9Sžsk/33/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:1019201652.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 30Sa/3/2020
- IČS
- 1019201652
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr.Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobcu: F. A., nar. X. F. XXXX, Q. XXX/XX, E., proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 11. októbra 2019, č. SEĽUZ-510-8/2019-OdSP, a rozhodnutia z 11. októbra 2019, č. SEĽUZ-510-9/2019-OdSP, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 30 Sa 3/2020-96 z 1. októbra 2020 takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zamieta kasačnú sťažnosť. II. Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol od 4. septembra 2000 vojakom z povolania, resp. neskôr profesionálnym vojakom v služobnom pomere. Personálnym rozkazom z 20. apríla 2012 bol zo služobného pomeru prepustený k 30. júnu
2012. Na základe žiadosti žalobcu mu Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutím z 29. októbra 2012, č. 65301040791103/15, priznal na obdobie od 1. júla 2012 do 30. júna 2014 výsluhový príspevok v sume 254,70 € mesačne a rozhodnutím z 29. októbra 2012, č. 65301040791103/16, priznal odchodné v sume 4.630,80 €. Pretože žalobca tieto rozhodnutia nenapadol opravným prostriedkom, stali sa právoplatnými. Napadol len samotný personálny rozkaz z 20. apríla 2012, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky ho však potvrdil svojím rozhodnutím zo 6. marca 2015. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 32/2016 z 27. septembra 2018 zrušil tak rozhodnutie náčelníka generálneho štábu, ako aj personálny rozkaz z 20. apríla 2012 a rozhodnutie ústrednej vojenskej lekárskej komisie, ktoré bolo podkladom personálneho rozkazu.
Novým personálnym rozkazom z 24. októbra 2018, č. 7237, bol žalobca od 22. októbra 2018 zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov. Ďalším personálnym rozkazom z toho istého dňa č. 7247 mu za obdobie 22. októbra 2015 až 21. októbra 2018 (teda maximálne obdobie 36 mesiacov v zmysle § 88 ods. 4 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov) bol priznaný doplatok platu a stabilizačného príspevku, ktoré celkovo dosiahli sumu 50.003,42 €.
2. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (po zrušení svojich skorších rozhodnutí z 12. februára 2019) - jedným rozhodnutím z 21. júna 2019, č. VÚSZ-65301040791103/36, uložil žalobcovi, aby podľa § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení účinnom od 1. mája 2013 vrátil sumu 3.750,95 € z odchodného, ktoré mu bolo priznané vyššie označeným rozhodnutím z 29. októbra 2012, - druhým rozhodnutím z 21. júna 2019, č. VÚSZ-65301040791103/37, uložil žalobcovi, aby podľa toho istého zákonného ustanovenia vrátil výsluhový príspevok v sume 4.951,43 €, ktorý mu bol priznaný vyššie označeným rozhodnutím z 29. októbra 2012. V odôvodneniach oboch rozhodnutí vyšiel z toho, že podľa § 31 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. patria odchodné a výsluhový príspevok profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer skončil prepustením. Žalobca bol síce personálnym rozkazom z 20.
apríla 2012 prepustený zo služobného pomeru, najvyšší súd však toto rozhodnutie zrušil. Žalobca tak vo výsledku nebol riadne prepustený zo služobného pomeru, a tak mu odchodné ani výsluhový príspevok nepatrili. Vojenský úrad sa nestotožnil s názorom žalobcu, že konaniu vo veci bránila prekážka rozhodnutej veci, keďže rozhodnutia o priznaní oboch dávok neboli
zrušené. Zdôraznil, že podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) možno z tohto dôvodu zastaviť správne konanie, len ak sa skutkový stav podstatne nezmenil. Vo veci žalobcu sa skutkový stav zmenil tým, že najvyšší súd zrušil personálny rozkaz, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru.
