9Sžsk/32/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200341.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 12Sa/3/2020
- IČS
- 3020200341
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: R. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.. W. Č.. XXXX/ X, M., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska č. 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.j. UPS/US1/ SSVOPHNSSD/SOC/2020/451-0036 Sp zo dňa 15. októbra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 12Sa/3/2020-34 z 28. januára 2021, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . Žalovanému náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 12Sa/3/2020-34 z 28. januára 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu proti rozhodnutiu Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2020/451-0036 Sp zo dňa 15. októbra 2020 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“).
2. Preskúmavaným rozhodnutím bolo zmenené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, č. TN1/OHNNVaŠSD/SOC/2019/12629-58 zo dňa 07.05.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci vrátenia pomoci v hmotnej núdzi poskytnutej vo vyššej sume ako patrila podľa § 25 ods. 6 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci v hmotnej núdzi“).
3. Krajský súd mal za preukázané, že žalobca má priznaný Sociálnou poisťovňou invalidný dôchodok, ktorý sa na posúdenie pomoci v hmotnej núdzi považuje za príjem (v zmysle § 4 ods. 3 písm. c) zákona o pomoci v hmotnej núdzi sa za príjem sa nepovažuje 25 % z invalidného dôchodku) a preto nemožno konštatovať, že žalovaný nevychádzal zo spoľahlivo a úplne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný postupoval v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 25Sa/40/2019-42 zo dňa 23.07.2020 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23.07.2020“) a odstránil nedostatky, ktoré mu boli vytknuté. V napadnutom rozhodnutí je jasne a zrozumiteľne vyjadrené, že sa žalobcovi ukladá určitá povinnosť, je v ňom uvedená identifikácia osoby, ktorú správny orgán zaväzuje k ukladanej povinnosti a je vyjadrený aj obsah ukladanej povinnosti vrátiť poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi v konkrétne určenej sume na sume na konkrétny účet. Žalovaný odôvodnil zmenu rozhodnutia, ktorá bola daná zmenou právnej úpravy, kedy odvolanie už nemá odkladný účinok.
Podľa krajského súdu sa žalovaný dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu ohľadne aplikácie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. 4. Podľa názoru správneho súdu bolo rozhodnutie žalovaného vydané na základe účinného právneho predpisu, vydal ho orgán, ktorý na to bol zo zákona oprávnený, vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, je preskúmateľné a zrozumiteľné, zistenie skutkového stavu bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo oparenia, nie je v rozpore s administratívnymi spismi, nedošlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Preskúmavané rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, je v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené a úplné, žalovaný sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie veci, podrobne rozobral skutkový stav, vyplývajúci z obsahu administratívneho spisu, ktorý správne právne vyhodnotil a dal odpovede na všetky relevantné námietky.
Podľa krajského súdu neobstojí ani žalobcom namietaný rozpor s dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, nakoľko jeho realizácia je daná zákonmi Slovenskej republiky. 5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, pretože má za to, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Sťažovateľ namietal rozpor preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu s Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, napr. v čl. 9, čl. 20, čl. 19 a iné, najmä čl. 28.
Z dôvodu vrátenia pomoci v hmotnej núdzi jeho príjem nedosahuje výšku životného minima, čím sa cíti byť diskriminovaný v zabezpečení primeranej životnej úrovne. Žalobca zdôraznil, že nepriznaním príspevku jeho príjem ani zďaleka nedosahuje výšku životného minima, čím je diskriminovaný v zabezpečení primeranej životnej úrovne. Mal za to, že správne orgány v oboch stupňoch sa jeho prípadom dostatočne nezaoberali po skutkovej a právnej stránke. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne aby zrušil i rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu.
6. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný poznamenal, že sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť z dôvodov, ktoré SSP vylúčil, pretože len proti dôvodom napadnutého rozsudku nie je kasačná sťažnosť prípustná. Žalovaný má za to, že krajský súd riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a z tohto dôvodu navrhol, aby kasačný súd odmietol kasačnú sťažnosť ako neprípustnú, resp. aby zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. 7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného podal písomné stanovisko zo dňa 07.05.2021, v ktorom vyslovil názor, že žalovaný iba opakuje svoje pôvodne uvádzané dôvody a formálne skutočnosti. Mal za to, že sú splnené všetky zákonné predpoklady, aby súd napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušil a jeho návrhu vyhovel.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, preskúmal napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a zistil, že sťažnostné námietky sú nedôvodné a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:
9. Z administratívneho spisu vyplýva, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín bol prostredníctvom systému sociálnych dávok dňa 10.12.2018 upozornený „na nesúlad príjmu z dôchodku zo Sociálnej poisťovne, a to priznaním invalidného dôchodku žalobcovi od 19.02.2016 a jeho vyplácaní“. Žalobca túto zmenu na trvanie nároku na pomoc v hmotnej núdzi v zmysle § 28 ods. 2 písm. a) zákona o pomoci v hmotnej núdzi prvostupňovému správnemu orgánu neoznámil a potvrdenia o dávkach dôchodkového poistenia za roky 2016, 2017 a 2018 úradu preukázal až dňa 11.01.2019 (na základe výzvy č. TNI/OHNNVaŠSD/ SOC/2018/13604-42 zo dňa 10.12.2018). V nadväznosti na zmenu výšky príjmových pomerov žalobcu prehodnotil prvostupňový správny orgán spätne nárok na pomoc v hmotnej núdzi v jednotlivých mesiacoch za obdobie od 01.02.2016 do 31.05.2016 a obdobie od 01.03.2017 do 31.10.2018. Následne bolo vydané preskúmavané prvostupňové rozhodnutie zo dňa 11.01.2019, ktorým prvostupňový správny orgán v zmysle § 25 ods. 6 zákona o pomoci
v hmotnej núdzi uložil žalobcovi povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú vo vyššej sume ako patrila za obdobie od 01.02.2016 do 31.05.2016 a obdobie od 01.03.2017 do 31.10.2018 spolu v sume 1467,90 Eur, zvýšenú o 10% v sume 146,79 Eur, t. j. v celkovej sume 1614,69 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. 10. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 20.08.2019 rozhodol o odvolaní žalobcu a zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že z neho nebolo možné určiť komu sa nejaká povinnosť ukladá, pričom sloveso uložiť bolo v tvare, ktorý evokoval uloženie povinnosti v minulosti a ktorá sa len konštatuje. 11.
Uvedený nedostatok rozhodnutia zo dňa 20.8.2019 konštatoval na základe podanej správnej žaloby žalobcu Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 25Sa/40/2019. Krajský súd v uvedenom rozsudku vytkol žalovanému okrem nezrozumiteľne formulovaného výroku tiež absenciu zdôvodnenia potreby zmeny výroku za situácie, keď žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia odvolacie námietky žalobcu buď zamieta alebo sa k nim nevyjadruje. Správny súd uzatvoril, že po vrátení veci žalovaný o odvolaní žalobcu opätovne rozhodne, pričom sa vysporiada primerane so všetkými jeho odvolacími námietkami a dôvody pre svoje rozhodnutie vysvetlí v odôvodnení svojho rozhodnutia spôsobom nevykazujúcim prvky arbitrárnosti. 12.
V nadväznosti na uvedený rozsudok žalovaný po opätovnom preskúmaní spisovej dokumentácie zistil, že žalobca dňa 23.01.2012 požiadal prvostupňový orgán o pomoc v hmotnej núdzi. Žalovaný sa posudzuje samostatne, je rozvedený, bol v evidencii uchádzačov o zamestnanie naposledy od 03.11.2014 do 20.09.2018, je poberateľom invalidného dôchodku; pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou ustanovený na 45 % percent. Prvostupňový správny orgán poskytoval žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi od 01.01.2012, ktorej výška sa menila na základe zmien rozhodných skutočností a zmien legislatívy; naposledy bola pomoc v hmotnej núdzi vyplácaná v sume 61,60 Eur mesačne. Dňa 10.12.2018 bol úrad upozornený informačným systémom na nesúlad príjmu z dôchodku zo Sociálnej poisťovne, a to priznaním invalidného dôchodku žalobcovi od 19.02.2016. Žalobca ako účastník konania túto skutočnosť úradu v zmysle § 28 ods. 2 písmeno a) zákona o pomoci v hmotnej núdzi neoznámil. V nadväznosti na uvedené úrad vyzval účastníka konania, aby v lehote do 8 dní od doručenia výzvy predložil rozhodnutie o priznaní
invalidného dôchodku zo Sociálnej poisťovne a potvrdenia o vyplatení invalidného dôchodku v jednotlivých mesiacoch od priznania dôchodku až po súčasnosť. Potvrdenia o dávkach dôchodkového poistenia za roky 2016, 2017 a 2018 preukázal úradu dňa 11.01.2019.
