9Sžsk/32/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: A.. P. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. Č.. XXX, XXX XX P., právne zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47238232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 35570-2/2018-BA zo dňa 19. marca 2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 48Sa/10/2018-73 zo dňa 12. novembra 2018, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave, č.k. 48Sa/10/2018-73 zo dňa 12. novembra 2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

29.02.2008, ale zaniklo až dňa 30.06.2010. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni bola náhrada účelne vynaložených trov konania priznaná v plnom rozsahu.

29.02.2008. Obsahom administratívneho spisu bolo tiež preukázané, že žalobkyňa v roku 2007 dosiahla príjmy z podnikania vo výške 37144,06 eur (1119002,00 SKK) a v roku 2008 dosiahla príjmy z podnikania vo výške 10502,26 eur (316391,00 SKK).

3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 5 citovaného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2010, § 14 ods.1 písm. b/ citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2010, § 21 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010, § 21 ods. 4 písm. b) v znení účinnom do 31.12.2010, § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 a ust. § 195 ods. 3 citovaného zákona, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach, za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti S.s.p. a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 4.

Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy nevyužívala a nemala z nej žiadne príjmy, pretože tieto skutočnosti žalovaná, napriek tvrdeniu žalobkyne, nerozporovala. 5. Krajský súd súhlasil s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie alebo na výkon zdravotníckej praxe na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z.) a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne však zastával názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A

6. Krajský súd v tejto súvislosti zastával názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. decembra 2010 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). V danom prípade žalobkyňa nepotrebovala licenciu L1A na výkon činností, ktoré vykonávala v pracovnoprávnom vzťahu.

Inak povedané nemala z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení nemohla iba na základe formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni z licencie L1A nikdy

8. Krajský súd, vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa priklonil k teleologickému výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti.

nevyužívala. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá.

Poukázal na to, že uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A.

Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť krajský súd zastával názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 29.02.2008 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení.

Alebo inak ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 29.02.2008, výlučne na základe príjmu dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia. Takýto záver je

Rovnako sa krajský súd nestotožnil s námietkou žalobkyne, že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise. Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa je držiteľkou licencie L1A rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania.

v konaní a preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR krajský súd zastával názor, že toto je na daný, konkrétny prípad nepoužiteľné, pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanie je špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo takmer po uplynutí desiatich rokov a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO vrátane povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 29.02.2008. V danom prípade, je však obsahom administratívneho spisu preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda so žalobkyňou komunikovala a vyzývala ju na predloženie konkrétnych dokladov, pričom žalobkyňa všetky požadované doklady nepredložila a následne bolo vydané prvostupňové

komunikovala. Z uvedeného dôvodu zastal krajský súd názor, že v danom konkrétnom konaní nedošlo k porušeniu zásady súčinnosti podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, pričom žalobkyni bola poskytnutá možnosť predkladať Sociálnej poisťovni, pobočka Dunajská Streda potrebné

posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu bude mať povahu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca. Za danej situácie sa správny súd priklonil a to z dôvodov uvedených v bodoch 52 a 53 rozsudku k právnemu názoru, výsledkom ktorého je zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovanej.

II. Kasačná sťažnosť žalovanej proti rozsudku krajského súdu

16. Uviedla, že priamo zo zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) (§68 ods. 1 písm. a) je oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie (§3 ods. 4 písm. c) a poskytovať zdravotnú starostlivosť (§4 písm. b) v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zák. č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. 17. Žalovaná nesúhlasila s názorom krajského súdu, že účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení sa za predpokladu, že fyzická osoba disponuje dvoma oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu.

za predchádzajúci kalendárny rok) Okrem uvedenej systematickej interpretácii je pri logickej potrebné, podľa žalovanej, prihliadať na aj na princíp logického výkladu právnej normy lege non distinquente nec nostrum est distinquere t.j. nerozlišuje sa to, čo zákon sám nerozlišuje. V súlade s uvedeným zastávala žalovaná názor, že zákon č. 461/2003 v znení účinnom do 31. decembra 2010 v ust. § 21 ods. 1 upravuje príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 v znení alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bez toho aby rozlišoval na základe akého oprávnenia bol daný príjem dosiahnutý. Rozhodujúca je len tá skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá spĺňa právnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, dosiahla v rozhodujúcom roku príjem podľa ust. § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 595/2003 Z. z. 18. Žalovaná zotrvala na právnom názore, že žalobkyni po zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia Trnavským samosprávnym krajom dňom 29.