Povinnosť vrátiť dávku pre tento prípad výslovne vyplýva z § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu zákona č. 328/2002 Z. z. O tom, že žalobcovi odchodné ani výsluhový príspevok nepatrili, sa vojenský úrad dozvedel až 29. októbra 2018, kedy mu bol predložený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 32/2016. Preto neuplynula premlčania doba podľa § 105 ods. 15 zákona č. 328/ 2002 Z. z. Vojenský úrad neakceptoval námietku žalobcu, že má byť zaviazaný na zaplatenie jednotlivých súm v splátkach, pretože za obdobie 1. júla 2012 až 22. októbra 2015 mu nebol doplatený služobný plat. Takisto neakceptoval žiadosť žalobcu, aby sa mu nedoplatok zrazil z iných dávok sociálneho zabezpečenia, pretože žalobca o žiadnu dávku nepožiadal a zrážku tak nie je z čoho vykonať. V závere rozhodnutia sa vojenský úrad osobitne vyrovnal s ďalšími otázkami, ktoré žalobca počas konania nadniesol. Pritom nesúhlasil s jeho názorom, že skončenie služobného pomeru k 30. júnu 2012 služobné orgány potvrdili nesprávne, takže
by tu mal byť dôvod na vymáhanie náhrady škody voči tým, ktorí takéto (údajne) nesprávne potvrdenie vydali. Otázkou porušenia služobného disciplíny nadriadeného žalobcu sa vojenský úrad nezaoberal, pretože jej riešenie nie je v jeho právomoci.
3. Napriek odvolaniam žalobcu žalované ministerstvo tu preskúmavanými rozhodnutiami z 11. októbra 2019 potvrdilo obe uvedené rozhodnutia vojenského úradu. Odôvodnenia oboch rozhodnutí žalovaného sú takmer totožné, keďže rovnako totožné boli aj odvolacie námietky žalobcu. Podľa žalovaného vojenský úrad správne postupoval podľa ustanovenia § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu zákona č. 328/2002 Z. z., ktoré s účinnosťou od 1. mája 2013 priamo ukladá vrátiť dávku v prípade zrušenia rozhodnutia o skončení služobného pomeru.
Toto ustanovenie je však len spresnením úpravy ustanovenej v § 113 ods. 2 písm. g) druhého bodu cit. zák., ktoré bolo účinné aj pred 1. májom 2013 a ukladalo povinnosť vrátiť neprávom prijatú dávku, ak prijímateľ vedel alebo musel predpokladať, že sa vyplatila neoprávnene.
Ak žalobca podal odvolanie proti personálnemu rozkazu z 20. apríla 2012 a následnú (správnu) žalobu, musel vedieť, že personálny rozkaz môže byť zrušený, čím odpadne jedna z podmienok vzniku nároku na odchodné a výsluhový príspevok - skončenie služobného pomeru. Ustanovenie § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu zákona č. 328/2008 Z. z. považoval žalovaný za osobitnú formu bezdôvodného obohatenia. Rovnako ako vojenský úrad, ani žalovaný nesúhlasil s tým, že by údaj o skončení služobného pomeru k 30. júnu 2012 bol nesprávny a že by podľa § 114 ods. 2 cit. zák. odôvodňoval vymáhanie vyplatenej dávky od toho, ktorý tento nesprávny údaj poskytol. Vojenský úrad sa podľa žalovaného riadne zaoberal aj zisťovaním majetkových pomerov žalobcu, k čomu žalovaný doplnil, že žalobcovi bol poukázaný doplatok platu 38.495,78 € v čistom. Takisto sa stotožnil s tým, ako vojenský úrad posúdil námietku žalobcu, že konaniu vo veci bránila prekážka rozhodnutej veci. Konanie vojenského úradu
sa totiž netýkalo priznania dávky výsluhového zabezpečenia, o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami z 29. októbra 2012, ale vrátenia neoprávnene vyplatených súm. Vojenský úrad podľa žalovaného umožnil žalobcovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k jeho podkladom, ako to predpokladá § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Takisto vojenský úrad nepochybil, ak nenariadil na prejednanie veci ústne pojednávanie, keďže jeho nariadenie si nevyžadoval ani zákon, ani povaha veci (§ 21 ods. 1 Správneho poriadku). 4. Žalobcovu správnu žalobu proti tomuto rozhodnutiu zamietol správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 30 Sa 3/2020-96. Súhlasil s názorom žalovaného, že doplnením nového štvrtého bodu do § 113 ods. 2 písm. g) zákona č. 328/2002 Z. z. sa s účinnosťou od 1. mája 2013 len precizovala právna úprava. Nárok na vrátenie vyplatenej dávky podľa uvedeného ustanovenia vzniká až právoplatným zrušením rozhodnutia o prepustení zo služobného
pomeru. K tomu u žalobcu došlo až po 1. máji 2013, v dôsledku čoho sa naňho malo vzťahovať aj citované ustanovenie, ktoré v tom čase už bolo účinné. Rovnakú povinnosť by však žalobca mal aj do 30. apríla 2013 podľa § 113 ods. 2 písm. g) druhého bodu cit. zák., pretože si musel byť vedomý, že podanie žaloby môže viesť k zrušeniu rozhodnutia o prepustení.
