9Sžsk/27/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Michala Novotného (sudca spravodajca) a členiek JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jany Martinčekovej vo veci žalobcu: L.. P. F., nar. XX. L. XXXX, W. XXXX/XX, U., zastúpeného: JUDr. Andrea Hauptvogelová Hudcovičová, advokátka, A. Hlinku 58/81, Piešťany, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 14. februára 2018 č. 24794-3/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 48 Sa 7/2018-139 z 15. októbra 2018 takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 48 Sa 7/2018-139 z 15. októbra 2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím z 30. mája 2006 s účinnosťou od 1. júla 2006 povolil tejto spoločnosti prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii (okrem iného) v kategórii lekár v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo s tým, že žalobca bude jej odborným zástupcom. Tým istým rozhodnutím zrušil skoršie povolenie pre žalobcu z 13. októbra 1994. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto

príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9) cit. zák. Z údajov poskytnutých daňovým riaditeľstvom pobočka zistila, že žalobcov príjem klesol prvýkrát pod zákonom stanovenú hranicu až v roku 2007, a preto jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 30. júna 2006.

príjmy dosiahol. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, ktoré zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby bez ohľadu na to, či ju aj aktívne využíval. Zdôraznila, že § 185 ods. 4 cit. zák. nekonkretizuje, ktorým úkonom pobočky sa začína konanie, a preto je možné za prvý úkon považovať aj vydanie rozhodnutia, pokiaľ pobočka disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zákon č. 461/2003 neustanovuje lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, resp. zániku povinného poistenia v spornom prípade v zmysle

4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP. Stotožnil sa so žalovanou, že licencia L1A potrebná na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa považuje za oprávnenie, na základe ktorého bol žalobca oprávnený vykonávať zárobkovú činnosť podľa § 5 zákona č. 461/ 2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010. Podľa neho však účasť žalobcu na sociálnom poistení vzniknúť nemohla, pretože nikdy na základe tejto licencie nevykonával zárobkovú činnosť a nemal z nej príjmy podľa § 21 ods. 1 cit. zák. Formálna držba licencie L1A nemohla napĺňať materiálnu podmienku, opačným názorom by došlo k popretiu účelu zákona č. 461/2003 Z. z., ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. Ďalej uviedol, že cit. zák. explicitne neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na výkon činnosti a príjem mala výlučne na základe toho oprávnenia, ktoré zaniklo. Preto správny súd vykladal ustanovenie § 21 ods.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Naďalej zastáva názor, že licencia L1A predstavuje oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., čím žalobcovi zakladala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Držiteľ tejto licencie je tak oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z., pričom nie je podstatné, na základe akého oprávnenia tieto príjmy v rozhodujúcom roku dosiahol. To vyplýva aj z § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý neupravuje vznik, resp. zánik povinného poistenia vo vzťahu ku každému oprávneniu osobitne a príjmy dosiahnuté na základe oprávnenia bližšie nešpecifikuje. Nakoľko žalobca dosiahol v rozhodnom období za rok 2005 a 2006 príjem presahujúci zákonom stanovenú hranicu podľa § 138 ods. 10 cit. zák., splnil všetky podmienky nevyhnutné na vznik povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. Zdôraznila, že ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. sa aplikujú rovnako na všetky slobodné povolania a ani lekárov z nich nemožno vynímať. 6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Pridržal sa svojej predchádzajúcej argumentácie, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu nezakladala status samostatne zárobkovo činnej osoby. Licenciu nevyužíval a nikdy nemal záujem na základe nej poskytovať zdravotnú starostlivosť. Z objektívnych dôvodov ani nemohol, nakoľko nie je možné, aby bol poskytovateľom zdravotnej starostlivosti vo vlastnom zariadení a súčasne vykonával zdravotnícke povolanie, na základe licencie L1A u iného poskytovateľa na rovnakom mieste. Využíval výlučne licenciu L1C, ktorej vydanie, bolo ale podmienené vydaním licencií L1A a L1B. Zdôraznil, že súdy nie sú viazané doslovným znením zákona a môžu sa od neho odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, k čomu odkázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

9. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie v tomto konaní vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.).

Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia.

Ako zdôraznil aj správny súd v napadnutom rozsudku, zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z.z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného). Postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj vznik alebo zánik jej povinného poistenia podľa § 21 cit. zák. nastáva vtedy, ak sú splnené príslušné zákonné podmienky.

Vyšší osobný mzdový bod sa prejaví vo vyššom priemernom osobnom mzdovom bode (§ 63 cit. zák.), ktorý vstupuje do výpočtu starobného dôchodku (§ 66 ods. 1 cit. zák.). Práve z tohto dôvodu je dôležité, aby vznik a zánik povinného poistenia neboli viazané na subjektívne činitele (predstavy poistenca o charaktere jeho činnosti), ale na objektívne okolnosti, a aby žalovaná mohla kedykoľvek odstrániť spornosť, ktorá by v týchto otázkach mohla vzniknúť.

Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému

12. V ňom veľký senát formuloval právny názor, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára,

13. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa viackrát citovaného § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod, aby sa od nich podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor žalobcu, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia. Táto licencia podľa citovaného ustanovenia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať

15. Ako už bolo viackrát zdôraznené, postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2010 nezáviselo od toho, či určitá osoba svoje oprávnenie na podnikanie využívala alebo nie, ale len od toho, či ho mala alebo

Rovnako nie je podstatné, či držiteľ takéhoto povolenia zároveň vykonával rovnakú alebo obdobnú činnosť v pracovnom pomere alebo inom právnom vzťahu. Ako však zdôraznil už správny súd, licencia L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. oprávňuje na výkon zdravotníckeho povolania. Rovnako na tento výkon oprávňuje aj povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa § 11 cit. zák. Takéto povolenie podľa § 12 ods. 2 písm. a) cit. zák. bolo možné vydať fyzickej osobe, ak má licenciu L1B na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 68 ods. 1 písm. b) cit. zák. Právnickej osobe ho podľa § 12 ods. 3 písm. a) bolo možné vydať, len ak mala určeného odborného zástupcu s licenciou L1C na výkon činnosti odborného zástupcu podľa § 68 ods. 1 písm. c) cit. zák. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 578/2004 Z. z., ale nevyplýva, žeby vydanie uvedených licencií bolo súčasne podmienené vydaním licencie L1A na výkon samostatnej zdravotnej praxe tak, ako to uvádza žalobca.

16. Z citovaných ustanovení, ako aj samotného § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. vyplýva, že každá z troch spomínaných licencií oprávňovala jej držiteľa na iný spôsob výkonu zdravotníckeho povolania. Cit. zákon, pritom ale neustanovuje, že lekárovi, ktorý má zároveň vydanú licenciu na výkon odborného zástupcu a poskytuje zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení - právnickej osobe, zaniká alebo sa prerušuje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo sa rušia jej účinky. Naopak, táto licencia zostáva naďalej platná a dovoľuje lekárovi voľne si vyberať, či v konkrétnom prípade poskytne zdravotnú starostlivosť na jej základe alebo prostredníctvom určitého zdravotníckeho zariadenia.

17. Lekár, ktorý bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak, bol podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení mohla podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti klesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 zákona cit. zák. Žalovaná v tu prerokúvanej veci zistila, že žalobca za rok 2007 nepodal daňové priznanie a jeho príjem prvý krát klesol pod zákonom stanovenú hranicu práve v tomto roku. Jeho povinné poistenie, preto nemohlo zaniknúť 30. júna 2006 ako deklaroval v odhláške.

IV. Záver

18. Správny súd, tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že ním došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, a preto jeho rozsudok sám vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). 19. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí. 20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 6. júla 2022