V súčinnosti so Sociálnou poisťovňou úrad zistil, že žalobcovi bol vyplatený doplatok na invalidnom dôchodku za obdobie od 19.02.2016 do 09.02.2018 v sume 2155,98 Eur, ani túto skutočnosť žalobca úradu neoznámil. Žalovaný skonštatoval, že na základe takto zisteného skutkového stavu úrad spätne prehodnotil nárok žalobcu na pomoc v hmotnej núdzi v jednotlivých mesiacoch a uložil mu povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú vo vyššej sume ako mu patrila za obdobie od 01.02.2016 do 31.05.2016 a v období od 01.03.2017 do 31.10.2018.
V súlade s právnym názorom krajského súdu žalovaný zmenil výrok rozhodnutia tak, že identifikoval osobu, ktorej sa ukladá povinnosť vrátiť a ktorá je výrokom rozhodnutia viazaná. Uviedol, že dôvodom zmeny výroku bola novela zákona o pomoci v hmotnej núdzi (účinná od 01.01.2019), ktorou bolo ustanovené, že odvolanie pri všetkých rozhodnutiach vo veci pomoci v hmotnej núdzi nemá odkladný účinok (§ 22 ods. 3 cit. zákona) a teda rozhodnutie je vykonateľné momentom oznámenia, resp. doručenia.
K odvolacej námietke žalobcu, že úrad nevychádzal zo spoľahlivo a úplne zisteného skutkového stavu veci žalovaný aj s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 3 cit. zákona uviedol, že zo spisovej dokumentácie je preukázané, že žalobca má priznaný invalidný dôchodok, ktorý sa na posúdenie pomoci v hmotnej núdzi považuje za príjem, pričom za príjem sa nepovažuje 25 % invalidného dôchodku. K námietke žalobcu, že jeho príjem nedosahuje výšku životného minima žalovaný uviedol, že pomoc v hmotnej núdzi sa neposkytuje do výšky súm životného minima, ale sa určuje v zmysle § 15 ods. 1 zákona o pomoci v hmotnej núdzi.
Porovnanie príjmu občana so sumou životného minima slúži len na posúdenie statusu občana, či je alebo nie je v hmotnej núdzi. Povinnosťou štátu je zaistiť subjektom práv istý minimálny sociálny štandard, nie adekvátny životný štandard v súlade s ich požiadavkami, ako je to týmito subjektami niekedy mylne vnímané a požadované. K namietanému porušeniu práv zakotvených v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím žalovaný uviedol, že práva žalobcu porušené neboli, pomoc v hmotnej núdzi mu bola poskytovaná v zmysle záväzných právnych predpisov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/88/2014.
13. Podľa čl. 39 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (24.10.2020) každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.
14. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi v znení účinnom ku dňu 24.10.2020 hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom3) a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem.
15. Podľa § 4 ods. 3 písm. c) citovaného zákona príjem na účely tohto zákona nie je 25% z materského, invalidného dôchodku bez jeho zvýšenia na sumu minimálneho dôchodku, sociálneho dôchodku priznaného z dôvodu invalidity, sirotského dôchodku, vdovského dôchodku a vdoveckého dôchodku, ak vdova alebo vdovec dovŕšil dôchodkový vek, a z vyrovnávacieho príplatku.
16. Podľa § 7 ods. 5 citovaného zákona príjem sa posudzuje v kalendárnom mesiaci, v ktorom sa podala žiadosť o pomoc v hmotnej núdzi, a priebežne počas celého obdobia trvania nároku na pomoc v hmotnej núdzi a jej poskytovania. 17.
