9Sžsk/19/2021

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo 17. decembra 2020, č.k. 6Sa/4/2020-28, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ zákona č. 162/2015 Z.z.

2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 104 ods. 1,6, § 195 ods. 1,3, § 196 ods. 6,7, § 209 ods. 1,4 zákona č. 461/2003 Z.z., článku 1 písm. j/, článku 1 písm. k/, článku 61 ods. 1,2, článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, článku 11 ods. 1,2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

4. Po preskúmaní veci dospel krajský súd k záveru, že správne orgány nedostatočne vykonali dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov, alebo štátov Európskeho hospodárskeho priestoru podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia a pre prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, bolo potrebné vykonať dôsledné dokazovanie, pre objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií postupu podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (v nadväznosti na článok 11 ods. 1), a až potom právne ustáliť, či bolo možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Správne orgány dostatočne nezisťovali, či došlo, respektíve nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec nezisťovali úmysel žalobcu objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu vo Veľkej Británii počas tam vykonávaných dôb zamestnania zachovať alebo nezachovať si prioritne pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej republiky.

Bez náležitého zistenia skutkového stavu nedôsledne posúdili centrum záujmu žalobcu a následne vec uzavreli s tým, že pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Z vykonaného dokazovania a bez toho, aby bol žalobca vypočutý, ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie teda dospeli oba správne orgány k predčasným záverom.

čase nezamestnanosti v domovskom členskom štáte. 5. V tomto smere poukázal na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne žalobca nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov, ako je to v prípade žalobcu.

konanie. 7. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 167 ods. 1 SSP).

8. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 9. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).

Slovensku. Právny zástupca žalobcu dňa 18. septembra 2019 oznámil, že žalobca sa nezúčastní ústneho vypočutia, pretože sa opätovne nachádza v zahraničí a hľadá si tam zamestnanie, t.j. žalobca túto možnosť nevyužil. V konaní o dávke v nezamestnanosti žalovaná vychádzala z objektívnych skutočností plynúcich z formulára U002 z 22. mája 2019, údajov uvedených v žalobcom podanej žiadosti o dávku v nezamestnanosti zo 14. decembra 2018 a v podrobnom vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo 14. decembra 2018; rovnako bolo prihliadnuté na všetky dokumenty, ktoré žalobca predložil v konaní o predmetnom nároku a súčasne boli v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia zohľadnené aj informácie družky žalobcu. K poukazu krajského súdu na formulár U002 z 22. mája 2019, ktorý bol súčasťou administratívneho spisu žalovanej v anglickom jazyku bez doslovného prekladu v slovenskom jazyku, v dôsledku čoho ho súd považoval za nepreskúmateľný, žalovaná aj s odkazom na § 105 ods. 2 písm. c/ SSP uviedla, že bola povinná v súdom stanovenej

Formálna štruktúra formuláru je však štandardizovaná a všeobecne prijímaná. Ani v priebehu dávkového konania nebol obsah formulára sporný, nezrozumiteľný, či žalobcom akokoľvek spochybňovaný. 11. Ďalej vyjadrila nesúhlas so záverom krajského súdu, že v administratívnom konaní nebolo dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia a takéto dokazovanie je potrebné vykonať v priebehu ďalšieho konania. Uviedla, že dňa 14. augusta 2019 požiadala príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Veľkej Británie.

12. K poukazu krajského súdu na skutočnosť, že žalovaná nezisťovala úmysel žalobcu objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu vo Veľkej Británii, žalovaná aj s odkazom na článok 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia uviedla, že úmysel dotknutej osoby (vrátane dôvodov, ktoré ju viedli k pobytu a k zamestnaniu v zahraničí) považuje za rozhodujúci v prípade, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, čo nie je prípad žalobcu. Dodala, že ani úmysel a ani dôvody odchodu do zahraničia nie je možné považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace o bydlisku dotknutej osoby.

V tomto smere odkázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sa/5/2018 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/ 38/2017. 13. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti má žalovaná za to, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti bol dôsledne zistený skutkový stav veci a bolo bez pochybností preukázané, že žalobca si počas dlhoročného pobytu vo Veľkej Británii vytvoril svoje bydlisko na tomto území, kde sústredil stredisko svojich životných záujmov.