Tým by sa odchodné a výsluhový príspevok stali vyplatené neoprávnene. Podľa správneho súdu nebolo treba samostatne rozhodovať o odňatí priznanej dávky, lebo v čase, kedy bol zrušený personálny rozkaz o prepustení žalobcu, sa mu už bežne nevyplácali. Vojenský úrad neporušil § 56 Správneho poriadku a postupoval aj v súlade s jeho § 57 ods. 2, keďže žalobcu upovedomil o predložení odvolania. V odvolacom konaní nebolo treba osobitne aplikovať § 18 ods. 3 Správneho poriadku, takže nebolo treba oznamovať žalobcovi začatie odvolacieho konania. Podľa správneho súdu vojenský úrad nemusel nariadiť ústne pojednávanie podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku, lebo to nebolo potrebné a neustanovoval to ani iný predpis.
Správny súd zdôraznil, že ustanovenie § 2 ods. 2 písm. i) zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci (zákon o e-Governmente) znamená, že orgány sociálneho zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z. z. nemusia verejnú moc vykonávať
elektronicky. Z § 19 ods. 1 Správneho poriadku však vyplýva, že elektronické podania účastníkov sú v každom správnom konaní prípustné. K spôsobu splácania uložených súm správny súd zdôraznil, že ich zrážanie z inej dávky je len možnosťou, ktorú dáva príslušnému orgánu § 105 ods. 14 zákona č. 328/2002 Z. z. pri výkone rozhodnutia.
Správny súd nezistil ani žiadnu diskrimináciu žalobcu, ktorý sa však proti nej môže brániť podľa antidiskriminačného zákona č. 365/20004 Z. z. Nárok na vrátenie nepovažoval ani za premlčaný v zmysle § 105 ods. 15 zákona č. 382/2002 Z. z., pretože vojenský úrad sa zrušení rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru dozvedel až z personálneho rozkazu z 24. októbra 2018.
