9Sžsk/144/2018

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 26. júla 2018, č. k. 18Sa/5/2018-75 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej z 12. decembra 2017, číslo 38526-3/2017-BA (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“), ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica z 28. marca 2017, číslo: 379-29/2017-PB (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal najmä v intenciách § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), 21 ods. 1, a § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov bol v súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu

Registračným listom FO - odhláškou zo dňa 2. januára 2008 sa z neho odhlásil ku dňu 31. decembra 2007. Rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja z 16. novembra 2007 č. TSK/2007/ 04907/zdrav.-2 došlo (na návrh žalobcu) dňom 31. decembra 2007 k zrušeniu povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie v špecializovanom odbore gynekológia a pôrodníctvo) s tým, že od 1. januára 2008 bude v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pokračovať obchodná spoločnosť D., v ktorej bude žalobca vykonávať funkciu odborného zástupcu. Žalobca bol zároveň držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár č. L1A/TN/0403/05 zo dňa 24. augusta 2005. V roku 2006 dosiahol žalobca celkové príjmy vo výške 2.420.958,- Sk, v roku 2007 dosiahol žalobca celkové príjmy vo výške 4.707.396,- Sk, pričom za rok 2008 žalobca nepodal daňové priznanie, nakoľko v danom roku nedosiahol zákonom požadovaný príjem. Prvostupňový správny orgán rozhodol o nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného

ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. Žalobca ďalej dôvodil, že „. . .samotná držba licencie SLK typu „A“ žalobcom nemá vplyv na zánik tohto poistenia k 31.12.2007 a nespôsobuje ani to, že by poistenie malo zaniknúť až dňa 30.06.2009.“. Navrhol, aby krajský súd druhostupňové rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby krajský súd uznesením priznal správnej žalobe odkladný

. .nakoľko žalobca popri licencii L1C disponoval aj licenciou L1A, ktorá nebola nevyhnutná na výkon činnosti odborného zástupcu v pracovnom pomere.“. V ďalšom dôvodil, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) sa považuje za oprávnenie na výkon činnosti podľa osobitného zákona (§ 3 ods. 4 písm. c) v spojení s § 10 a § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov) zakladajúce status samostatne zárobkovo činnej osoby pre potreby ustanovenia § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.. Uviedol, že na veci nič nemení fakt zrušenia povolenia na poskytovanie zdravotníckeho povolania Trenčianskym samosprávnym krajom, podanie odhlášky zo sociálneho poistenia k dátumu 31. december 2007 a následné vykonávanie funkcie zodpovedného zástupcu v pracovnom pomere k obchodnej spoločnosti D. Za podstatnú pre ďalšie trvanie poistenia považoval existenciu platnej licencie L1A.

. .zákon neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo o prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch.“. Z uvedeného vyvodil, že za daných okolností (okolnosti prejednávanej veci) je prvostupňové rozhodnutie v poradí prvým rozhodnutím vo

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

Poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso27/2010 z 1. júla 2010, sp. zn. 9Sžso/7/2012 z 24. apríla 2013 a sp. zn. 9Sžso/122/2015 z 26. júla 2017 ako aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 63/2012 a II. ÚS 426/2013 s odkazom na ktoré dôvodil, že pre posúdenie žalobcu ako samostatne zárobkovo činnú osobu pre účely sociálneho poistenia je potreba súčasného naplnenia dvoch podmienok - formálnej podmienky (ktorou je držba oprávnenia na výkon činnosti) a materiálnej podmienky (ktorou je možnosť vykonávania činnosti a dosiahnutie požadovaného príjmu). Uviedol, že licencia L1A sama o sebe nezakladá okrem oprávnenia aj reálnu možnosť vykonávania činnosti, nakoľko tú je možné vykonávať výlučne na základe dohody s iným poskytovateľom. 7. Žalobca ku kasačnej sťažnosti priložil čestné vyhlásenie žalobcu, v súvislosti s ktorým v kasačnej sťažnosti uviedol, že pri predložení odhlášky z povinného sociálneho poistenia ústne

. .odhlásenie SZČO z povinného poistenia treba chápať ako celok, keďže ani prihlásenie sa nedialo osobitne pre každú z činností, naviac keď L1A licencia nebola ani teoreticky vykonávaná.“. Následne uzavrel, že „. . .samotnou držbou L1A nemožno pokladať žalobcu za poskytovateľa, a teda žalobca nemohol mať po 31.12.2007 postavenie SZČO, keďže odhláškou z povinného poistenia ako SZČO urobil vyhlásenie o tom, že ďalej nebude a nemieni podnikať ako SZČO, čo potvrdzujú následne vykonané ďalšie kroky, t. j. vyššie uvedené odovzdanie čísla IČO a DIČ.“.

rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, žalobca navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 9. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním z 8. októbra 2018, v ktorom uviedla, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie druhostupňového rozhodnutia. Poukázala na dôvodovú

. .vo vzťahu k novelizovanému zneniu § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov ide len o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s definovaním poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Upravuje sa, že aj fyzická osoba, ak má vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo vydanú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, tak ide o podnikateľa.“. Ďalej uviedla, že zastáva právny názor, že na výkon zdravotníckeho povolania v spoločnosti D., od 1. januára 2008, nebol žalobca povinný mať licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A), ktorá sa považuje za oprávnenie podľa osobitného predpisu, ale licenciu na výkon funkcie odborného zástupcu L1C. V súvislosti s kvalifikáciou odhlášky uviedla, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že odhlášku zo sociálneho poistenia je možné považovať za vyhlásenie fyzickej osoby na účely § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. V závere navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

11. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané v bodoch 3 až 5 vyššie) a právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2007 alebo až dňa 30. júna

čase. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., a svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil.

13. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok 1Vs/3/2019“). Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021.

15. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C.

Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti).

16. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.

nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie.

17. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v

kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely

právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax.

komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom

18. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je

19. Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku č. k. 1Vs/3/2019 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia;

oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). 21. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie.

a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

„od . . . . .“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

„a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona. 24. Ústavný súd v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia).

Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí (1Vs/3/2019) dôsledne zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v odôvodnení tohto rozhodnutia. 27. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2006 bol vo výške 2.420.958,- Sk a za rok 2007 bol vo výške 4.707.396,- Sk, išlo teda o sumu (v oboch rokoch) vyššiu ako zákonom stanovená hranica 91.200,- Sk resp. 97.200,- Sk. Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z

28. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až dňa 30. júna 2009, rozhodla správne a v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím ústavného súdu. Žalobca, ako držiteľ licencie L1A, mal postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Zároveň bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Tvrdenie žalobcu, že ako držiteľ licencie L1A, túto nevyužíval, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna

30. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie podnet. Rozhodnutie, či súd preruší konanie z dôvodu podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, tak patrí výlučne do pôsobnosti súdu.

32. Právne závery ohľadom (pôvodne medzi účastníkmi konania sporných) právnych otázok tak už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021 (vo veci ústavnej sťažnosti Rvp 361/2021), bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a zrozumiteľné. Kasačný súd z uvedeného dôvodu návrh žalobcu na prerušenie konania s poukazom na to, že na ústavnom súde bola podaná aj iná (ďalšia) ústavná sťažnosť v obdobnej právnej veci, nevyhodnotil ako dôvodný.

33. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa ustanovenia § 461 SSP zamietol.