v súlade so správnym poriadkom a neupovedomili ho o začatí správneho konania a neumožnili mu pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, uviedol, že žalobca bol iniciátorom správneho konania, ktoré začalo na základe podania jeho žiadosti o priznanie výsluhového príspevku.

konania. Správny súd vyhodnotil konanie žalovaného a prvostupňového orgánu vo vzťahu k aplikácii § 33 ods. 2 správneho poriadku ako porušenie práv žalobcu, pretože mu nedali možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu i k spôsobu zistenia, avšak na uvedené okolnosti prípadu, sa nejednalo o podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

doklady slúžiace na overenie si výpočtu základu na výsluhový príspevok k dispozícii a bolo na jeho uvážení, ako s týmito dokladmi naloží. Ak si tieto doklady neponechal vo svojej dispozičnej sfére, sám sa tak vystavil dôkaznej núdzi. Jediná konkrétna námietka žalobcu spochybňujúca výpočet výsluhového príspevku spočívala v nezapočítaní sumy 2.466,78 eur služobného platu za čas nevyčerpanej dovolenky. Správny súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že zložkou služobného platu nie je náhrada za nevyčerpanú dovolenku alebo za jej pomernú časť v zmysle § 75 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., a preto uvedená suma nebola správnymi orgánmi správne zahrnutá do výpočtu základu pred výsluhový príspevok.

Dňom vzniku služobného pomeru žalobcu - 01. 11. 2009 - nevznikol zároveň aj nárok žalobcu na výsluhový príspevok. Výsluhový príspevok patrí policajtovi, ktorého služobný pomer skončil uvoľnením.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené, správny súd žalobu žalobcu v zmysle § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú a žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odkazom na ust. § 168 SSP.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podaním zo dňa 30. 10. 2020. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP.

10. Sťažovateľ ďalej uviedol, že je povinnosťou správneho orgánu bez ohľadu na to, že podnet na začatie správneho konania podal navrhovateľ, upovedomiť všetky dotknuté osoby, pretože správny poriadok konkrétne ustanovuje, aké osoby je správny orgán povinný upovedomiť o začatí konania.

Z toho dôvodu sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Sťažovateľ videl porušenie jeho práv najmä v súvislosti s tým, že nemal informácie o tom, na ktorom správnom orgáne konanie začalo, nemal možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, ani spôsobu jeho zistenia a ani možnosť navrhnúť jeho doplnenie a prvý úkon, ktorý voči sťažovateľovi urobil prvostupňový orgán bolo doručenie prvostupňových rozhodnutí, ktoré dostatočným spôsobom neozrejmovali skutočnosti vyplývajúce z ich výroku. Sťažovateľ si nemohol uplatniť ani právo nahliadnutia do spisu, pretože nedisponoval informáciou, ktorá zložka žalovaného bude viesť správne konanie a rozhodovať o jeho žiadosti o priznanie výsluhového

13. Sťažovateľ zastával tiež názor, že pri zisťovaní základu pre výpočet výsluhového príspevku bol postup správnych orgánov nesprávny, pretože pri súčte služobných platov pre základ za rok 2019, nebol zohľadnený skutočný a reálny súčet služobných platov v uvedenom roku z dôvodu nezapočítania služobného platu za čas dovolenky, ktorú sťažovateľ nevyčerpal a ktorý mu bol v tejto súvislosti vyplatený.

15. Sťažovateľ uviedol, že v jeho prípade „došlo k porušeniu zásady ochrany legitímnych očakávaní, nakoľko z očakávaného výsluhového príspevku na 2 roky a odchodného, obe s výpočtom základu z príjmovo najlepšieho ukončeného kalendárneho roku, sa náhle stal výsluhový príspevok na 1 rok a odchodné, obe s výpočtom základu z priemerného služobného platu za posledných 10 ukončených rokov namiesto výpočtu z priemerného služobného platu v príjmovo najlepšom ukončenom roku v posledných 10. ukončených rokoch pred skončením služobného pomeru.“ V tejto súvislosti dodal, že zákonodarca bol povinný zachovať primerané obdobie na prípravu adresátov zásahu na zmenené podmienky.

17. Záverom sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby bolo konanie prerušené a vec predložená Ústavnému súdu SR na posúdenie súladu právnych predpisov, eventuálne, aby zrušil rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zákona č. 423/ 2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva. 21. Podľa § 101e ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. Výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 22. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal v rozsahu námietok sťažovateľa bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. 23. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 29Sa/4/2020 - 77 zo dňa 31. augusta 2020, ktorým správny súd podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú. 24. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného č. SPOU-PO-PK-9/2020 zo dňa 07. 02. 2020, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu č. SPOU-OSZ-52.309-1/2019-VZ zo dňa 10. 10. 2019, ktorým bol žalobcovi priznaný výsluhový príspevok v období od 01. 08. 2019 do 31. 07. 2020 vo výške 145,85 eur mesačne. 25. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. 26. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov ich ďalej neopakuje a na ne len poukazuje.

27. Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktorý rozhodnutím č. SPOU-OSZ-52.309-1/ 2019-VZ zo dňa 10. 10. 2019 priznal žalobcovi výsluhový príspevok odo dňa 01. 08. 2019 do 31. 07. 2020 vo výške 145,85 eur mesačne. Kasačný súd zameral svoju pozornosť na sporné otázky, vznesené žalobcom tak v žalobe ako aj v kasačnej sťažnosti, ku ktorým sa vyjadruje nasledovne. 28.