Podľa § 25 ods. 6 citovaného zákona fyzická osoba je povinná vrátiť pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok alebo ich časť poskytnuté neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili. Ak fyzická osoba spôsobila, že sa jej poskytovala alebo poskytuje pomoc v hmotnej núdzi, osobitný príspevok alebo ich časť neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili, je povinná vrátiť poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi, osobitný príspevok alebo ich časť zvýšené
o 10 %. 18. Podľa § 28 ods. 2 písm. a) citovaného zákona príjemca je povinný úradu písomne oznámiť do ôsmich dní zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok
19. Podľa § 28 ods. 2 písm. b) citovaného zákona príjemca je povinný na výzvu úradu preukázať požadovanú skutočnosť v lehote určenej úradom. 20. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa odklonil od právneho názoru správneho súdu uvedeného v napadnutom rozsudku.
Pokiaľ ide o zmenu výšky príjmových pomerov žalobcu, prvostupňový správny orgán správne prehodnotil spätne nárok na pomoc v hmotnej núdzi za obdobie od 01.02.2016 do 31.05.2016 a obdobie od 01.03.2017 do 31.10.2018, a to s prihliadnutím na ust. § 4 ods. 3 písm. c) zákona o pomoci
v hmotnej núdzi. V zmysle tohto ustanovenia argumentum a contrario príjmom je 75% jeho invalidného dôchodku. 21. Sťažovateľ samotné spätné prepočítanie nároku na pomoc v hmotnej núdzi nenamietal; jeho sťažnostná námietka tkvela v tom, že jeho príjem nedosahuje výšku životného minima, čím je diskriminovaný v zabezpečení primeranej životnej úrovne v zmysle čl. 28 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Kasačný súd túto sťažnostnú námietku vyhodnotil ako plne nedôvodnú. Najvyšší súd poukazuje na rozsudok sp. zn. 9Sžso/88/2014, v ktorom najvyšší súd konštatuje, že Slovenská republika uznala sociálne a hospodárske práva za hodné ochrany priamo v ústave, tieto však nie sú absolútne a ich konkrétnu realizáciu vymedzujú osobitné zákony, tiež aj zákon o pomoci v hmotnej núdzi.
Treba zdôrazniť, že sociálne práva sú závislé predovšetkým na ekonomickej situácii štátu, pričom úroveň ich poskytovania reflektuje nielen hospodársky a sociálny vývoj štátu, ale aj vzťah štátu a občana založený na vzájomnej zodpovednosti a uznaní princípu solidarity.
Listina základných práv a slobôd zaväzuje v oblasti sociálnych práv štát k pozitívnemu konaniu a k zaisteniu ochrany týchto práv. Obsahom týchto povinností štátu je zaistiť subjektom práv istý minimálny sociálny štandard, a nie adekvátny životný štandard v súlade s ich požiadavkami, ako je to týmito subjektmi niekedy mylne vnímané a požadované. Z uvedeného je zrejmé, že síce každý, kto je v hmotnej núdzi má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných (minimálnych) životných podmienok.
Cieľom zákonodarcu v žiadnom prípade nebolo rozširovať okruh osôb, poberajúcich pomoc, okrem tých, čo danú pomoc nevyhnutne potrebujú. Uvedené je zrejmé aj z formulácie ustanovenia článku 39 ústavy, keď ústavodarca použil termíny ako „kto je v hmotnej núdzi“, „pomoc, ktorá je nevyhnutná“, „základných životných podmienok“, pričom tieto právne inštitúty sú následne vymedzené v zákone o pomoci v hmotnej núdzi. Pre zabezpečenie potrieb občana SR, ako aj každého jednotlivca, je v prvom rade nevyhnutná jeho vlastná aktivita, jeho príjmy a jeho využívanie majetku. Solidaritu štátu vo forme dávky v hmotnej núdzi je potom možné považovať až za poslednú možnosť po vyčerpaní ostatných prostriedkov zabezpečenia základných životných podmienok.
