9Sžsk/33/2018

1. Z administratívnych spisov žalovanej a z napadnutého rozsudku vyplýva, že ďalší účastník na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo 17. októbra 1994 poskytoval zdravotnú starostlivosť ako oftalmológ. Slovenská lekárska komora mu 12. septembra 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0894/06. Okrem toho mu v rovnaký deň vydala aj licencie na výkon zdravotníckeho povolania - lekár (č. L1B/TT/0894/06) a na výkon odborného zástupcu v povolaní lekár (č. L1C/TT/0894/06).

3. Po zistení, že ďalší účastník je aj naďalej (po 31. marci 2007) držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, žalovaná pobočka rozhodnutím z 25. mája 2016 č. 64485-48/2016 vyslovila, že jeho povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo 31. marca 2007, ale až 30. júna 2009. Vyšla zo záveru, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bol ďalší účastník aj po 31. marci 2007 samostatne zárobkovo činnou osobou.

Z výpisu z daňového priznania k dani z príjmov žalovaná pobočka zistila, že jeho príjem pod túto hranicu klesol až v roku 2008, takže povinné poistenie podľa citovaného ustanovenia zaniklo až 30. júna 2009. Ďalší účastník bol poučený, že proti rozhodnutiu sa môže odvolať, avšak neurobil tak. Až 13. septembra 2016 navrhol obnovu konania, jeho návrh však bol právoplatne zamietnutý rozhodnutím ústredia Sociálnej poisťovne z 24. januára 2017.

poistného na sociálne poistenie. Žalovaná podľa žalobkyne nevzala do úvahy, že podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. sa samostatná zdravotnícka prax mohla vykonávať len v inom zdravotníckom zariadení. Takisto nevzala do úvahy § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a to, že ďalší účastník zdravotnícku prax na základe licencie nevykonával. Rozhodnutie žalovanej pobočky bolo navyše vydané po deviatich rokoch potom, čo na základe odhlášky vyznačila v spise zánik povinného poistenia. 5. Žalovaná pobočka protestu žalobcu sama nevyhovela a predložila ho na rozhodnutie ústrediu, ktoré ho rozhodnutím z 23. februára 2017 č. 23147-2/2017-BA zamietlo. Odvolanie, ktoré proti tomuto rozhodnutiu podal ďalší účastník, generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne zamietol svojím rozhodnutím z 11. mája 2017 č. 23147-9/2017-BA.

oprávňovala na dosahovanie príjmov podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, preto jej držiteľ spĺňal definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby. Na tieto účely nie je podstatné, či na základe licencie aj vykonával činnosť, ani to, že bol zároveň zamestnancom, pretože zákon č. 461/2003 Z. z. nevylučuje súbeh poistení z rôznych dôvodov.

Správny súd tu napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) Správneho súdneho poriadku toto rozhodnutie zrušil. Vytkol žalovanej porušenie princípu právnej istoty, keďže žalovaná sa po deviatich rokoch rozhodla neakceptovať odhlášku ďalšieho účastníka, ktorý v tomto smere konal dobromyseľne. Žalovaná porušila aj procesné práva účastníka, pretože mu neoznámila začatie konania a v rozpore s § 195 a 196 zákona č. 461/2003 Z. z. mu nedala možnosť vyjadriť sa vo veci. Napadnuté rozhodnutie je aj nepreskúmateľné, pretože v ňom žalovaná vôbec necituje § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. a § 3 ods. 4 zákona č. 578/ 2004 Z. z., na ktoré sa odvolávala vo vyjadrení k žalobe. Vydaním rozhodnutia po deviatich rokoch žalovaná porušila aj právo ďalšieho účastníka na rozhodnutie v primeranej lehote.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Jej držiteľ môže vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. V dôsledku toho povinné nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zaniklo až 30. júna po kalendárnom roku, v ktorom tieto príjmy klesli pod hranicu určenú v § 138 ods. 9 resp. ods. 10 cit. zák., čo v prípade ďalšieho účastníka znamenalo 30. júna 2009. Podanie odhlášky samo osebe nemá za následok zánik povinného poistenia. Žalovaná pri vydaní rozhodnutia nepostupovala v rozpore so zákonom, pretože podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. možno za úkon, ktorým sa začína konanie, považovať aj vydanie rozhodnutia; tento názor zodpovedá aj ustálenej praxi súdov. Ďalší účastník mohol svoje právo hájiť napr. podaním odvolania, čo však neurobil. Žalovaná nesúhlasila ani s tým, že by nerozhodla v primeranej lehote, keďže o existencii licencie L1A sa dozvedela až v roku 2016. Ďalší účastník nesplnil svoju povinnosť a neinformoval ju o jej existencii.

