9Sžsk/126/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa v právnej veci žalobkyne: C.. Ľ. G., narodená XX. S. XXXX, bytom I. T. X, P., právne zastúpenej advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 20909-4/2019-BA zo dňa 29. mája 2019, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18Sa/ 27/2019-76 zo dňa 17. septembra 2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18Sa/27/2019-76 zo dňa 17. septembra 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I.

poriadok (ďalej len „SSP") zrušil rozhodnutie žalovanej č. 20909-4/2019-BA zo dňa 29. mája 2019 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trenčín č. 700-0811471417-GC04/17 zo dňa 03. augusta 2017 a súčasne v časti rozhodnutie zmenila tak, že z výrokovej časti bol vypustený text „.

Neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia prvostupňového orgánu je príloha. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 a v zmysle právnej úpravy ustanovenej SSP, ako aj v intenciách záverov plynúcich z uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Veľký senát") sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2019, a dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby. 3.

4. Správny súd však názor žalovanej o nezačatí plynutia premlčania v prejednávanom prípade nepovažoval za súladný so zákonom, a to aj napriek existencii rozhodnutia o vzniku poistenia žalobkyne a absencii na to nadväzujúcej prihlášky žalobkyne na sociálne poistenie.

možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom samostatná zárobkovú činnosť v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pojem licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s pojmom oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu pre účely sociálneho poistenia." B/ „Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára, v zmysle § 178 ods. 1, písm. a/, bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov je posudzovať príjmy poistenca - lekára osobitne vo vzťahu k licencii L 1 .4 a skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú aj príjmami lekára považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z." C/ „Konanie podľa § 178 ods. l písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ľ znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v

Mal za to, že zo záverov uznesenia Veľkého senátu vyplýva, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (L1A) nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. a nezakladá jej držiteľovi postavenie SZČO. Žalobkyni preto jedine z dôvodu držby licencie L1A nevznikla účasť na povinnom sociálnom poistení podľa § 21 zákona č. 461/2003 Z.z., a preto ani nemala povinnosť sa nanovo prihlasovať do Sociálnej poisťovne ako platiteľ poistného z titulu výkonu samostatnej zárobkovej činnosti.

Podľa názoru správneho súdu na začatie plynutia premlčacej doby nemala a nemohla mať vplyv ani skutočnosť, že žalobkyňa si podľa názoru žalovanej nesplnila svoju oznamovaciu povinnosť, ktorú v skutočnosti nemala. 6.

Vzhľadom k tomu správny súd nemohol prihliadať na rozhodnutie o vzniku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ku dňu 01. júla 2005. 7. Na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že žalobkyňa nemala povinnosť prihlasovať sa do Sociálnej poisťovne ku dňu 01. júla 2005. Z jej strany teda nemohlo dôjsť k porušeniu oznamovacej povinnosti, ktorá by bránila začatiu plynutia premlčacej lehoty, ako konštatovali správne orgány s odkazom na znenie ustanovenia § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.

Na uvedenú skutočnosť bola preto žalovaná pri rozhodovaní o odvolaní na základe vznesenej námietky premlčania povinná prihliadať v prospech žalobkyne. 8. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP s tým, že o výške trov bude podľa § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.

9. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 10. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

vzniku týchto poistení a odhlásiť sa z týchto poistení do ôsmich dní od ich zániku. S ohľadom na uvedené zdôraznila, že k premlčaniu práva predpísať samostatne zárobkovo činnej osobe poistné dôjde iba vtedy, ak sú naplnené zákonom č. 461/2003 Z.z. ustanovené podmienky, t.j. uplynula desaťročná premlčacia lehota, a ak si SZČO splnila ohlasovaciu povinnosť.

uvedenému poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/1/ 2015 zo dňa 28. septembra 2016, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/18/ 2017 zo dňa 08. decembra 2017. Taktiež poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/23/2013 zo dňa 27. novembra 2013, ako aj sp. zn. 9Sžsk/116/2018 zo dňa 29. januára 2020 a sp. zn. 9Sžsk/16/2019 zo dňa 29. januára 2020, v ktorých bolo konštatované, že na právoplatné rozhodnutie o zániku povinného poistenia bol krajský súd povinný pri preskúmaní rozhodnutia o predpísaní poistného prihliadnuť.

