9Sžsk/24/2020

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“, resp. „správny súd“) rozsudkom č. k. 25Sa/ 4/2018-82 zo dňa 30. januára 2020, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), zrušil rozhodnutie žalovanej č. 45056-3/2017-BA zo dňa 28. novembra 2017 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Správny súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu účelne vynaložených trov konania v plnom rozsahu.

. . zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2008.“ nahradila textom: „nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. apríla.2006, ale zaniklo dňa 30. júna.2008.“. V ostatnom prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaná uviedla, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia typu A) je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a zakladá právne postavenie SZČO na účely sociálneho poistenia. Žalobkyni bola Slovenskou lekárskou komorou vydaná dňa 27. mája 2005 licencia č. L1A/ZA/0248/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Licencia bola zrušená ku dňu 10. mája 2017. Napriek skutočnosti, že žalobkyni bolo povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení č. ŠKL 96/ 01113 dňom 30. apríla 2006 zrušené, mala táto na účely sociálneho poistenia právne postavenie SZČO aj po tomto dátume, pretože mala naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti

pokračuje. 3. Správny súd vyhodnotil, že v predmetnom konaní bola zásadnou právna otázka, či samotnú držbu licencie L1A je možné stotožňovať s vykonávaním činnosti v zmysle ust. § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. a touto otázkou sa žalovaná nezaoberala, resp. sa nezaoberala otázkou, či žalobkyňa v rozhodnom období vykonávala činnosť lekára ako SZČO, nezisťovala, z čoho pochádzali príjmy odôvodňujúce posudzovať ju ako SZČO na účely splnenia povinnosti byť povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenou osobou v rozhodnom období, nakoľko žalobkyňa v tomto rozhodnom období zo samostatnej držby licencie typu L1A nijaký príjem

II. Kasačná sťažnosť žalovanej proti rozsudku správneho súdu

6. Sťažovateľka sa nestotožnila s právnym názorom krajského súdu, že lekár môže vykonávať samostatnú zdravotnícku prax v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení len po zmluvnom

Taktiež žiadne ustanovenie uvedeného zákona nevyžaduje na výkon činnosti na základe licencie L1A uzavretie zmluvy/ dohody s iným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. 7. Sťažovateľka s poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. uviedla, že na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe je potrebná jedine licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, nevyžaduje sa ďalšie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, vydané Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky alebo v rámci preneseného výkonu štátnej správy samosprávnym krajom, resp. zmluva s iným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.

Samotná licencia sa považuje za oprávnenie na výkon alebo prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 písm. a) druhý bod zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. S poukazom na uvedené sťažovateľka naďalej zastáva právny názor, že žalobkyňa aj po 30. apríli 2006 spĺňala definíciu SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pretože aj po 30. apríli 2006 bola držiteľkou oprávnenia na vykonávanie činnosti

9. Sťažovateľka uviedla, že postupom Sociálnej poisťovne nedošlo k porušeniu procesných práv žalobkyne, ktorá mala možnosť „obhájiť svoje práva prípadne povinnosti a záujmy“ v rámci odvolacieho konania, mala právo nazerať do spisov a robiť si z nich výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotoviť fotokópie. Žalobkyňa dňa 30. mája 2017 podala voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu odvolanie. Žalovaná poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (sp. zn. 7Sžso/20/2010, sp. zn. 1Sžsk/22/2017) a vyjadrila názor, že pobočka Sociálnej poisťovne nekonala v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení, ak žalobkyni osobitne neoznámila začatie konania vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia.

11. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP), na ktorý prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu SR podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal v rozsahu námietok žalovanej bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky je dôvodná.

V ostatnom prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov ich ďalej neopakuje a len na ne poukazuje.

14. Kasačný súd v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu dospel k inému právnemu záveru ako správny súd, a to z nasledovných dôvodov: 15. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 z 30. novembra 2021.

. .„Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)]. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b)]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné

17. Vo vzťahu k otázke, či licenciu L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. možno považovať za oprávnenie na výkon činnosti predpokladanej v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, najvyšší súd ustálil, že „pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Po splnení zákonných

Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí.

Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia

starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.

. . .“Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku alebo trvania takého poistenia. V tejto súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003

účinnom od 01. januára 2008 do 31. decembra 2008, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť

držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej

. .“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení .

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca nezveril takúto právomoc Sociálnej poisťovni, a preto nemôže prešetrovať príjmy poistencov, a pri svojej činnosti vychádza výlučne z podkladov, ktoré zabezpečuje Finančné riaditeľstvo Slovenskej

príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010.“ 20. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Vs/3/2019, konštatoval: .

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opätovne pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Tu je potrebné osobitne zdôrazniť, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu.

Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

21. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné. 22. Skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia Žilinského samosprávneho kraja č. 02242/2006/OZ zo dňa 21. februára 2006, ktorým žalobkyni ku dňu 30. apríla 2006 zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore dermatovenerológia, bola i naďalej držiteľkou licencie č. L1A/ZA/0248/05 vydanej Slovenskou lekárskou komorou s účinnosťou od 27. júna 2005 na výkon samostatnej

presiahli zákonom ustanovenú sumu 82.800,00 Sk a príjmy účastníčky konania z podnikania za rok 2006 (325.338,00 Sk) presiahli zákonom ustanovenú sumu 91.200,00 Sk. Žalobkyňa daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2007 nepodala. Žalovaná teda rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. apríla 2006, ale zaniklo dňa 30. júna 2008, keďže v zmysle § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské a dôchodkové postenie zaniká 30.6. kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý príjem SZČO nebol vyšší ako zákonom stanovená suma (v danom prípade to bol rok 2007, kedy žalobkyňa nepodala daňové priznanie). Žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z.. V prípade žalobkyne ako držiteľky licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa licenciu L1A nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. 23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd kasačné námietky sťažovateľky, ktorými namietala nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP vyhodnotil ako dôvodné, keďže tieto námietky spochybnili vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 24. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu opätovne sa vecou zaoberať, ustáliť zásadné otázky nastolené v konaní, vzťahujúce sa na prejednávanú vec, v ich intenciách posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutiami a postupom prvostupňového správneho orgánu a to v súlade s názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí a vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd opätovne o nároku na náhradu trov konania, vrátane nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 25. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.