Neuplynula tak ani trojročná, ani desaťročná premlčacia doba podľa citovaného ustanovenia. Konečne správny súd nevidel dôvod na použitie § 114 ods. 2 cit. zák., pretože sa týkal povinnosti a zodpovednosti iných subjektov. Za hypotetické označil úvahy žalobcu, či stále právoplatné rozhodnutia z 29. októbra 2012 o priznaní dávok nebudú na jeho ťarchu zohľadnené pri priznávaní dávok v budúcnosti.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny tak, že sa zrušia napadnuté rozhodnutia a vec sa vráti žalovanému na ďalšie konanie. V kasačnej sťažnosti žalobca v zásade opakuje svoje doterajšie argumenty: 1. Žalovaný mohol v konaní o preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu o prepustení žalobcu sám navrhnúť, aby sa zrušili aj rozhodnutia o priznaní odchodného a výsluhového príspevku. Napriek tomu tak neurobil a tieto rozhodnutia naďalej existujú. 2. Odporuje právnemu štátu, aby popri sebe existovali tak právoplatné rozhodnutia o priznaní dávky, ako aj rozhodnutia o jej odňatí. 3. Odvolací orgán musí oznámiť účastníkovi začatie odvolacieho konania podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku. 4. Právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky patrí účastníkovi aj v odvolacom konaní. 5. Povahou veci podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku je aj žiadosť účastníka o ústne pojednávanie. 6. Žalobca zotrváva na názore, že odvolanie nemohol podať elektronickými prostriedkami, a tak je účinné len následné písomné odvolanie. 7. Správny súd mal podľa § 114 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. posúdiť, či procesnú subjektivitu nemali mať služobné orgány, ktoré poskytli nesprávne údaje pre priznanie odchodného a výsluhového príspevku. 8. Žalobca konkrétnymi dôkazmi preukázal, že nie je pravdivý záver žalovaného, že by mu bol vyplatený doplatok služobného platu 50.003,42 €. 9. Rozhodnutia o vrátení dávky mohli byť vydané až potom, čo by boli zrušené pôvodné rozhodnutia o ich priznaní. 6. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalobcovi vytkol, že v rozpore s § 440 ods. 2 SSP odkázal na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body 1 a 2 nemajú podľa žalovaného žiaden súvis s tým, ako správny súd právne posúdil vec. K sťažnostnému bodu 3 poznamenal, že správne orgány nemusia oznamovať účastníkom mená zamestnancov, ktorí budú vec vybavovať. V priebehu správneho súdneho konania nedošlo k porušeniu práv, ktoré žalobca namieta v sťažnostnom bode 4. Názor žalobu v sťažnostnom bode 5 nezodpovedá zákonu ani judikatúre vrcholných súdnych inštancií. V sťažnostnom bode 6 nevidí žalovaný žiadne porušenie práv žalobcu. Ustanovenie § 114 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. nemožno použiť tak, ako to žalobca žiada v sťažnostnom bode 7, pretože v čase priznania a vyplatenia dávok žalobcovi sa prezumovala správnosť personálneho rozkazu o jeho prepustení. Námietka v sťažnostnom bode 8 nesúvisí s touto vecou, ale týka sa prípadného výkonu rozhodnutia o vrátení dávky. K námietke v bode 9 žalovaný odkázal na odôvodnenie správneho súdu.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
8. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci sú rozhodnutia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia a žalovaného, ktorými žalobcu zaviazali na vrátenie odchodného a výsluhového príspevku podľa § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu zákona č. 328/2002 Z. z. Podľa tohto ustanovenia v znení účinnom od 1. mája 2013 je poberateľ dávky sociálneho zabezpečenia [medzi ktoré patria aj odchodné a výsluhový príspevok - porov. § 30 písm. a) a b) v spojení s § 1 ods. 1 cit. zák.] povinný vrátiť dávku sociálneho zabezpečenia alebo jej časť odo dňa, od ktorého nepatrila vôbec alebo nepatrila v poskytnutej sume, ak rozhodnutie o skončení služobného pomeru bolo zrušené a jeho služobný pomer trvá. V prerokúvanej veci bolo riadne zistené, že rozhodnutiami príslušných služobných orgánov bol žalobca právoplatne prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka k 30. júnu 2012. Z § 31 ods. 1 písm. c) prvého bodu a § 33 ods. 1 písm. c) prvého bodu zákona č. 328/2002 Z. z. účinného k tomuto
dňu vyplývalo, že výsluhový príspevok a odchodné patrili profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer sa skončil prepustením. Obe tieto dávky výsluhového zabezpečenia tak boli naviazané na to, že služobný pomer sa skončil prepustením, a preto boli žalobcovi priznané a vyplatené v súlade s citovaným ustanovením. Rozhodnutie o prepustení však bolo neskôr zrušené právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 32/2016 z 27. septembra
2018. Tým bola naplnená hypotéza právnej normy ustanovenej v citovanom § 113 ods. 2 písm. g) štvrtom bode zákona č. 328/2002 Z. z. Preto vojenský úrad sociálneho zabezpečenia ako orgán príslušný na priznanie dávky výsluhového zabezpečenia [§ 80 ods. 3 písm. b) cit. zák.] podľa § 105 ods. 14 druhej vety cit. zák. správne rozhodol o vrátení tak vyplateného odchodného, ako aj vyplácaného výsluhového príspevku.
