9Sžsk/133/2020

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol v máji 2018 v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru a bol zaradený v oddelení cudzineckej polície v W.i Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru.

záznamu svoje stanovisko, uviedol, že na tejto adrese sa zdržiava a nevie, prečo je v potvrdení uvedené niečo iné. 3. Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície W. Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (po zrušení dvoch predošlých rozhodnutí) rozhodnutím z 31. júla 2019 č. PPZ-HCP-BB1-2019/003854-031 priznalo žalobcovi za obdobie od 31. mája do 11. júna 2018 nemocenské len vo výške polovice výšky, ktorá by mu patrila podľa § 8 zákona č. 328/2002 Z. z. Vyšlo zo zistenia, že žalobca porušil liečebný režim tým, že sa v čase neschopnosti nezdržiaval na adrese uvedenej v potvrdení, čo má podľa § 6 ods. 8 cit. zák. za následok zníženie priznaného nemocenského.

rozsudkom č. k. 30 Sa 16/2019-102. Vyšiel zo zistenia, že miesto, kde sa žalobca zdržiaval, zistila svedkyňa N. pri telefonátoch, žalobca však mal túto zmenu oznámiť sám iniciatívne. Neuznal žalobcov argument, že potvrdenie o neschopnosti nesprávne vypísala sestra, pretože žalobca si ho mal skontrolovať. Slovo „detto“ znamenalo, že sa mal žalobca zdržiavať na rovnakej adrese ako adresa trvalého pobytu.

Keďže kontrolujúci policajti už vedeli, že sa žalobca nachádza na inej adrese než v mieste svojho trvalého pobytu, neporušili § 80 ods. 8 cit. zák. tým, že kontrolu nevykonali aj na tomto mieste. Správny súd zdôraznil, že žalobca už v čase lekárskeho vyšetrenia vedel, že sa bude zdržiavať inde než v mieste trvalého pobytu, takže nešlo o žiadnu nepredvídanú zmenu, ktorú by nebol mohol ihneď oznámiť. Žalobca mal vedieť, kde sa musí zdržiavať a aké následky má porušenie tejto povinnosti, takže ho o tom nadriadený nemusel osobitne poučovať.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší napadnuté rozhodnutie a vec sa vráti žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Kasačná sťažnosť predstavuje z veľkej časti opakovanie námietok, ktoré žalobca vznášal počas celého konania: 1. kontrola dodržiavania liečebného režimu bola vykonaná v rozpore s § 80 ods. 6 a 8 zákona č. 328/2002 Z. z.; 2. žalovaný nevyvrátil vysvetlenie žalobcu, prečo inú adresu neoznámil nadriadenému skôr; 3. nebol spoľahlivo zistený skutkový stav, ako sa v potvrdení o práceneschopnosti vyplňovala adresa, kde sa žalobca bude zdržiavať; 4. kontrola vedela, že žalobca sa zdržiava na inej adrese než je uvedená na potvrdení; 5. adresa v W. nie je adresou pobytu žalobcu, nebol povinný ju hlásiť, len sa tam zdržiaval a zdravotnej sestre to uviedol; 6. v čase kontroly žalobca nevedel, že na potvrdení je vypísaná nesprávna adresa, objektívne sa o tom dozvedel až v prebiehajúcom správnom konaní, ale zmenu adresy nahlásil telefonicky, kontrola o tom vedela a prišla tam za ním; 7. kolegyňa potvrdila, že jej v telefonáte adresu oznámil. Žalobca uzavrel, že neporušil ani liečebný režim, ani žiadnu služobnú povinnosť, a žiadne porušenie mu ani nebolo preukázané. Záverom namietol, že za rovnaké porušenie bol postihnutý aj disciplinárne, preto zníženie nemocenských dávok odporuje zásade ne bis in idem. 7. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť, pretože súhlasil s napadnutým rozsudkom.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

9. Predmetom prerokúvanej veci je nepriznanie nemocenského žalobcovi v plnej výške podľa § 6 ods. 8 zákona č. 328/2002 Z. z. Podľa citovaného ustanovenia policajt, ktorý počas trvania dočasnej neschopnosti poruší liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom, má odo dňa porušenia liečebného režimu nárok na nemocenské vo výške polovice sumy nemocenského podľa § 8 cit. zákona, teda polovice zo 70 % čistého denného služobného platu. Podľa § 113 ods. 2 písm. f) cit. zákona je poberateľ dávky sociálneho zabezpečenie povinný dodržiavať liečebný režim, určený ošetrujúcim lekárom a zdržiavať sa na adrese uvedenej v potvrdení o dočasnej neschopnosti. V prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalobca bol od 30. mája 2018 uznaný za dočasne práceneschopného, rovnako nie je sporné, že sa od tohto dátumu nezdržiaval v mieste svojho trvalého pobytu, ale v W. Táto skutočnosť bola zistená 31. mája 2018, odkedy mu príslušný služobný úrad znížil nemocenské v zmysle cit. § 6 ods. 8 zákona č. 328/2002 Z. z.

