9Sžsk/16/2021
ECLI:SK:NSSSR:2021:5019200114.2
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 26Sa/17/2020
- IČS
- 5019200114
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu v 1. rade: X. S. Ś., bytom XX-XXX X., X. XX, Z. X., v 2. rade: REPRUF, s.r.o., so sídlom 022 01 Čadca, Palárikova 76, IČO: 47237198, obaja právne zastúpení JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom Kuzmányho 18, 010 01 Žilina, Slovenská republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12621-4/2019-BA, zo dňa 15.01.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 26Sa/ 17/2020-95 z 09.09.2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 26Sa/17/2020-95 zo dňa 09.09.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 26Sa/17/2020-95 z 09.09.2020 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 12621-4/2019-BA, zo dňa 15.01.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, ktorá rozhodnutím č. 49974-1/ 2013-CA zo dňa 04.12.2013 rozhodla tak, že žalobcovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., dňa 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy. 2. V odôvodnení rozsudku krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Stotožnil sa s právnym názorom žalovanej, že v prípade, ak bol žalobca v 1. rade prihlásený do registra
Sociálnej poisťovne na základe prihlášky od určitého dátumu a následne bolo preukázané, že definitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo potrebné rozhodnúť o zániku povinných poistení, a tým formálne ukončiť registráciu žalobcu v 1. rade v sociálnom systéme na území Slovenskej republiky.
Na vydanie tohto rozhodnutia mal podľa názoru krajského súdu žalovaný dostatok skutkových podkladov, a preto mu nič nebránilo vydať toto rozhodnutie. Zdôraznil, že žalovaná nevydala napadnuté rozhodnutie podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorých sa určuje uplatniteľná legislatíva. Mal za to, že ak žalovaná v napadnutom rozhodnutí vychádzala zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bola viazaná, len odstránila rozpor, ktorý bol daný podaním prihlášky. Námietku žalobcov ohľadom aplikovania záverov Veľkého senátu správneho kolégia NS SR v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018 vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže v predmetnej veci nešlo o zhodnú situáciu.
3. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade krajský súd konštatoval, že v správnej žalobe namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca - žalobcu v 1. rade, pričom z ustanovenia § 187 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobca má povinnosť uvádzať tvrdenia o porušení svojich subjektívnych práv a nikoho iného. Mal za to, že v administratívnom ani súdnom konaní pritom nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 2. rade. Uzavrel, že žalobca v 2. rade nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý, a preto bolo potrebné žalobu žalobcu v 2. rade zamietnuť. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca v 1. rade. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu. Mal za to, že žalovaná prekročila svoju právomoc, keď vydala preskúmavané rozhodnutie. Žalobca poukázal na čl. 13 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré vylučujú právomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď zotrval na tvrdení, že žalovaná mala oprávnenie vydať preskúmavané rozhodnutie. Krajskému súdu tiež vytkol, že sa nezaoberal preukázaním, resp. existenciou dohody (písomnej alebo ústnej) medzi ZUS a žalovanou. Zdôraznil, že v danej veci ide o zánik poistenia, nie o jeho nevznik alebo o vznik. Kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania, vrátane kasačného. 5. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že s rozsudkom krajského súdu súhlasí a žiada, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.
S poukazom na povinnosť viesť register poistencov, vo svojom vyjadrení poukázala aj na svoju povinnosť zosúladiť skutkový stav veci so stavom právnym. Argumentovala, že vydaným rozhodnutím (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím) len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi v 1. rade ako zamestnancovi zaniklo povinné poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky dňa
31.05.2013. Zdôraznila, že v danom prípade nerozhodovala o období, v ktorom ZUS určila poľskú legislatívu, ale o období, v ktorom žalobca v 1. rade podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.
6. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“) začne činnosť 1. augusta 2021.
7. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.
8. Podľa § 11 písm. h) SSP najvyšší správny súd rozhoduje o kasačných sťažnostiach. 9. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t.j. veciach, ktoré neboli právoplatne skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky do 01.08.2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude ako súd kasačný, konať a rozhodovať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu v 1. rade je dôvodná.
11. Podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
12. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 13. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
14. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
15. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
16. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia.
Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 17. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
18. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. 19. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
20. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
21. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
22. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou. 23.
Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.
24. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.
25. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti. 26. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
27. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa. 28. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
29. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je a) nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva,
b) dôchodkové poistenie, a to starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia, c) úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania, d) garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa osobitného predpisu 2a) a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len „príspevky na starobné dôchodkové sporenie“) nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, e) poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.
30. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 31. V konaní nebolo sporné, že žalobcom v 1. rade je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
32. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je.
Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i., aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.
33. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.