9. Správny súd tak v prerokúvanej veci správne dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú vecne správne. Zároveň sa riadne vyrovnal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré sa týkali tak hmotnoprávnych otázok, ako aj procesného postupu orgánov verejnej správy v danej veci. Žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti v podstate len vyberá niektoré z jeho záverov a pripája k nim svoju argumentáciu, ktorú z väčšej časti predniesol pred správnym súdom a na ktorú mu správny súd už dal primeranú odpoveď. Na tomto mieste tak postačí už len zrekapitulovať podstatu týchto odpovedí, prípadne ich doplniť, kde to bude potrebné.
10. K námietkam, že rozhodnutiam o vrátení dávok výsluhového zabezpečenia nepredchádzali rozhodnutia o zrušení pôvodných rozhodnutí z 29. októbra 2012, ktorými sa tieto dávky priznali, postačí uviesť, že takýto predpoklad z § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu zákona č. 328/2002 Z. z. nevyplýva. Naopak, toto ustanovenie v spojení s § 105 ods. 14 cit. zákona hovorí, že ak nastane zákonná podmienka (zrušenie rozhodnutia o skončení služobného pomeru), príslušný orgán rozhodne o povinnosti vrátiť dávku. Odňatie dávky, ak sa zistí, že sa priznala neprávom, síce cit. zák. upravuje v § 105 ods. 6, avšak z § 105 ods. 11 cit. zák. vyplýva, že k nemu môže dôjsť len do budúcnosti, teda na obdobie, za ktoré ešte dávka nebola vyplatená. Pokiaľ dávka už bola vyplatená, nemožno takto postupovať, ale rozhoduje sa priamo o jej vrátení podľa § 113 ods. 2 písm. g) cit. zák. Citované ustanovenia tak jasne predpokladajú, že o vrátení dávky sa rozhodne bez toho, aby sa akokoľvek zrušovalo alebo menilo pôvodné rozhodnutie, ktorým bola priznaná.
Takýto stav nijako neodporuje ani zásade právnej istoty a nebráni mu ani prekážka rei iudicatae, pretože predmet a skutkový základ oboch rozhodnutí nie je totožný [porov. § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z.]. Rozhodnutie o priznaní dávky totiž vyslovuje, že k určitému okamihu určitá osoba nárok na dávku (má) mala, kým rozhodnutie o vrátení dávky podľa § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu cit. zák. rieši otázku, či následne, po vydaní rozhodnutia o priznaní dávky nastala alebo nenastala nová skutočnosť, ktorá pôvodne priznanú dávku robí neoprávnenou (tu: zrušenie rozhodnutí o skončení služobného pomeru).
11. Kasačný súd súhlasí s tým, že ustanovenie § 18 ods. 3 Správneho poriadku sa nevzťahuje na odvolacie konanie. Funkciu upovedomenia účastníkov o začatí odvolacieho konania plní upovedomenie o predloženie veci odvolaciemu orgánu podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku. Námietka žalobcu, že z toho upovedomenia nemožno zistiť, ktorý zamestnanec rozhoduje vo veci, opomína, že ani § 18 ods. 3 Správneho poriadku od správneho orgánu nevyžaduje, aby účastníkom oznamoval takéto informácie. Preto nie je zrejmé, ako by sa bolo zlepšilo procesné postavenie žalobcu, ak by aj žalovaný bol postupoval tak, ako to žalobca žiadal, a podľa cit. ustanovenia mu oznámil začatie odvolacieho konania. Svojím tvrdením, že jeho odvolanie bolo neúčinné, žalobca celkom zjavne opomína znenie § 19 ods. 1 Správneho poriadku, ktoré je podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. použiteľné aj na konanie podľa uvedeného zákona. Už správny súd žalobcovi zrozumiteľne vysvetlil, že výnimka ustanovená v § 2 ods. 2 písm. i) zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
(zákon o e-Governmente) sa týka výkonu verejnej moci, teda podľa § 3 písm. a) cit. zák. konania orgánov verejnej moci v rozsahu podľa osobitných predpisov, vo veciach práv, právom chránených záujmov a povinností fyzických osôb alebo právnických osôb.