22. Dávka v hmotnej núdzi je určená na zabezpečenie základných životných podmienok (§ 10 ods. 1 zákona) s tým, že základnými životnými podmienkami sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie (§2 ods. 2 zákona). Tomu potom zodpovedá aj výška dávky. Zo zákona o pomoci v hmotnej núdzi nevyplýva, že by osoba, ktorá nedosahuje životné minimum, mala automaticky nárok na dávku, alebo aby jej bola vyplácaná dávka vo výške životného minima. Naopak, zákon uvádza konkrétny výpočet dávky v hmotnej núdzi v prípade, ak žiadateľ dosahuje určité príjmy, v čom sa prejavuje princíp solidarity a požiadavka vlastného pričinenia žiadateľa o zabezpečenie základných životných podmienok.
23. S takýmto chápaním pomoci v hmotnej núdzi, t. j. ako pomoci, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok, nie je v rozpore ani sťažovateľom uvádzaný Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 317/2010 Z. z. Základným cieľom dohovoru je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.
Pokiaľ dohovor v čl. 28 ods. 1 uznáva právo osôb so zdravotným postihnutím na primeranú životnú úroveň, uvedené je v plnom súlade s článkom 39 ods. 1 Ústavy SR, ktorý právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zakotvuje vo všeobecnosti pre všetkých občanov Slovenskej republiky. Pokiaľ však ide o špeciálnu situáciu osoby v hmotnej núdzi, a to aj pokiaľ ide o osobu so zdravotným postihnutím, je nevyhnutné úroveň tejto pomoci posudzovať podľa osobitných zákonov, ktoré stanovujú podrobnosti o jej poskytovaní.
Týmto zákonom je aj zákon o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý, ako už bolo vyššie uvedené, konkrétnym spôsobom stanovuje mieru tejto pomoci a podmienky pre priznanie nároku, resp. jej odňatie. 24. Pokiaľ sťažovateľ namietal jeho diskrimináciu v zabezpečení primeranej životnej úrovne, kasačný súd opakuje, že dávka je určená len na zabezpečenie základných životných podmienok, teda nie na zabezpečenie primeranej životnej úrovne, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Čo sa týka samotnej tvrdenej diskriminácie, nie je zrejmé, vo vzťahu k akým osobám túto diskrimináciu namietal. Nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by ho ako osobu so zdravotným postihnutím žalovaný znevýhodňoval oproti osobám bez zdravotného postihnutia. Tiež netvrdil ani nepreukázal, že by žalovaný iným spôsobom posudzoval jeho nároky v porovnaní s inom osobou zdravotne postihnutou. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi stanovuje rovnaký spôsob výpočtu dávky v hmotnej núdzi, či už ide o osoby, ktoré sú zdravotne znevýhodnené, alebo ostatné osoby. Kasačný súd preto túto námietku vyhodnotil ako plne nedôvodnú.
25. Nakoniec sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vo všeobecnosti namietal, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí riadne nezaoberal jeho odvolaním, pričom nekonkretizoval, ktoré odvolacie dôvody žalovaný riadne nevyhodnotil. Kasačný súd nezistil, že by preskúmavané rozhodnutie žalovaného trpelo vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatku dôvodov. Zrozumiteľne uvádza, poukazujúc na relevantnú právnu úpravu, prepočet dávky v hmotnej núdzi po dosiahnutí príjmu sťažovateľa. Zaoberá sa tiež odvolacou námietkou ohľadne výšky príjmu sťažovateľa, ktorá nedosahuje výšku životného minima. Z obsahu odôvodnenia (bod 5 tohto rozsudku) je zrejmé, že správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v konaní o žalobe v sociálnych veciach v celom rozsahu, teda podľa § 199 a nasl. SSP v spojení s § 134 ods. 2 písm. d) SSP. Aj túto sťažnostnú námietku súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd ako nedôvodnú zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP. 27. O náhrade trov kasačného konania bolo rozhodnuté v zmysle § 467 ods. 1 SSP. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov kasačného konania (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovaný ako úspešný účastník má právo na náhradu trov kasačného konania ( § 168 SSP), avšak kasačný súd mu náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.
28. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. októbra 2022