V nadväznosti na uvedené zdôraznila, že nakoľko vo veci vzniku povinného poistenia žalobkyne ako SZČO bolo už raz právoplatne rozhodnuté, krajský súd nemôže pri otázke uznania, resp. neuznania námietky premlčania túto skutočnosť opomínať. Na podporu daného

15. S poukazom na uvedené naďalej trvala na tom, že k premlčaniu práva Sociálnej poisťovne predpísať žalobkyni poistné za sporné obdobie vzhľadom na § 147 ods. 2 zákona č. 461/

17. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadrila podaním zo dňa 24. novembra 2020. 18. Vo vzťahu k odvolávke žalovanej na viaceré rozhodnutia, v zmysle ktorých otázka vzniku, resp. zániku povinného poistenia nemôže byť predmetom konania o predpísanie poistného, nakoľko táto už bola vyriešená, uviedla, že s uvedeným názorom nesúhlasí, a to s poukazom na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2019. Tvrdila, že predmetné rozhodnutie zásadným spôsobom korigovalo názor žalovanej na vznik, resp. zánik povinného poistenia držiteľov licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Zdôraznila, že z pohľadu predmetného rozhodnutia Veľkého senátu je potrebné hľadieť aj na predchádzajúce deklaratórne rozhodnutie vo veci vzniku povinného poistenia žalobkyne, ktoré je síce po formálnej stránke právoplatné, ale s poukazom na neskoršie rozhodnutie Veľkého senátu po materiálnej stránke nesprávne. S ohľadom na túto skutočnosť, ako aj na § 131 SSP mala za to, že súd v záujme výkladu e ratione legis nemá prihliadať na rozhodnutia týkajúce sa údajného vzniku povinného poistenia žalobkyne od 01. júla 2005, ale má túto otázku vyriešiť v konaní samostatne. 19. Zároveň vyjadrila nesúhlas s názorom žalovanej, že v prípade žalobkyne sa právo predpísať poistné nepremlčuje. V tejto otázke sa plne stotožnila s názorom krajského súdu a uviedla, že s poukazom na obdobné konania iných dotknutých osôb vo veci licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je vo veci žalobkyne zrejmé, že úmysel žalobkyne nebol vyhnúť sa plateniu sociálneho poistenia, žalobkyňa bola dobromyseľná, nakoľko nevedela, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe by jej teoreticky mohla zakladať povinnosť prihlásiť sa na povinné poistenie, túto licenciu nikdy nevyužívala a vždy si plnila odvodové povinnosti riadne a včas. Dodala, že obdobné konania preukázali, že právne názory na charakter licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe neboli a nie sú jednoznačné, a to už vôbec nie je v roku 2005, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z.z."), ktorý zaviedol licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Tvrdenie žalovanej, že v prípade žalobkyne sa predpísanie poistného nepremlčuje z dôvodu, že sa žalobkyňa neprihlásila na poistné, považovala za nesprávne, nezohľadňujúce súčasné právne názory na povahu licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, a nezohľadňujúce spomínanú dobromyseľnosť žalobkyne. 20. Navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú zamietol.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 23.

25. Z dôvodovej správy k zákonu č. 423/2020 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorý v článku XX. novelizoval aj zákon č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že zákonodarca vo vyššie citovanom odseku 2 upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé" veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí.

. .§ 152a zákona v znení neskorších predpisov. . .". V ostatnom rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 03. augusta 2017 podľa § 178 ods. 1 písm. a/, bod ôsmy a § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z žalobkyni predpísal poistné na nemocenské poistenie, starobné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity za obdobie od júla 2005 do júna 2006 v sume 1.609,20 eur. Neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia prvostupňového orgánu je príloha. 27.