Táto výnimka tak ustanovuje, že vojenský úrad sociálneho zabezpečenia pri výkone svojej pôsobnosti podľa zákona č. 328/2002 Z. z. nemusí postupovať podľa zákona č. 305/2013 Z. z., no nie to, že by nesmel akceptovať elektronické podania. 12. Žalobca ďalej opakuje porušenie svojich procesných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa jeho vec neprejednala v jeho prítomnosti na ústnom pojednávaní a nemohol sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Ako už uviedol správny súd, z ustanovenia § 21 ods. 1 Správneho poriadku nevyplýva subjektívne právo každého účastníka na ústne pojednávanie pred správnym orgánom. Naopak, pokiaľ ústne pojednávanie nevyžaduje osobitný zákon, jeho nariadenie v zásade závisí od úvahy správneho orgánu o povahe veci. Ústne konanie sa v správnom konaní vo všeobecnosti, na rozdiel od súdneho konania, nevyžaduje Cieľom ústneho pojednávania je hlavne zistiť skutočný stav veci, a pokiaľ možno odstrániť rozpory medzi účastníkmi (porov. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžrk 6/2017). Povaha veci podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku nemôže spočívať v tom, že účastník o ústne pojednávanie žiada. Nárok žalobcu na nariadenie pojednávania pred správnym orgánom nemožno vyvodiť ani z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý sa zásadne nevzťahuje na konanie pred orgánmi verejnej správy, ale až na následný súdny prieskum ich rozhodnutí (porov. v tomto smere napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 134/2014). Širší je rozsah
záruk z čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý sa podľa judikatúry v zásade vzťahuje aj na konania pred orgánmi verejnej správy (porov. nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 83/93 alebo II. ÚS 62/99). Zároveň však judikatúra vyslovila, že pojem prerokovania „v prítomnosti“ účastníka nemožno vykladať doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup príslušného orgánu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci „v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že príslušný orgán účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012).
Podobne judikatúra vyslovila, že tieto práva nemusia byť nevyhnutne zaručené plnohodnotne na každom stupni (každej inštancii) každej jednej veci (porov. v podobnom zmysle cit. nález sp. zn. II. ÚS 499/2012 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. 1/2014).
13. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku musí správny orgán dať účastníkom možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Uvedeným ustanovením sa v materiálnom zmysle zabezpečuje právo účastníka správneho konania na prerokovanie veci „v jeho prítomnosti“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, vyloženého citovanou judikatúrou ústavného súdu. Ustanovenie § 107 ods. 1 písm. a) SSP zasa priznáva účastníkovi subjektívne právo na ústne pojednávanie v správnom súdnom konaní, teda v konaní o jeho všeobecnej správnej žalobe.
Vzťah medzi týmito dvoma úrovňami je potom vyjadrený v ustanovení § 191 ods. 1 písm. g) SSP, podľa ktorého správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli prípadne porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Inak povedané, ak správny súd vec sám prejedná na pojednávaní podľa § 107 SSP a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k veci, takýto postup dostatočne rešpektuje čl. 48 ods. 2 ústavy a môže zhojiť aj prípadné procesné nedostatky v konaní pred orgánom verejnej správy, ak tieto nedostatky neboli podstatné a neprejavili sa na obsahu rozhodnutia vo veci samej.