V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS. 34. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa (zo dňa 04.12.2013) vyplýva, že výsledky kontroly realizovanej u žalobcu v 2. rade dňa 26.02.2013 nepreukázali, že žalobca v 1. rade reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom, v dôsledku čoho podľa názoru prvostupňového správneho orgánu, mu povinné poistenie zaniko dňa 31.05.2013 podľa
slovenskej legislatívy. 35. Z predloženého spisového materiálu zároveň vyplýva, že poľská inštitúcia sociálneho poistenia až v januári 2014 zaslala žalovanej oznámenie týkajúce sa určenia príslušnej legislatívy podľa čl. 13 základného nariadenia vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade, z ktorého (okrem iného) vyplýva, že tento od 01.06.2013 podlieha v rámci sociálneho poistenia poľskej legislatíve na základe čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Zároveň v oznámení s poukazom na formulár A1 z 01.08.2012 (vydaný slovenským správnym orgánom) ZUS prízvukuje, že slovenská legislatíva sa na žalobcu vzťahuje v období od 01.06.2012 do 31.05.2013.
36. Vzhľadom na uvedené, kasačný súd konštatuje, že v čase rozhodovania prvostupňového správneho orgánu príslušná inštitúcia miesta bydliska žalobcu v 1. rade o uplatniteľnej legislatívne ešte nerozhodla. Z odôvodnenia predmetného prvostupňového rozhodnutia pritom vyplýva, že závery správneho orgánu o zániku sociálneho poistenia žalobcu v 1. rade podľa slovenskej legislatívy, vychádzajú z hmotnoprávneho posúdenia, ktoré žalovanej neprináleží, nakoľko na takéto posúdenie je oprávnená len inštitúcia bydliska. 37. Žalobca v 1. rade tak dôvodne namietal, že na vydanie napadnutých rozhodnutí žalovaná nemala právomoc. Rovnako dôvodne namietal, že pokiaľ sa krajský súd stotožnil s názorom žalovanej, že táto mala na vydanie rozhodnutia dostatok skutkových podkladov a preto nič nebránilo vydaniu jej rozhodnutia, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
38. Neobstojí tiež argument žalovanej, že v danom prípade bolo potrebné odstrániť následky nesprávnej registrácie žalobcu v 1. rade v registri poistencov a napadnutým rozhodnutím len deklarovala skutočnosť, že došlo k zániku povinného poistenia žalobcu v 1. rade, pričom rozhodovala za obdobie, v ktorom tento podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.
39. Z formulára A1 vystaveného dňa 17.09.2012 vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade sa od 01.06.2012 uplatňujú právne predpisy členského štátu (Slovenskej republiky) do 31.05.2013, ktoré skutočnosti boli účastníkom od počiatku známe. Platnosť, resp. relevantnosť daného potvrdenia (formulára) (ako vyplýva z predloženého spisového materiálu) nebola pritom vôbec spochybnená, resp. sporná. Rozhodnutie žalovanej, v ktorého odôvodnení poukazuje na zánik poistenia podľa slovenskej legislatívy práve k 31.05.2013 je tak nadbytočným. 40.
Kasačný súd zdôrazňuje, že pokiaľ v prejednávanej veci došlo k právoplatnému určeniu poľskej legislatívy, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a teda tiež právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených má inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. Ako už kasačný súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Preto, ak je právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.
41. Medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Poľskej a Slovenskej republiky prebehla v zmysle relevantných koordinačných pravidiel komunikácia o uplatniteľnej legislatíve v oblasti sociálneho poistenia zamestnanca s výsledkom, že sa na neho vzťahuje legislatíva sociálneho poistenia Poľskej republiky od 01.06.2013. Táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, aby rozhodovala (04.12.2013), či žalobcovi zaniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, pretože jej právomoc konať a rozhodovať o sociálnom poistení žalobcu v 1. rade nie je daná.
42. Kasačný súd považoval určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle koordinačných nariadení za relevantné. Zdôrazňuje, že nakoľko sa určenie poľskej legislatívy (medzi príslušnými inštitúciami určenými koordinačným nariadením) stalo konečným, Sociálna poisťovňa nemá právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.
43. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Keďže došlo k právoplatnému určeniu legislatívy Poľskej republiky (čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia), iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.
44. Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu v 1. rade vyhodnotil ako dôvodnú a postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
45. Na uvedený záver kasačného súdu nemá vplyv ani správny právny záver krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade, ktorý (ako relevantne vyhodnotil už krajský súd) namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, v dôsledku čoho bolo potrebné konštatovať, že žalobca v 2. rade nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby.
46. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne podľa § 467 ods. 3 SSP krajský súd. 47. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 15. decembra 2021