8. Žalobkyňa a ďalší účastník žiadali kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr uznesením z 26. februára 2020 prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. 1 Vs 3/2019. Len čo sa toto konanie skončilo, rozhodol uznesením z 5. januára 2021 o pokračovaní v konaní. 11. Návrhom došlým tunajšiemu súdu 22. februára 2022 ďalší účastník žiadal, aby sa konanie prerušilo „do času prijatia spoločného právneho záveru na rokovaniach vo veci problematiky spätného predpisovania poistného a penále... držiteľom licencie L1A na úrovni zástupcov Slovenskej lekárskej komory, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR a ministra zdravotníctva SR“. 12. Podľa § 452 ods. 1 SSP sa na kasačné konanie primerané použijú ustanovenia druhej časti, teda aj jeho § 100 ods. 1 a 2, ktoré ustanovujú dôvody prerušenia konania. Podľa citovaných ustanovení možno kasačné konanie prerušiť, ak sú tu určité predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je oprávnený riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané opatrenie bolo napadnuté protestom prokurátora (čo logicky neprichádza do úvahy v konaní o žalobe prokurátora, ktorá bola podaná po nevyhovení protestu), žalobca nedal súhlas na zastavenie konania, ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené alebo zmenené (čo sa v prerokúvanej veci nestalo), prípadne ak to zhodne navrhnú všetci účastníci (v prerokúvanej veci navrhol prerušenie len ďalší účastník). Spomedzi všetkých dôvodov prerušenia by tak v prerokúvanej veci mohli prichádzať do úvahy len dôvody uvedené v § 100 ods. 1 písm. e) SSP, teda ak sa vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu začalo správne konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, alebo § 100 ods. 2 písm. a) SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktoré môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. 13. Z návrhu ďalšieho účastníka však nevyplýva, že by sa akékoľvek takéto konanie začalo. Ďalší účastník sa totiž len všeobecne odvolal na rokovania medzi určitými predstaviteľmi orgánom verejnej moci, avšak bez toho, aby bolo zrejmé, akú právnu povahu má mať toto ich rokovanie a čo má byť jeho výsledkom a s akou právnou záväznosťou. Kasačnému súdu tak vôbec nie je jasné, aký by mal výsledok tohto rokovania vplyv na tu prejednávanú vec. Treba uviesť, že kasačný súd je podľa § 131 a 132 SSP viazaný určitými rozhodnutiami, nie je však viazaný len neformálne vyjadreným právnym názorom, ktorý by vzišiel z určitej porady predstaviteľov orgánov verejnej moci. To platí o to viac, že otázka vplyvu licencie L1A na trvanie povinného nemocenského a dôchodkového poistenia už bola vyriešená rozsudkom veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019, ktorého právne závery sú pre kasačný súd zásadne záväzné (§ 466 ods. 3 SSP). Kvôli prebiehajúcim rokovaniam medzi predstaviteľmi určitých orgánov verejnej moci by tak bolo možné prerušiť kasačné konanie, len ak by výstup z tohto rokovania mohol prelomiť záväznosť právneho názoru veľkého senátu. Nič také však z návrhu ďalšieho účastníka nevyplýva, preto ho najvyšší správny súd podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP zamietol.

14. V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z.

konania. 16. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Žalovaná správne poukazuje na to, že takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003 Z.z. na rozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.).

Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.

Aj pokiaľ by teda postup žalovanej pobočky, ktorá nedala ďalšiemu účastníkovi možnosť vyjadriť sa k veci pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia, bol porušením ustanovení o nedávkovom konaní, podľa kasačného súdu toto porušenie nemohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a nemohlo zakladať dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

20. Nie je správny ani záver správneho súdu o tom, že žalovaná nerozhodla v primeranej lehote alebo že porušila princíp právnej istoty, ak o zániku poistenia rozhodla po deviatich rokoch od podania odhlášky. Názor, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka Sociálnej poisťovne niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme.

Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa neho - malo povinné poistenie zaniknúť. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia.

č. 461/2003 Z. z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného). Okrem toho žalobkyňa, ďalší účastník aj správny súd pri formulácii svojich právnych názorov nedocenili, že otázka trvania poistenia nie je podstatná len pre platenie poistného, ale je dôležitá aj je pre vznik nárokov na jednotlivé dávky sociálneho poistenia a ich výšku. Napríklad pre výpočet osobného mzdového bodu za určité obdobie je podľa § 62 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodný osobný vymeriavací základ (§ 61 cit. zák.), ktorý je pochopiteľne vyšší pri súbehu viacerých poistení. Vyšší osobný mzdový bod sa prejaví vo vyššom priemernom osobnom mzdovom bode (§ 63 cit. zák.), ktorý vstupuje do výpočtu starobného dôchodku (§ 66 ods. 1 cit. zák.). Práve z tohto dôvodu je dôležité, aby vznik a zánik povinného poistenia neboli viazané na subjektívne činitele (dobromyseľnosť či nedobromyseľnosť poistenca), ale na objektívne okolnosti.

rozpore s tou časťou odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, v ktorej správny súd vytýkal žalovanej, že preskúmavané rozhodnutie vydala bez toho, aby ďalšieho účastníka upovedomila o začatí konania. 23. Konečne kasačný súd nesúhlasí ani s námietkou, že preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Podľa odseku 4 cit. paragrafu sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Preskúmavané rozhodnutie (v rozpore so záverom správneho súdu) odkazuje na § 5 a § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a jasne uvádza, že vychádza z informácie Slovenskej lekárskej komory, že ďalší účastník má od 19. septembra 2006 až do dňa rozhodnutia oprávnenie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ako aj z údajov

24. Na základe uvedeného sa tak kasačný súd nestotožňuje so záverom správneho súdu, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej pobočky trpí nedostatkami, ktoré mu vytýkala žalobkyňa, a že sú dané dôvody jeho zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP.

25. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu.

senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. 26. V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.

Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne nesúladné.

IV. Záver

29. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Ak žalobkyňa nevezme správnu žalobu späť, správny súd o nej rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). 30. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 31. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 23. februára 2022