14. Skôr ako Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vydal svoje rozhodnutia z 21. júna 2019, dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, čo žalobca využil. Po podaní odvolania žalovaný doplnil dokazovanie vo veci listinným dôkazom - potvrdením o tom, aká časť doplatku služobného platu bola žalobcovi skutočne poukázaná na účet.
O tomto dôkaze žalobcu neupovedomil a nedal mu možnosť sa k nemu vyjadriť. Správny súd však prejednal vec na pojednávaní, kde žalobcovi dal možnosť sa k celej veci vyjadriť. Následne dospel správny súd k záveru, že otázka majetkových možností žalobcu nie je vôbec podstatná pri rozhodovaní, či žalobca má alebo nemá vrátiť dávky podľa § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu zákona č. 328/2002 Z. z. Správny súd tak dospel k záveru, že žalobcovi neoznámený dôkaz nemal pre posúdenie veci žiaden význam. Podľa kasačného súdu to znamená, že ak aj žalovaný svojím postupom porušil ustanovenia o konaní, toto porušenie nemalo žiaden vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Žalobca tak vo výsledku neutrpel nijakú ujmu na jeho základnom práve, aby sa vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
15. Zhodne so správnym súdom aj žalovaným kasačný súd zastáva názor, že ustanovenia § 114 ods. 2 ani § 105 ods. 14 prvej vety zákona č. 328/2002 Z. z. nemajú v prerokúvanej veci význam. Ustanovenie § 114 ods. 2 cit. zák. nemá nič spoločné s procesnou subjektivitou, teda spôsobilosťou byť účastníkom, ktorú žaloba ako fyzická osoba spôsobilá na práva a právne úkony bezpochyby má (§ 120 zákona č. 328/2002 Z. z., § 14 a 15 Správneho poriadku). Žalobcovi v skutočnosti nejde o subjektivitu, ale o (pasívnu) legitimáciu. Jeho pasívna
legitimácia však plynie z už citovaného § 113 ods. 2 písm. g) štvrtého bodu zákona č. 328/2002 Z. z., ktorý jasne ustanovuje, že povinnosť vrátiť dávku má jej poberateľ, teda ten, komu bola vyplatená. Ustanovenie § 114 ods. 2 cit. zák. sa potom týka skôr situácií, keď kvôli potvrdeným nesprávnym údajom bola vyplatená dávka, ktorú nie je možné vymáhať od jej poberateľa. Žalobca sa však mýli aj vo výklade tohto ustanovenia a jeho možnej aplikácii na prerokúvanú
vec. Toto ustanovenie predpokladá, že sa použije v prípade potvrdenia nesprávnych údajov, nie aj v prípade nesprávneho právneho názoru na určité údaje. V tu prerokúvanej veci bol voči žalobcovi 20. apríla 2012 vydaný personálny rozkaz, ktorý určoval, že jeho služobný pomer končí 30. júna 2012. Ak teda služobný úrad žalobcu túto skutočnosť pre Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia potvrdil (a to na dôrazné urgencie žalobcu, ktorý nesúhlasil s tým, aby sa vyčkávalo na právoplatnosť personálneho rozkazu), potvrdil skutočnosť, ktorá bola správna. To, že personálny rozkaz bol o viac než šesť rokov zrušený, neznamená, že by sa konanie služobného úradu spätne posúdilo ako nesprávne. Ustanovenie § 105 ods. 14 prvej vety cit. zák. sa už podľa svojho znenia týka až možnosti zrážok neoprávnene prijatých súm, ktoré je poberateľ podľa § 113 ods. 2 písm. g) cit. zák. povinný vrátiť na základe rozhodnutia príslušného orgánu. Pri rozhodovaní tohto orgánu o vrátení tak toto ustanovenie nemôže mať žiaden význam.
IV. Záver
16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že rozsudok správneho súdu, ktorým bola správna žaloba žalobcu zamietnutá, je správny. Kasačná sťažnosť žalobcu tak nie dôvodná, a preto ju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 17. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. 18. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. mája 2022