Košiciach (sp. zn. 2Sa/49/2018, sp. zn. 1Sa/50/2018), Krajského súdu v Trnave (sp. zn. 20Sa/ 13/2019), Krajského súdu v Trenčíne (sp. zn. 18Sa/4/2019, sp. zn. 25Sa/17/2019, sp. zn. 28Sa/ 6/2019, sp. zn. 25Sa/41/2019, Krajského súdu v Nitre (sp. zn. 23Sa/16/2020, sp. zn. 23Sa/50/ 2020). 14. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

15. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej nevyjadril.

IV.

Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 18. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

20. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 22. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

25. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ SSP zrušil rozhodnutie žalovanej z 12. decembra 2019, Číslo: 62549-7/2019-BA, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská Nová Ves zo 07. júna 2019, Číslo: 4714/2019-SN-DvN a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaná rozhodnutím z 12. decembra 2019 postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo 07. júna 2019, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa článku 61 Základného nariadenia.

Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

30. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 31. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

33. Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska.

34. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

37. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo 07. júna 2019 [žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán a aj s ohľadom na dĺžku a trvalosť prítomnosti na území Veľkej Británie, tiež situáciu žalobcu vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ďalej rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu, jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná ako aj charakter členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, dospela k záveru, že za bydlisko žalobcu v zmysle úniovom bolo potrebné považovať Veľkú Britániu].

Slovenskej republiky. 40. V tejto súvislosti najvyšší správny súd uvádza, že konanie pred správnym orgánom sa nerozdeľuje prísne do dvoch navzájom oddelených konaní, ale tak konanie pred prvostupňovým, ako aj odvolacím orgánom tvorí jeden celok navzájom prepojených konaní. Z obsahu oboch správnych rozhodnutí jasne vyplýva, aké skutočnosti vzali správne orgány v úvahu pri ustaľovaní záveru, že bydlisko (centrum záujmov) žalobcu sa nachádza v inom členskom štáte - vo Veľkej Británii. Najvyšší správny súd poukazuje na to, že bydliskom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely Vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod

41. V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Tiež nebolo sporné, že v zmysle ním vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov v spojení s vyplnenou žiadosťou o dávku v nezamestnanosti sa žalobca zdržiaval na území Veľkej Británie, a to od 30. októbra 2009 do 28. novembra 2018, t.j. viac ako 9 rokov s tým, že počas tohto pobytu mal iba jeden pracovný pomer (vedúci tímu), tento bol dohodnutý na dobu neurčitú a tento bol ukončený z vlastného podnetu žalobcu.

42. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve vo Veľkej Británii. Samotná skutočnosť, že žalobca sa na Slovensku v roku 2017 na základe darovacej zmluvy uzavretej medzi jeho rodičmi na jednej strane ako darcami a žalobcom a jeho priateľkou ako obdarovanými na strane druhej stal spoluvlastníkom nehnuteľnosti - rodinného domu ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo žalobcovi zachované na Slovensku.

rozhodujúcom čase vo Veľkej Británii. Odhliadnuc od uvedeného, v prípade, ak by posudzovanie úmyslu malo pre tu prejednávanú vec relevanciu, najvyšší správny súd uvádza, že aj úmysel dotknutej osoby nie je možné chápať iba v rovine hypotetickej, ale samotný prejav dotknutej osoby musí vychádzať aspoň čiastočne z reálneho základu; inak povedané aj slovami Súdneho dvora Európskej únie sa musí úmysel posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti a okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko v určitom mieste samo osebe nestačí na účely uplatnenia uvedeného odseku 2 článku 11 Vykonávacieho nariadenia (C-255/13 I proti Health Service Executive). V predmetnej veci žalobca ako dôvod návratu na Slovensko uviedol, že si chce na Slovensku založiť rodinu.

Pokiaľ žalobca namietal, že trvalý pobyt má stále evidovaný na Slovensku, najvyšší správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom (zákon č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný, neodzrkadľujúci realitu.

vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na

44. K poukazu krajského súdu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2013, sp. zn. 7Sžso/5/2012, ktorý vo vecne (nie skutkovo) obdobnej veci dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, keď v administratívnom konaní správne orgány nesplnili riadne povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či v tej veci vystupujúca žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle článku 1 písm. j/ Základného nariadenia v spojení s článkom 11 Vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov a priateľa či iných osôb, najvyšší správny súd uvádza, že v tu prejednávanej veci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci vychádzajúc primárne zo skutočností, uvádzaných samotným žalobcom.

2003 Z.z. Rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Rovnako súdu nič nebránilo, aby žalovanú dodatočne vyzval na zabezpečenie prekladu príslušného formulára a ďalších listín. 46. Z dôvodov uvedených vyššie, najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 47. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 48. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 49. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. novembra 2021