9Sžsk/13/2019

1. Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom č. k. 28Sa/10/2018-48 zo dňa 04. decembra 2018 postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/ SSP zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") zrušil rozhodnutie žalovanej č. 25780-3/2018-BA zo dňa 02. marca 2018 a vec žalovanej vrátil na ďalšie konanie. Úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie č. 11357-1/2017/-LM zo dňa 19. septembra 2017, v spojení s oznámením o oprave č. 11357-2/2017-LM zo dňa 16. októbra 2017, ktorým pobočka Liptovský Mikuláš rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO")

Správny súd videl pochybenie zo strany správnych orgánov v tom, že sa nezaoberali podstatnou námietkou vyslovenou žalobkyňou týkajúcou sa podania RL FO - odhláška a tvrdenia, že už nebude vykonávať činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby. Správny orgán sa podľa názoru správneho súdu mal zaoberať existenciou žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby a posudzovať jej príjmy po roku 2009, teda na základe akého výkonu práce tento príjem dosiahla, aby bolo možné posúdiť správne otázku výkladu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Napadnuté rozhodnutie žalovanej je tak podľa správneho súdu vydané v rozpore so zákonom z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

Jedinou takouto podmienkou je oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu). V danom prípade pokladal za nesporné, že žalobkyni po zrušení jedného z takýchto oprávnení, a to povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ktoré jej bolo vydané Žilinským samosprávnym krajom (ďalej len „ŽSK") rozhodnutím zo dňa 23. augusta 2006, zostalo v platnosti ďalšie oprávnenie, a to konkrétne licencia podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

poistenia. Teda pokiaľ táto licencia nebola zrušená, v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/ 2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa na žalobkyňu hľadelo ako na SZČO. Zdôraznil, že na uvedenom nič nemení, že žalobkyňa o tejto skutočnosti nemala vedomosť, že si neuvedomila, že táto licencia je stále v platnosti, a že nevykonávala na základe tejto licencie žiadnu reálnu prax. Na postavenie SZČO totiž zákon nevyžaduje, aby na základe tohto povolenia bola aj prax vykonávaná. V tomto ohľadne súd žalobnú námietku žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodnú. 5. Ďalej sa zaoberal tým, či žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe vzniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. Stotožnil sa s právnym záverom žalovanej, že samotné nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá takejto osobe povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie. Toto postavenie sa nadobúda, až keď výška príjmu z podnikania alebo

6. Taktiež dal do pozornosti, že v danom prípade žalobkyňa nespochybňuje, že bola samostatne zárobkovo činnou osobou do 31. januára 2009, teda platila odvody ako SZČO do tohto dátumu, teda za celé roky 2007 a 2008. Čo sa týka roku 2009, podľa zisteného skutkového stavu do 31. januára 2009 podnikala ako SZČO na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydaného ŽSK (ktoré jej bolo zrušené dňa 31. januára 2009). Po 31. januári 2009 už na základe tohto povolenia ako SZČO nemohla podnikať, pretože toto povolenie bolo týmto dňom zrušené. Z výpisu zo Sociálnej poisťovne nachádzajúceho sa v správnom spise vyplýva, že od 01. februára 2009 žalobkyňa bola vedená ako zamestnanec odvádzateľa U. N. A., I..W..V.. Od 01. februára 2009 jej však stále platila licencia L1A, na základe ktorej mohla rovnako podnikať ako SZČO. Podľa jej tvrdenia

7. Preto dospel k záveru, že sa musí jednať o príjem z licencie L1A. Nie je postačujúce, aby bola zistená len suma príjmu SZČO, z ktorej nie je zrejmé, či takto dosiahnuté príjmy vôbec boli dosiahnuté z podnikania na základe licencie. Správny súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovanej uvedeným vo vyjadrení k žalobe, že nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosiahla príjem, ale je rozhodujúca skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.

licencie. 8. Mal teda za to, že žalovaná nesprávne posúdila výšku dosiahnutého príjmu za rok 2009, keď vychádzala z celého príjmu žalobkyne uvedeného vo výpise z daňového priznania žalobkyne za rok 2009. Vyslovil, že bolo potrebné zistiť, či príjmy uvedené v daňovom priznaní v roku 2009 boli dosiahnuté po 31. januári 2009, t.j. po dátume, kedy došlo k zrušeniu povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia.

Z výpisu daňového priznania, ktorým disponuje žalovaná, nevyplýva oddelenie jednotlivých príjmov dosiahnutých do 31. januára 2009 a od 01. februára 2009.

10. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Nesúhlasila s právnym názorom prezentovaným v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu a tento považovala za nesprávny, i naďalej zastávala názor, že žalobkyni, ktorá bola v spornom období držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A/ZA/0613/05), nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby dňa 31. decembra 2010. Namietala, že povinné poistenie vzniká, resp. zaniká len z dôvodov taxatívne ustanovených v § 21 zákona č. 461/ 2003 Z. z., t.j. až po naplnení dôvodov ustanovených zákonom, pričom vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO cit. zákon spája s dosiahnutím ustanovenej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatne zárobkovou činnosťou podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z., pričom § 21 zákona č. 461/2003 Z. z. neustanovuje,

Zdôraznila, že rozhodujúca je len tá skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá spĺňa právnu definíciu SZČO na účely sociálneho poistenia, dosiahla v rozhodujúcom roku príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z., pričom sa vychádza z príjmu, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Dodala, že zákon č. 461/2003 Z. z. neukladá žalovanej vo vzťahu k tejto otázke skúmať, z akých úkonov, a na základe akého výkonu práce dosiahla SZČO príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti.

Vo vzťahu k uvedenému dala do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27Sa/3/ 2017 zo dňa 15. augusta 2017. 12. Napokon poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa dosiahla v rozhodujúcom období príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z. relevantný pre vznik, resp. trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, teda povinné poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe jej dňa 31. januára 2009 nezaniklo, ale trvalo aj naďalej po tomto dni, a to až do dňa 31. decembra 2010.

2018. Poukázala na to, že zákonodarca účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý žalobkyni z licencie L1A neplynul. Uviedla, že žalovaná v konaní nepreukázala, že žalobkyňa po 31. januári 2009 dosahovala príjmy ako SZČO. V tejto súvislosti upriamila

sp. zn. II. ÚS 426/2012, podľa ktorého pri výklade pojmov podľa § 5 a § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. je potrebné uprednostniť výklad materiálny. Mala za to, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe oprávňuje držiteľa na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, avšak licencia nezakladá štatút SZČO. Žalobkyňa uviedla, že nikdy nevykonávala samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár na základe licencie Slovenskej lekárskej komory na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Vytýkala žalovanej, že vôbec nevzala do úvahy, že samostatnou zdravotníckou praxou sa rozumie poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia. 15. Žalobkyňa súhlasila s tým, že prihláška alebo odhláška zo sociálneho poistenia sama osebe nemôže zakladať vznik alebo zánik povinnej účasti na sociálnom poistení, nakoľko tieto nastávajú priamo zo zákona. V nadväznosti na uvedené však mala za to, že je povinnosťou žalovanej skúmať, či prihláška alebo odhláška je dôvodná (či odhláškou je preukázaný skutkový stav, ktorý má následok zánik poistenia) a rozhodnúť o tom. Nepovažovala za pravdivé tvrdenie žalovanej, že neexistuje rozhodnutie o zániku poistenia žalobkyne ku dňu 31. januára 2009. Na základe žalobkyňou podanej odhlášky, po ktorej preskúmaní dospela príslušná pobočka Sociálnej poisťovne k záveru, že sú naplnené podmienky zániku poistenia, bolo vyznačením v spise rozhodnuté o zániku poistenia k 31. januáru 2009. 16. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiadala, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

17. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa § 11 písm. h/ SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach.

18. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti žalovanej je potrebné vyhovieť. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané v bodoch 3 až 6 vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/ 2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. januára 2009 alebo trvalo aj

čase. 19. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť z nasledovných dôvodov.

21. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/ 2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona e. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b/] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c/]."

Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b/].

Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A") nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.

nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie.

Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. 26. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe.

kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania

Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou LlC. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je

mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.".

Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z."

L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a/, b/, d/ až f/ zákona č. 461/2003 Z. z.

30. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/ 2003 Z. z.

32. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

35. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia" podľa § 21 ods. 4 písm. b/, za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

. . . ." túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení. 37.

že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona." 38. Ústavný súd v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov."

slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). 41. Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu" a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní

42. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 43. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

názoru veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím ústavného súdu žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. V prípade žalobkyne ako držiteľky licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľka tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

49. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, ustáliť zásadné otázky nastolené v konaní, vzťahujúce sa na prejednávanú vec, v ich intenciách posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutím a postupom prvostupňového správneho orgánu, a to v súlade s názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, a napokon vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd opätovne o nároku na náhradu trov konania vrátane nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 50. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 21. septembra 2022