Sťažovateľ v podanej žalobe a rovnako aj v kasačnej sťažnosti argumentuje, že ako účastník správneho konania nebol informovaný o začiatku správneho konania, a rovnako sa nemal možnosť vyjadriť k podkladom k rozhodnutiu. Kasačný súd upriamuje pozornosť na to, že správny poriadok pozná dva spôsoby začatia správneho konania. Tým prvým je začatie konania z úradnej moci (zásada ex officio) alebo na základe návrhu účastníka konania (tzv. dispozičná zásada), čo bol aj prípad žalobcu. Návrhové správne konania sú tak postavené na vôli subjektu a možnosti konanie začať, a teda navrhovateľ disponuje konaním ako takým, t. j. procesným úkonom vo vzťahu k správnemu orgánu. Čo sa týka samotného začiatku správneho konania, správny poriadok jednoznačne ustanovuje, že v prípade, ak hovoríme o konaní na návrh, konanie sa začne dňom, keď sa podanie účastníka doručilo správnemu orgánu príslušnému konať. Správny orgán má povinnosť upovedomiť o začatí konania všetkých známych účastníkov konania.

30. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nemožnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, kasačný súd poukazuje, že za podklad rozhodnutia sa považujú najmä vykonané dôkazné prostriedky, prípadne iné skutočnosti získané v konaní (napr. vyjadrenia - záväzné stanoviská správnych orgánov). Pod tento pojem však nemožno subsumovať pozitívne právo, prípadne všeobecne známe skutočnosti a pod. Správny súd v tejto súvislosti dal za pravdu žalobcovi, že bolo porušené jeho právo, avšak nemalo to charakter podstatného porušenia, ktoré by mohlo mať dopad na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Kasačný súd súhlasiac s argumentáciou správneho súdu k veci dopĺňa, že spôsob výpočtu výsluhového príspevku je upravený v zákone č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002“), zároveň obsah podkladov rozhodnutia tvorili doba služobného pomeru, základ na výpočet dávky (§ 60 a § 143y ods. 2 zákona č. 328/2002 - súčet služobných platov, počet kalendárnych

V danom prípade možno konštatovať, že ide o informácie, ktoré žalobcovi sú známe, ( resp. mali by byť známe), či už z výplatných pások, prípadne z výstupného listu pri skončení služobného pomeru alebo v neposlednom rade je to možné odvodiť aj z potvrdenia o zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti za príslušné zdaňovacie obdobie, resp. ročné zúčtovanie dane, ktoré je zamestnávateľ povinný v zmysle zákona o dani z príjmu vystaviť a doručiť zamestnancovi. U takýchto typoch konaní nie je potrebné zabezpečovať podklady/ dôkazy, ako sú napríklad znalecké posudky, vyjadrenia iných správnych orgánov, prípadne svedecké výpovede, u ktorých sa to očakáva. Preto možno súhlasiť s názorom správneho súdu, že aj napriek porušeniu ustanovenia správneho poriadku, nemalo to relevantný dopad na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pričom podklady rozhodnutia tvorili informácie, ktorými žalobca musel disponovať. Kasačný súd dodáva, že z administratívneho spisu nebolo zistené, že žalobca žiadal doplniť nové návrhy, prípadne mal výhrady k podkladom rozhodnutia.

V neposlednom rade, kasačný súd konštatuje, že výsluhový príspevok je dávka výsluhového zabezpečenia, na ktorú má osoba nárok len za splnenia podmienok daných zákonom. 32. Sťažovateľ namietal, že mu pri výpočte výsluhového príspevku nebol zohľadnený služobný plat za nevyčerpanú časť dovolenky, v tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9 Sžso/83/2011 zo dňa 28. 11. 2012, ktorý judikoval, že náhrada vyplatená policajtovi za nevyčerpanú riadnu dovolenku nie je služobným príjmom, ktorý má byť zahrnutý do vymeriavacieho základu na určenie výšky

Táto skutočnosť znamená, že zákon rozlišuje medzi pojmom služobný plat (za čas čerpanej dovolenky) a pojmom náhrada služobného platu (za čas nevyčerpanej dovolenky). Tieto pojmy preto nemožno stotožňovať. Kasačný súd dodáva, že základ na výpočet odchodného je obdobný ako v prípade výsluhového príspevku (§ 60 ods. 1 zákona č. 328/2002). Uvedená námietka sťažovateľa tak nemôže obstáť.

S uvedením tvrdením sťažovateľa sa kasačný súd nestotožnil. Kasačný súd sa v celej miere stotožňuje s právnym názorom správneho súdu vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa týkajúcej sa retroaktivity zákona č. 80/2013, z toho dôvodu len na uvedené poukazuje (bod 19 a 20 napadnutého rozsudku). Podľa názoru kasačného súdu, zákon č. 80/2013 Z. z. uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho predpisu, zaviedol do budúcna nový režim a mechanizmus ich uplatňovania a právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. Tento zákon je prípadom nepravej právnej retroaktivity, ktorá je v právnom poriadku Slovenskej republiky prípustná. V dôvodovej správe zákonodarca uviedol, že návrh zákona primerane zachováva nároky založené platným zákonom a nové opatrenia zavádza postupne a vyvážene z hľadiska potrieb úspory a stabilizácie.

oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc (PL. ÚS 16/06, m. m. tiež PL. ÚS 12/05). (porovnaj PL. ÚS 12/05). Kasačný súd konštatuje, že ani v tomto smere nemožno priznať sťažovateľovi pravdu, keďže ako bolo vyššie uvedené, zákon č. 80/2013 Z. z. nebol zmenou náhlou, ako sa snaží sťažovateľ presvedčiť.

36. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že odôvodnenie rozsudku nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh za podmienky, že ide o takú otázku, ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je relevantná a nevyhnutná pre rozhodovanie vo veci (obdobne nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa

V Bratislave dňa 25. mája 2022