Predmetný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne následne napadla kasačnou sťažnosťou, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/16/2018 zo dňa 26. septembra 2018 zamietol. 28. Krajský súd pri rozhodovaní o zrušení rozhodnutia žalovanej vychádzal zo skutočnosti, že nebolo možné prihliadnuť na rozhodnutia, ktorými bolo určené, že žalobkyni vzniklo sociálne poistenie dňa 01. júla 2005, nakoľko tieto sú rozhodnutiami deklaratórnymi, navyše deklarujúcimi právny stav, ku ktorému správne orgány dospeli nesprávnym výkladom právnych predpisov, čo je zjavné z uznesenia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.

03. augusta 2017. 29. Žalovaná v kasačnej sťažnosti namietala nesprávne právne posúdenie z dôvodu, pre ktorý došlo k zrušeniu jej rozhodnutia, teda, že nedošlo k premlčaniu práva Sociálnej poisťovne predpísať poistné pre nesplnenie povinnosti prihlásiť sa na povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie k 01. júlu 2005 zo strany žalobkyne. Kasačný súd sa s touto námietkou v celom rozsahu stotožnil.

31. Podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Sociálna poisťovňa predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba neodviedla poistné vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume. Ak suma dlžného poistného v úhrne je nižšia ako 5 eur, Sociálna poisťovňa dlžnú sumu nepredpíše.

Otázka vzniku (trvania) povinného dôchodkového poistenia a povinného nemocenského poistenia, preto bola uvedeným rozhodnutím právoplatne vyriešená. 33. Žalobkyňa, v súdnom konaní zastúpená advokátom, žiadala v žalobe preskúmanie a zrušenie rozhodnutia o predpísaní poistného. Argumenty, ktoré v správnej žalobe zo dňa 28. júna 2019 uviedla, však smerujú proti rozhodnutiu o vzniku poistenia, ktorý v tomto konaní preskúmavať nemožno, keďže uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, pričom žalobkyňa využila zákonnú možnosť uvedené rozhodnutie napadnúť správnou žalobou, ktorú Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 14Sa/11/2017-41 zo dňa 19. decembra 2017 ako nedôvodnú zamietol. Následne tiež kasačnú sťažnosť podanú proti tomuto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/16/2018 zo dňa 26. septembra 2018

35. Nad rámec kasačného konania považuje kasačný súd za potrebné poukázať na to, že otázka, či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. má charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z., bola opätovne predložená na rozhodnutie Veľkému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

36. Veľký senát v tomto rozhodnutí vo vzťahu k otázke povinnosti žalovanej skúmať pôvod príjmu z podnikania žalobcu, ktorý dosiahol vykonávaním činnosti, na ktorú sa vzťahuje povolenie na vykonávanie činnosti v zmysle ustanovenia § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. vyslovil právny názor, že „povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, nie je posudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/

37. V zmysle § 466 ods. 3 SSP je právny názor, vyjadrený v rozhodnutí Veľkého senátu pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Kasačný súd preto konštatuje, že žalobkyňou uvedené rozhodnutie Veľkého senátu sp.zn. 1Vs/1/2019, na závery ktorého tiež nadviazal krajský súd, podľa ktorého licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nie je povolením v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z., je už prelomené.

39. Nakoľko správny súd nielenže konštatoval nesprávne právne posúdenie postavenia žalobkyne ako SZČO na účely sociálneho poistenia, tiež sa dopustil pochybenia, keď právoplatné rozhodnutie žalovanej vo veci vzniku poistenia označil za rozhodnutie deklaratórneho charakteru, z ktorého dôvodu na toto nebolo možné prihliadnuť. Napokon tiež nesprávne vyhodnotil otázku premlčania práva Sociálnej poisťovne predpísať poistné. Vyššie uvedené pochybenia predstavujú dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. 40. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 41. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, vec prejednať v medziach podanej žaloby, posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu vo svetle kasačným súdom konštatovaných záverov a vo veci znovu rozhodnúť. 42. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 43. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. novembra 2022