9Sžsk/38/2020

1. Žalobkyňa je poľskou občianskou, ktorá vykonávala zárobkovú činnosť ako zamestnankyňa na území Slovenskej republiky pre spoločnosť ADVERTON, s. r. o. (ďalej aj „zamestnávateľ“ a „ďalší účastník konania“) a zároveň vykonávala samostatne zárobkovú činnosť na území Poľskej republiky. Príslušná inštitúcia členského štátu bydliska (Poľská republika) žalobkyne určila, že v období od 01.01.2013 má podliehať uplatniteľným právnym predpisom Poľskej republiky.

3. Správny súd v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup orgánov žalovanej podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v medziach žaloby a tiež v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom nezistil žiaden dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.

vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov má byť pre súd záväzné. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10Sžso/20/2015. Správne orgány a rovnako aj súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii pobočky žalovanej rozhodnúť v zmysle § 178 ods.1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003“) o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobkyne ako zamestnankyne zamestnávateľa od 01.01.2013. Správny súd mal za preukázané, že zamestnávateľ prihlásil žalobkyňu do registra žalovanej dňom 01.01.2013 a zároveň, že sa na žalobkyňu vzťahujú v oblasti sociálneho zabezpečenia právne predpisy Poľskej republiky.

V rozhodnutí prvostupňový správny orgán vychádzal zo skôr vydaného určenia uplatniteľných právnych predpisov zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ktorých určením bol viazaný, pričom odstránil len rozpor, ktorý vzhľadom na podanie prihlášky do registra zo strany zamestnávateľa žalobkyne vznikol.

7. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaná rozhodla spolu s prvostupňovým rozhodnutím tak, že žalobkyni od určitého dátumu sociálneho poistenie nevzniklo, tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaná a prvostupňový správny orgán v danej veci mohol aplikovať, vzhľadom na to, že sa vylučuje aplikácia Správneho poriadku a zákon o sociálnom poistení upravuje konkrétne spôsoby, ako možno konanie zastaviť v zmysle § 194 zákona o sociálnom poistení.

súdu. 9. Rovnako sa správny súd nestotožnil s námietkou žalobkyne týkajúcej sa „ľubovoľného hodnotenia dôkazov“, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože ak došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov, týmto určením je Sociálna poisťovňa viazaná a nie je v jej kompetencii ďalej vo veci rozhodovať, konať a vykonávať žiadne dokazovanie. Obdobne boli vyhodnotené aj námietky žalobkyne vo vzťahu k diskriminácii poľských občanov pracujúcich na území Slovenskej republiky.

V preskúmavanej veci nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane ZUS rozhodla o určení uplatniteľných právnych predpisov Poľskej republiky, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať a na druhej strane zamestnávateľ žalobkyňu prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s určením uplatniteľných právnych predpisov Poľskej republiky. Napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený.

II. Kasačná sťažnosť žalobkyne proti rozsudku správneho súdu

12. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“), ktoré Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 55 ods. 3 SSP posúdil ako kasačnú sťažnosť, a ktorou sa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku správneho súdu, ako aj rozhodnutia žalovanej, vrátane rozhodnutia pobočky žalovanej. Odôvodňovala to tým, že ZUS nemá právoplatné rozhodnutie o určení uplatniteľných právnych predpisov Poľskej republiky v období od 01.01.2013 do 22.09.2014; nesprávnym aplikovaním článku 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ v súvislosti s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, tým že neboli uplatnené a tým, že rozhodnutie bolo vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov nariadení EÚ, ktorých obsah nemal byť v predmetnom rozsahu rozširovaný, upravovaný a doplňovaný.

14. Sťažovateľka upriamuje pozornosť na účelovú snahu vylúčiť poľských občanov zo systému sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike, a tým „obmedziť princípy slobodného pohybu osôb, kapitálu a technológií“ zo strany žalovanej a ZUS.