2010 a zároveň v rozhodujúcom období, t. j. v roku 2006, 2007 ako aj v roku 2008 dosiahla z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti príjem, ktorý prekročil zákonom stanovenú hranicu. Povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni zaniklo podľa ust. § 21 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. až dňa 30. júna 2010, vzhľadom na to, že v rozhodujúcom období, t. j. v roku 2009 dosiahla z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti príjem, ktorý prekročil zákonom stanovenú hranicu. Žalobkyňa formálnu aj materiálnu rovinu oprávnenia splnila. Prípadné rozhodnutie držiteľa licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe fakticky nevyužívať túto licenciu pre účely zárobkovej činnosti, nemá pre kvalitatívnu stránku statusu SZČO právnu relevanciu. 19. Žalovaná skonštatovala, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, v ktorom sú právne normy kogentného charakteru, a preto je povinná striktne dodržiavať ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z. vo vzťahu ku všetkým účastníkom právnych vzťahov sociálneho zabezpečenia tak, aby nedošlo k diskriminácii určitej skupiny, resp. jednotlivcov

povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby dňa 29.februára 2008, ale zaniklo dňa 30.júna 2010.

Žalobkyňa nikdy nevykonávala samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár na základe licencie SLK na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Vytýkala žalovanej, že vôbec nevzala do úvahy, že samostatnou zdravotníckou praxou sa rozumie poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia. 22. Žalobkyňa súhlasila s tým, že prihláška alebo odhláška zo sociálneho poistenia sama osebe nemôže zakladať vznik alebo zánik povinnej účasti na sociálnom poistení, nakoľko tieto nastávajú priamo zo zákona. V nadväznosti na uvedené však mala za to, že je povinnosťou žalovanej skúmať, či prihláška alebo odhláška je dôvodná (či odhláškou je preukázaný skutkový stav, ktorý má následok zánik poistenia) a rozhodnúť o tom. Nepovažovala za pravdivé tvrdenie žalovanej, že neexistuje rozhodnutie o zániku poistenia žalobkyne ku dňu 29.02.2008. Na základe žalobkyňou podanej odhlášky, po ktorej preskúmaní dospela príslušná pobočka Sociálnej poisťovne k záveru, že sú naplnené podmienky zániku poistenia, bolo vyznačením v spise rozhodnuté o zániku poistenia k 29.02.2008. 23. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiadala, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

IV. Konanie pred kasačným súdom

25. Podľa ust. § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 26. Podľa ust. § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

28. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 48Sa/10/2018-73 zo dňa 12. novembra 2018, ktorým krajský súd rozhodnutie žalovanej č. 35570-2/2018-BA zo dňa 19.03.2018 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

30. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č. 35570-2/2018-BA zo dňa 19.03.2018, ktorým podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Dunajská Streda č. 8739-1/2018-DS zo dňa 11. januára 2018, podľa ktorého žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 29.02.2008, ale zaniklo až dňa 30.06.2010

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.).

Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

33. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, nevykonal v súlade s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 461/

34. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 35. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

poistenie dňa 30.júna 2010 a nie 29. februára 2008. Kasačný súd túto spornú otázku považoval za zásadnú, a preto predovšetkým na ňu zameral svoju pozornosť. 39. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k opačnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovanej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na ust. § 462 ods. 1 S.s.p. dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: .

potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti).

prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.

Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A

Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa stotožňuje s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe

kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou.

samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania.

42. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp.zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uvádza nasledovnú

43. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs 3/2019, zo dňa 24. novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b/, § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods.1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: .

V tejto súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.

uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto

odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru , t. j. „od .

môže zaniknúť tromi spôsobmi: - podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo - podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.08. 2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo - odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie,

. .povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, Sociálna poisťovňa v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona.

Pokiaľ teda zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym a personálnym vybavením, možno dovodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnosti Sociálnej poisťovne. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A, prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov [§ 6 ods. 1 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov] vo výške vyššej ako je uvedená v § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenie vznikne, resp. trvá

. . . . . .“Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opätovne pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Tu je potrebné osobitne zdôrazniť, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu.

Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“

rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľ licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., keď v prípade žalobkyne ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľ tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

49. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutiami a postupom prvostupňového správneho orgánu a to v súlade s názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí a vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd opätovne o nároku na náhradu trov konania vrátane o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 S.s.p.).

V Bratislave dňa 27. apríla 2022