Preto nie je podstatné, či poberateľ vedel alebo nevedel, že sa miesto, kde sa zdržiava, nezhoduje s miestom uvedeným na potvrdení. Z rovnakého dôvodu je nepodstatná aj námietka, že žalovaný nedokázal nepravdivosť tvrdenia žalobcu o tom, ako bola adresa na potvrdení vypísaná.

V tomto smere aj kasačný súd považuje význam slova „detto“ („to isté, rovnaké“) za dostatočne jasný, osobitne človeku s vysokoškolským vzdelaním, akým je aj žalobca. 11. Ďalej správny súd správne odkázal na závery orgánov verejnej správy, podľa ktorých žalobca odlišnú adresu neoznámil svojmu nadriadenému ihneď a z vlastnej iniciatívy, ako to predpokladá § 48 ods. 3 písm. w) zákona č. 73/1998 Z. z. To, že sa žalobca zdržiava na inej adrese, zistila až svedkyňa N., keď sa snažila zadovážiť podpis žalobcu na potvrdení o dočasnej neschopnosti. Názor žalobcu, že takýmto spôsobom vyhovel povinnosti podľa citovaného ustanovenia, je v priamom rozpore s účelom tohto ustanovenia, ktorým je zabránenie zneužívania dočasnej práceneschopnosti. Len ťažko si možno predstaviť naplnenie tohto účelu, ak by sa za bezodkladné oznámenie malo považovať oznámenie až potom, keď sa o miesto pobytu začína zaujímať služobný úrad. 12. Žalobca namietal tiež, že sa mu príslušníci, ktorí vykonávali kontrolu podľa § 80 ods. 3

V prerokúvanej veci však žalobca poskytol kontrolujúcim policajtom vyjadrenie dobrovoľne, bez toho, aby akokoľvek namietal, že na kontrolu nie sú oprávnení. Preto im nemožno vytýkať, že sa mu nepreukázali oprávnením, ktoré podľa obsahu administratívneho spisu nepochybne mali.

Je všeobecne známe, že v reálnom svete sa jedna fyzická osoba nemôže súčasne nachádzať na dvoch rôznych miestach; túto všeobecnú skutočnosť tak podľa § 34 ods. 6 Správneho poriadku a § 122 SSP netreba ani nijako dokazovať. Len čo teda kontrolujúci zistili, že žalobca sa fyzicky nachádza na inej adrese (o čom svedčí úradný záznam, ktorý o tom spísali), bolo tým vylúčené, aby sa súčasne nachádzal na adrese uvedenej v potvrdení, a preto bolo zbytočné, aby tam šli vykonať kontrolu.

porušenia tak môže byť aj okolnosť, že poberateľ bol fyzicky navštívený a videný na inom mieste, než na ktorom sa podľa tohto ustanovenia mal zdržiavať.

vec. Kasačný súd sa vecne stotožňuje so záverom správneho súdu, že obe žalobcom citované rozhodnutia (10 Sžso 3/2015 a 3 Sžnč 5/2008) sa týkajú skutkového stavu, ktorý sa odlišuje od skutkového stavu v tu prerokúvanej veci.

Samotné zníženie nemocenského žalobcu napriek tomu, že z toho istého dôvodu bol disciplinárne potrestaný, tak nemožno považovať za rozporné so zákonom č. 328/2002 Z. z. Podľa čl. 50 ods. 7 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Ústava tak v citovanom ustanovení zaručuje len ochranu pred opakovaným stíhaním za ten istý trestný čin, pričom tento pojem treba s ohľadom na iné ustanovenia ústavy (napr. čl. 49), ako aj čas jej prijatia chápať v tom zmysle, v akom ho používal právny poriadok v čase schválenia ústavy, teda ako čin trestný podľa Trestného zákona (k týmto pravidlám interpretácie ústavných pojmov porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2018). Disciplinárne potrestanie podľa zákona č. 73/1998 Z. z., ani zníženie nemocenského podľa § 6 ods. 8 zákona č. 328/2002 Z. z. nie sú odsúdeniami za trestný čin ani oslobodeniami spod obžaloby, preto ich súbeh citované ustanovenie nevylučuje.

slobôd. Takou medzinárodnou zmluvou je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vrátane jeho dodatkových protokolov. Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva pritom vykladá pojem „trestný čin“ širšie než len trestné činy v zmysle trestného práva. Za dvojité potrestanie za ten istý trestný čin však ani táto judikatúra nepovažuje súbeh disciplinárneho potrestania a odňatia (zníženia) nároku na sociálne (napr. dôchodkové) dávky z toho istého dôvodu (porov. v tomto zmysle rozhodnutie ESĽP z 18. októbra 2005, Banfield proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 6223/04). Preto nemožno akceptovať ani námietku žalobcu, že by napadnuté rozhodnutie porušovalo zásadu ne bis in idem.