Vyslovila nesúhlas s konštatovaním ZUS a žalovanej, že jej výkon zárobkovej činnosti v Slovenskej republike má len marginálny, teda zanedbateľný charakter. 16. Porušením článku 16 ods. 2, 3 a 4 v súvislosti s článkom 20 vykonávacieho nariadenia, ktoré malo podľa sťažovateľky vplyv na obsah napadnutého rozsudku, a to tým, že ostalo podľa nej v platnosti rozhodnutie žalovanej a rovnako aj prvostupňové rozhodnutie pobočky žalovanej (Čadca) o nevzniku povinného poistenia pred vydaním rozhodnutia ZUS o určení uplatniteľných právnych predpisoch. Sťažovateľka tak uviedla, že ZUS mala určiť uplatniteľné právne predpisy Slovenskej republiky, napriek tomu určila uplatniteľné právne predpisy Poľskej republiky, v čom vidí rozpor s vyššie uvedenými článkami vykonávacieho nariadenia. Absentovala tiež spolupráca medzi týmito dotknutými inštitúciami, v čom videla sťažovateľka aj nesprávnosť vo vzťahu k určeniu uplatniteľných právnych predpisov.

A1. . .kedy je v priebehu určovania príslušnej legislatívy pre poistenca potrebná spolupráca a porozumenie príslušných inštitúcií, za účelom splnenia všetkých práv, ktoré prislúchajú navrhovateľovi“. Žalovanej je tak vytýkané, že napadnuté rozhodnutia neboli odôvodnené a neboli podložené všetkými potrebnými dokladmi.

19. Žalovaná využila svoje právo na základe zaslanej výzvy správneho súdu sa vyjadrila ku kasačnej sťažnosti podaním zo dňa 22. 04. 2020. 20. Vo svojom vyjadrení poukázala, že sťažovateľka v kasačnej sťažnosti neuviedla také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by mali odôvodňovať zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia pobočky žalovanej. Pridržiava sa teda písomných vyjadrení, týkajúcich sa predmetnej veci, v rámci ktorých bolo zaujaté stanovisku ku každej námietke sťažovateľky obsiahnutej v žalobe. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti opakovane namieta skutočnosti, ku ktorým sa žalovaná už vyjadrovala a rovnako tak k uvedeným námietkam zaujal stanovisko aj správny súd v napadnutom rozsudku. Žalovaná tak súhlasí s napadnutým rozsudkom správneho súdu. 21. Záverom žalovaná opätovne uvádza, že žalobkyňa si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, ktorý je pre jej podnikanie ekonomicky výhodnejší, aby sa tým vyhla plateniu odvodov zo svojej živnosti na území Poľskej republiky, ale má povinnosť prihlásiť sa do systému sociálneho poistenia toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podlieha. V prejednávanom prípade bolo preukázané, že žalobkyňa reálne nevykonáva pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky, a teda nedošlo k súbežnému výkonu zárobkových činností na území dvoch alebo viacerých členských štátov v zmysle článku 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda sťažovateľka podlieha právnym predpisom toho členského štátu, kde vykonáva zárobkovú činnosť, t.j. kde vykonáva samostatne zárobkovú činnosť, teda Poľská republika, ako to určila príslušná ZUS. 22. Žalovaná kasačnému súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok správneho súdu potvrdil ako vecne správny.

25. Podľa § 101e ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. Výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

27. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 28Sa/26/2019 - 28 zo dňa 4. februára 2020, ktorým rozhodnutím krajský súd podľa ustanovenia § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 51328-2/2019-BA zo dňa 15.07.2019, žiadajúc správny súd, aby rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

29. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej - Sociálna poisťovňa, ústredie č. 51328-2/2019-BA zo dňa 15.07.2019, ktorým rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca, č. 39700-2/2019-CA zo dňa 12. 04. 2019, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že sťažovateľke nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni ADVERTON, s.r.o., IČO: 46550291, so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca dňa 01. 01. 2013 podľa slovenskej legislatívy.

kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP.). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

.

33. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 34. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

36. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 37. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po

39. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ( čl. 7 ods. 2 ústavy). 40.

41. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje postup, ktorým sa určujú uplatniteľné právne predpisy pre osoby, ktoré vykonávajú zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť na území členských štátov EÚ. V zmysle článku 11 ods. 1 základného nariadenia platí, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia sa ustanovuje pravidlo, že osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V prípade ak osoba vykonáva súbežný výkon zárobkovej činnosti na území dvoch alebo viacerých členských štátov, príslušnosť k právnym predpisom sa určí na základe článku 13 základného nariadenia. Ak osoba vykonáva činnosť ako zamestnanec a samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, osoba by mala podliehať právnym predpisom toho členského štátu, v ktorom ma postavenie zamestnanca.

Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia

43. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov európsky zákonodarca ustanovuje tiež v článku 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu, ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy sa na túto osobu naposledy vzťahovali.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ZUS) Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, s tým že cieľom tejto činnosti v mnohých prípadoch nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej

45. Kasačný súd konštatuje, že sama žalovaná tak v administratívnom konaní ako aj v konaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia poukázala na to, že v zmysle zásad ustanovených v základnom nariadení a vykonávacom nariadení je potrebné na základe vzájomnej spolupráce inštitúcií sociálneho zabezpečenia členských štátov zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli

Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení v platnom znení v spojení s koordinačnými nariadeniami ES v oblasti sociálneho zabezpečenia preskúmavanými rozhodnutiami vydanými v oboch stupňoch administratívneho konania určila, že sťažovateľke nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni ADVERTON, s.r.o., IČO: 46550291, so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca dňom 01.01.2013 podľa slovenskej

47. Veľký senát uznesením sp.zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovne: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/ otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/ 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc

48. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia kasačný súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení v odpovedi na II. otázku, že „definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl.

49. Pokiaľ Európsky parlament a Rada v druhej hlave základného nariadenia, ustanovujúcej určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch v článku 11, ods. 1, ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou, určením uplatniteľnej legislatívy členského štátu Európskeho spoločenstva, sa zakladá právomoc príslušných orgánov sociálneho zabezpečenia toho členského štátu, ktorého legislatíva bola určená. Pokiaľ vo vzťahu k fyzickej osobe ako k poistencovi bola určená uplatniteľná legislatíva príslušného členského štátu a tým aj právomoc inštitúcií sociálneho zabezpečenia tohto štátu, vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v článku 11 ods.1 základného nariadenia, určenie uplatniteľnej legislatívy, vylučuje, aby táto fyzická osoba podliehala právnym predpisom iného členského štátu.

50. Kasačný súd dospel k záveru, že úprava stanovená v článku 11 ods. 1 základného nariadenia je jednoznačná, a preto nebolo potrebné obracať sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Toto posúdenie bol kasačný súd spôsobilý uskutočniť sám vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora - rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2017 vo veci C-89/16, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania - uplatňovanie systémov sociálneho zabezpečenia - migrujúci pracovníci - osoba, ktorá je zamestnaná na území jedného členského štátu a samostatne zárobkovo činná na území druhého členského štátu - určenie príslušnej právnej úpravy - Nariadenie (ES) č. 883/2004 a Nariadenie (ES) č. 987/2009, podaný najvyšším súdom v súvislosti s konaním: Radoslav Szoja, proti Sociálnej poisťovni.

Cieľom tejto zásady výlučnosti je vyhnúť sa komplikáciám, ktoré môžu vyplývať zo súbežného uplatňovania viacerých vnútroštátnych právnych úprav a odstrániť nerovnosti v zaobchádzaní s osobami pohybujúcimi sa v rámci Únie, ktoré by boli dôsledkom čiastočnej alebo úplnej kumulácie uplatňujúcich sa právnych úprav. V danej súvislosti Súdny dvor odkázal na rozsudok z 9. marca

51. Z uvedených dôvodov pokiaľ vo vzťahu k sťažovateľke bolo určené, že podlieha právnym predpisom Poľskej republiky, takéto určenie založilo právomoc poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS na konanie voči sťažovateľke a súčasne takéto určenie uplatniteľných právnych predpisov vo vzťahu k sťažovateľke vylučuje, aby sťažovateľka podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky a teda aby podliehala právomoci Sociálnej poisťovni. Vychádzajúc z uvedeného pokiaľ Sociálna poisťovňa z vlastného podnetu začala konanie voči sťažovateľke a vo veci vydala preskúmavané rozhodnutia, konala a rozhodovala bez právneho

53. O práve na náhradu trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľka, ktorá v tomto konaní mala úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 23. februára 2022